Kapitola 50

Sasuke sa pozeral na trénujúcu trojicu. Ich sensei sa už pred chvíľou kdesi vyparil. Chvíľu na nich len pozeral. „Sasuke, prečo tam stojíš a nejdeš k nám?“ zvolal Neji, ktorý si ho všimol.

„Ale čo by som nešiel, len som sa trochu zamyslel.“

„V poslednej dobe sa ti to stáva akosi často.“ Doberal si ho Kiba.

„Dostali ste nejakú misiu?“ opýtal sa Shikamaru, ktorý sa zase váľal pod stromom.

„Ale nie, len akosi bol dnes každý mimo, skoro to schytal Naruto, takže dnes netrénujeme. Vy ste nejakú dostali?“

„Keby iba nejakú.“ Odpovedal namiesto Shikamara Kiba. „Máme ísť na prieskum, neďaleko úkrytu Akatsuki.“

„Tak to si dávajte pozor.“

„To nám nemusíš pripomínať.“ Mávol rukou Kiba. „Ideš s nami, chceli sme zájsť niečo zjesť.“

„Prečo nie.“

Naruto si ľahol do postele a pokúšal sa zhlboka dýchať a tak zahnať bolesť hlavy. Trocha mu to pomohlo. No aj tak vedel, že s tým niečo musí spraviť. A nenapadlo ho nič iné, než sa ponoriť do sveta snov. Posledná jeho myšlienka bola, že sa bude musieť spýtať Sasukeho, čo chce za výhru. Uvedomoval si totiž, že prehral. A aj to, že nebude zbabelec, a nech už to bude čokoľvek, splní to.

Bol večer a Sasuke sa konečne vrátil domov. Stihol si všimnúť, že v dome je akosi ticho. Vyzeralo to tak, že buď všetci spia, alebo nie sú doma. Vzhľadom na to, že nebolo až tak neskoro, prikláňal sa k tej druhej možnosti.

Skontroloval izbu Itachiho a Kyuu a keď tam nikoho nenašiel, vybral sa do narutovej izby. Potichu otvoril dvere a nazrel dnu. Naskytol sa mu pohľad na prevaľujúceho sa Naruta, ktorý rozhodne nemal dobré sny.

Postavil sa k narutovej posteli a chvíľu naňho len nemo hľadel. Bolo jasné, že má nočné mory a to nemohol nechať len tak.

Pomaly ním zatriasol. „No tak, Naruto, zobuď sa. Je to len sen.“

Namiesto toho aby sa Naruto prebudil sa začal viac prevaľovať a hádzať zo sebou.

„Naruto, to som ja Sasuke, no tak, zobuď sa.“ Zatriasol ním ešte silnejšie.

Ne jeho prekvapenie to malo aký taký účinok. No hlavne nečakaný účinok.

Naruto sa prudko posadil a hlavou pritom narazil priamo do sasukeho čela.

Sasuke sa chytil za hlavu a ublížene sa pozeral na Naruta, ktorý ho zase prekvapil.

Na rozdiel od Sasukeho si Naruto akosi neuvedomoval čo sa deje. Držal sa za hlavu a očami behal po celej izbe. Nezdalo sa však žeby vnímal na čo všetko sa pozerá.

„Naruto, si v poriadku?“ položil otázku Sasuke. no odpoveď na ňu nedostal. Namiesto toho sa Naruto stočil do rohu postele a schoval si tvár v dlaniach.

Sasuke nevedel čo má robiť. Teraz už začal pochybovať o tom, že budiť Naruta bol ten najlepší nápad.

„Len nezačni panikáriť. Len nezačni panikáriť.“ Opakoval si stále dookola. Kto mal vedieť ako v takejto situácii reagovať? Možno by mu pomohlo keby bol v úplne normálnom stave, no nie on si musel spolu s Kibou naliať sake. Keby nič nepil možno by mu došlo o čosi skôr čo má robiť.

Snažil sa spomenúť si, čo sa robí ak ma niekto nočné mory. Po prvé, dotyčného treba zobudiť. To urobil. No čo teraz? Možno … upokojiť? To bude ono.

„Naruto? Počuješ ma? Nič tu nie je, si vo svojej izbe, všetko je v úplnom poriadku.“ Začal bľabotať nezmysly, ktoré by mohli Naruta upokojiť. No nezaberalo to. Ako by bol niekde úplne mimo.

Prišiel k nemu teda bližšie. Teraz si však dával väčší pozor na hlavu, keď položil ruku na narutovo plece. Naruto sebou šklbol, inak nereagoval.

„Naruto, ššš…no tak.“ Začal ho hladiť po hlave, prestal vnímať všetko a sústredil sa iba na hladenie Naruta. Užíval si ten pocit, keď sa mohol prehrabovať v jeho vlasoch.  Sám bol dosť unavený, a ani si poriadne neuvedomil kedy, no podaril sa mu zaspať spolu s Narutom v pevnom objatí.

„Ty si sa snáď úplne zbláznil, na tejto posteli s tebou v žiadnom prípade nespím.“ Rozčúlený Itachi pochodoval po miestnosti, zatiaľ čo Kyuu sedel na posteli.

„Ale no tak, prečo nie? Veď v dome spíme aj tak na jednej posteli.“

„To je niečo iné, v dome je posteľ dostatočne veľká aby sme navzájom ani nedotkli, toto tu je skôr pohovka, na tom sa ledva vyspí jeden.“  Podotkol Itachi. Skutočne by sa radšej vrátil, aj keď ho predstava, že celú noc bude doslova nalepený na Kyuu strašne lákala.

Nechápal však, ako to že si nevšimli, že čas tak letí. Jediné čo robili, bolo prehrabovanie sa v starých zvitkoch. teda skôr, Itachi sa v nich prehraboval, a Kyuu mu vysvetľoval ich obsah. Konečne sa im podarilo vytvoriť aký taký plán pre boj s každým členom akatsuki.

„Itachi, aj keby sme sa teraz chceli vrátiť, nemyslím si, že je to dobrý nápad. Tomuto miestu sa nevyhýbajú ľudia len tak. Je to dosť nebezpečné, dokonca aj pre nás dvoch. A ak skutočne tak veľmi nechceš spať na posteli so mnou, môžem si ľahnúť na zem. Pre mňa to problém nebude.“

Itachi sa neveriacky pozeral na Kyuu. Žeby sa skutočne tak ľahko vzdal takej príležitosti? Nechcelo sa mu to akosi veriť, no aj tak bol zvedaví, ako sa v spí v objatí, niekoho ako je Kyuu. Niekoho s tak dokonalým  telom.

Itachi si len povzdychol. „Tak dobre teda, ale ani sa ma nedotkneš.“

„Máš moje slovo.“ Kyuu sa tváril vážne, ale vydržalo mu to len chvíľu. „No tak si už poď ľahnúť, je mi tu zima.“

Itachi sa na chvíľu ešte zarazil, no aj tak si napokon ľahol do postele, v ktorej už ležal Kyuu. O niekoľko chvíľ neskôr,  dve tela poprepletané na nepoznanie, ležali na jednej malej posteli v jaskyni skrytej hlboko v lese.