Kapitola 56

„Sasuke, Itachi, vy choďte do domu ja idem nájsť Naruta. Tuším viem, kde bude.“ Kyuu zmenil smer a namiesto k domu si to namieril k jaskyni. Stalo sa to totiž Narutovým obľúbeným miestom.   

Sasuke a Itachi uháňali domov. Nájsť posledné veci, ktoré by im mohli pomôcť. Dať do kopy informácie a vymyslieť dobrú stratégiu. To bolo jediné, čo mohli zatiaľ robiť.

Vošli do domu, no predtým, než sa Sasukemu podarilo odísť do izby ho zastavil Itachi.

„Počkaj! Chcem s tebou hovoriť.“  Chytil ho za plece a otočil k sebe.

„Kde si predtým zmizol?“

„Potreboval som si vyčistiť hlavu.“ Povedal leda by bolo Sasuke. nechcelo sa mu nič vysvetľovať. Bola to predsa jeho vec.

„Čo ťa to napadlo uzatvoriť tak priblbú stávku? Vlastne to by sa ti možno trochu podobalo, ale čo malo znamenať to, čo si povedal Kyuu? Však si to nemyslel vážne?“

„Nemáme teraz iné starosti?“

„Len mi povedz, že si to nemyslel vážne.“

„Ja neviem! Stačí! Sám neviem prečo som to urobil.“

„Tak si to poriadne v tej tvojej blbej hlave usporiadaj.“  

„Pokúšal som sa, no akosi sa nedokážem sústrediť, keď viem, že Narutovi hrozí nebezpečenstvo.“

Itachi zhodil Sasukeho na gauč a sadol si vedľa neho. Otočil si ho tak, aby sa na neho pozeral.

„Prečo si neskúsil niečo povedať mne. Vieš že za mnou môžeš prísť kedykoľvek.“

„Jasne, ale prišlo mi to divné. Ako by si mi mohol poradiť, keď si nikdy s nikým nechodil?“

Itachi iba zdvihol obočie.

„A na to si ako prišiel? Ale teraz opäť k tebe. Prečo sa teraz bojíš o Naruta?“

„Ja neviem, jednoducho mám strach, že sa mu niečo stane. A možno aj to, že sa na mňa už nikdy nepozrie.“ Sasuke sklopil hlavu a pozeral sa na svoje ruky.

„A konečne sme sa dostali k miestu, kde je zakopaný pes. Bojíš sa o neho, chceš byť s ním a tvoje splašené hormóny sa prehliadnuť nedali. Podľa mňa v tom pekne lietaš.“

„Itachi, ja ťa nepoznávam.“ Prekvapený Sasuke sa pokúšal nájsť nejakú známku toho, že pred ním nesedí Itachi, ale chcel nájsť niečo, čo sa zmenilo, no nevidel nič.

„Ale prečo si s tým začal práve teraz?“

„Myslíš s rozhovorom? No bude to tým, že sme v poslednej dome na to akosi čas nemali a zabudol si aspoň na chvíľu na Akatsuki?“

Sasuke sa musel skutočne na chvíľu zamyslieť. Prestal rozmýšľať o útoku a trochu sa mu podarilo upokojiť. Dokonca pochopil, čo chcel Itachi povedať tým, že v tom lieta. A má sakra pravdu.

Kyuu bol už pomerne blízko. Mohol počuť šum vodopádu. A keď sa pred ním zjavil, bez váhania si to namieril do jaskyne. Aké bolo jeho prekvapenie, keď našiel Naruta pohodlne rozvaleného v kresle s knihou  na kolenách.

Opatrne prišiel až k nemu tak, aby ho nevystrašil.

„Naruto.“ Povedal, keď stál za kreslom. A skutočne stačilo iba narutovo oslovenie na to aby ako blesk vstal z kresla a zaujal bojovú pozíciu.

„No tak, pokoj, to som len ja.“

„Kyuu, prečo ma tak desíš?“

„Ty si úplne schopný sa vystrašiť aj sám. K tomu ma nepotrebuješ, tak ma z toho neobviňuj.“

 „Nemusel si sem za mnou chodiť. Večer by som sa vrátil.“

„Keby si mal čas do večera, bolo by to v poriadku.“

„Prečo? Stalo sa niečo?“

„A mám medzi to niečo rátať aj informácie o útoku Akatsuki? Ak áno, máme sa na čo tešiť.“

„Aký útok?“

„Útok na teba.“

Naruto to nezvládol a podlomili sa mu kolená. Jediné šťastie, že za ním bolo kreslo do ktorého práve spadol. Pozrel sa hore na Kyuu s prosbou v očiach.

„Povedz mi, že žartuješ.“

„Bol by som neskutočne rád, keby to bol len žart.“