Kapitola 47

„Čo si myslíš, že robíš?“ ozýval sa krik z kuchyne. Teraz to bol krik, predtým to znelo ako úder a ešte predtým akoby sa niečo rozbilo.

Ďalší zvuk rozbíjajúcich sa vecí.

„Okamžite s tým prestaň!“ a opäť krik.

Sasuke s Narutom sa na seba len nechápavo pozreli. Bolo jasné kto robí hluk, ale nevedeli si predstaviť prečo tak kričia. Teda, prečo tak kričí Itachi. Bolo jasné, že jeho nálada sa pohybuje pod bodom mrazu, a od chvíle čo sa prebudil.

Sasuke otvoril dvere a len tak tak sa stihol vyhnúť letiacemu tanieru. Strhol pri tom zo sebou aj Naruta, ktorého nedopatrením pritlačil na stenu vlastným telom.

Možno sa mu to len zdalo, no vyzeralo to, ako by sa Naruto červenal.

V izbe keď konečne čakal, že Naruto niečo povie, niečo čo by ich dvoch dalo dokopy inak než tímových partnerov alebo obyčajných priateľov. Nakoniec však z neho vypadlo, len to, že on ide za Kyuu tiež.

Sasuke sa odlepil od Naruta a opatrne nakukol do kuchyne, aby sa uistil, že nehrozí žiadne ďalšie nebezpečenstvo v podobe lietajúcich tanierov.

A skutočne nič také nehrozilo. Itachi bol totiž nalepený na stene a na ňom nalepený Kyuu s jazykom hlboko v jeho ústach.

               Naruto sa pozeral na scénu pred sebou, a jeho tvár zaliala ešte červenšia farba, než kedykoľvek predtým. Akosi nemohol odtrhnúť pohľad od scény pred sebou. Nenápadne sa pozrel na Sasukeho, ktorý bol na tom podobne. Aj jemu sa totiž v hlave rodil obraz ich dvoch v takejto situácii.

„Kyuu? Prečo sa snažíš udusiť Itachiho?“ neodpustil si podpichnutie Sasuke.

Kyuu sa odlepil od Itachiho, ktorý ostal stáť pri stene a nebol schopný sa pohnúť.

„Ja ho nedusím, ja sa ho snažím oživiť. Zdalo sa mi že akosi zle sa mu dýchalo,“ Usmeje sa Kyuu.

               Itachi sa nich pozerá, no nie je schopný čokoľvek spraviť alebo povedať. Nechce si to priznať, ale prítomnosť Kyuu má naňho podivné účinky. Najradšej by ho niečím tresol po hlave, no nemôže povedať, že by sa mu jeho pozornosť nepáčila. Mohol by však trochu spomaliť.

„Ešte raz spravíš niečo také, a prisahám, že ta panvica skonči na tvojej hlave,“ Ukázal Itachi na panvicu, ktorá bola na sporáku.

Kyuu na to reagoval len ďalším výrazom ala roztomilé šteňa. Teda pardon. Líšťa.

Itachi iba zdvihol obočie a nechápavo sa naň pozeral. Aspoň tak to vyzeralo. V skutočnosti preklínal Kyuu za ten jeho roztomilý kukuč.

„Neviem, čo ste tu nacvičovali, ale chceli ste s nami o niečom hovoriť, že ?“ ozval sa Naruto, ktorému pripadala celá situácia úplne absurdná.  

„No máš pravdu, takže … Itachi? Máš ten zvitok pri sebe?“

„Nie nemám, ale idem poň.“

Vyštartoval Itachi z miestnosti tak rýchlo ako by mu za pätami horelo.

„Čo za zvitok nám má ukázať?“ opýtal sa Sasuke, ktorý sa pobavene pozeral na dvere, za  ktorými zmizol jeho brat.

„Podľa mňa sa nebude ani jednému z vás páčiť. Myslím, že keď si ho prečítate, bude vám všetko jasné.“ Pozrel sa najprv na Naruta a potom na Sasukeho. „Chcem vás len varovať, že to čo si prečítate nesmiete povedať nikomu.“

„Prečo?“ reagoval okamžite Sasuke.

„Pretože takýto zvitok nemal nikdy vzniknúť a dostal som rozkaz zničiť ho. Myslím si však, že je fér aby ste si ho prečítali,“ Odpovedal Itachi, ktorý sa vrátil a v ruke držal zvitok o ktorom hovorili.

Všetci si sadli za stôl. Sasuke s Narutom vedľa seba a oproti nim Itachi a Kyuu. Itachi podal zvitok Narutovi.

„Väčšina informácii v ňom sa týka teba. Prečítaj si ho pozorne.“

Naruto rozvinul zvitok a začal čítať. Sasuke napodobnil Naruta a bledol čím ďalej tým viac.

„Čo to je? Ako ste k nemu prišli?“ dostal zo seba Sasuke, ktorý ešte stále nechápavo hľadel na zvitok.

„Toto bola naša misia. Ukradli ho Alatsuki. Nám sa podaril zbaviť sa dvoch členov. Hidana  a Kakuzu. Nevieme však, či sa nejaké informácie z tohto zvitku dostali aj k ostatným Akatsuki. Môžeme len dúfať že nie,“ vysvetlil Itachi.

„Ale… toto … tu sú napísané aké máš schopnosti Itachi, a nie len ty, ale aj ja a ďalší z Konohy.“   

„Správne, je jasné, že všetci z nich sú silný, no neviem prečo boli vybraný práve oni. Snažíme sa na to prísť aby sme vedeli akú veľkú majú tieto informácie cenu,“ Reagoval Kyuu.

V miestnosti panovalo ticho. Každému sa v hlave preháňali iné myšlienky, no všetky sa uberali takmer rovnakým smerom.

Prvý, kto našiel odvahu a položil otázku, ktorú mal na jazyku každý bol Naruto. „Čo budeme robiť teraz?“

Na prekvapenie všetkých ostatných sa ozval Sasuke. „Mali by sme zistiť, prečo sú v ňom napísané práve tieto mená. Nepovedala vám niečo Tsunade?“

Otočil sa na Itachiho. Ten len záporne pokrútil hlavou.

„Nepovedala nám nič. Len to, že ho máme zničiť. No nepovedala dokedy, preto som vám ho ukázal.“

 „Naruto? Ty si dedič klanu Uzumaki a Namikaze, však?“ uisťoval sa Sasuke, ktorý na niečo prišiel. Naruto prikývol.     

Sasuke sa chvíľu tváril akoby nad niečím uvažoval. V skutočnosti sa len snažil prísť na spôsob, ako vysvetliť, na čo prišiel.

„Čo by sa stalo, keby niekto zistil techniky tých najmocnejších klanov Konohy, spolu s menom tých ktorý tie techniky ovládajú?“

„Pravdepodobne by došlo k napadnutiu Konohy, ale takéto informácie sa nedajú len tak získať.“

„Možno nie len tak, ale práve sa na takéto informácie pozeráš,“ Oznámil Sasuke. Itachi sa tváril prekvapene a Kyuu okamžite schmatol zvitok a začal čítať mená.

Keď dočítal, bol bledší než Sasuke kedykoľvek predtým.

„Sasuke má pravdu. Je tu základná charakteristika schopností všetkých ninjov zo silných klanov. Naposledy tu bolo dopísané Narutovo meno, možno ako určitá hrozba, alebo skrytá zbraň,“ Uvažoval nahlas Kyuu, ktorému sa to vôbec nepáčilo. Nechcel ani vedieť, čo všetko by ešte medzi dokumentmi Konohy našiel.