Kapitola 37

Itachi počul ako sa zavreli dvere od Sasukeho izby. To znamenalo jediné. Vrátil sa. Myslel si že to bude trvať o čosi dlhšie, kým bude schopný prísť späť. Zdvihol sa z kresla a vybral sa za Sasukem. Zaklopal na jeho dvere. Sasuke mu však neodpovedal. Opatrne otvoril dvere a nakukol dnu. Zarazil sa. Sasuke ležal na posteli. Tvár mal skrytú vo vankúši a celý sa triasol. Vyzeralo to ako by plakal. Itachi si sadol na posteľ a len zľahka položil Sasukemu ruku na rameno.  Ten sa poriadne zľakol a vyskočil tak šikovne že Itachi skončil na zemi.
„Čo tu robíš Itachi?“
„Len som sa prišiel pozrieť, ako na tom si.“
„Som v úplnom poriadku keď si si nevšimol.“ Povedal Sasuke s jasnou známkou irónie.
„Upokoj sa. Stretol si Naruta a Kyuu?“
„Takže on je teraz už Kyuu? Omotal si vás oboch. A áno stretol som ich. Naruto visel na Kyuubim ako by ho už nikdy nechcel pustiť.“
„Nekrič tu na mňa. Nič som ti predsa nespravil.“
„Ja viem prepáč.“ Povedal Sasuke už miernejším tónom.
„Mne sa nemáš prečo ospravedlňovať.“
„Ak narážaš na to, že sa mám ospravedlniť tým dvom, stalo sa.“ Skleslo si opäť ľahne na posteľ a pozerá do blba.
„Stále si to nepochopil, však? Ale to je skôr moja chyba než tvoja.“
„Teraz vôbec nerozumiem o čom melieš.“
„Skúsil si premýšľať aký vzťah je medzi Narutom a Kyuu?“
„To je predsa jasné, Naruto si už vybral.“
„Niečo ti poviem, a je len na tebe ako to využiješ. Kyuu, berie Naruta ako svojho mladšieho brata. Má ho rád, no asi tak ako ja teba. A pre Naruta je to jeho prvý priateľ. Niekto kto mu pomôže a na koho sa môže spoľahnúť. Rozmýšľaj o tom, a skús nepodľahnúť depresii.“ Itachi opusti Sasukeho izbu a Sasukeho, ktorý je úplne mimo. Ešte stále si nedal dokopy všetko čo mu Itachi povedal. Nedáva mu to zmysel. Určite je v tom nejaká chyba.

„Som teda poriadne unavený.“
„A čo si čakal?“
„No neviem, mám veľa čakry, tak som myslel že vydržím viac.“
„Tvoja myseľ možno áno, ale tvoje telo si stále nezvyklo. Na to existuje iba jeden spôsob, tréning. A keďže si ho doteraz trochu zanedbával, budeme musieť pridať.“
„Si zlý.“
„Ja ešte len zlý budem. Choď si radšej ľahnúť.“
„A kde chceš spať ty?“
„No predsa pri tebe, ale najprv sa potrebujem porozprávať s Itachim.“ Usmial sa Kyuu.
„Fajn, ale zajtra ti upravím izbu vedľa. Moja izba bude len mojou.“ Stál si za svojim Naruto a vybehol do izby. Kyuu na rozdiel od neho zamieril na opačnú stranu domu. Zaklopal na prvé dvere, ktoré patrili Itachimu.
„Ďalej.“
„Itachi, potrebujem  s tebou hovoriť.“
„A o čom presne?“ Itachil odložil knihu a naznačil aby sa Kyuu posadil. Ten si sadol do kresla oproti Itachimu a skúmavo sa naňho pozeral.
„Všetko sme povedali Tsunade. Teda takmer všetko. Nemá nič proti tomu aby som tu ostal, ani proti tomu aby som bol s vami v týme. Má len jednu podmienku. Nikto nesmie povedať kto som.“
„To by nemal byť problém. Potrebuješ ešte niečo?“
„Nie, to bude asi všetko.“ Kyuu sa postaví a Itachi zoberie knihu opäť do rúk. Chvíľu sa Kyuu len tak pozerá, no nedokáže odolať. Zoberie Itachiho knihu a rukami sa oprie o operadlo kresla. Itachi nemá najmenšiu šancu sa pohnúť.
„Predsa je tu ešte jedná vec, ktorú chcem.“ Nahne sa a pobozká Itachiho. Najprv len položí pery na pery, no keď sa Itachi nebráni jazykom prenikne do jeho úst. Netrvalo to dlho, no aj to stačilo na to aby Itachiho úplne odrovnal. Niečo také nečakal. Preto len tak sedel a pozeral sa na dvere, ktorými práve Kyuu odišiel.

Sasukemu sa po dlhej dobe konečne podarilo zaspať. No jeho sladké snívanie netrvalo dlho.  Prudko si sadol na posteľ v okamihu, keď sa otravné klopanie ozvalo opäť. Vražedným pohľadom sa pozrel na dvere. Ten však nahradil ešte vražednejší, len čo uvidel, kto stojí vo dverách.
„Čo tu chceš, už som sa ti predsa ospravedlnil.“
„Neprišiel som kvôli tomu.“
„Tak prečo potom?“
„Som tu kvôli Narutovi.“
„Čo je, stalo sa mu niečo?“
„Upokoj sa, je úplne v poriadku. Ide len o to, že by si sa mal naučiť kontrolovať.“
„Hovorí mi to ten pravý.“
„Ja som ešte nevybuchol tak ako ty.“
„Fajn, fajn, ak chceš poučovať, môžeš odísť. Na to mám brata.“
„Nechcem ťa poučovať. Chcem ťa len požiadať o dve veci.“
„Ty? Mňa? A nesplietol si si izby?“
„Ide o to, že tu môžem ostať, len v prípade, že sa nikto nedozvie kto som.“
„Ak niečo nespravíš Narutovi alebo Itachimu, nemám dôvod niekomu povedať, kto si. Ale skús im len raz ublížiť, a je mi jedno ako, budeš trpieť. A to si pamätaj.“ Už samotný Sasukeho pohľad napovedal o tom, že nežartuje.
„Nemám v úmysle im čokoľvek spraviť.“
„Nepýtam sa ťa na nič. Ja ti len oznamujem fakty.“ Skočil Sasuke Kyuubimu do reči.
„Čo je tá druhá vec, čo odo mňa chceš?“  
„Ide o Naruta. Trápi ho ako sa správaš.“
„Správam sa úplne normálne.“
„Podľa teba to možno normálne je, dokonca aj ja tvoje správanie dokážem pochopiť. No Naruto mu vôbec nerozumie.“
„Ako chce niekto rozumieť ľudskému správaniu?“
„Nie je to až také ťažké, stačí nájsť dôvod správania. Myslíš že neviem o tvojich zhnusených pohľadoch vždy, keď o mne Naruto hovoril. Alebo o tvojich očiach, ktoré priam vraždili, vždy keď ma obhajoval. Viem to. Vždy som si to stihol všimnúť. Tak mi povedz priamo, čo proti mne máš?“
„Neviem, sám neviem. Prečo o do mňa stále niekto chce aby som niečo vysvetľoval?“
„Tak sa ťa spýtam inak. Čo pre teba znamená Naruto?“
„Je to môj priateľ.“
„A iba to? Nežiarliš tak náhodou?“
„Čo do frasa máte s tou žiarlivosťou. Prečo by som naňho mal žiarliť? Veď spolu nechodíme.“
„A chcel by si s ním chodiť?“