Kapitola 51

Príjemné teplo štekliace ho na tvári. Slnečné lúče odrážajúce sa od všetkých stien v izbe. Pohľad na nádherné ráno.

Príjemné teplo obklopujúce jeho telo. Nádherná vôňa, ktorá  omamuje všetky zmysly.

Telo ležiace vedľa neho.

Zhlboka sa nadýchol, aby mohol lepšie cítiť tú opojnú arómu. Bližšie sa pritisol k telu, ktoré ležalo vedľa neho.

Telo … čože? Telo? Ako to?

Vyskočí z postele a jediné na čo sa zmôže je vyvaliť oči nad tým, kto leží v jeho posteli.

Stojí na mieste ako prikovaný, neschopný sa pohnúť s hlavou plnou najrôznejších myšlienok.

Ako sa dostal do mojej postele? Prečo som ležal tak blízko pri ňom?

Niekto si však myslí, že postávanie okolo postele nie je veľmi dobrý nápad. dve ruky ho chytia a stiahnu opäť do postele. Osoba ležiaca na posteli si ho pritiahne k sebe a oprie si hlavu o jeho hruď.

„Nevstávaj, strašne ma bolí hlava, a to slnko si sa asi rozhodlo ma utýrať tým že mi bude svietiť rovno do tváre.“  Povedal tak potichu, že Naruto mal skutočne problém s tým počuť, čo hovorí.

Nebol si však istý, či sa mu to iba zdalo alebo Sasukeho hlas znel skutočne akosi divne?

„Si v poriadku? Nie je ti zle?“ začal sa zaujímať, pričom úplne zabudol, v akej situácii sa nachádza.

„Ale nie, len tak chvíľu ostaň.“

A tak Naruto ostal v posteli spolu zo Sasukem, ktorý sa ho držal ako kliešť. Nechcel ho pustiť a tak Narutovi neostávalo nič iné len s ním ostať.

Najprv sa zdalo, že Sasuke opäť zaspal, no Naruta z omylu vyviedli ruky, ktoré cítil na chrbte.

Posúvali sa hore a opäť dole. Nakoniec sa zastavili na narutovom pozadí.

Naruto sa neodvážil ani pohnúť. Bez toho aby si to uvedomil, prestal dýchať. Len napäto čakal, čí sa sasukeho ruka pohne.

A skutočne sa pohla, ale iba preto, aby si ho pritiahla bližšie.

„No tak, Naruto, dýchaj.“ Úplne tichý hlas s tónom, ktorý Naruto nedokázal identifikovať, a ktorý ho trochu vystrašil. Ale bol účinný. Naruto sa sprudka nadýchol.

„Vieš, že včera  bol deň, kedy vypršala naša stávka?“ Naruto sa zmohol iba na prikývnutie.

„A vieš, kto vyhral?“ opäť iba prikývnutie.

„Trvalo mi dlho, kým som prišiel na to, čo chcem. No teraz som si tým istý.“ Sasukeho ruky sa presunuli na narutovu tvár. Otočil ju k sebe a nechal sa unášať do tých najväčších hĺbok narutových očí.

 Snažil sa ho nevyľakať. Pomaly posúval svoju tvár k tej jeho, až kým sa nedotýkali nosmi. Pevnejšie chytil narutovu tvár a položil svoje ústa na tie narutove.

„Aúú“ ozvalo sa po celej miestnosti, ale až po zvuku dopadajúceho tela na podlahu.

„Prečo si ma zhodil z postele?“

„Pretože je ráno a celý si sa na mňa lepil.“

„V noci ti to nevadilo.“

Itachi sa rozhodol poznámku Kyuu ignorovať a aj on vyliezol z postele. Prekročil Kyuu, ktorý sa váľal po zemi a začal dávať dokopy veci, ktoré chce zobrať zo sebou.

Kyuu ho chvíľu pozoroval a až potom sa rozhodol, že zem nie je až taká pohodlná ak sa na prvý pohľad zdá.

„Nemusíme sa predsa nikde ponáhľať. Tak načo ten zhon?“ snažil sa vyzvedať Kyuu.

„Sasuke a Naruto sú sami doma. A určite si si všimol, že sa chovali akosi divne. Obaja.“

„To som si stihol všimnúť, ale podľa mňa o nich nemusíme mať strach.“

„Priznaj sa, ty niečo vieš.“ Ukazoval Itachi prstom na Kyuu. Ten sa len zasmial, schmatol ho za ruku a pritiahol k sebe.

„Ukazovať prstom je neslušné. A máš pravdu, skutočne niečo viem.“

„Pusti ma a povedz mi to.“ Rozkázal Itachi a snažil sa vyslobodiť zo zovretia, v ktorom ho uväznil Kyuu.

„Spravíme obchod. Pustím ťa a poviem ti čo viem ale za odmenu.“

„Čo chceš?“

„Pusu.“ Povedal Kyuu sladko.

„Tak to nie! Pusti ma!“ začal ešte viac snažiť dostať sa z objatia Kyuu.

„Fajn, ja by so ťa aj tak pustil.“ 

A skutočne, Kyuu Itachiho pustil. Obliekol si svoj plášť a pri východe sa otočil za Itachim.

„Ideme? Myslel som si, že sa ponáhľaš.“

Itachi bol skutočne prekvapený, nečakal, že by sa Kyuu len tak vzdal. Ale nechcel sa sťažovať. Preto len zobral svoje veci a nasledoval Kyuu.

Prešli vodopádom a rozbehli sa smerom k domu. Zo začiatku obaja mlčali, ale ticho medzi nimi prerušil Kyuu.

„Chcel si vedieť, na čo som prišiel?“

„Nebolo by od veci, ak by som mal akú takú predstavu, čo sa deje.“

„Nehovor mi, že si si ešte nevšimol, ako na seba obaja zazerajú.“

„Viem, že Sasukemu sa Naruto páči, ale žeby to tak bolo aj naopak? U Naruta som si ničoho nevšimol.“

„Možno si si to nevšimol ty, ale ja áno. Lenže Naruto sa až príliš bojí na to, aby sám od seba niečo povedal Sasukemu.“

„Ja sa skôr bojím aby Sasuke nevyviedol nejakú hlúposť. To by naňho sedelo.“ Povedal svoj názor Itachi, kto mal vedieť, že nie je ďaleko od pravdy.