Kapitola 41

Bez akýchkoľvek myšlienok sa potuloval po kuchyni a snažil sa prísť na niečo, čím by sa zabavil. No nič ho nenapadalo. Vlastne už dosť dlho nemal čas sám pre seba. Trénovať sa mu nechcelo, pod Itachiho vedením si ho užil až priveľa a pri Kyuu si ho určite užije ešte viac. No možno je práve čas aby si oprášil trochu svoje teoretické vedomosti. Vonku sa už niekoľko dní drží škaredé počasie, a rozhodne nechce byť chorí aj on. Jeden marod v dome úplne stačí. To ako dôvod, prečo namiesto trénovania ležal vo svojej izbe a čítal knihu, bude úplne stačiť. Vybehol po schodoch a zvalil sa na posteľ. Vybral si knihu, ktorú dostal od Itachiho k narodeninám. Nemal čas aby si ju prečítal, no teraz to hádam nebude problém. Kniha mala názov „Čo ťa nezabije … to sa ťa pokúsi zabiť znova“. Celkom originálny názov, len netušil, o čom tá kniha je.  Otvoril ju teda na prvej strane a začal čítať. Ani si neuvedomil ako, ale nebol schopný sa od knihy odtrhnúť.

Sklamane sa pozeral na dvere. Jasne mu predsa povedal, že sa nudí a chce sa aspoň s niekým rozprávať. Keby tu tak bol Kyuu. S tým by sa určite nenudil. Sasuke ho nikdy neignoroval, niekedy to dokonca vyzeralo, že žiarli. Tak prečo taká zmena? Alebo to bolo len kvôli Itachimu? Aby ho nesklamal, tak sa snažil správať tak, ako si to jeho brat predstavoval? Ale prečo sa oňho potom staral a priniesol mu všetko až do postele. Naruto svoje myšlienky radšej nenechal ďalej sa voľne pohybovať. Mohlo by to byť životu nebezpečné. On a uvažovanie nad zložitými vecami nikdy nešlo dohromady. Niekoľko krát sa o to pokúšal a vždy to dopadlo katastrofou. Mimovoľne sa pozrel na svoje zápästia. Doteraz nevie, či aj to môže považovať za ďalšiu katastrofu, alebo za dar. Ak by to nespravil, určite by sa veci nevyvinuli, tak a osu teraz. Ako sa hovorí, všetko zlé je na niečo dobré. Nebol by to Naruto, keby sa v jeho hlave nezrodil ďalší nápad. Od všetkých dostal zákaz vychádzať von, kým nebude zdraví. No ak sa vráti pred večerou, tak si snáď Sasuke nevšimne že bol preč. Rýchlo sa obliekol a už stál pred dverami na záhradu. Pomaly sa poobzeral, či niekde neuvidí Sasukeho. Ale ako sa zdalo, ten sa niekde zašil. Vybehol von a samozrejme neostal na záhrade. Tam by ho mohol niekto vidieť. Radšej sa rýchlo presunul až k lesu, kde mohol bežne stretnúť nejakých ninjov trénovať. Teraz si stačí spomenúť, ako ho to učil Kyuu. Sústrediť sa na čakru, s pomaly ju dostať do celého tela. Až potom trénovať iné techniky. Naruto sa tak zabral do tréningu, že si vôbec nevšimol osoby, ktoré sa priblížili a zo záujmom sledovali jeho tréning.

Kyuu sa tváril rozčúlene a Itachi sa snažil od neho držať v dostačujúcej vzdialenosti. To iba pre istotu. Aj on sám bol poriadne vytočený. Keď bol veliteľom ANBU on, niečo takéto bolo nemysliteľné. Aj keď existovali takéto zvitky, nikdy sa nedostali do rúk nikomu, okrem neho a hokáge. Už tak je napätie medzi jednotlivými dedinami dosť veľké. Ak by sa niečo také, dostalo do rúk niektorej z nich, bezodkladne by to znamenalo začiatok ďalšej vojny. A vojna nikdy nedopadne dobre. Hlavne ak by sa do toho zaplietli Akatsuki. Itachi sa pozerá na Kyuu a snaží sa zistiť, kedy bude natoľko pokojný, aby mohli poslať správu ďalším z jednotky.
„Sakra, ak sa mi dostane do rúk ten, čo toto napísal, zakrútim mu krkom.“
„Najprv sa upokoj. To že niekomu niečo spravíš, ničomu nepomôže. Z toho bude mať problémy iba ak Naruto.“ Itachiho slová na Kyuu zapôsobili a konečne sa tváril aspoň trochu pokojne.
„Viem, že to ničomu nepomôže, ale ako sa mám upokojiť, keď viem, že by ho nechali pokojne umrieť len preto, aby vyhrali. Aby dokázali že Konoha je najsilnejšou dedinou. To rozhodne nie. ak sa čo i len pokúsia vyprovokovať konflikt, Naruto v dedine neostane, a ja tiež nie. kvôli nim sa už trápil dosť.“
„On to skutočne nemal ľahké, však?“
„Nie, to nemal.“
„Čo k nemu vlastne cítiš?“ prekvapený Kyuu sa pozrel na Itachiho. Takúto otázku nečakal.
„Je ako môj mladší braček. Chcem sa oňho starať, poznám ho od narodenia a vlastne v jeho živote ste ty a Sasuke jediný ľudia, ktorý mu otvorene ukázali, že vám na ňom záleží.“
„Aha …“ Itachi sa na viac nezmohol. Skutočne mu prišlo Naruta až príliš ľúto. Nikto si niečo také, ako prežil on nezaslúži. Sám vidí ako sa mu pred očami mení, tak ako sa mení Sasuke, a dokonca aj on sám.
„Itachi, ideme. Chcem to mať čím skôr z krku.“
„Samozrejme.“

„Máte zvitok?“ položil otázku veliteľ skupiny.
„Samozrejme, že máme. Ale hokage ho odovzdáme osobne.“
„To neprichádza do úvahy, nikto nesmie poznať jeho obsah.“
„Toho sme si vedomí, ale ako je potom možné, že sa niekomu podarilo ho ukradnúť? Podľa obsahu by som povedal, že niekto ho úmyselne podstrčil tak, aby ho Akatsuki mohli ukradnúť.“ Priplietol sa k rozhovoru Itachi. Vizeralo to tak, že veliteľ nemal čo k tomu dodať.
„V poriadku, neste si ho vy.“ Zámerne nekomentoval Itachiho slová. Neprinieslo by to nič dobré. Rýchlosťou, hodnou najlepších ANBU, sa rozbehli smerom ku Konohe. Určite by bežali priamo bez akejkoľvek prestávky, no nikto nepočítal s jedným členom, ktorý bol natoľko oslabený, že odpadol.