Kapitola 5

Sedela som v aute, ktoré nepravidelne nadskakovalo. Cesty v dedinách neboli v najlepšom stave ale zvykla som si. Neviem už asi  koľko dní sem chodím. Vlastne Týždňov. Ak ma pamäť neklame, je to už 3, čo idem za mojim psychológom. Zvykla som si na to, denná rutina, matka vždy okolo jednej, keď jej začne prestávka ma rýchlo odvezie k domu Robina a čo najrýchlejšie mi zíde z očí.

Rovnako ako teraz. Ostala som stáť pri bráne a pozrela na zvonček. To tiché váhanie ma vždy popadlo a trvalo dlhšie, dokým som našla odvahu zazvoniť. Poväčšine pre mňa prišla jeho sestra, ktorá mi vždy prišla zvláštne odmeraná. Lenže teraz výnimočne spoza dverí udržiavaného domu vyšiel on.

„Ahoj,“ pozdravil ma a otvoril bránu.

„Dobrý deň,“ šepla som. Stále som mu spletito raz vykala alebo tykala. Stále som nebola schopná sa naučiť ho oslovovať tak, ako si on prial. Prešla som okolo neho a smerovala k otvoreným dverám. Hneď ma dobehol, počkal dokým vojdem a zatvoril dvere za mojím chrbtom.

Ako som smerovala rovno do jeho pracovne, bolo tam zvláštne ticho. Počula som často štrngotanie riadu, televíziu, po prípadne nejakú muziku. Sadla na moje typické miesto, červené kreslo bez operadla. Na okne bolo miesto pre cigarety kde špakov bolo viac, ako normálne vídavam. Tušila som niečo zlé. 

Vošiel dnu, ani nezatvoril dvere do pracovne. Sadol si na miesto a hneď hmatal po vrecku kde ako viem, mával krabičku nikotínovej závislosti.

„Vyplnila si to?“ spýtal sa s mrmlaním, keď sa mu podarilo zobrať do rúk vytúženú vec a dal si ju medzi pery.

„Áno,“ odpovedala som nehlasným tónom a zobrala z malého plecniaku zdrap linajkového a počarbaného papiera. Zodvihla som sa aby som mu to podala a on na oplátku natiahol k nemu ruku.

Ostala som stáť tak, aby na mňa nedočiahol a riekla : „Stalo sa niečo, však?“

Zamračil sa, ako keby zle počul: „Podáš mi to, prosím?“

„Prečo mi to nechcete povedať?“ sklamane som povzdychla a papier mu podala. Zobral si ho a prešiel po ňom pohľadom. Mala som vždy napísať, keď sa stalo niečo pekné za týždeň, čo sme spolu neboli. Stretnutia mávame skôr tak, ako vyhovuje jemu. Raz za tri dni, inokedy celý týždeň po sebe.

„Lebo ja som psychológ a nie ty,“ odpovedal jednoducho a naznačil mi, aby som si sadla. Radšej som ho už bez slova poslúchla.

„Za ten týždeň, videla si niečo?“ spýtal sa ma. Od toho incidentu v obchodnom dome sa mi ešte dva-tri krát stalo, že som videla niekoho farebný obal okolo teľa. Vždy ma to vedelo vyviesť z miery. Možno, keby to neboli len odtiene šedej až čierna, by sa ma to tak nedotýkalo. Ta chvíľa, kedy som mala možnosť bola neuveriteľne odporná. Je to ako cítiť na sebe každý hriech, ktorý spôsobuje čierňavu okolo ich tela.

„Čiastočne.. u suseda,“ pravdivo som odpovedala.

„A farba?“

„Čierna.. sýto čierna, ale nie až tak ako u vás,“ šepla som a mykla pohľadom do boku. Doteraz nemám vytvorený názor na môjho psychológa, pravdepodobného vraha. Polícia to stále rieši. Teda, tak nám to hovoria. U nás sa zastavili najviac dva krát a odvtedy bolo ticho. Mám pocit že sa na to vykašľali. Nakoniec som sa rozhodla, že na Robina budem proste pozerať ako na môjho doktora.

„Aha,“ dodal a niečo si zapísal do svojho notesu.

„Robin?“ oslovila som ho s istým odstupom.

„Áno?“ zodvihol svoje šedé oči od papiera.

„Koľko k vám asi približne ešte budem chodiť?“ v skutočnosti, som sa cítila psychicky v poriadku, až na tie zvláštne záblesky aur okolo ľudských tiel.

„Ťažko ti poviem, dokým dlhšie ako mesiac nezbadáš žiadny farebný obaľ obklopujúci niekoho, po prípadne niečo. Ak samozrejme dovtedy nepríde niečo nové,“ vysvetlil.

Prikývla som a stále pozorne sledovala, čo bolo u mňa zvláštne. Nemohla som si pomôcť, ale zdalo sa mi na ňom niečo zvláštne iné. To čo sa stalo, muselo na ňom zanechať istú stopu. Prišiel mi odtiahnutejší a ráznejší, ako zvyčajne býva. Prečo mi nejaký tichý hlas našepkáva, že sa udialo niečo s jeho sestrou?

„Stalo sa niečo s Máriou?“ tak znelo meno jeho súrodenca.

Prudko sa pri tom mykol a zhlboka nadýchol. Chvíľkovo zakryl svoje oči viečkami. To mi dalo jasnú odpoveď, že áno. Mlčal a ďalej niečo zapisoval podľa zdrapu papiera, čo som mu dala.

„A môžem vedieť čo?“ snažila som sa hovoriť opatrne a jemne.

„Už som povedal, ja som tu ten, kto sa ma pýtať,“ hlas mal zrazu ráznejší a asi prvý krát sa na mňa nepekne zamračil. Prešiel mi po chrbte mraz. Ta stotina jeho výrazu ma tak vyľakala, že som musela myknúť pohľadom k zemi.

„Tak,“ povzdychol a zapálil si konečne cigaretu, ktorú po celý čas držal perami, „v pondelok si teda bola s Nikou nakupovať?“ len som súhlasne prikývla. Bola to pravda. Kamarátke sa podarilo ma vytiahnuť do mesta na výpredaj. Z jedného hľadiska to bol pre mňa horor, z druhého príjemne strávený deň s osobou, ktorú mam rada.

Snažil sa celý čas rozoberať len tie dobré zážitky, vďaka čomu sa mu podarilo pár krát zodvihnúť moje kútiky úst do úsmevu. Chvíľami som sa cítila znova ako v ten daný deň – veselo.

Celý pohovor ukončil jednoduchý a krátky zvuk – zvonenie zvončeka. Jemne sa pri tom mykol a miestnosťou zavládlo pár sekundové, absolútne ticho.

„Počkaj tu prosím,“ prehovoril a zmizol smerom na chodbu. Keď som mala pocit, že ma už nemôže vidieť, zodvihla som sa a podišla k rámu dverí. Zaprela do neho a napla uši. Počula som vŕzganie dverí.

„Ah ahoj,“ hlas mi bol známy ale bol odmeraný a mierne mrzutý.

„No?“ ozval sa Robinou hlas.

„Ber to ako varovanie, na budúce už ani nemusí byť,“ ten hlas bol neuveriteľne posmešný.

„Ty bešt…,“ nedopovedal a skočil mu do reči: „Z praktického hľadiska si tu beštia ty.“ Slova ukončil hlasným smiechom, ktorý spôsobil mráz na mojom chrbte. Keď sa zakuckal pokračoval: „Nakoniec sme to doriešili tak,“ predposledné slovo povedal s zvláštnym tónom, „ že to bola nehoda spôsobená nejakým zvieraťom. Máte to stále dobré, poisťovňa vám to preplatí, inak to môžeme ešte prerobiť na samovraždu alebo niečo podobné, s čim to pôjde ťažšie,“ očividne ho provokoval.

Strach mi stúpol do hlavy a preglgla som nasucho. Najradšej by som pozrela, kto sa skrýva za známym hlasom. Z druhej strany som chcela zobrať nohy na ramená a utiecť napríklad oknom, ktoré bolo otvorené kvôli jeho fajčeniu.

Započula som buchnutie dverí, ďalší krát ma myklo. Prerušovane som sa nadýchla a snažila čo najrýchlejším tempom dostať sa k červenej pohovke. Do pracovni vošiel ráznym krokom, počas čoho som si sadala.  Pozorovala som ako si prudko potiahol z cigarety a hneď na to udusil medzi ostatnými. Prišiel mi absolútne rozladený. Pohyby mal prudké, nervózne, ruky sa mu jemne chveli. Očividne to potláčal, čo mu tiež vôbec nešlo.

„Budeme končiť skôr,“ jednoducho povedal a sadol si do svojho kresla.

„Ak chcete, pokojne mi môžete povedať čo sa deje,“ postavila som sa a nespúšťala z neho oči.

„Ale choď už prosím ťa, povedz matke že som mal prudkú návštevu ak by to zistila,“ mávol po mne rukou

„A.. kedy mám dôjsť?“ spýtala som sa už u dverí.

„Pozajtra,“ bral si pri tom ďalšiu cigaretu.

„Dobre, dovidenia,“ šepla som a rýchlejším tempom vyšla von. Pozrela som chvíľkovo na jeho dom, ktorý vyzeral zvláštne – sám. Kamenná cesta a sýto-zelená tráva bol zrazu bledá, všedná, časťami mi prišla zanedbaná.

Odvrátila som hlavu a ráznejším krokom šla na koniec dediny, kde bol autobus do mesta. Srdce mi búchalo o závod, počas chôdze som sa snažila vybaviť známy hlas a nájsť k nemu tvár. Pátrala som hlavne v ten čas, keď som bola s Nikou na tých zábavách. Už to bol nejaký čas, na začiatku letných prázdnin a pri tom už skoro máme polovičku za sebou. Ten, kto na údajného vraha vykríkol, keď vyliezol s cestovinami vo vlasoch, to určite nebol. Ten úsek si pamätám zreteľne i s hlasom údajného kuchára rovnako ako okamžik pohľadu na mŕtvolu. Mierne som spomalila a zatriasla sa.

Zastávka bola prázdna, ani sa nedivým. Autobusy tu chodili tak raz za hodinu, keď som sa pozrela na ich rozpis, zistila som, že musím čakať až hodinu. S povzdychom som si sadla na lavičku a sledovala neuveriteľne tichú a melancholickú ulicu. Okolo vial teplý vánok, zdvíhal mierne moje vlasy.

Čas bol na tom horšie ako samotný slimák. Myslím, že ak by si v tomto momente dali závody, ta slizká potvora by stihla urobiť desať koliesok a čas by ešte ani nevyštartoval. Pár krát som i váhala, že zbehnem naspäť za psychológom, ale podľa toho ako sa správal, by to asi najhodnejšie nebolo.

Asi po poľ hodine ( čo mohlo byť momentálne i 10 minút ) som započula isté kroky. Prudko som sa obzrela a zbadala neďaleko, u cesty stáť muža. Bol celkom ďaleko, ale i cez to som si všimla jeho vychudnutú postavu, na ktorej mu visel oblek. Vlasy mal blonďavé a vlnité niekde pod ramena. Zvláštne sa na mňa uškrnul a srdce sa mi rozbúchalo. Ako keby nič prešiel cez cestu a stratil sa mi z očí.

Postavila som sa, dobehla na kraj chodníka a naklonila hlavu do boku či ho nezbadám. Nič, prázdno. Len zavial znova tichý vánok. To mŕtve ticho okolo mi nielenže pripomenulo domov ale naháňalo tiež hrôzu. Bolo to zvláštne miesto.

Počas čakania sa okolo prehnalo pár skôr starších ľudí, až sa tá večnosť stratila a predo mnou sa objavil autobus . Vodič nevyzeral dva krát nadšene, zíval, niečo mrmlal popod nos. Dala som mu peniaze a bez slova mi vytlačil lístok. Moc ľudí tam nebolo, tak som mala voľne moje obľúbené miesto úplne vzadu. V meste som musela prestúpiť na ďalší autobus smerom na moje sídlisko, kde osôb bolo viac.

Po vystúpení som vzdychla a šla uličkou smerom domov. Išla som oblúkom aby som sa vyhla onen miestu. Preto to šlo len cez tenký chodník , ktorí bol z oboch strán obklopený rodinnými domami. Skôr by sa to dalo nazvať vyšliapaná cestička. Ľudia tadiaľto moc nechodia, lebo sa o tomto mieste nepovráva nič dobrého.

Ja som si samozrejme z toho nič nerobila. Vykračovala som s myšlienkami niekde ďaleko za realitou keď ma popadol zvláštny nepríjemný pocit. Zastavila som sa a srdce bez toho aby som vynaložila nejakú námahu sa mi prudko rozbúchalo. Telo sa mi rozochvelo a ústa ostali suché. Pripomenulo mi to onen deň.

Chcela som sa rýchlo pohnúť keď … výkrik. Hlasitý, mužský, bolestivý výkrik. Znel rovnako hrozne ako nejaký zvuk zo samotného pekla. Mráz prešiel po ceste na mojom chrbte a prudko ma vystrelo. Prudko som pozrela za seba a uvidela odbočku smerom von z tejto cestičky medzi dvoma bielymi domami. V hlave mi kričalo, nech dám nohy na ramena ale neposlúchli ma. Moje končatiny sami od seba sa začali pohybovať smerom k tomu miestu.

Ako som čo najtichšie naklonila hlavu do boku zbadala som osobu opretú o stenu. Mala pootvorené ústa a oči doširoka otvorené. Bolo na nich niečo zvláštne. Stratili ten zvláštny lesk. Vyzerali tak nemo. MRTVO! Ako som si toto uvedomila zbadala, že je v policajnej uniforme a celá od krvi. Spoznala som ho. Bol to ten najmladší policajt. Oči mi mierne zvlhli. V mieste kde býva srdce trčala dlhá dýka pri čom rukoväť držala ruka. A nie tak hocikoho, muža, ktorý by ma nikdy nenapadol – najstarší žandár. Jeho vypúlene oči najprv sledovali obeť, potom sa obzreli smerom ku mne.

Jeho pery sa zdvihli do úsmevu, vďaka ktorému som začala spätkovať, až som narazila do steny ďalšieho domu.

„Že by dve muchy jednou ranou? Prečo nie,“ hovoril pre seba naraz a smeroval ku mne. Jeho chôdza ma vydesila a bežala som kade ľahšie. Bolo to pravdepodobne márne, počula som za sebou jeho topánky, ktoré tiež pridali na rýchlosti. Snažila som sa behať čo najrýchlejšie, po lícach mi zrazu začalo tiecť niečo vlhké.

Krkom sa mi vytiahol vzlyk. Musím ísť medzi ľudí. Prebehlo mi to rovnako rýchlo hlavou ako rýchlo som zbadala uličku medzi dvoma stavbami. Už som sa blížila zakričať o pomoc keď som na ústach ucítila niečiu ruku. Vydesene som pozrela hore a videla tú neľudskú tvár. Pokúsila som sa mu do nej zahryznúť, začala oháňať rukami a nohami.

„Ale no tak, upokoj sa inak to bude menej príjemné, ty krysa,“ ucítila som ostrú časť pravdepodobne kosy na chrbte. Zrazu som prestala metať a ostala stáť. Pri posledných slovách som sa zarazila. Zrazu som spoznala ten hlas u psychológa, bol to on!

„Hm, myslím že to bolo až moc jednoduché, no tak ukáž ich,“ pritlačil mierne ostrie a ucítila som ako mi nielen natrhol oblečenie ale i pokožku. Mierne som zhíkla. Čo som mu mala ukázať?  Nielenže som sa bála, bola pravdepodobne na kraji života a smrti ale i môj mozog prestal otáčať obrátkami.

„Prestať robiť nemú alebo nechápavú!“ krutým hlasom ma napomenul a vzlykla som cez jeho ruku hlasnejšie. Prestal mi raniť chrbát, schoval ho niekde pravdepodobne a voľnou rukou ma chytil pod krkom. Rýchlim pohybom so mnou vrazil do steny, pri čom som stihla zakričať až mi vybil dych a lebka schytala tiež dosť bolesti. Mierne sa mi zahmlilo pred očami.

„No tak! Pohni si!“ už doslova kričal, pri čom otváral ústa ako nejaké divoké zviera. Znova ma s miernym odtiahnutím treskol o stenu. Jeho slova som už prestala počuť. Len zatvorila pomaly oči a uvidela okolo tmu.

 * * *

Neviem koľko času ubehlo,  dokým som sa pomaly začala preberať. Mohlo to byť pár hodín ale i pár dní. V hlavne mi nehorázne treštilo, bolel ma chrbát a dýchalo sa mi taktiež ťažko. Cítila som sa zvláštne strnulo, nepríjemne. Pomaly som otvorila oči a uvidela len rozmazaný obraz. Musela som niekoľkokrát zažmurkať dokým všetko chytilo obrysy. Zvuky tiež boli zreteľnejšie.

„Prebrala sa!“ vyhŕkol ženský hlas. Hneď som vedela že je to mama.

„Oh Vanda počuješ ma?“ ozval sa teraz mužský. Pri ňom som stuhla a prudko vyvalila oči. Pozrela do boku, odkiaľ vychádzal. Vedľa matky stál ten najstarší policajt. V ten moment mi pred očami prebehlo všetko, čo sa stalo v uličke medzi príbytkami.

„Čo tu robí?!“ vykríkla som chrchlavým hlasom a zabolel ma krk.

Rodič sa na mňa nepekne pozrela karhal ma: „Zlato, veď rieši to, kto ti toto spravil! Chúďa asi si utrpela veľký šok.“

„Bol to on!“ hovorila som hlasno, ale ak to sama neviem. Bola som vo veľkom dese.

„Ale ako to mohol byť poručník? Veď on ťa našiel ako ťa našiel na zemi, nebyť neho mohla by si byť mŕtva,“ povzdychla, naklonila sa ku mne a vytiahla perinu ku krku a pokračovala v slovách: „Len oddychuj, určite to nebol príjemný zážitok.“ Popri tom som sa pozrela na údajného seržanta a videla som ako mu kútik úst šklbal do úsmevu, ktorý sa mi podobal na ten, čo som videla pri poslednom nemilom stretnutí.

„Som si sto percentne istá, že to bol on! Dokonca som videla ako zabil ďalšiu osobu!“ začala som vzlykať. Znova ma to zlomilo.

„Ale, najprv si oddýchni, potom sa o tom porozprávame,“ položila mi dlaň na moju ruku, kde som mala zapichnutú infúziu. Len som sa obzrela smerom do boku kde bolo okno. Až teraz som si uvedomovala pomaly že vlastne ležím v nemocnici. Cítila som okolo čela obväz, rovnako ako okolo hrudníka spolu s chrbtom.

„Prepáčte mi to, fakt ju takúto nepoznám,“ pozrela na seržanta, ktorý len niečo nečujne odpovedal. Cítila som znova slzy na kraji ale statočne som ich držala. Mierne som sa odsunula od nich. Ako to mohla byť osoba, o ktorej som si myslela, že mi pomáha?

„Zlato počkaj, zavolám do práce že si prosím znova voľno,“ usmiala sa.

„Ale už si mala pred necelým mesiacom, neviem či je to dobrý nápad,“ protestne som sa zamračila.

„Ale ty si pre mňa dôležitejšia,“ zodvihla sa a smerovala ku dverám.

„I tak.. chcem byť sama mami, keby niečo ti zavolám,“ obzrela som sa,“ ak tu mám teda mobil.“

„No dobre, tak tu počkaj so seržantom a ja..,“ ani to nedopovedala odsekla som: „S nim nebudem!“ Zas ma striaslo a rukami som stisla plachtu. Ucítila som v hlave a v chrbte bodavú bolesť ako vtedy, keď ma trieskal o stenu ako kus handry.

„Veď ťa len postráži,“ šokovane zavrtela nado mnou hlavou.

„Nechcem byť s nim!“ hlas mi preťal vzlyk.

„Tak.. dobre teda. Vypočuje ťa neskôr teda. Zajtra ok? Tak ja ti sem donesiem mobil a pôjdem už do práce,“ povzdychla.

„Koľko som.. spala?“ spýtala som sa keď k nej podišiel i policajt. Nepozerala som na neho.

„Asi tri dni, prečo?“ držala kľučku.

„Takže si tri dni nebola v práci?“ ustarostene som riekla.

„To nevadí, obidvaja šéfovia to brali ako samozrejmosť a bolo platené, nestrachuj sa,“ skôr ako som stihla niečo povedať zmizla. Potiahla som obe ruky k tvári a ucítila na jednej trubičku. Sykla som, dala ju naspäť a len jednu zaryla do vlasu a sekavo som sa nadýchla z plných pľúc. Znova som sa rozplakala. Nespoznávala som sa. Viem že som bola citlivá, ale nikdy som nemala dôvod pre takúto spŕšku sĺz.

Keď po dlhšej dobe niekto zaklopal na dvere som len mierne povzlykávala ale oči som mala našťastie suché.

„Ďalej,“ ozvala som sa čo najprirodzenejšie.

Mama vošla dnu a hneď sa prívetivo usmiala. Podišla ku mne a na stolík položila môj mobil. „Nech sa páči,“ položila dlaň na moju a chvíľu mi venovala pohľad: „Keby niečo zavolaj mi, dobre?“  Nemo som prikývla.

„Tak ahoj,“ pobozkala ma na čelo a mierila ku dverám. U nich mi ešte zakývala a zmizla preč za dverami. Pozrela som na mobil. Hneď ma napadlo jedno meno – Robin. Natiahla som za nim ruku a prstom chodila po tlačidlách. Povzdychla som, keď som si uvedomila že jeho číslo uložené nemám.

Potom ma napadla jeho vizitka a obzrela som sa po miestnosti. Znova ma stisla úzkosť, keď mi hlavou prešla myšlienka kde vlastne ležím. Nemocnica. Prostredie mnoho chorôb a bolesti. Bola som tu naposledy, keď mi trhali mandle. A to mohlo byť i 9 rokov dozadu. Viem, že som vtedy neuveriteľne plakala pri pohľade na doktora s maskou a museli na mňa zavolať až tri sestričky.

Potom  sa mi vybavila vizitka, čo mi dal. Brala som ju všade zo sebou a vtedy v tej uličke mala čestné miesto vo vačku mojich riflí. Nemotorne som sa posadila, s pomocou jednej ruky, pri čom som dávala pozor na druhú. Aby som si nespôsobila bolesť na mieste, kde mam zapichnutú kvapačku.

Šmátrala som pohľadom po oblečení, pretože na sebe som mala nemocničné pyžamo. Nikde nič. Opatrne som dala nohy na zem a ucítila znova ostrú bolesť hlavne v chrbte. Na to dunenie v hlave som si zvykala. Chytila stojan kvapačky a pomocou toho, ako som sa do neho zaprela som sa postavila na obe nohy. Najprv sa mi podlomili nohy, predsa len podľa slov matky som 3 dni spala.

Nakoniec keď som chytila balans som smerovala smerom k jedinému nočnému stolíku v rohu pod zastretým oknom. Podľa svetla, ktoré sa sem i cez to dostávalo, bol deň. Po prezretí všetkých šuplíkov som sa pozrela ešte náhodou do malého šuplíka v stole pri dverách. Na poličke nad ňou nebolo nič.

Váhala som vyjsť von. Ale za to som sa chcela popýtať doktora, poprípade sestričiek kde sú moje veci. S povzdychom som siahla na kľučku a nadýchla sa. Po tom, ako som chytila ako takú odvahu som pootvorila dvere. Bola som práve oproti jedálne s televízorom. Väčšina bola staršia generácia, sediaca za stolom pozerajúc telenovelu.

Vďaka tomu, že som si nikde nevšimla žiadnu sestričku som ich otvorila úplne. Pozrelo na mňa pár oči ale potom nezaujato znova obzreli na napínavú čas kde niekto vyznával lásku. Vyšla som s ťažkými a nemotornými nohami von a obzrela po chodbe. Na boku sa ťahala ulička dverí pri čom som zbadala hneď i kuchyňu, kde bolo na boku pár okien a sestričky u hlavných dverí ako sa rozprávali.

Netrvalo dlho a všimli si ma. Jedna sestrička povzdychla a pri rýchlej ceste ku mne nahodila ten zvláštny nútený úsmev, aký som videla u predajcu mäsa.

„Zlatíčko, mala by si ležať. Potrebuješ niečo?“ oslovila ma, keď bola u mňa.

„Chcela som sa spýtať, kde mam moje veci, ktoré som mala na sebe pred tím incidentom,“ spýtala som sa ostýchavo.

„Tie sa vyhodili, boli poväčšine zničené a od krvi. Prečo?“ položila dlaň na môj chrbát  a jemne ma tlačila smerom naspäť do mojej izby. Na chvíľu som znova skoro stratila balans. Hneď na to ako som šla podľa jej predstáv, ruku presunula na moje rameno.

„No mala som vzadu v nohaviciach jednu vizitku, ktorý by som teraz potrebovala,“ zúfalo som povzdychla. Tak očividne mu nezavolám. Určite matka dala alebo dá vedieť, čo sa stalo a buď sa sem posnaží prísť alebo to nechá tak.

„Prepáč mi to, ale tej vizitky sa asi už nedožiješ. Dávno sa vyhodené veci odniesli. Teraz by ťa malo zaujímať tvoje zdravie. Lež a oddychuj!“ karhala ma a posadila na posteľ. Prikývla som už mlčky.

„Ak by si niečo chcela, tu stačí zazvoniť, dobre?“ ukázala na niečo ako telefón s jedným tlačidlom na stene. Až teraz som si to všimla.

Prikývla som: „Ďakujem.“

„Vanda?“ započula som známy mužský hlas a cez sestričku som videla len dole na známe kanady. Prekvapene som vytreštila oči.