Kapitola 40

Sasuke opäť robil čaj. Tak ako si Kyuu myslel. Naruto je chorí a v dome ostal iba Sasuke. Kyuu a Itachi dostali misiu, na ktorú ich Tsunade priam donútila ísť. Vyhrážať sa teda vie. Sasuke položil pohár s čajom na tácku, zobral jeden aj pre seba. Vyšiel hore schodmi a zatavil sa až pred Narutovími dverami. Zaklopal a vošiel dnu. Naruto ešte stále spal. Položil tácku na stolík a prisadol si k nemu. Pozeral sa naňho a nemohol sa vynadívať. Pohladil Naruta po tvári a ruku tam nechal položenú. Stále sa pozeral do nádhernej tváre a ešte krajších modrých očí. Až keď Naruto položil svoju ruku na jeho mu došlo že už nespí. Rozpačito sa usmial, nevedel čo má robiť, nechcel ho zobudiť.
„Nechcel som ťa zobudiť.“ Zopakoval svoju myšlienku. Naruto na to nič nepovedal. Cítil sa úžasne. Taký ten pocit, keď viete, že je všetko v poriadku. Že ste tam, kde ste vždy chceli byť. Že ste práve našli, to čo ste hľadali.
„Nespal som.“ Pousmial sa Naruto, no Sasukeho ruku nepustil. Ticho ktoré medzi nimi nastalo prerušil až Sasuke, ktorý vytiahol svoju ruku z Narutovho zovretia.
„Priniesol som ti raňajky. Dúfam, že sa už cítiš lepšie.“ Jemný tieň smútku ktorý sa mihol v Narutových očiach, bol takmer hmatateľný, no Sasuke nemal šancu si ho všimnúť. Keď sa otočil k Narutovi aj s tanierom v ruke, na jeho očiach nebolo nič poznať.
„Už je mi oveľa lepšie. Ďakujem.“ Naruto si zobral tanier. Chvíľu sa naň len tak pozeral než začal jesť.
„Keďže sa už cítim lepšie, ideme trénovať?“ spýtavo sa pozrel Naruto na Sasukeho.
„Ak sa ma pokúšaš vytočiť, tak sa ti darí. Ešte včera si ležal s horúčkou, nemyslím si že by si dnes mal vstať z postele.“
„Ale ja sa nudím, nemám sa ani s kým rozprávať keď tu nie je Kyuu.“ Sasukeho trochu zamrzelo že niečo také počuje. Ale je to pochopiteľne, má predsa Kyuu rád, je úplne v poriadku že mu chýba, že sa nemá s kým rozprávať hoci v dome ostal aj on. Už mal na jazyku niečo nepríjemné, no predbehol ho Naruto.
„Snáď budú v poriadku. Vyzeralo to ako by si niečo navzájom urobili.“ Sasuke sa na chvíľu zamyslel, zahryzol si do jazyka aby ho opäť nenapadali divné pripomienky a pokúsil sa spomenúť, čo presne Itachi a Kyuu robili, kým boli doma. Hádali sa to je pravda, on ich počul, no pred Narutom sa chovali úplne normálne, nie je možné aby si niečo všimol.
„Prečo si myslíš, že sa medzi nimi niečo stalo?“
„Len tak pre zaujímavosť, Sasuke, ja skutočne nie som blbec. Dokážem si všimnúť viac ako väčšina.“ Pohľad ktorým sa pozeral Naruto na Sasukeho bol iný, a Sasuke sa ho bál. Nevedel prečo ale mal pocit, že modré oči vidia až na dno jeho duše. Chcel sa otočiť na päte a utiecť z izby.
„To … to je dobre. Ja už pôjdem, mám ešte niečo na práci. Ty ostaň v posteli. Prídem ťa skontrolovať.“ Podarilo sa mu ako tak držať pevný hlas. Zobral tanier, na ktorom už nič nebolo s opustil izbu bez toho, aby sa znova pozrel na Naruta.
Kyuu mal konečne čas porozprávať sa s Itachim. Ten sa mu síce vyhýbal ako to len išlo, no keď mali spať v jednom stane, neobišlo sa to bez kradmých pohľadov. Už niekoľko krát sa z Itachiho pokúšal dostať, ako mu má dokázať, že to myslí vážne. No stále mu to nepovedal. Vraj, príď si na to sám. Ale ako. Čo musí spraviť aby sa mu Itachi konečne podvolil. Chcel ho vlastniť. Chcel jeho telo, ktoré bolo dokonale vypracované tvrdím tréningom. Dokonca aj jazvy vyzerali ako niečo, čo na to dokonalé telo neodmysliteľne patrí. A jeho oči a tvár. Pocity stále ukryté za maskou, ktorá už niekoľko krát opadla, a objavil sa pravý úsmev, ktorý mohol konkurovať aj tým najsladším jahodám. A že ma Kyuu jahody rád, vie určite každý. Chcel ochutnať tie pery a pokračovať ďalej, kým by nebol celý jeho. Telo, myseľ aj duša.
„Rozdelíme sa po dvoch, každý pôjde iným smerom. Dávajte si pozor. Nepriatelia sú nebezpečný a zvitok musíme dopraviť do Konohy.“ Dal rozkaz veliteľ ANBU a ukázal smer ktorým sa mal, kto vybrať. Kyuu a Itachi pokračovali spolu a stopovali nepriateľa. Kyuu nasledoval Itachiho. Snažil sa ho nestratiť z dohľadu. Rozmýšľal úplne o niečom inom, než bola ich misia. V jednej chvíli Itachi prudko zastavil a Kyuu doň narazil, až obaja skončili na zemi.
„Jee, to musia byť ninjovia z Konohy, a sú taký úbohý, že pred nami padajú ako dozreté hrušky.“ Zasmiala sa jedna zo zahalených postáv, ktorá sa pred nimi objavila.
„A čo si čakal od vymletých ANBU? Určite ani nevedia, čo tento zvitok obsahuje.“ Neodpustila si podotknúť druha osoba. Itachi a Kyuu, ktorý mali tváre zahalené maskou sa tvárili nanajvýš rozčúlene. Pred nimi totiž stáli dvaja členovia  Akatsuki. Hidan a Kakuza.
„Môžeme sa domnievať, že nám ochotne poviete, čo v tom zvitku je.“
„Na ANBU si nejaký výrečný. Hidan, postaraj sa o nich.“
„S veľkou radosťou. Konečne trocha krvi.“ Vytiahol kosu a zaútočil naraz na oboch. Nemal však ani tušenia, kto stojí pred ním. Zaútočil na Itachiho, ktorý sa chystal jeho útok vykryť, no kým stihol niečo spraviť, postavil sa pred neho Kyuu a zablokoval kosu. Začal útočiť, takou rýchlosťou, že Itachi s aktivovaným sharinganom, mal problém jeho pohyby vidieť. Obrovské množstvo čakry, ktorá bola priam hmatateľná a spôsobila že mu po chrbte prebehli zimomriavky. Kakuzu, ktorý z diaľky pozoroval, sa pridal k Hidanovi, ktorému dochádzali sily. Nebol totiž zvyknutý, byť obeťou. No ani to im nepomohlo. Kyuu znovu a opäť používal techniky v takej rýchlosti, že nemali šancu zachytiť jednotlivé techniky. Po chvíli padli obaja na zem, kde sa tvorili kaluže krvi. Kyuu sa vydýchaval a otočil sa k Itachimu.
„Si v poriadku?“
„V úplnom, len som niečo také nečakal. Preč si sa predo mňa postavil? Zvládol by som to sám.“
„Toho som si vedomí, ale skutočne som sa nechcel pozerať na to ako bojuješ.“
„Som ninja, je to pre mňa úplne normálne aby som bojoval, tak sa mi do toho nepleť.“
„No tak, Itachi, upokoj sa, len som nechcel aby sa ti niečo stalo.“
„Tak si rob svoju prácu a nepleť sa mi od nohy.“ Rozzúrený Itachi sa zohol k dvom mužom, ktorý boli mŕtvy a z pod plášťa vytiahol jeden zvitok, ktorý mali pri sebe. Otvoril ho a začítal sa.
„To snáď nie je pravda.“