Kapitola 5

„Paul, to som ja Wizard.“ Predstaví sa do telefónu a poobzerá sa dookola, aby si bol istý, že ho nikto nepozoruje. Je krytý veľkou zelenou rastlinou v kvetináči, ktorá mu silne pripomína palmu, ale Život by na to nestavil.

„Máš pre mňa niečo?“ spýta sa, keď si je istý, že ho nikto nesleduje. Oprie sa pohodlnejšie o čalúnené operadlo sedačky a telefón pritlačí bližšie k uchu.

Paul sa v malej kancelárií nervózne poobzerá dookola. Včera sa vlámal do šéfovho počítača a od rána ho máta pocit, akoby ho niekto pozoroval. Bojí sa aj vlastného tieňa a prisahal by, že to už šéf vie.

Ale prečo potom nič nepodnikne? Zamyslí sa zúfalo. Bol by radšej, keby si ho dal predvolať, keby ho vyhodil alebo dokonca aj keby sa mu vyhrážal. Toto tiché mlčanie je oveľa desivejšie. Akoby už nebolo potrebné rozprávať sa sním. Ako keby nemohol nikomu  nič nevhodné povedať. Ako keby bol obyčajná mŕtvola.

Možno o ničom nevie. Namietne racionálna časť jeho mozgu, ktorá sa ešte nestihla nakaziť paranojou. Avšak… cíti to vo vzduchu. Čoskoro sa niečo stane.  Zakašľanie na druhej strane telefónu ho strhne späť do reality.

„Niečo pre teba mám, ale nie je toho veľa.“ Donúti sa povedať. Pri pohľade na zavreté dvere sa trochu uvoľní. Prelistuje zopár stránok na stole a potom spustí:

„Čo sa týka miesta činu… Píše sa tam len niečo málo o nejakých stratených záznamoch, ale nič bližšie sa mi nepodarilo zistiť. Buď to nevedia alebo sa to rozhodli naschvál zatajiť. Čo je ale omnoho zaujímavejšie… Majú tam meno, alebo skôr pracovný pseudonym vraha. Hovorí ti niečo prezývka Assassin?“ Na druhej strane telefónu nastane napäté ticho. Potom sa ozve hlas.

„Assassin? Si si istý?“ neutrálny tón, ktorý Paula ohúri. Wizard musí mať skvelé sebaovládanie, keď sa po tejto informácií správa odosobnene, pravý profesionál.

„Stopercentne. Čo je ale zaujímavejšie…“ efektne sa odmlčí. Začne mimovoľne obtáčať telefónnu šnúru okolo prsta a na tvári sa mu objaví spokojný úsmev. V tejto chvíli zabúda aj na očividnú paranoju. Je spokojný so svojou prácou.

„…nemajú tam nijaké dôkazy. Dokonca ani podozrenia, náznaky… nič. Nijaká informácia, ktorá by ich mohla priviesť práve k tomuto menu. Akoby si ho len tak vycucali z prsta alebo… alebo akoby to vedeli od začiatku.“ Dokončí.

„Myslíš, že to vedeli od začiatku?“ spýta sa Kyle a jeho hlas už znie o niečo osobnejšie.

„Neviem.“ Pokrčí Paul plecami. „Sú to len moje dohady, ale povedal by som, že o tom vedeli. Možno im prišla nejaká výhražná pošta alebo anonymný tip a oni to nezobrali priveľmi vážne a teraz sa snažia skryť vlastnú neschopnosť. Ale napadá ma aj mnoho ďalších scenárov.“

„Napríklad?“

„Napríklad, že to majú od nejakého informátora, ktorý je blízko Assassina a snažia sa to ututlať, aby sa o tom Assassin nedozvedel a informátor im mohol donášať ďalšie informácie.“

„Chápem …“ zamrmle Kyle.

Jemne sa hrá s guľôčkou v jazyku ako vždy, keď sa snaží rozmýšľať. Assassin. Meno známe každému v jeho obore, kto je aspoň trochu v obraze. A možno ho poznajú aj tí, ktorí v obraze nie sú. Na jeho konte je viac ako stovka vrážd. A polícia, FBI dokonca i slávna M16 sú úplne bezmocný. Nemajú ani vlas, odtlačok prsta … nič. Len veľký otáznik namiesto fotky v hrubej zložke plnej jeho zločinov. Je len málo ľudí ako on. Úspešní, známi a pritom neviditeľný.

A ja mám jeho tvár pri práci nahratú na videu.

Pomyslí si Kyle a ledva prekoná chuť sa nahlas rozosmiať. Cíti sa ako v nejakej absurdnej fraške.

„Aj ja pre teba niečo mám.“ Rozhodne sa radšej znova venovať telefónu. „Nataša je teraz v Španielsku. Diktujem adresu… Valladoid, Calle de la Pirita 213.“

„Ďakujem.“ Zamrmle Paul. Je mu trápne, on po tom pátral takmer tri mesiace a neobjavil vôbec nič a Wizard mu to zistil za dvadsaťštyri hodín.

„Ešte niečo.“ Povie Paul kým stihne Kyle zavesiť.

 „Mal by si vedieť, že sa naše orgány rozhýbali. Pátrajú po tebe. FBI ťa ohlásila za primárnu hrozbu a všetci – snáď okrem M16 – ťa teraz hľadajú. Neviem, čo si spravil, že si ich tak nahneval, ale povedal by som, že by si sa mal na nejaký čas utiahnuť.“

„Ako znie obvinenie?“ spýta sa so zlou predtuchou Kyle.

„Spoluúčasť na vražde.“

„Čej vražde?“

„…Sudcu Vallesa.“ Po chvíli odpovie Paul. Kyle stuhne, privrie oči a bezhlučne vydýchne.

„Ako zlé to je?“

„Počul som niečo o pokuse vystopovať ťa cez tvojich klientov. Vedia, že si v Londýne… viac neviem. Ide to mimo mňa.“

„Ďakujem, som ti dlžný.“ Ukončí rozhovor.

Kyle si prehrabne vlasy v typickom zúfalom geste a dostane šialenú chuť na cigaretu napriek tomu, že už tri roky nefajčí. To snáď nie je pravda! Ide po ňom profesionálny vrah, ktorý je žijúcou legendou a teraz aj celá FBI. Dokonca do toho zapojila aj interpol!

Zlý sen. Ako jeden zasrane zlý sen.

Najlepšie bude, keď si načas urobí dovolenku niekde pekne ďaleko. Možno v Španielsku.

Vytočí číslo leteckej spoločnosti.

„Chcel by som si rezervovať najbližší let do Španielska.“ Povie žene so sympatickým hlasom, ktorá mu telefón zdvihla.

„John Smith. …Áno, to mi bude dokonalo vyhovovať. …Výborne… ďakujem.“

Pozrie sa na hodiny zavesené na stene oproti dverám. Za chvíľu sú štyri. Lietadlo mu letí o šiestej.

Aby som sa šiel pobaliť. Pomyslí si trpko Kyle a zdvihne sa zo stoličky. Hodí na stôl nejaké peniaze a rýchlo vyjde von z poloprázdnej kaviarne. Nastúpi do auta, ktoré si zaparkoval neďaleko a bez väčších okolkov vyrazí domov.

Do malej cestovnej tašky si zbalí len zopár kusov oblečenia, základnú kozmetiku a najdôležitejšiu elektroniku. Do vnútorného tajného vrecka si strčí vlastné doklady a oblečie si – tento týždeň už druhýkrát – starú károvanú košeľu a vyšúchané rifle. Na oči nasadí dioptrie a na hlavu parochňu. Skontroluje sa v zrkadle a keďže je spokojný s výsledkom svojho maskovania na nič nečaká a odíde z bytu. Zamkne ho. Má ešte čas, lenže musí  veľa vecí vybaviť.

O hodinu a pol sa dostaví na letisko. S miernymi obavami, ktoré sa však snaží maskovať, podíde bližšie k odbavovaciemu pultu. Nenútene sa oprie o stenu a vytiahne vopred pripravené noviny. Takticky sa postaví tak, aby nepôsobil nápadne a aby na všetko dôležité videl. Musí sa odtiaľto dostať čo najnenápadnejšie. Nesmie riskovať, hoci si je takmer celkom istý, že je to bezpečné.

Keby po mne nešiel Assassin, cítil by som sa ešte istejšie. Pomyslí si a porozhliada sa naokolo. Blízko neho stojí skupina turistov, sem-tam sa v dave mihne nejaký manželský pár alebo obchodník. Nič, čo by ho muselo znepokojovať.

Zatiaľ…

Vtlačí sa trochu bližšie k automatu na občerstvenie, pretože sa mu zdá akoby ho bolo priveľmi vidieť. Možno je to len zdanie spôsobené zvýšeným stresom. Nenútene si otvorí časopis a s kufrom položeným pri nohách sa naoko začíta. V skutočnosti však aktivuje svoju schopnosť, aby sa presvedčil, že tu po ňom nikto nejde. …

…nikto.

Uvedomí si s úľavou po niekoľkých krátkych minútach počúvania cudzích myšlienok. Jemne si rukou pretrie spánky a zakrúži krkom. Je unavený, nikdy nepoužíva tak často svoju schopnosť, pretože mu z nejasných dôvodov odčerpáva energiu. Bál sa, že keby to prehnal mohol by spotrebovať všetku „šťavu“ a potom…

…čo by sa stalo potom vie už iba Pánboh.

Každopádne nezachytil žiadne nebezpečné indivídua, ktoré by po ňom striehli takže sa nemá čoho báť…. Zrazu stuhne. Svaly sa mu napnú, akoby očakávali útok a pripravovali sa na útek. Kyle očami spoza dioptrických okuliarov neveriacky sleduje muža z videozáznamu. Pokojne stojí pri pulte a s úsmevom čaká na letenku. Na sebe má béžový plášť a v ruke malý čierny kufrík. V obyčajnej tvári má vpísaný zvláštny výraz, ktorý i na diaľku pôsobí odzbrojujúco.

 Ako učiteľ angličtiny. Pomyslí si Kyle. Pripomína mu nejakého veľmi dobrého, mierumilovného učiteľa. Žena za pultom mu podá letenku a on sa s ospravedlňujúcim úsmevom, venovaným ľudom stojacim v rade za ním, poberie preč. Kyle sa vzchopí aspoň natoľko, aby bol schopný pohnúť údmi. Cíti sa, akoby sa mu naraz vypálili všetky obvody. Dva razy žmurkne, zopár krát prehltne cez stŕpnutý krk horké sliny.

 Nenútene zdvihne kufrík a čo najnenápadnejšie sa vytratí zo zorného poľa hnedovlasého muža, ktorý si práve sadol na sedačku blízko nejakej tínedžerky. Uvedomuje si, že kráča akosi strnulo, ale je pyšný na to, že sa vôbec pohol.

Na záchodoch si bleskurýchlo vlezie do kabínky, na ktorej sa v panike zavrie, akoby ho malá úbohá retiazka mohla ochrániť. S tlčúcim srdcom si vloží tvár do dlaní a úľavou si vydýchne. Keby sa nebál a nerozhodol by sa byť opatrným a pre istotu pozorovať priestory letiska, nevšimol by si ho a možno by mu vletel priamo do náruče.

Prečo som ho nepočul? Vôbec som nezachytil jeho myšlienky. Ako ma našiel?

Snaží sa urovnať si v hlave všetky zmätené myšlienky.

Určite podľa letenky. Nejako zistil, že používam meno John Smith.

Kyle sa zamračí. Vrátila sa mu vyrovnanosť, aspoň čiastočne. Teraz musí vyriešiť, čo spraví, aby sa mu nejako podarilo ujsť.

Treba nejaký plán… Oprie sa a rozkročí nohy, aby sa mu sedelo na nepohodlnej záchodovej doske aspoň o čosi lepšie. Nie je to síce ideálne miesto na nejaké vysoko inteligentné myšlienkové pochody, ale bude to musieť ignorovať. Smrad, nepohodlie i hluk. Chvíľu nehybne sedí , obočie stiahnuté s miernou vráskou na čele.

Na perách sa mu zjaví úškrn a on sa s úľavou postaví.

Nie je to síce dokonalé, ale aspoň niečo.

Ohodnotí svoj plán a hneď sa pustí do jeho uskutočňovania. Stiahne si z hlavy parochňu aj s okuliarmi. Rýchlo si vyzlečie oblečenie starého Mexičana a oblečie si svoje pohodlné rifle a bielu košeľu. Natiahne si na to modrý sveter so širokým výstrihom do „V“, z ktorého nechá ležérne vytŕčať límec ležérne rozopnutej košele. Rozstrapatí si vlasy, ktoré mu spod parochne zostali spľasnuté a nakoniec vytiahne zo skrytej priehradky vlastné doklady.

O päť minút z kabínky vyjde úplne iný človek, ako do nej vošiel. 

Kyle nekompromisne zamieri k telefónnemu automatu. Hodí doňho zopár mincí a vyťuká potrebné číslo.

„Aerolínie Londýn, môžem vám nejako pomôcť?“

„Potreboval by som si zjednať nejaké letenky.“ Poobzerá sa dookola. Zatiaľ si ho nikto nevšíma.

„Iste. Na kedy a na ktorý let?“

„Čo letí v najbližších troch hodinách?“ spýta sa.

„Jeden len do Španielska, Francúzska a dva lety do Viedne.“

„Výborne. Chcel by som si zarezervovať v každom jednom jednu letenku na meno John Smith.“

„Ale to nemôžete stihnúť.“ Namietne  žena. Predsa sa behom troch hodín nemôže odviesť na tri rôzne miesta!

„Trvám na tom. Je to zakázané? Dá sa to zariadiť?“

„Samozrejme.“ Odvetí trochu v pomykove. Potom však len pokrčí plecami. V tejto práci nemá povinnosť rozmýšľať, ale prikyvovať hlavou, ohurovať mužov svojím poprsím a zapisovať všetky rezervované lístky.

„Ďakujem.“ Zamrmle spokojne Kyle. Hneď ako zloží, schytí do ruky znova slúchadlo a vytočí to isté číslo. Hlbším hlasom si zaregistruje ďalšiu letenku do Francúzska, ale už na meno Kyle Bennett. Je síce riskantné používať pravé meno, ale stále lepšie ako nechať sa chytiť pri používaní toho krycieho.

…

Tri razy sa zhlboka nadýchne, akoby mu tento malý rituál mohol aspoň trochu pomôcť upokojiť splašené srdce. Potom so všetkým sebazaprením a profesionalizmom, ktorý zo seba dokáže vydolovať, zamieri k pultu. S úsmevom – ktorý je vo veľkej miere neúprimný – zaplatí letenku do Francúzska a so strachom prejde na sedadlá, ktoré sú čo najďalej od muža z videopásky. Nechce byť pri ňom bližšie ako je potrebné, zrejme by to nezvládol, ale útekom z týchto priestorov by mohol stratiť výhodu nenápadnosti. Jediná skutočnosť, ktorá mu môže pomôcť je, že Assassin nevie, ako vyzerá. Keby poznal jeho tvár, všetko by sa skomplikovalo.

Sadne si na sedadlo vedľa staršieho pána začítaného do novín. On vytiahne z tašky MP3 prehrávač a biele slúchadlá si strčí do uší. Jazykom so striebornou guľôčkou si prejde po vyschnutej pere a zadíva sa na malý display. Samozrejme, aj tento kúsok elektroniky upravil podľa svojich predstáv. Avšak teraz tieto úpravy nepotrebuje. Úplne mu stačí, že cez malé kábliky môže počúvať hudbu – alebo lepšie povedané, že vyzerá, akoby počúval. Dá si ju tak potichu, že ju takmer nepočuje. Nerobí to preto, aby si užil hudobný zážitok, ale aby ho nikto neotravoval.

Otvorí dvierka svojej schopnosti a pokúsi sa napojiť na muža na druhej strany veľkej haly. Avšak nech sa snaží ako chce, nezachytí ani písmenko.

Dočerta! Toto mi chýbalo!

Už sa mu to zopár krát stalo. Niektorý ľudia sú skrátka nedostupný. Nechápe princíp podľa ktorého sa to rozdeľuje, ale niektorý ľudia sú mimo jeho schopnosti. Akoby neboli doma a zabudli zapnúť odkazovač – človek sa môže aj posrať, ale nespojí sa s nimi.

Keď sa chce na niekoho konkrétneho napojiť, je to ťažšie, ako keď len naverímboha vstrebáva náhodné myšlienky, ale dá sa to. Odčerpá mu to kopu energie, ale nakoniec sa to vyplatí. Teraz to však nejde.

Zatarasí svoju myseľ a pohľadom zavadí o postavu v béžovom plášti.  Muž sa s odzbrojujúcim úsmevom nakláňa k nejakej žene a niečo jej hovorí. Vyzerá ako obyčajný človek, nikto výnimočný – vyzerá dokonca oveľa mierumilovnejšie ako väčšina prítomných mužov.

Nikdy by ma nenapadlo, že je vrah. Pomyslí si Kyle a z tohto uvedomenia ho zamrazí. Zrazu sa postava s hnedými vlasmi otočí. Pohľad jeho hnedých očí sa zastaví na Kylovi. Ich oči sa stretnú a Kylovo srdce vynechá tri údery. S vypätím všetkých síl sa pousmeje  a odvráti tvár. S úľavou si vydýchne. Takmer ho to zabilo. Nie je stavaný na takéto situácie.

Srdce sa mu vráti na miesto, ale už smerom k chlapovi nepozrie. Pre istotu.

O tridsať minút Kyle nastúpi na palubu Boeingu 165, zapne si pás a spokojný sám so sebou poprosí letušku, aby mu priniesla džús. Zvládol to bez toho, aby sa psychicky zrútil – úspech!

 Nejaký čas dozadu:

Dylen si zapne rozparok na nohaviciach a spláchne. Umyje si ruky v umývadle a potom vyjde z kúpeľne von. Ľahne si na rozostlanú posteľ v hotelovej izbe a zadíva sa na strop. Rozmýšľa. Pred chvíľou sa vrátil z kaviarne, kde telefonoval so svojím partnerom. Ten mu síce povedal, že sa o to postará, ale Dylen nie je z tých, ktorý by všetko nechali na iných – v takomto dôležitom momente už vôbec nie. Nikdy tak nepracoval a rozhodne s tým nemienil začínať.

Miestnosťou sa rozľahne jemné zaklopanie.

„Hotelová služba! Prajete si upratať izbu?“ ozve sa spoza zavretých dverí. Dylen v duchu zanadáva, keďže ho vyrušili vo chvíli, keď sa potreboval sústrediť, ale bez slova sa zdvihne a so zdvorilým úsmevom otvorí dvere.

„Ďakujem, ale zaobídem sa aj bez toho. Ak by ste mohli prísť radšej zajtra.“

„Ale samozrejme.“ Odpovie unesená upratovačka. Taký fešák! A aký milý! Pomyslí si pri klopaní na druhé dvere, spoza ktorých sa ozve len otrávené zahučanie. Dylen, ktorý sa medzitým vrátil do izby znova skočí na posteľ. Pohodlne sa oprie, keď…

„Pane, nesiem Vám váš obed!“

S otráveným výrazom vstane a znova otvorí dvere.  Nechá si v izbe naservírovať obed a potom pošle poslíčka so slušným prepitným preč. Sadne si k tanieru s polievkou. Naberie lyžičku a ochutná. Vynikajúca! Naberie druhé sústo, keď ho niečo napadne.

Áno, to by šlo!

Spokojne sa pousmeje a servítkou položenou na podnose si utrie ústa…