Kapitola 4 – Retsu, minulosť a šokovaná Kira

Yoru vykročil po osvetlenom chodníku. Dom sa pred ním zväčšoval, až kým nezastal pred dverami. Zlatá klietka, pomyslel si zhnusene a stlačil kľučku. Pri schodisku už ne neho niekto čakal.
„Vieš, koľko je hodín?!“ vykríkla. Yoru sa na ňu šokovane pozrel. Retsu, jeho nevlastná matka, na neho naštvane zazerala. Vyzeral celkom desivo.
„Ty sa o mňa zaujímaš?“ spýtal sa so značnou iróniu.
„Dnes tu bola rodina Mabushi. Povedala som im, že ťa predstavím, a ty si len tak zmizneš. Vieš, ako trápne som sa cítila?!“ To mi mohlo byť jasné. Nebála sa o mňa, ale o svoju povesť. Typická Retsu.
Retsu svojho ´syna´ neznášala. Odkedy tu s nimi býval, stále mu hádzala pred oči jeho bezvýznamnosť. Bremeno. Tak ho raz nazvala. Ale aj on to tu neznáša. Pred necelými dvoma mesiacmi bol šťastný. Žila na Okinawe so svojou matkou. Neboli bohatí, ale im to stačilo. Mali útulný byt v strede mesta, mama prácu, on brigádu, priateľov a psa. Až prišiel ten deň. Yoru sa akurát vracal zo školy. Bol posledný školský deň a on si chcel užiť dva mesiace voľna. Vošiel do domu, keď v tom začal zvoniť telefón.
„Haló, je pri telefóne Hayashi Yoruyonaka?“
„Áno, to som ja. Kto volá?“
„Tu je polícia. Je mi to ľúto, ale auto vašej matky bolo nájdené zhorené v jednej priekope. Bolo v ňom aj telo ženy…“ Vtedy sa mu zrútil svet. Nemohol uveriť, že je jeho mama mŕtva. A neveril až dovtedy, kým nestál pred dverami tohto domu.
Jeho rodičia sa zoznámili v nemocnici. Otec mal nehodu a bol na tri týždne pripútaný k posteli. Mama v nemocnici pracovala ako sestrička. A asi po týždni si jej priateľky všimli, že nejako často navštevuje izbu číslo 103, kde ležal zbohatlícky chlap z rodiny Hayashi. Po troch týždňoch, keď otca prepustili, bola veľká láska na svete. Aspoň si to obaja mysleli. Keď prešli 4 mesiace, konala sa svadba. „Veľký“ Nakaguri si bral obyčajnú sestričku Sanako Takeshi. Mesiac na to Sanako otehotnela a niečo sa pokazilo. Doma našla pobalené kufre so žiadosťou o rozvod. Urazená ju podpísala a odišla. Nakaguriho videla už len rozvodovom konaní, kde sa dohodli na výške alimentov. Odvtedy už prešlo veľa rokov. Otec sa znova oženil s Retsu a jediné, čo svojmu synovi poslal, bol mesačný šek. A teraz tu Yoru stál, v jeho dome a mal sa tváriť ako milujúci syn. Nechápal, prečo ho sociálka poslala práve sem. Veď o to očividne nikto nestál. Aspoň že ho otec poslal do známej internátnej školy. V tomto pekle bude musieť bývať len cez víkendy.

„Yoru, Yoru, počúvaš ma vôbec?“ nepríjemný hlas Retsu naberal na hlasitosti. Yoru sa vytrhol zo spomienok a uprel na ňu oči.
„Áno?“
„Máš týždeň domáce väzenie. Nehneš sa z domu!“ Chlapec začínal zúriť.
„A čo Jibiky? Kto ho asi bude venčiť? Ty?………Bože Jibiky! Kde je? Musím ho ísť nájsť!“ Zabudol som na neho! Určite ostal v bare? Mohli ho tam zjesť? Nechce sa mi tam vracať! Ale musím. Ale čo ak tam bude Yoshii??? Božeee!!!!….
„Než začneš robiť paniku, ten tvoj pes sa vrátil pred pol hodinou. Je u Kiry v izbe. Ona sa postará o venčenie. A nezabúdaj, domáce väzenie!“ Yoru si rezignovane vzdychol a išiel sa pozrieť po svojom „vernom“ psovi. Zaklopal na dvere svojej nevlastnej sestry a vošiel. Kira ležala rozvalená na posteli a počúvala nejakú punk-rockovú kapelu. Yoru to tipoval na Offspring. *priznávam, tú kapelu počúvam práve teraz a milujem ju*
„Jééj, brácho, konečne si sa vrátil. Už som si myslela, že si z tejto diery vypadol bezo mňa a nechal mi na starosti blcháča.“ Kira sa mu v momente hodila okolo krku. Yoru za rozhodol, že rozkaz Retsu si nechá nakoniec. Yoru mal nevlastnú sestru veľmi rád. Vlastne, ako jedinú z rodiny. Kira bola Retsinou dcérou z prvého manželstva, ale vôbec sa na mamu nepodobala. Vlastne bola jej pravým opakom. Pred najbližšími kamarátmi vždy usmiata a milá, pred rodinou a ostatnými nevrlá a drzá punk-rockerka. Neznášala mamu, otca a ich spoločnú dcéru, malú rozmaznanú Mabui.
„Tak čo, kde si bol? Zľakla som sa, keď sa vrátil Jibiky bez teba!“ Pes sa bez očividného záujmu obrátil na druhú stranu sa spal ďalej.
„Nepýtaj sa. Aj tak by si mi neverila.“
„Aha.“ Kira sa usmiala.
„Súvisí to s tvojimi opuchnutými perami? To dievča muselo bozkávať dosť drsne.“ Yoru sčervenal.
„No ták, bráško, povedz mi to. Som tvoja sestra. Síce nevlastná, ale to nie je podstané. Musíš mi to povedať!“
„Nie, nemusím. Je to psycho.“
„Ja som tu na psycho odborník!“ Uprela na neho prosebný pohľad.
„Prosím.“ Yoru porazene vzdychol.
„Fajn. Ale budeš sa mi smiať!“ Ešte chvíľu váhal a potom sa spýtal:
„Kira, veríš na upírov?“ Dievča sa rozosmialo. Yoru sa urazene zdvihol na odchod.
„Nie, nie. Počkaj, prepáč. Ja len že som túto otázku nečakala. Aspoň nie od teba.“ Prehltla smiech a stiahla brata späť na posteľ (samozrejme na nej len sedeli, nemyslite si nič zlé =P).
„Áno, verím na upírov. Dokonca ich aj pár poznám a viem o nich dosť veľa.“ Skúmavo sa na neho zahľadela.
„Zrejme by som ti to mala povedať, aby si vedel, čo za holku ťa bozkávalo. Bola to upírka, že?“ Yoru opäť sčervenal.
„Nebola to upírka.“ Kira ostala zmätená. Chlapec preglgol.
„Bol to upír. Vlastne dvaja.“

Kire padla sánka na zem a zakoktala:
„Ch…Ch…Chlapci?!!“