Kapitola 4

Prevraciam jednu stranu za druhou a hltám každé slovo v knihe. Je to úžasný príbeh a som doň natoľko zabraný, že v momente, keď niečo poriadne tresne, vyskočím z kresla. Stolík ktorý stojí vedľa zvalím a všetky knihy ktoré boli na ňom sa teraz váľajú po zemi okolo mňa.

Kašlem však na to a vyletím z izby tak rýchlo, ako sa len dá. Snažím sa nájsť príčinu toho zvuku. Nikdy si nemôžeme byť istý, či nás niekto neobjavil. A však ten buchot malo za následok niečo úplne iné.

Naruto leží pod schodmi a vyzerá to tak, že je v bezvedomí. Už zase. Rýchlo ho skontrolujem.  Vyzerá v poriadku. Pravdepodobne spadol, pretože bol príliš slabý. Na to som mal myslieť skôr. Mohlo ma napadnúť, že je unavený a keď bude chcieť zísť schody, stane sa niečo takéto.

Zoberiem ho na ruky a vynášam opäť po schodoch hore. Neodnesiem ho do izby, ale do knižnice. Pohovka ktorá je pri kozube sa teraz skutočne zíde. Chcem ho mať na očiach, keď sa prebudí.

Položím ho a prikryjem. Nájdem si pohodlné miesto v kresle a opäť sa pustím do čítania. Ani si to poriadne neuvedomím, no takto vydržím až do večera.

 ***

Neskutočne mi treští v hlave. Opäť. Ja sa toho snáď nikdy nezbavím. Čo sa to vlastne stalo? Snažím sa otočiť, no až neskoro si uvedomím, že ležím na niečom príliš úzkom a s rachotom spadnem na zem.

„Auu!“ zakňučím a pokúšam sa vymotať z deky a postaviť sa. „Počkaj, pomôžem ti.“ Chytia ma dve ruky a vytiahnu opäť na pohovku. Niekto si sadne vedľa mňa a pri pohľade na tú osobu mi konečne dôjde, kde to vlastne som. Odtiahnem sa. Stále mu neverím.

„Netvár sa tak vystrašene. Ja ti predsa nič neurobím.“ „A to ti mám len tak veriť?“ snažím sa odsunúť ešte viac. „No, mohol by si to skúsiť. Pozri sa na to takto, zobral som ťa do domu, ukázali sme sa ti, aj keď nikto nevie o tom, že žijeme a chceme ti pomôcť. Robili by sme to, keby sme ti chceli ublížiť?“ „Môže to byť pasca.“

Keď sa nad tým zamyslím, skutočne na tom niečo bude, ale nemusí vedieť, že nad tým uvažujem. „Nebuď taký podozrievavý. Ostaneš u nás, kým ti nebude lepšie a potom sa rozhodneš čo ďalej. Dovtedy by si nám snáď trochu mohol veriť.“ Usmieva sa a ja skutočne neviem, čo mám robiť.

Ale aj tak nemám kde ísť. Snáď to nebudem ľutovať. „Dobre, ostanem tu.“

***

Jeho odpovede sú neuveriteľne dlhé. Ale aspoň súhlasil s tým, že tu ostane. Neverím, že má miesto, kde by mohol ísť. Teda, okrem Konohy, ale s tou akosi nepočítam.

„Vyzeralo to tak, že si bol celkom unavený. Je ti už lepšie? Vyspal si sa aspoň trochu?“ Chcem vedieť, ako na tom je. „Musel si byť poriadne vyčerpaný, keď si spadol zo schodov. Bolí ťa niečo? Nevšimol som si, že by si si niečo spravil a modriny som ti natrel, takže by ťa nemali bolieť.“ Sypal som naň jednu otázku za druhou a nespúšťal z neho zrak.

„Je… je mi lepšie.“ Tvár obráti k zemi, na ktorú sa sústredene pozerá. „Ďakujem.“ Vypadne z neho tak slabo, že to ledva započujem. „Nie je za čo.“ Snažím sa naň usmievať. Počul som totiž, že úsmev je nákazlivý. „Kde si vlastne  chcel ísť, keď si vstal z postele?“

„Ja… vlastne … chcel som … iba vodu.“ Hovorí, ako by sa bál, že mu za každé ďalšie slovo niečo urobím. „To je v pohode, nejakú ti prinesiem. Zatiaľ nikde nechoď, ešte stále sa ti môže motať hlava.“ Teraz už aspoň viem, prečo ležal pod schodmi. Nalejem dve poháre vody a vraciam sa naspäť do knižnice. K môjmu prekvapeniu sedí Naruto stále na pohovke, no prezerá si knihy, ktoré mám položené na stolíku.

„Páčia sa ti tie knihy? Ja sa od nich v poslednej dobe nemôžem odtrhnúť.“ Nepovie nič, ale aj prikývnutie mi stačí. „Môžeš si nejakú požičať ak chceš. Určite tu nájdeš niečo, čo sa ti bude páčiť.“ Opäť iba prikývne a prezerá si knihy. No zná sa, že ani nevníma, čo si vlastne prezerá. 

„Prečo ste odišli z Akatsuki?“ Zdvihne pohľad a pozerá sa na mňa. Túto otázku som čakal o čosi skôr. „Je to na dlhšie. Skutočne to chceš počuť?“ „No…“  tvári sa trochu rozpačito, ale v očiach mu vidím aspoň tú iskru záujmu. „Dobre.“ Nadýchol som sa a lepšie sa usadil.

„Aby si to pochopil, začne od začiatku. V dedine, kde som žil zo mňa mali strach. Báli sa mojich výbušnín a trochu prudšej povahy. Zo začiatku sa stávalo, že som nedopatrením niečo vyhodil do vzduchu. Preto ma nechceli pustiť k joninskej skúške.

Bol som vytočený a nahnevaný. Bolo to nespravodlivé. Po nejakej dobe, to už som zvládal svoje výbušniny lepšie, sa do mňa začali navážať všetci, z ktorými som bol na akadémii. V tej dobe sa objavil v dedine Itachi a niekoľko ďalších členov. Hľadali nových ľudí.

Mňa našli v lese ako odpaľujem stromy a skaly. Ich informácie boli vždy spoľahlivé a presné. Tak prišli aj na mňa. Chceli, aby som sa pridal. Najprv som odmietal a bojoval s nimi. Ale prehral som.

Itachiho magekiho sharingan bol strašný. Ale na ich stranu ma dostalo jeho presviedčanie. Dal mi možnosť byť medzi ľuďmi, ktorým moje schopnosti nevadia, práve naopak, moje schopnosti privítajú.

Na druhý deň som zmizol z dediny a stal sa nukeninom. Pripojil som sa k Akatsuki a bol som pridelený ako Sasoriho partner. Zo začiatku sme spolu skutočne nedokázali vychádzať, ale časom sa to zmenilo. Podarilo sa mi Sasoriho zmeniť.“

Na chvíľu sa odmlčím a premýšľam, čo ešte dodať. Mám mu povedať ako sme sa v skutočnosti dali dokopy? Že to začalo ako stávka v opitosti a pokračovalo to ako omyl? To radšej nie.

„V skutočnosti, prvým cieľom Akatsuki bolo zmeniť dediny. Aby ninjovia, ako sme my mohli pokojne žiť v dediny bez strachu. Aby ostatný pochopili, že sme tiež len ľudia.

Časom sa to zvrtlo. Niekoľkým členom sa zapáčila moc a chceli jej stále viac. So Sasorim sme sa zhodli, že toto už nie je pre nás.

Ale kto raz vstúpi do Akatsuki, odíde až po smrti. Ako prvý to porušil Orochimaru. My sme však nemali za sebou celé klany ninjov a museli sme vymyslieť niečo iné.

Keď sme zistili, že po nás ide celý tým z listovej aby zachránili Kazekageho, rozhodli sme sa. Vytvorili sme niekoľko špeciálnych klonov, ktoré sa s nami v momente zásahu vymenili. Aby nikto na nič neprišiel, výbuchom som nechal zasypať jaskyňu a zničil okolitý les.

Zmizli sme všetkým priamo pred nosom.“

„Vy ste to plánovali dlhšie? Ešte pred tým, než ste uniesli Gaaru? Tak prečo ste ho uniesli? Mohli ste….“ „Naruto! No tak.“ Naruto sa celý rozklepal. Počas toho ako kričal mal v očiach hysterický strach. Teraz je to lepšie. Dýcha pravidelne. Ale stále ho nechcem pustiť, kým si nebudem istý, že sa mi tu nezrúti.

„Náš útek sme plánovali dlhšie. No nečakali sme, že práve únos Kazekageho nám dá možnosť utiecť. Nemáme proti nemu nič osobné. Len sme plnili rozkazy.“

„Áno … príkazy.“ Je úplne pokojný. Po záchvate paniky ani najmenšia stopa. Asi som povedal niečo so som nemal. Alebo nie. Začína mi z toho hrabať. Na rozoberanie ľudských pocitov je lepší Sasori. Prečo ma s ním nechal samého?

„Myslím, že spomínanie bolo na dnes dosť. Čo hovoríš na večeru? Musíš byť hladný. Od rána si nič nejedol.“

„Vlastne …“ Pozrie sa na mňa a jeho žalúdok potvrdí, čo som povedal. Nedá mi to a musím sa rozosmiať. Tvári sa ako stratené šteňa.

„Poď!“ chytím ho a vytiahnem z pohovky. „V kuchyni niečo určite nájdeme.“  Ťahám ho za sebou až do kuchyne. Posadím ho k stolu a vyberiem polievku. Nejedol celý deň, nechcem riskovať, že mu bude zle.

„Dobrú chuť!“ položím pred neho tanier a sadnem si k nemu. „Ďakujem.“ Poďakuje, ale jesť nezačne. Troch zvláštne sa na tanier pozerá. Budem mu musieť dokázať, že to nie je otrávené. S chuťou sa pustím do polievky.

Nenápadne sa na mňa pozerá, ale do jedla sa pustí tiež. Ninjovia bývaju často prehnane opatrný. Hlavne keď ide o jedlo od nepriateľa. Aj keď bývalého.

„Dúfam, že ti chutilo. Ak máš ešte hlad, môžem ti niečo uvariť.“ Konečne zdvihne pohľad. „Nie, mám dosť. Ďakujem. Bolo to asi to najlepšie, čo som kedy jedol.“  Znovu sa pozerá na dosku stola. Je to frustrujúce.

„Neviem variť veľmi dobre, Sasori je v tom lepší, ale ďakujem.“ Upracem zo stola. „Chceš si ísť ľahnúť, alebo chceš ísť so mnou do knižnice?“ „Asi by som si mal ísť ľahnúť.“ „Tak poď. Idem s tebou aby si náhodou zase nespadol zo schodov.“

„To nemusíš. Cítim sa už oveľa lepšie.“ Postaví sa a odíde z kuchyne. Chvíľu čakám, či nezačujem pád. Ale nič sa nedeje. Budem teda veriť, že do izby došiel v poriadku.

Nechce sa mi samému spať v našej veľkej posteli. Radšej sa vyspím na pohovke v knižnici, aj keď to bude ráno asi trochu bolieť. Ale keď som sám, zaspáva sa mi tu lepšie.

Príjemné teplo z krbu mi po chvíli pomôže zaspať.

 ***

            „Nie… nie.. nie. Nič to nebolo. Len nočná mora. Dýchaj.“ Opakujem si stále dookola. Už ani neviem, či hovorím nahlas alebo si to iba myslím. Ruky mám omotané okolo kolien. Bojím sa ich pustiť.

            Viem, že tu nie sú. Viem, že sa správam ako ufňukanec. Kto to kedy videl, aby sa ninja skrýval na zemi za posteľou. Jednoducho znak hrdinstva.

            Ako mám na všetko zabudnúť? Ako sa mám cez to preniesť? Je to predsa hlúposť. Ja to viem. Som predsa ninja. Nemá ma to bolieť.

            Tak prečo to všetko tak bolí?!

            „Naruto, no tak. Pokoj. Nič sa nedeje. Si v bezpečí. Všetko je v poriadku. Naruto!“ Niekto hovorí. Pomaly. A tak upokojujúco. Ruka na kolene ma prekvapí. Nemôžem sa však nikde pohnúť. Za mnou je stena. Vedľa mňa posteľ. Niekto ma drží v šachu. Čo teraz?!

            „Naruto! Dýchaj!“ chytia ma dve silné ruky. Hádžem zo sebou. Ramenom som narazil do postele, ale tie ruky ma aj tak nechcú pustiť.

            „Naruto! To som ja Deidara. Nič ti tu nehrozí. Si v bezpečí.“ Som v bezpečí? Naozaj? Nie som doma? Nie. Aké doma. Konoha už nie je mojím domovom.

            „Deidara?“ otvorím oči. Skutočne to je on. „Poď. Skús sa postaviť. Posteľ je pohodlnejšia ako zem.“ Pustí ma a trochu sa odtiahne aby mi pomohol na nohy.

            Pre tento krát ho nechám, aby mi pomohol. Ľahnem si na posteľ a potom ma prekvapí. Namiesto toho, aby odišiel si ľahne vedľa mňa.

            „Netvár sa tak prekvapene. Už dávno som prišiel na to, že ak ma niekto nočné mory, pomôže mu, ak neostane sám. Takže dnes v noci spím s tebou.“ Trhnem sebou. Čo chce robiť? Ako to myslel?

            Začnem sa odťahovať. Predtým, než opäť spadnem z postele ma však chytia Deidarove ruky. „Upokoj sa. Nemyslel som to tak. Budem len ležať vedľa teba, aby si sa nemusel báť. V poriadku?“

            Drží ma. Nie som si istý, ako mám reagovať. „Zavri oči a dýchaj. Nič ti tu nehrozí.“