Kapitola 43

Itachi už videl bránu Konohy. Nie žeby sa sťažoval, ale Kyuu rozhodne nebol najľahší. Nevedel sa však rozhodnúť, čo spraviť ako prvé. Či odniesť Kyuu domov, ale ísť priamo za Tsunade, jeho dilemu nakoniec vyriešil veliteľ.
„Odnes ho do nemocnice, nech sa naňho pozrú, budeme ťa čakať v kancelárii u Tsunade.“ Itachi sa odpojil od skupiny, no nenamieril si to do nemocnice, vedel, že to nie je veľmi dobrý nápad. Pred domom chvíľu zaváhal, bol zvedavý, čo všetko sa stalo, kým neboli doma. Vedel o Sasukeho záujme voči Narutovi, no nebol si istý tým, čo si myslí Naruto.  Podarilo sa mu otvoriť dvere a vojsť dovnútra, tam sa naňho však otočili štyri udivené pohľady. 
„Itachi? Vy už ste sa vrátili? Čo sa stalo Kyuu?“ vyleteli otázky zo Sasukeho. Itachi, ktorý sa ešte stále nespamätal z počtu osôb, naňho chvíľu len tupo hľadel. Rýchlo si však dal všetko dohromady.
„Nič mu nie je, je len príliš vyčerpaný.“ Odpovie a čo najrýchlejšie sa presunie do svojej izby, kde položí Kyuu. Vlastne to nie je už len jeho izba. Teraz je to ich izba. Táto skutočnosť ho poteší. skontroluje ešte raz, či je Kyuu skutočne v poriadku a zíde dole k hosťom. Sasuke ešte stále nečinne stojí a pohľad mu uteká z jedného na druhého. Zastaví sa až na Itachim.
„Ja idem ešte za Tsunade, musím jej podať hlásenie. Šiel som tu priamo z misie.“
„A to ste ho nevzal ani do nemocnice?“ zareagoval Shikamaru, ktorému sa celá situácia akosi nepozdávala.
„To nie je potrebné, je v poriadku, iba vyčerpaný.“
„A nemali by to posúdiť doktori?“ nedal sa odbiť. Na to však už Itachi nereagoval.
„Idem za Tsunade, o chvíľu sa vrátim.“ Povedal Sasukemu a v oblaku pary zmizol.

Hneď na to sa však objavil pred kanceláriou Tsunade. Zaklopal a počkal na vyzvanie. To prišlo a hneď a tak vstúpil dnu. Tam už čakal veliteľ a Tsunade. Nevedel definovať výraz, ktorý sa usadil na Tsunadinej tvári.
„Ten zvitok!“ povedala len. Itachi jej ho bez slova podal.
„Čítal si to?“
„Áno.“  Jednoduchá otázka, jednoduchá odpoveď. Tsunadin výraz sa zrazu zmenil. Vôbec nepôsobila bezstarostne, práve naopak, určite toho mala v poslednej dobe veľa?
„Toto spísala rada starších aby mali prehľad o celkovej sile dediny. Existuje ešte niekoľko takýchto zvitkov, no ani jeden neobsahuje až takéto podrobnosti. Chcela som ich zničiť už skôr, no nebolo mi to umožnené.“ Položila zvitok na koniec stola, priamo pred Itachiho.
„Zvitok sa nájsť nepodarilo, bol zničený počas boja. Dúfam, že vieš čo to znamená.“ Pozrela sa na veliteľa, ten sa ako na pokyn vyparil. Následne mohla vidieť Itachiho prekvapený pohľad, toto nečakal. Zobral zvitok a s prianím pekného dňa sa vyparil.   

„Čo sa to v tomto dome deje? Kto každý tu vlastne býva?“ vystrelila z Nejiho otázka hneď potom, čo Itachi zmizol.
„Mám pocit, že nie som tá správna osoba, ktorá by vám to mala vysvetľovať. Sadnite si, upokojte sa a počkajte na Itachiho. Ten vám možno niečo povie.“ Snažil sa Sasuke o udžanie pokojného tónu. Uvedomoval si, že teraz to pohnojil. Ale stalo sa. Treba to nejako vyriešiť, no on sám nevie ako. Nevie, čo všetko môže a čo nemôže povedať.
„Idem sa pozrieť na Naruta.“ oznámil a namieril si to k Narutovi do izby. Ten stále ležal, horúčka mu síce ustúpila, no potrvá ešte nejakú dobu, kým bude v poriadku. Sasuke si sadol na posteľ vedľa Naruta a nemohol si odpustiť povzdych. Keď sa niečo kazí, tak sa kazí všetko. Akosi v tom má neskutočný chaos. Pohladil ešte Naruta po tvári a vrátil sa späť do kuchyne, kde sedela ich návšteva.

„Ako dlho tu ešte budeme čakať?“ opýtal sa Kiba, ktorému pomaly dochádzala trpezlivosť. To že sa tu deje niečo divné mu došlo. Len nevedel, čo to je.
„Itachi by sa mal vrátiť každú chvíľu.“ Odpovedal nezaujato Sasuke, ktorý sa objavil vo dverách.
„Prečo musíme čakať na tvojho brata? Nebolo by jednoduchšie, keby si nám odpovedal na otázky a my by sme vypadli?“
„Kiba, nerozčuľuj sa. Nemôže nám povedať všetko, ale sám nevie, čo nám povedať môže. Uvedomuje si, že to len tak nenecháme, preto to zaňho musí vyriešiť jeho starší brat.“ Zasiahol Neji skôr, než sa stihol Kiba ešte viac rozkričať. Nikdy totiž nepatril medzi tých trpezlivých. A to čo povedal Neji, dávalo zmysel. A tak sa na Sasukeho otočili troje pohľady a v každom bola neskrývaná zvedavosť.            

„Nepozerajte sa tak naňho. Nie je to slušné.“ Ozval sa niekto za nimi a všetci traja až poskočili na stoličkách, ako sa zľakli. Nebol to nikto iný ako Itachi.
„neviem síce, o čo tu ide, ale snáď mi to objasníte. Nechcem byť neslušný, ale som unavený a ešte sa musím o niekoho postarať. Takže dúfam, že to nebude nadlho.“ Dokonca aj Sasukeho striaslo. Itachi hovoril výhražným hlasom, ako by to bolo niečo prirodzené. Skutočne účinné pred nechcenými otázkami.
„Nebudeme vás zdržiavať dlho, chceme len vedieť, prečo už Naruto, nie je jinchuriky.“ Dostal zo seba Shikamaru, na ktorého Itachiho výstup zapôsobil asi najmenej.
„To je jednoduché, pretože ten démon, ktorý v ňom mal byť zapečatený, sa vrátil so mnou z misie a práve teraz leží v mojej posteli.“ Itachi si v duchu gratuloval, ako úžasne sa mu podarilo doslova vyraziť dych im všetkým.
„Keďže už viete to, čo ste chceli, bol by som rád, keby ste odišli. A poprosím vás, nikomu nehovorte, čo som vám povedal. Inak budete mať na krku Tsunade.“ S diabolským úsmevom ich milo vyhodil z domu.