Kapitola 54

Sasuke sa túlal po uliciach a utápal sa vo svojich myšlienkach.

Prečo sa do všetkého motal Kyuu? To nechápal.

No za to, že bol Naruto rozrušený mohol ďakovať iba sám sebe. Prečo nevie, kedy má držať hubu? Keby mohol, tak si sám jednu vylepí.

Musí niečo spraviť. Nemôže to len tak nechať. Nechce si to s Narutom pokaziť.

No možno je na to už neskoro. Nabudúce by mohol najprv premýšľať až potom jednať.

Ale keď vidí Naruta, jeho zdraví rozum mu len zamáva a necháva ho napospas jeho splašeným hormónom.

Na chvíľu sa zastavil a zaklonil hlavu. Obloha bola skutočne nádherná bez jediného mráčika, zaliata slnkom. Ako narutove oči vtedy, keď sa smeje.

Z tranzu ho prebral až rozruch, ktorý vznikol pri bráne. Skupina ninjov, ktorý mali ísť na prieskum na územie akatsuki bola späť.

Niji, Kiba, Shikamaru a iný. No bolo ich akosi málo. A boli tu akosi skoro. Poriadne si ich prezrel. Došlo mu to v sekunde. Vyzerali vyčerpane, museli byť unavený po boji.

„Sasuke, okamžite zožeň Itachiho a Kyuu. O 10 minút nech ste všetci u Hokage.“ Zavolal naňho Kiba,  ktorý sa tak ako ostatný ponáhľali k Hokage.

„Čo? Čo sa stalo?“ nechápal Sasuke. Akosi mu to všetko nedochádzalo.

„To sa dozvieš potom. Najprv zožeň svoj tým!“ zakričal za ním ešte Shikamaru, ktorý sa na prekvapenie všetkých ponáhľal ako len vládal.

Sasuke odsunul svoje myšlienkové pochody stranou a rozbehol sa smerom k domu.

Vbehol dnu ako veľká voda. Dúfal, že Itachi a Kyuu niekde nezmizli. V kuchyni neboli. Pozrel sa aj na záhradu, no tam po nich tiež nebola ani stopa.

Vybehol na poschodie a vtrhol do itachiho izby.

„Itachi! Kyuu! Tsunadina kancelária! Hneď!“ vypadlo z neho. Bol zadýchaný a ledva popadol dych. Aj keď mu normálne takýto beh nerobí problém, adrenalín v krvi a strach z toho, čo sa stalo, spraví svoje.

Itachi chvíľu iba nechápavo pozeral. Za ním stál Kyuu, ktorý sa ho snažil udržať a pred ním udýchaný Sasuke.

„Ideme!“ ozval sa Kyuu a už ťahal Itachiho za sebou.

Počas toho ako sa Sasuke dostal domov, sa v tsunadinej kancelárii nazbierala pekná kôpka ľudí. Ani jeden z nich však nebol v najlepšom stave.

Tí s vážnejšími zraneniami už boli v nemocnici a tí ostatní museli podať správu Tsunade.  

Tsunade bola veľmi rozrušená aj keď sa snažila aby to na nej nebolo vidno. V blízkej budúcnosti očakávala útok, ale nemyslela si, že by to mohlo byť tak skoro.

„Na koho ešte čakáme?“ opýtala sa a na jeden šup do seba kopla pohárik sake.

„Na Itachiho, Kyuu a Sasukeho.“

„Prečo práve na nich?“

„Myslím, že by mali vedieť, čo sa deje. Vieme, že to s nimi súvisí viac ako sa zdá.“ Odpovedal opäť Shikamaru, ktorý sa opieral o stenu a držal si zranenú ruku, nebolo to nič vážne, vedel že to vydrží, kým nepovie všetko čo je potrebné.

Tsunade bola trochu vykoľajená, vlastne nie len trochu. V priebehu piatich minút to bol ďalší šok, na ktorý nebola poriadne pripravená. Stále jej nejde do hlavy, ako to všetko dokázali ostatný hokage vydržať počas toľkých rokov.

„Od kedy to viete?“

„Nie dlho, Naruto to raz prehnal s trénovaním a Sasuke sa tak trochu preriekol. Ostatné sme si zistili sami.“

„Bola by som rada, keby ste sa nabudúce neplietli do vecí, do ktorých vás nič nie je! Rozumiete?“

Všetci v miestnosti prikývli. Bol to síce nepatrné kývnutie, trochu neisté, no predsa každý dal jasne najavo, že rozumel. Aj keď zatiaľ takmer nikto nezistil, o čom Tsunade vlastne hovorí.

Zaklopanie na dvere a vpád troch osôb ako tak prebralo väčšinu prítomných zo zamyslenia.

„Konečne ste tu! Shikamaru, spusti!“ zavelila Tsunade.

„Našou misiou bolo nájsť úkryt Akatsuki a sledovať jednotlivých členov. Akékoľvek podozrivé správanie sme mali okamžite nahlásiť. Zo začiatku to nebol žiaden problém, našli sme ich pomerne rýchlo, no potom sa to skomplikovalo. Nedávali si dobrý pozor a my sme to chceli využiť. Snažili sme sa dostať bližšie, no spozorovali nás. Strhol sa boj.  Nepodarilo sa nám zajať ani zabiť žiadneho člena Akatsuki, no my sme sa všetci nevrátili.“

„Kvôli tomuto ste nás sem vytiahli?“ snažil sa prísť Kyuu na to o čo ide. Preskakoval pohľadom z Tsunade na Shikamaru a jeho oči sa čím ďalej tým viac podobali očiam šelmy pred lovom.

„Predtým, než nás odhalili, sa nám podarilo získať zopár zaujímavých informácii.“ Pokračoval Shikamaru ako by ho Kyuu vôbec neprerušil. 

„Akatsuki chcú zaútočiť na Konohu, zbierajú všetky svoje sily. Ich hlavným cieľom je jinchuriky. Nevieme presne z akého dôvodu ho chcú, no je isté že sa nezastavia, kým ho nechytia.“

Teraz Shikamarov pohľad smeroval Kyuu. Priam ho prepaľoval pohľadom.

„Tak skryjeme jinchurikiho. Teda ak niekto vie, kto ním je.“ Ozval sa jeden zo skupinky ANBU, ktorá sa tiež zúčastnila misie.

„Myslím, že práve v tom bude problém.“ Zasiahol do debaty Itachi. Konečne sa mu podarilo ako tak prebrať. Teraz nie je čas na zmätkovanie.

„To vari nikto nevie, kto je jinchuriky?“ opýtal sa opäť maskovaný ninja.

„V tom problém nie je, vie to viac ľudí, než by malo. Ide o to, že jinchuriky, už vlastne nie je jinchuriky.“ Oznámil Kyuu ako by sa nechumelilo. 

Tsunade si z ťažka sadla a tvár si skryla do dlaní.

„Má niekto nejaké nápady?“