Kapitola 46

Zhodil zo svojho pleca trochu vykoľajeného chlapca, ktorý akosi stále nepochopil čo sa deje. Jednu chvíľu mu ktosi vynadal a hneď na to je vo vzduchu a už leží vo svojej izbe v posteli.

„Netvár sa ako na stretnutí mŕtvych. Itachi to tak nemyslel, trochu som ho štval. Dobre priznávam štval som ho trochu viac.“

 Naruto otočil svoj pohľad na Kyuu, počiatočný šok z Itachiho slov a zo spôsobov Kyuu zmizol.

„Ty nie si normálny, že nie?“ opýtal sa Naruto, ktorému robila spoločnosť usmievajúceho sa Kyuu stále lepšiu a lepšiu náladu.    

„To si vystihol. Ale povedz mi, čo si vyvádzal, kým sme boli preč? Itachi mi stihol niečo povedať, ale akosi som sa sústredil na niečo iné.“ Kyuu sa pozeral do stropu s úsmevom a zasneným pohľadom.

„Len som trénoval, a trocha som to asi prehnal,“ Naruto sklopil hlavu a pozeral sa na koberec. Nechcel sa pozerať na Kyuu keď mu vynadá.

„Pako jedno,“ Zhodnotil Kyuu a zvalil sa na posteľ vedľa Naruta, „Nabudúce použi toto tu!“ Poklopal Narutovi po čele.

A Narutovi sa všetko prestávalo páčiť. Zase nechápal, čo sa okolo neho deje. A k tomu ešte tá odporná bolesť hlavy.

„Vysvetli mi však, prečo si išiel trénovať? Alebo skôr, prečo si išiel sám?“  

„Nudil som sa. Potreboval som niečo robiť. Sasuke sa niekde zašil a ja …“

„Nechcel si byť sám.“

Naruto iba prikývol. Kyuu zobral Naruta do náruče a držal ho.

„Nikdy nebudeš sám, jasné? Stále tu budeš mať mňa, Sasukeho a Itachiho.“

„To viem ale, oni sa na mňa teraz musia hnevať. Oboch som ich naštval, a mám pocit, že sa pohádali a ja sa bojím, že to bolo kvôli mne,“ Začal vzlykať Naruto. Kyuu s ním pomaly kolísal zo strany na stranu.

„Ale vôbec nie. Z toho si nič nerob, ich to prejde. Nie sú na teba naštvaný, iba sa o teba báli. A Itachiho som naštval tým, že som si len tak odpadol.“

Naruto sa v okamihu pozrel Kyuu do tváre: „Odpadol? Ako to? Si v poriadku?“  Kyuu sa musel pousmiať nad Narutovim prístupom.

„Som v absolútnom poriadku. Trochu som to prehnal. Vlastne je tu niečo o čom si budeme musieť pohovoriť. A to tuším všetci štyria. Ale o tom potom. Teraz mi povedz ako to vyzerá medzi tebou a Sasukem?“

„No … tak ako predtým, ak nie ešte horšie.“  

„Mal by si mu povedať, čo cítiš. Mal by to vedieť.“

„Ale čo sa tým zmení? Nechcem aby sa aj on na mňa pozeral ako na nejaký nepodarok. Toho som mal už dosť. A … jednoducho mu to nemôžem povedať. To proste nejde.“

„Prečo si myslíš že to neprime? Veď ti celý čas dáva najavo, že ťa má rád, prečo by sa to malo zmeniť?“

„O tom pochybujem. A jediné čo dokážem je robiť všetkým problémy. A jemu tiež iba pridávam starosti. Určite sa mýliš.“

„Mýlil som sa niekedy?“ opýtal sa Kyuu a čakal na Narutovu odpoveď. Ten si to v hlave najskôr musel všetko usporiadať.

„Nemýlil,“ Povedal po chvíli.

„No vidíš. Tak mi ver aj tento krát a sľúb mi, že to Sasukemu povieš. Ešte som ti asi nepovedal ako sa tváril, keď ťa našiel vonku na lavičke, že nie?“

„Fajn, tak ja mu to poviem,“ povedal Naruto. Kyuu ho konečne pustil a postavil sa.

„Ja som hladný, že by som zjedol všetkých akatsuki ešte aj s ich plášťami a z klobúkov by som si spravil dezert,“ zasnil sa Kyuu a na tvári sa mu objavil labužnícky výraz. Naruto na to len nechápavo pozeral.

„Keď ti bude konečne lepšie, príď za nami dole. Budem s tebou musieť niečo prebrať,“ Oznámil ešte Kyuu predtým, než vyšiel z dverí a zamieril si to do kuchyne. Nedal na sebe nič vedieť. No bol si dobre vedomí druhého chlapca, ktorý sa skrýval  a predtým počúval celý ich rozhovor.

               Sasuke sa snažil skryť za dverami druhej izby. Vyzeralo to tak, že so ho Kyuu nevšimol. To bolo len dobre. Nevie čo by povedal, keby chcel vedieť prečo počúval za dverami. Teraz keď mu už nehrozilo odhalenie sa rozhodol, že niečo musí urobiť. Počul dosť, no nevedel ako si to má všetko vysvetliť. Možno hovorili o niečo úplne inom. Ale aj tak mu to nedal. Zaklopal na narutove dvere a čakal.

„Ďalej,“ ozvalo sa z poza nich. Sasuke na nič nečakal a vošiel dnu.

„Si v poriadku Naruto? Vyzeral si ako v šoku, keď ťa Kyuu niesol.“

„No … prekvapil ma. Nečakal som že si ma hodí cez plece. Cítil som sa ako mech zemiakov. A keď som mu to povedal tak sa mi smial, že som skôr mech peria,“  posťažoval sa Naruto.

„Vlastne som sa prišiel ospravedlniť. Za Itachiho … no a vlastne aj za seba. Asi sme to prehnali, keď sme na teba tak vybehli.“

Naruto na to nepovedal nič, len sa usmial. Ako to býva zvykom, prišla trápna chvíľa ticha, kedy ste mohli počuť  ako sa mucha sediaca na plafóne smeje.

Sasuke nevedel, čo ma robiť. Nemôže predsa priznať, že ich počúval za dverami a počul niečo zaujímavé ale nie je si istý, či to aj dobre pochopil. V takýchto chvíľach si želal byť Itachim, ktorý vždy vedel ako sa má zachovať a čo má povedať.

„No tak ja teda pôjdem dole. Kyuu a Itachi mi ešte chceli niečo povedať.“

„Sasuke počkaj,“ zastavil ho Naruto, keď už stál tesne pred dverami.