Kapitola 4

Mal ruky vo vačkoch, pozeral smerom hore, pri čom mu tmavé vlasy padali dozadu a vytvárali dojem nepriehľadnej záclony. Mal na sebe obyčajné tričko farby ako jeho hriva a tmavé rifle. Medzi perami cigaretu. Stál tam uprostred mihotajúceho sa ho davu. I cez jeho všedný výzor, žiaril niečím, čo som nemohla rozoznať. Vôbec sa mi to nezdalo ľudské. Ako živočíšnosť…

Vybavila sa mi predstava chôdze muža, ktorý vyzeral ako on. Pohyby dravca. Zamračila som sa a zaryla ruku do vlasov. Zatriasla s ňou nakoniec a odhodlala popohnať sa mierne dopredu. Zastala som asi meter od neho a odkašľala.

„Hm?“ vydal zvedavé citoslovce a otočil na mňa svoje prenikavé šedé oči.

„Oh, prišla si presne,“ riekol, keď pozrel na hodinky na ruke. Len som prikývla a pozrela niekam do boku. Priznám sa. Necítila som už len úzkosť s toho, že možno stojím vedľa pravdepodobného vraha ale už i z jeho zvláštnej jedinečnosti, ktorá na mňa pôsobila zvláštne.

„Dobre, ako prvé sa pôjdeme naobedovať, čo ty na to?“ hodil cigaretu na zem a udupal ju nohou. I cez to, že som sa tvárila ľahostajne k jeho závislosti, v skutočnosti mi to vadilo. Cigaretový dym mi vedel dobre podráždiť nos.

„Tvoja matka mi hovorila, že máš rada ázijskú kuchyňu,“ riekol a vydal sa smerom ku vchodu. Keď som to spozorovala, rýchlejším tempom som mu šla po boku. Stisla som svoje ruky pred lonom. A odpovedala: „Bola som na nej včera. Preto by som radšej šla niekde inde.“

„A kam?“ vošli sme dnu a objavili v obchodnom dome s mnoho ľuďmi. Ostala som nervózna ešte viac. Predsa len som šla po boku muža, ktorého ledva poznám deň, možno dva, ak bol ten vrah.

„Ja neviem, nechám to na vás,“  šepla som.

„Tykaj mi,“ dodal, keď očividne poslúchol moju prosbu. Zmenil smer na eskalátory. Nechápavo som na neho pozrela.

„Hovor mi Robin,“ dodal a prešli sme na pevnú zem smeroval niekde doľava.

„Dobre,“ šepla som a nasledovala ho.

Onedlho sme stále pred drahšou reštauráciou. Vnútro vyzeralo naozaj moderne až som pocítila istý pocit, že si to nezaslúžim.

„Poď,“ mihol hlavou dnu a šiel dopredu. Nasledovala som ho až k jednému stolu, ktorý bol skôr v rohu a nie na očiach ostatných. Odtiahol mi stoličku a ako som sa na ň usadila ju zasunul so mnou na miesto. Sadol si oproti.

„Čo si dnes robila?“ spýtal sa ma keď si typicky zaprel lakte o stôl a hlavu oprel o dlane. 

„No, len pozerala televíziu,“ zahuhňala som.

„Len?“ prekvapene dodal keď k nám prišiel čašník: „Prosíte si?“

„Ja by som si dal-…,“ chvíľu stíchne a pozrie na mňa a dodá: „minerálku a ty?“ pozrel na mňa.

„Tiež,“ snažila som sa mu nepozerať do očí.

„A poprosil by som jedálne lístky,“ dodal a čašník so súhlasom zmizol.

„No takže si sa vlastne nudila, ja som mal typicky práce nad hlavu. Pred tebou som mal ešte jedného pacienta,“ povzdychol, ako keby sám seba ľutoval.

„Ako ste sa dostali k tejto práci?“ vyhŕkla som zrazu. Prekvapene na mňa pozrel.

„No, je to trocha zložité. Vždy som bol proste… trocha iný. A chcel som spoznať viac tých, ktorí sa považovali za normálnych,“ vysvetlil.

Nemohla som uveriť ako na mňa pôsobil. Pomaly vo mne budil dojem, že to fakt nie je on. Len mi chce vraj pomôcť. Nič som radšej nehovorila. Zdá sa mi, že ešte niečo hovoril ale nejako som prestala vnímať a bola ponorená do vlastných myšlienok. Všetko sa skončilo, keď prišiel čašník, ako s vodou tak i so stravnými listami v pevnom obale.

Ticho som poďakovala, mierne si odpila a otvorila svoj zoznam. Začala som ho prechádzať očami.

„Dám si asi len zemiakové placky s oblohou,“ povzdychne.

„Ja kurací šalát,“ riekla som a zatvorila zoznam jedál.

„Ak chceš niečo drahšie, pokojne. Platím ja,“ opatrne sa natiahol pre môj jedálny lístok a dal ho na kopu so svojím. Onedlho na to čašník zareagoval. Vypočul si objednávku a zmizol.

„Varia tu dobre, sem poväčšine chodím na obed ak mam voľno a sestra nestihne navariť,“ vysvetlil, pri čom stále šedými očami pozeral na mňa.

„Vy bývate so sestrou?“ snažila som sa udržať konverzáciu keď mu o to zjavne išlo.

„Áno, je zjavne odo mňa závislá po smrti oboch rodičov,“ vysvetlil.

„To je mi ľúto,“ sklopila som oči dole k zemi.

„Nie je treba,“ povzdychol. Ucítila som v tom kúsok istej bolesti.

Konverzácia, dokým došlo jedlo mi prišla voľna, necítila som sa nejako až moc úzko. Mám pocit, že som sa i raz usmiala, na čo reagoval istým tichom. Vtedy i svoje oči upriamil na moje zdvihnuté pery.

Jedlo prišlo akurát, na nariekanie môjho žalúdka. Šalát vyzeral vynikajúco a i lepšie chutil. Našťastie pri jedení sme nerozprávali.

„Neviem presne čo máš rada, celkovo ma napadlo kino ale u toho by sme moc nemali možnosť komunikovať, potom že si kúpiť spoločenskú hru a usadiť sa v nejakej kaviarni. Ak by si radšej niečo iné chcela, pokojne povedz,“ riekol po skonzumovaní jedla.

„Mne je to osobne jedno, pokojne i ta hra. Ale nie je to zbytočné len tak jednorázovo kúpiť hru?“ spýtala som sa opatrne.

„Myslím, že sa ešte využije,“ povzdychol a postavil sa. S Nim naraz i ja. Smerom k danému obchodu sme blúdili. Očividne obaja sme vedeli, že tu určite je ale kde, to pravdepodobne ani jeden. Pripadala som si ako laboratórna krysa v nejakej skúšobnom bludisku.

„Podľa mňa doľava,“ povedala som presvedčeným tónom, ako sme stály niekde u obchodu s topánkami.

„Prečo si myslíš?“ povzdychol. Asi to pol hodinové pátranie vyčerpalo.

„Proste to viem,“ sama som sa prekvapila svojou prudkosťou. A dokonca som nemala ani nutkanie všetko šepkať alebo hovoriť fakt potichu. Bez toho aby niečo odpovedal, šiel v mojich stopách.  A šli sme správne. Po dvoch zabočeniach sme stáli pred sklenenými dverami, ktoré viedli do Sveta Spoločenských hier.

„Fíha, asi to tu poznáš lepšie,“ poznamenal pri čom po celý čas nezmenil nejako radikálne mimiku, odkedy ho poznám. Z istej strany ma to desilo. Ako keby niečo kryl. A Vzbudzovalo to vo mne pocit, že je to ta vražda… mŕtve telo.

Zavrtela som prudko hlavou, aby som vyhnala nepekné spomienky: „No, chodím sem často s matkou,“ vysvetlila som mu to a vošla obozretným krokom dnu.

Vo vnútri to žiarilo farbami, presne ako na oslavách. Spomenula som si na Niku a mierne som povzdychla. Mala som takú chuť to povedať niekomu fakt blízkemu, niekto kto by mi porozumel. Matka a policajti. No, u nich som sa možno vyspovedala a pochopenie prišlo len z jednej strany. Je to jediný uhoľ pohľadu dospelého človeka. Nika bola rovesníčka, poskytla by mi útechu, akú by som potrebovala. Ale chcem ju z toho ušetriť. Fakt…

„Môžeš pokojne vybrať ty, nepozeraj na ceny,“ ozval sa mužský hlas za mojím chrbtom. Myklo ma. Po obzretí som zbadala vlastne Robina. Po tom ako som sa zasnila do myšlienok, zabudla som na realitu.

„Stále sa ma bojíš?“ jeho hlas nebol dvakrát nadšený.

„Nie… Nie,“ chvíľu som sa odmlčala, lebo som ucítila zachvenie hlasu. Nadýchla som sa: „Len som sa zamyslela.“

I cez to, že som povedala vlastne pravdu, mi venoval nedôverčivý pohľad. Mierne mi stiahlo žalúdok. Nechcela som, aby mi neveril. Len som sklopila pohľad k zemi a robila, že pozerám na hry nachádzajúce sa dole.

„Nezoberiem šachy?“ spýtal sa. Obzrela som sa za ním, stále u inej poličky a pozeral na rôzne druhy stolnej hry šachy. Sklenené figúrky, magnetické, v tvare malého pohárika, pravdepodobne na tvrdý alkohol. Mykla som plecami: „Mne je to jedno, ale moc som ho nehrala.“

„Dobre,“ vybral ten s magnetickými, menšej veľkosti. Šla som teda s nim k pokladni. Bez toho aby som zasahovala slovne, som ho nechala za platiť a v rovnakom tichom duchu som po jeho boku vyšla von z obchodu a smerovali naspäť, do jednej kaviarne, ktorú sme vyhliadli pri blúdení.

Nebola ďaleko, vyzerala moderne, rovnako ako reštaurácia. Bolo to pre mňa niečo celkom nové. Ak sme tu boli, moc som tieto drahšie podniky nevnímala. Stačilo mi vedieť, že sú drahé a obchádzala som ich obrovským oblúkom.

Asi preto som sa znova cítila mierne nervózne a nepohodlne i keď som sedela v červenom mäkkom stole, oproti sklenenému stolíku.

„Čo si prosíš?“ spýtal sa ma podsunul papiere s reklamou na ich rôzne poháre bez alkoholu.

„Mne stačí len voda,“ zamrmlala som.

„Ale no tak, ešte ich urazíš,“ povedal ráznejším hlasom.

„Ten čokoládový kokteil so zmrzlinou vyzerá dobre,“ riekla som rýchlo. Čokoládu som mala rada, tak som nakoniec neodolala. Počas čoho nám to objednal a priniesli, rozložil šachy, nie moc veľkých rozmerov a dal mi bielych so slovami, že dievčatá majú prednosť preto idú prvé. Lenže mne stiahlo pri tom žalúdok.

Nevedela som prečo. Ta čierna farba s ním ladila nielen kvôli fyzickému výzoru a oblečeniu. Jeho zvláštne vyžarovanie hovorilo, skôr kričalo, že je to jeho farba. Zachvela som sa. Zúžili sa mi zreničky. Ako keby sa okolo neho objavila zvláštna čierňava, ktorá ho objímala. Ten obraz bol tak reálny, že spôsobil môj výkrik.

„Vanda?“ oslovil ma hlasno. Ignorovala som ho, srdce mi búchalo o život a zalial studený pot. Hlavu zaryla do dlani a sťažka dýchala.

„Stalo sa niečo?“ zrazu stál vedľa mňa a načiahol ku mne ruku. Keď som ucítila, že sa ku mne blížia jeho dlhé bledé prsty, prudko som mykla telom. I tak sa mu podarilo priložiť dlaň k môjmu ramenu.

Divné… ale začalo ma to upokojovať. Nechápala som to. Môj pohľad bol očividne naraz zmätený ako vydesený. Chvela som sa ako osika i keď bolo leto.

„Vnímaš ma?“ jeho hlas bol zrazu taký, ako pri úplnom začiatku, keď sme k nemu došli. Stále mierne rázny, hlboký ale podmaniví a melodický. Donútil ma tým pozorne pozrieť do jeho oči. Nevydržalo mi to dlho a mykla som pohľadom smerom dolu. Prikývla som pre súhlas.

„Tak, čo sa stalo?“ spýtal sa znova.

„Len.. sa mi niečo asi zazdalo,“ sama som počula, ako sa mi chvel hlas.

„Čo presne?“ pokračoval  v otázkach, pri čom si kľakol.

„Už je to preč,“ snažila som sa nejako odvrátiť od jeho otázky.

„Nevadí, povedz mi to,“ jeho hlas sa nemenil.

Rýchlo som to vzdala: „Bola zrazu.. okolo vás čierňava..“ Neodpovedala som a prerušil ma: „Čierňava?“ Hlas mal zvedavý. Aspoň sa snažil. Cítila som, ako to hral. Prikývla som: „Obklopovala vás čierna farba, niečo ako aura,  bolo to.. dosť reálne… teda.. myslím,“ hlas sa mi pri posledných slovách zasekal.

Ak sa posnažil zakryť prekvapenie, nepodarilo sa mu to. A potom mi srdce sa prudko stiahlo druhý krát. Všimla som si, ako celá kaviareň na mňa pozerá. Ucítila som na tvári červeň a prudko zaryla hlavu do rúk. Každý sa na mňa pozeral. Každý! Nehorázne som sa znova roztriasla a schúlila v kresle.

Počula som ako sa postavil. Znervóznela som ešte raz. Možno ma pred chvíľou vydesil nevedome skoro na smrť, ale bola to jediná osoba ktorú poznám. Počula som jeho kroky preč. Kaviarňou sa ozval obrovský rozruch.

„Nemusíte volať doktora som psychológ,“ počula som jeho hlas niekde v diaľke. Nemala som ešte v pláne.

Ďalší muž mu odpovedal, mám pocit, že je to čašník, nerozumela som mu. Počula som znova len jeho odpoveď: „Tu máte peniaze. Ja radšej pôjdem. Ďakujem.“ Potom kroky smerom ku mne. Zastal.

Opatrne som stiahla ruky z tváre a otočila smerom k nemu. Položil ruku teraz na moju hlavu. Na plece by nedočiahol, skrčená som bola stále: „Poď, radšej ideme.“

Prikývla som, zodvihla sa a pozorovala chvíľu ako spratáva šachy s chrbtom k cudzím ľuďom. Položil zľahka znova ruku teraz na môj chrbát a viedol von z obchodného centra. Bez slova sme onedlho dorazili k skleneným, elektrickým dverám.  

Vonku sme zastali a postavil sa oproti mne. Pozorovala som len moje nohy.

„Pravdepodobne už budeš chcieť ísť domov ale oficiálne by si mala byť ešte so mnou,“ riekol nahlas. Nemusela som sa na neho pozrieť, aby som vedela že rozmýšľa. Preto som radšej stále mlčala a čakala.

„Rozhodne po tomto by som šiel skôr psychiatrovi asi budú i potreba lieky. No uvidíme. Necháme to na dnes, dobre? I keď to nie je profesionálne,“ dohovoril a počula som šuchotanie.

„Na,“ strčil mi doslovne pod nos kus papiera. Zodvihla som hlavu a pozrela naň. Jeho vizitka.

„Ak by sa to opakovalo, alebo podobne, nečakaj do zajtrajšieho stretnutia a zavolaj. Ak nemáš kredit, prezvoň, zavolám ti naspäť,“ vysvetlil svoje konanie. Prikývla som.

„Mám ťa odviesť domov autom, alebo radšej pôjdeš autobusom,“ ponúkol sa.

„Radšej pôjdem autobusom!“ vyhŕkla som prudko. Bez toho aby mykol mimikou len prikývol. Mierne ma začínalo i strašiť, tá jeho mŕtva mimika.

„Zajtra zase poobede ako si bola minule, dobre? I tak pre istotu zavolám tvojej matke,“ dopovedal a otočil sa mi chrbtom. Smeroval smerom na parkovisko.

„Dovidenia,“ zamrmlala som a sledovala jeho chrbát. Odzdravil mi len zdvihnutím ruky. Nakoniec som sa odtrhla od sledovania rýchlejším tempom šla smerom na zástavku. Tam som si pozrela najbližší autobus, ktorý mal dôjsť až o 20 minút. S povzdychom som si sadla vedľa na lavičku u stánku a zložila ruky do lona.

Mierne som sa chvela po zážitku v obchodnom centre. Vedela som o mojej citlivosti, ale že je až takto silná? To fakt nie. O Robinovi som mala zmiešaný pocit. Stále istá čas mojej duše verila, že on spôsobil jeho smrť. Druhá, že možno bol na zlom mieste v zlom čase. Fakt vyzeralo, že mi chce pomôcť, až na ten zážitok, kde som videla zreteľne jeho tmavú auru. Pri tej spomienke ma striaslo a objala som sa okolo lakťov. A to na mňa svietilo slnko. Myslím, že názor nechám na neutrálnej strane a počkám ako sa to vyvinie už nechcem nad tým rozmýšľať. Len ma to straší.

Onedlho prišiel autobus. Bez toho aby som vyslovila, čo len jediné slovko, som si kúpila lístok a nechala sa viesť do mojej časti okresu. Cesta sa mi zdala neuveriteľne dlhá, obzerala som sa, či niekde vonku nezbadám hodinky.

Pri vychádzaní, som radostne vydýchla. Chôdza k môjmu rodinnému domu bola rovnaká. Keď som tam dorazila, ledva som znova trafila kľučkou dnu a otvorila. Nezavalilo ma typické ticho ale mňaukanie Lucifera.

„Sakra, ja som ti nedala jesť, že?“ súcitne som si kľakla a pohladkala môjho čierneho kocúra. Pozrel na mňa vyčítavým spôsobom. Ani som sa poriadne nevyzula a už kráčala do kuchyne mu nasypať granule. Vrhol sa na ne ako keby tam bola myš.

* * *

Sediac osprchovaná za stolom v izbe, som pozorovala čistý papier. V ruke som stískala čerstvo ostrúhanú ceruzku a rozmýšľala. Ucítila som prejav mojej závislostí na kreslení. Už som potrebovala i niečo primitívneho načarbať na papier. Lenže očividne moja múza mlčala, rovnako ako štvornohý kamarát vedľa na stole v ríši snov.

Nechala som to nakoniec na náhode. Nechala svoju ruku viesť tým čo ma napadlo a ako divák sledovala čo sa tvorí na papieri. Nechávala som si záležať na každej čiarke, ktorá očividne skicovala nejakú vysokú postavu. Mala som isté tušenie, čo to bude ale nevnímala som to. Keď sa začali rysovať mužské ruky a pevné telo, tušene vzrástlo. Horné končatiny mal skrížene na hrudi, a nohy v divokom postoji, ktorý hovoril, aby sa k nemu nik nepribližovať. Keď som začala kresliť vlasy, tušenie sa vyplatila. Bol to on – psychológ. Prudko som ceruzku pustila a tá sa skotúľala dole k zemi. Tvár nemal možno do kreslenú ale boli tam obrysy jeho typického kamenného výrazu. Váhala som. Nakoniec odhodlala, zodvihla znova pre ceruzku a kreslila ďalej.

Pod vedením neznámej sily sa na papieri vyrysoval detailne môj učiteľ s podrobným tieňovaním. Keď som si myslela, že je to hotové, mojou rukou chodili impulzy energie, hovoriace aby som pokračovala. Priložila som ruku papieri a začalo sa na nej rysovať niečo nové, trčiace z ramien – krídla. Prekvapene som to sledovala. Jeho lopatky o hodinu zdobili čierne krídla, natiahnuté do výšky.

V nemom úžase som pozorovala svoju kresbu. Nie len tým, že sa o dosť líšila od mojich typických kresieb ale až nehorázne sa na neho podobal. Fakt moju ruku viedlo niečo úplne iné ako ja sama. Niečo úplne lepšie, ako je samotná múza ale bol tu fakt, že tým pádom tom nebolo moje. Radšej som to dala pod knihy na stole aby to nespadala matka.

Neviem koľko bolo hodín ale moje vnútorné odhadovali niečo medzi deviatou a desiatou. Postavila som sa a spomenula na to, čo mi dal Robin. Podišla som ku vešiaku na dverách, kde mám oblečenie a vytiahla jeho vizitku. Chvíľu ju sledovala a nakoniec položila na nočný stolík.

Pre istotu som si zobrala i z obývačku telefón a spozornela pri závese na okne kde bola roztrhnutá časť závesu. Nakoniec som sa nejako presvedčila, že to možno bola nejaká mačka, čo cítila Lucifera. Nechcela som sa o to viac zaujímať ale už som sa i bála otvoriť okno. Radšej som nechala pootvorené dvere. Vošla do periny a pozrela na spiaceho Lucifera na stole. Mierne mi chýbala jeho blízkosť ale nechcela som ho pudiť. Radšej som objala podušku a pokúšala zaspať. Podivne som driemala celkom dlho a spánok nastal až po nejakom dlhšom čase.