Kapitola 49

Dve týždne od uzavretia stávky sa blížili ku koncu. Naruto bol deň zo dňa nervóznejší a sledoval Kyuu čoraz pozornejšie. Dokonca sa s ním o tom aj rozprával. A čo mu na Itachiho povedal Kyuu? Jednoduché, na všetko je čas.

Normálne by ho niečo také upokojilo. Veď sám mu radil že sa nemá nikde plašiť. Ale teraz mu akosi horelo za pätami. Skutočne chcel vyhraď.

Nebolo v tom nič také, že by nevedel prehrávať, ale za tie dve týždne prišiel na to, že skutočne chce aby ho Sasuke objímal. Že skutočne chce cítiť chuť tých červených pier.

To vlastne bolo to, čo od neho chcel, keby vyhral. No zatiaľ to nijako sľubne nevyzeralo.

A čo bolo najhoršie. Nemal ani najmenšiu predstavu, čo od neho môže Sasuke chcieť. Možno to bude nejaká z jeho kníh, ktoré našiel v jaskyni.

Už dávno nebol v jaskyni, možno je opäť na čase aby sa tam zašiel pozrieť. Je to úžasné miesto na premýšľanie.

Naruto vošiel do svojej izby a zapadol do postele s tým, ž zajtra sa dozvie, ako jeho stávka dopadla. 

Na rozdiel od neho, Sasuke ešte doma nebol. Po tom čo sa prekecol, že Naruto už nie je jinchuriky, mu to dal Itachi pekne zožrať.

Samozrejme, to by sa dalo ešte prežiť, ale Itachi a Kyuu sa proti nemu spriahli. Nechali ho nech si ten malér vyžehlí sám.

Tak mu teda neostalo nič iné, len nájsť Kibu, Nejiho a Shikamara. To bola celkom hračka. Väčší problém bol im to všetko vysvetliť. 

Samozrejme, že im nepovedal všetko. No povedal dosť na to, aby pochopili, že z ich strany nehrozí žiadne nebezpečenstvo.

Po tomto rozhovore sa však akosi spriatelili? Sasuke mal niekoľko otázok ohľadom dediny, na ktoré mu bez problémov odpovedali. A potom, všetci predsa potrebovali trénovať. Hoci mali počas dňa náročné tréningy, vždy večer, si našli čas, aby si zatrénovali spolu.

O tom však nevedel nikto. A Naruto o tom netušil vôbec. Vedel, že Sasuke niekde mizne, ale myslel si, že si len potrebuje prevetrať hlavu. Takéto niečo, by ho však nikdy nenapadlo.

Sasuke sa práve vrátil domov. Bol dosť vyčerpaný, no aj tak sa mu nedarilo zaspať. Už zajtra. Už zajtra bude vedieť, kto vyhral stávku. Vedel čo za ňu bude chcieť. To čo chcel už dlho. Naruta.

Na rozdiel od našich dvoch hlavných hrdinov, tu bol niekto kto pokojne zaspal. Itachi sa vyvaľoval v posteli a Kyuu sa naňho pozeral s jemným úsmevom na tvári. Pohladil ho a ľahol si do postele za ním.

Aj keď sa ho Itachi snažil presvedčiť, aby si kúpil novú posteľ, Kyuu odmietol. Nepotreboval ju. A ani ju nechcel. Preto ešte stále okupoval tú Itachiho a neplánoval s jej okupovaním prestať.

Po chvíli sa aj on prepadol do ríše snov.

Ráno vládla v dome podivná atmosféra. Až príliš si zvykli na spoločný život, a tak každý reagoval na náladu a správanie toho druhého.

Naruto bol nervózny, Sasuke nedočkavý a plný očakávaní. Kyuu sa zamýšľal nad správaním Ssukeho a Naruta, a na chvíľu zabudol podpichovať Itachiho, ktorý si chvíle pokoja dokonale užíval.

„Naruto? Deje sa niečo?“ opýtal sa Kyuu, ktorému to nedalo a musel sa opýtať.

„Ale nie, nič sa nedeje.“ Odpovedal Naruto až prirýchlo na to aby tomu Kyuu uveril. No neriešil to. Veril, že ak by mu Naruto niečo chcel povedať, tak mu to povie.

 No počas tréningu akosi začal meniť svoj názor. Naruto bol nesústredený a čoraz viac robil chyby. Dokonca aj techniky, ktoré by mal mať v malíčku mu akosi robili problém. A čo ho udivovalo najviac bolo, že Sasuke bol na tom podobne. Nerobil až také chyby, ale jeho sústredenie si zrejme odskočilo na prázdniny.

„Naruto pozor!“ zvolal Itachi, ktorému sa práve podarilo zhodiť Naruta na zem pred jednou zo Sasukeho ohnivých gúľ.

„Ste v poriadku?“ pribehol k nim Kyuu a pomohol im na nohy.

„Hej je to v pohode.“ Mávol rukou Naruto.

„Prepáčte, to som nechcel, myslel som že sa uhneš.“ Ospravedlňoval sa Sasuke. nebola to nijak nebezpečná technika oproti tomu ako bežne trénovali, no bol a dosť nepríjemná.

„To nič, skutočne, mal som dávať väčší pozor.“ Zahováral Naruto. Čo si však nikto nevšimol, bola jeho hlava, ktorú si udrel. Nijak veľká rana, no aj tak mu spôsobila krútenie hlavy. On sám to pripisoval príliš prudkému pohybu, keď ho Itachi zhodil na zem.

„Neviem, čo sa tu dnes deje ale asi končíme. Nebolo by najvhodnejšie, ak by niekto z nás skončil v nemocnici.“ Oznámil Kyuu a obrátil sa na Naruta. „Skutočne si v poriadku? Od rána sa správaš akosi divne.“

„Vážne, nič to nie je. Asi si len potrebujem trochu oddýchnuť.“ Vyhováral sa Naruto. Keby ho Kyuu tak dobre nepoznal, určite by mu uveril.

„Idem do izby potrebujem si na chvíľu ľahnúť.“  Povedal Naruto. Bolesť hlavy ešte stále neprešla. Nechcel robiť starosti niekomu inému, preto sa rozhodol radšej siahnuť. A tak za sebou nechal troch nechápajúcich ninjov.

„Keďže je dnešný tréning zrušený, idem sa prejsť. Mám ešte niečo na práci. Večer sa vrátim. A prosím, nič si nespravte.“ Sasuke sa otočil a už ho nebolo.

„A čo bude robiť my dvaja?“ otočil sa Kyuu na Itachiho. „My dvaja nič. Ja mám určite niečo na práci. A ty si tiež niečo nájdeš.“ Itachi už chcel odísť, no Kyuu ho zastavil. „A čo tak, keby sme išli do jaskyne. Určite sa ti niektoré knihy budú páčiť. Niektoré sú dokonca staršie ako ja.“

„Možno by to bolo niečo extra, keby si nebol odo mňa starší možno len o niekoľko rokov.“

„Zabúdaš? Ja nie som tak úplne človek.“ Kyuu sa otočil a vybral sa smerom do lesa, kde viedla najkratšia cesta k jaskyni. „Ideš so mnou?“