Kapitola 5

Tri mesiace prešli ako voda, zážitok z bujarej noci v Londíne pomaly zapadal do zabudnutia, a ja som si, pravdaže až neskoro uvedomila, že by nebolo od veci začať hladať darčeky. December a Vianoce som od svojich šiestich rokov nemala veľmi rada. Všetci hovoria, že máme byť s rodinou, radovať sa a užívať si zimné prázdniny. To sa ľahko povie, no nie pre každého je to samozrejmosťou. Pokiaľ ide o mňa, rodinu som stratila a tráviť Vianoce s tromi vojakmi, jedným buď tichým a neprístumpným alebo kričiacim tak, že sa trasú okenné sklá, druhým zas s povahou, na ktorú je ťažké si zvyknúť, a tretím aspoň trochu normálnym, to nie je zrovna to, čo by som si priala. Navyše nemám rada zimu. Môžem sa naobliekať ako chcem, vždy ma trasie od zimy. A sice to neboli Vianoce, aké by som si priala, bola som rada, že ich nemusím stráviť s otravnou sesternicou.

 Snežiť začalo už v novembri. A síce šport veľmi nemusím, Luc ma zvykol vytiahnuť aspoň na miestny zimný štadión, kde ma naučil korčuľovať. So Zackom sme našli ďalší dôvod na hádky, tentoraz kôli oblečeniu. „Zack, kúp si dáky šál. Veď prechladneš.“ začal sa ozývať môj materinský pud. Myslela som to, pravdaže, v dobrom. No Zack musel zas vybuchnúť. A… doplatil na to. Bolo to na deň sv. Mikuláša. V škole sme mali chrípkové prázdniny a len čo sa ráno Zack dovliekol do kuchyne, všimla som si, že s ním nie je niečo v poriadku. Červené oči, usoplený nos a ešte flegmatickejšia ranná chôdza jako zvyčajne.

„Čuz, Zack-kun. Vlečieš sa ako po noci strávenej v zákope.“ začal veselo Lucas. Keď sa však Zack nezmohol ani na nahnevaný pohľad, bola som si už celkom istá, že nie je v poriadku. Chcela som mu priložiť ruku k čelu, keď sa na mňa zlovestne pozrel a odpochodoval odomňa preč.

     „Notak, Zack.“

     „Čo zas chceš?“ spýtal sa otrávene.

     „Chcem len vedieť, či nemáš horúčku.“ odpovedala som s neskrývanými obavami.

     „Musíš sa do mňa vždy starať? Si hrozne otravná. Správaš sa ako by si bola moja matka.“ vyhrkol zo seba a v tom začal kašlať. Nahnevane som dala ruky vbok.

     „Možno sa správam príliš… matersky. Ale ty si ako dieťa. Ako baka(baka = hlupák)!“ začala som chrliť lávu horúcejšiu, ako v tej chvíli dokázal zniesť. Zaskočený zostal stáť nevediac, čo povedať na obranu. Pritlačila som mu ruku na čelo tak prudko, že mu skoro vyletel hrnček z ruky.

     „Vedela som to, máš horúčku. Tak tu nestoj a rýchlo do postele. A nebabri sa toľko s tým čajom. Donesiem ti ho do postele, len už choď!“ Pomaly sa spamätávajúc, pobral sa na odchod. Choroba mu zjavne spomalila reflexy.

     „Zack-kun SHOCK.“ robil si z neho srandu Lukas.

Celý ten deň Zack prespal. Sasori si o neho neustále robil starosti.

     „Nikdy nezvykol byť chorý.“ opakoval stále, nevediac, čo si s chorým Zackom počať. Bola som to zase ja, kto sa musel o všetko postarať. Celú noc som při ňom sedela a zrážala mu poriadne vysokú teplotu. Keď prestávali účinkovať lieky zvykla sa mu vyšplhať aj na štyriciatku. Ráno som s ním šla ku doktorke a prinútila ho, aby si dal môj ružový hrubý zimný šál. Najprv protestoval, no len čo sme nasadli do auta a ovalil nás vzduch s teplotou takmer mínus dvadsať stupňov, babúšil sa do neho a zaríval doň bradu. Sasori nás odviezol ku doktorke aj domov, vďaka čomu to celé bolo omnoho rýchlejšie. Bola som mu za to neskutočne vďačná, lebo by som chôdzu cez celú našu obytnú štvrť v tej zime asi neprežila. Neustále som o seba trela ruky, no aj cez hrubé rukavice sa mi doterná zima dostala až na kožu. Pred ústami sa mi tvorili obláčiky vodnej pary a neustále som sledovala Zacka sediadeho vedľa mňa. Mal privreté oči a zťažka dýchal. Bolo mi ho tak ľúto.

Len čo sme sa vrátili, iba som sa vyzula a pomohla som Zackovy vyjsť po schodoch do jeho izby. Najprv som ho posadila na posteľ a nechala ho, aby sa oprel o stenu. Potom som si vyzliekla kabát, čiapku, šál a rukavice a pustila sa do Zacka. Stiahla som mu z hlavy čiapku a zasmiala sa na tom, ako mu stoja vlasy nabité statickou elektrinou. Keď bol strapatý bol neskutočne zlatý. Ďalej som mu rozviazala šál a prstami stuhnutými od zimy som mu rozopla a vyzliekla bundu. Celkom sa mi poddal, ničomu sa nebránil. Bol rád, že to nemusí robiť sám, pretože na to v tej chvíli vôbec nemal silu. Mierne pootvorenými očami ma sledoval a keď bolo třeba spolupracoval. Pomohla som mu vyzliecť hrubý sveter a pustila som sa do gombíkov na čiernej košeli. Pomaly odkrývala jeho vypracovené vojenské telo. Kde tu mal stopu po jazvách. Chyitla som golier a pomaly sťahovala košelu zo Zackových pliec. Ani som si neuvedomovala, že som prestala dýchať. Nedokázala som odlepiť oči od tých silných ramien a pevných pliec. Zack pomaly zodvihol ruku a zatvoril mi mierne pootvorené ústa. Ďalšia vec, ktorú som si vôbec neuvedomovala. Všimla som si jeho zvláštny pohlad.

     „Si… krásny.“ vydýchla som neskrývajúc svoj úžas. Nikdy před tým som si ho tak podrobne nevšimla. Vtedy vkúpelni som bola príliž unavená, na kúpalistu bol vždy príliž ďaleko a doma vpodstate nikdy bez trička nebol.

Na moje slová neodpovedal, len privrel oči a kútiky jeho pier sa jemne nadvihli. Košela skončila na zemi a moje ruky zamierili k nohaviciam. Najprv som rozopla gombík a s tichým zipnutím som potiahla zips nadol. V tom som sa zasekla a rozmýšlala, ako budem pokračovať. Mám Zacka prinútiť aby sa postavil? Pozrela som sa mu do tváre a zavreté oči a uvolnený výraz v tvári ma presvečil. Nechcela som ho zobudiť, preto som ho položila do postele, nohy som mu vyložila na paplón, chytila som rifle za boky a ťahala ich dole. Nebolo to zrovna jednoduché, no po chvíli sa mi to podarilo.

     „To nebolo zlé. Škoda len, že si to nerobila při inej príležitosti.“ ozval sa odrazu Zack. Strhla som sa od ľaku. Takže Zack bol celú tú dobu hore? Poslala som k nemu nahnevaný pohľad.

     „Tak ty si ma naschval nechal aby som sa trápila? A ešte si sa robil, že spíš.“ začala som vrčať.

     „Nerobil som sa, že spím. Odpočíval som. A nehádž na mňa tie škaredé pohľady, viem dobře, že sa ti to páčilo.“ vravel so šibalským úsmevom.

     „Prepáč, ja tak sprosté nápady nemám.“ odpovedala som.

     „Sprosté? Nemyslím, žo to je to správne slovo.“ vravel zamyslene.

     „Súhlasím. Lepšie to vystihuje slovo perverzné.“ prebodla som Zacka ľadovým pohľadom. Prevrátil oči, prudko ma schytil a stiahol k sebe do postele.

     „Ale Yuki, nevrav mi, že by si to nechcela.“ šepol mi do ucha pokojne. Celé moje ja kričalo áno. No aj napriek tomu rozum zvíťazil nad citmi a rýchlo som záporne pokrútila hlavou. Hneď na to som počula Zackov chraplavý smiech, ktorý prešiel do kašlu.

     „Tak na to mám len dve slová.“ povedal zachrípnuto. „Nedokážeš žiť. Mala by si si úžívať, pretože to čo teraz máš, mladosť a krásu, to tu nebude navždy.“ len čo to dopovedal pustil ma, obrátil sa mi chrbtom a pritiahol si perinu k brade. Pomaly som vyliezla z postele a zamierila som do svojej izby, kde som sa prezliekla. Celý deň mi hlavou vírili Zackove slová a večer mi dlho nedali zaspať. Vedela som, že má pravdu, no aj keby som niečo chcela zmeniť, bolo by to márne. Stýkať sa s neznámimi ľuďmi pre mňa bolo priveľmi riskantné a strýko by mi nikdy neodpustil, keby som sa len tak s niekým vyspala.

Štedrý deň bol nádherný. Snehu bolo dosť, ulice svietili vianočnou výzdobou, v obývačke nám stál utešený vianočný stromček so sviečkami v tvare dinamitu, s gulami podobými granátom, reťazami pospájanými akoby z nábojov a s podobnými vojenskými ozdobami na stromček, ktoré zohnal pravdaže Lucas. Na podlahe pod jedličkou ležalo zopár darčekov. Zackovi som kúpila červený zimný šál, ktorý sa mu, na moje prekvapenie páčil. Lucas odomňa dostal hrnček v ktorom bola plyšová kravička a vďaka strýkovmu povoleniu a prevedeniu väčšej sumy yenov na môj účet v Londínskej banke som Sasorimu kúpila katanu.

Večer, keď sme všetci sedeli v obývačke a pozerali televízor, som si len tak zmyslela, že sa chcem ísť prejsť.

     „Zzzabudni.“ drkotal od zimy Lucas, sediac pri krbe. „Dnes som si zimi užil dosť.“ poobede sme sa šli kurčulovať na jazero a, to by nebol Lucas, keby sa zas niečo nestalo. V rýchlosti nevybral zákrutu, šmyklo sa mu a vletel rybárom rovno do vysekanej diery v lade. Sasori tiež nemohol, čakal dôležitý telefonát. A tak jediný, kto zostal bol Zack. Veľmi sa mu nechcelo, Sasori ho však nakoniec prehovoril. Tak sme sa obliekti do kabátov, Zack si dal svoj nový šál a vyšli sme von. Zamierili sme k parku pomali kráčajúc po zasneženom chodníku. V oknách domov svietili stromčeky a znela z nich vianočná hudba a vrava. Bolo poriadne chladno, no neľutovala som, že som vonku. Len čo sme došli k parku, začal padať jemný sneh. Nie je nič krajšie a romantickejšie ako prechádzka zimným parkom, keď slabo sneží a starodávne lampy osvetľujú všetku tú nádheru. V parku bolo prekvapivo veľa ľudí. Niektorí si prenajali bričku s koňom a premávali sa po parku.

     „Nezajazdíme si?“ opýtal sa ma Zack, zjavne znudený chôdzou. Súhlasila som a tak sme zamierili k ohrade s koňmi. Osedlali mi krásneho bieleho koňa, Zack dostal ryšavého, poriadne divokého. Tešila som sa, no len čo prišlo na vysadanie do sedla, dostala som strach.

     „Zack, ja nemôžem!“ povedala som mu, keď som sa už päť minút s jednou nohou v strmeni odhodlávala k vysadnutiu. Síce bol kôň pekný a pokojný, bol hrozne vysoký a predsa, bolo to zviera, ktoré sa mohlo kedykoľvek splašiť a zhodiť ma.

     „Prestaň sa správať jako decko a vysadni už konečne!“ začalo mu už liezť na nervy moje správanie. Tak fajn, fajn, ok. Len prosím zas nevybuchni. Vravela som si v duchu a konečne som sa vyšvihla do sedla. O úlave sa však nedá hovoriť. Kôň začal prešlapovať na mieste, cítila som každý jeho pohyb a mala som ešte väčší strach ako pred tým. Stuhla som od strachu a hlboko zaborila nechty do sedla vystlatého ovčou vlnou.

     „V poriadku?“ spýtal sa Zack hladiac na mňa zospodu. Nesúhlasne som pokrútila hlavou. „Nechajme to račej tak.“ zachrípnuto som zo seba dostala. Zack si otrávene vzdychol.

     „Tak poď dole!“ povedal. Padol mi kameň zo srdca. S hrôzou som však zistila, že ani to nebude také ľahké. Zas mi vadila výška koňa.

     „No tak. Len prehoď nohu na druhú stranu a zoskoč dole.“ vravel mi Zack stále dookola, aj mi to názorne ukázal na ryšavom koni, a keď ani to nepomáhalo opäť stratil nervy. Bolo to posledné, čo som si priala: zas ho naštvať. No čo, všetci sme len ľudia, každý sa niečoho bojí.

     „Prosím Zack, prestaň kričať. Len mi to celé sťažuješ.“ vravela som mu skutočne zúfalá zo situácie, v ktorej som sa ocitla.

     „Fajn.“ povedal. Schoval ruky do vačkov v nohaviciach, sklonil hlavu k zemi a bol ticho. Konečne som sa mohla sústrediť. Bola som už pripravená zosadnúť, keď sa Zack odrazu pohol smerom ku mne a vyskočil do sedla za mňa.

     „Čo robíš?“ nechápala som.

     „Ideme sa prejsť.“ povedal a chytil do rúk opraty. Kopol koňa do slabín a prechádzka sa mohla začať. Hneď som sa cítla istejšie, keď za mnou niekto sedel. Bol to však aj divný pocit, pretože za mnou sedel niekto, s kým som nevychádzala najlepšie. Netrvalo však dlho a na Zacka som úplne zabudla. Zvykla som si na pohyby koňa, na výšku a biely krk a hustá hriva predomnou sa mi pomaly ale iste začínali páčiť.

Doma nás privítal horúci čaj, pukajúce drevo v krbe a tíško chrapkajúci Lucas spiaci v obyvačke na gauči. Sasori počul, že sme sa vrátili a prišiel za nami.

     „Ako bolo?“ spýtal sa nás. Obaja sme mu unavene vyrozprávali svoje dojmy.

     „Dnes je málo ľudí v službe, Zack. Nemyslím si, že sa niečo stane, ale daj na Yuki pre istotu lepší pozor.“ povedal mu Sasori keď odchádzal späť do kancelárie, kde mal vraj vela práce.

     „Donesiem ti čaj, Sasori?“ zakričala som za ním ešte.

     „Budem rád.“ počula som už len vzdialene. Chcela som vstať, keď ma Zack zadržal a prekvapivo povedal: „Zanesiem mu ho.“ nebránila som sa a zostala som sedieť, pretože šiel v televízii zaujímaví film. Keď okolo mňa prechádzal, zazdalo sa mi, že je napätý. Nedávala som tomu však žiadnu váhu a hneď som na to zabudla. Zhruba po polhodine sa film skončil a rozhodla som sa ísť spať. Prešla som okolo spiaceho Lucasa a vyšla von z izby. Blížila som sa ku schodom, keď som za sebou začula buchot a tiché nadávky. Otočila som sa a vo dverách som uvidela Lucasa ako sa drží za nohu s bolestným výrazom v tvári.

„Zas som si narazil malíček.“ povedal a usmial sa na mňa. Zvláštne.pomyslela som si. Ani som si nevšimla, že otvoril dvere na obývačke. Naviše vôbec nevizeral ako niekto, kto sa práve zobudil. Bol svieži a čulý.

     „Baka! Ešte všetko pokazíš!“ začula som spoza jeho chrbta vravieť Zacka tichým hlasom. Odrazu sa objavil vedla Luka a chcel zavrieť dvere. Zbadal ma však a keď sa nám stretli pohlady, cítila som sa, akoby ma kopol elektrický prúd. Tvár mal kamennejšiu a zlovestnejšiu ako kedykoľvek predtým. Oči mu horeli hnevom takým, až sa mi srdce zastavilo od strachu. Cítila som, že sa niečo deje. Neverila som, že člověk, ktorému sa pozerám do očí je Zack, bol úplne iný, plný hnevu a nenávisti.

„…nekuká z neho nič dobré…“ spomenula som si na Jane.

„…baka…“ znel mi Zackov hlas.Ani som nerozmýšlala, keď som začala kričať na Sasoriho a rozbehla som sa po schodoch hore. Zack odstrčil Lucasa a rozbehol sa za mou. Okamžite ma dobehol, zrazil ma k zemi a jediné čo si viac pamätám bol silný úder do hlavy. Tupá bolesť mi pulzovala hlavou a všetko před očami začalo tmavnúť.