Kapitola 6

Muž s hnedými vlasmi a príťažlivým znamienkom pod pravým okom si oblečie béžový plášť a okolo krku si uviaže tmavohnedý šál. Do ruky vezme malý čierny kufrík a na tvár nasadí neutrálny výraz.

Výťahom sa odvezie na prízemie hotela. Pred dverami ho už čaká taxík, ktorý si pred chvíľou zavolal zo svojej hotelovej izby. Pomaly prejde halou. Kroky sa mu na mramorovej dlážke ozývajú, avšak nikto si to nevšíma, všetci si zvykli na to, že každý jeden krok je počuť ako výstrel z dela.

„Dobrý deň. Prosím Vás, odvezte ma na 14 ST James’s Square.“ Osloví Číňana sediaceho za volantom.

„Hai, pane. Ale asi dlho trvať, veľa áut jazdiť teraz..“ Povie slabou angličtinou.

„To je v poriadku.“ Odpovie mu na to a svoj kufrík položí na sedadlo vedľa seba. Čaká ho dlhá cesta, ale aspoň mu zostane čas na rozmýšľanie. Teraz nesmie zaváhať…

„Tak byť tu!“ veselo zatrilkuje šofér, očividne si nič nerobiac z neznalosti jazyka a otočí sa smerom k Dylenovi. Ten kývnutím hlavy poďakuje a podá mu nejaké bankovky. Bez zaváhania vystúpi.  S kufríkom v ruke vybehne tých zopár schodov bez toho, aby sa obrátil.

V hale vládne šero. Za stolom sedí žena, avšak nie je to tá istá, ako keď tu bol minule. Listuje v nejakej knihe. Dylen si odkašle, aby na seba upozornil. Žena zdvihne pohľad a nevrlo sa zatvári. Práve je v napínavej časti, ale oni ju skrátka musia otravovať!

„Prepáčte, že vás vyrušujem, ale potreboval by som od vás jednu knihu.“

„Áno?! A ste zaregistrovaný?“ nevrlo vyštekne.

„Nie som, ale hneď by som sa zaregistroval. Teda… ak tu tá kniha bude.“  Usmeje sa na ženu. Tá sa nenamáha mu úsmev opätovať, ale jej zlá nálada pomaly ustupuje. Nevedomky sa chytá do siete Dylenovej osobnosti ako už mnoho iných.

Nadiktuje jej meno knihy. Žena sa zdvihne z otáčavej stoličky a zamieri do knižnice. Dylenovi prikáže, aby jej postrážil veci na recepcii, kým ona bude hľadať. Ani sa nepokúsi formulovať to ako prosbu. Veď to on je na vine, že musí odísť od toho poondiateho stola!

„Samozrejme, nemusíte sa báť. Dám vám na to pozor! Ešte raz sa ospravedlňujem za otravovanie.“

„Hm!“ zahučí. Viac sa neobťažuje reagovať. Len preto, že je ten chlap sympatický, milý, príťažlivý a zdvorilý sa mu predsa nebude podlizovať. Avšak v duchu už rozmýšľa, či bude do knižnice chodiť častejšie.

Dylen trpezlivo počká, kým zájde za dvere knižnice a potom sa rýchlo presunie za jej stôl. Bez zaváhania otvorí hrubú knihu so záznamami. Nalistuje si posledné dva dni. Zaregistrovali sa len traja ľudia. Sierra Hamilton, Jasy Kiltorn a John Smith. Všetky tri mená si zapíše na malý papier a potom zavrie knihu. Má, po čo prišiel. S miernym úsmevom opustí budovu.

Knihovníčka, ktorá ani nie o päť minút príde do haly aj s malou knihou v náručí, nájde len prázdnu halu. Po príťažlivom mužovi ani stopa.

Dylen medzi tým znova sedí v taxíku. Pri uchu má mobil a nevzrušene diktuje svojej sekretárke, čo všetko má preňho nájsť. Pracuje pre neho už veľa rokov a za ten čas sa naučila nepýtať. Stále netuší, akú má Dylen v skutočnosti prácu, aj keď vie, že je to niečo nebezpečnejšie a určite aj nelegálnejšie  ako riaditeľ sietí hotelov, za ktorého ho všetci považujú. Avšak… naučila sa nepýtať. Nezaujíma ju to, pre ňu je podstatné, že dostáva pravidelný plat, a keď má zistiť niečo výnimočné, tak dostane aj pekne veľký príplatok. Okrem toho je pán Hancock džentlmen a nikdy na ňu nekričí. Aj keď… sama dobre vie, aká tá jeho nenarušiteľná zdvorilosť dokáže byť otravná i desivá. Hlavne desivá.

„Takže, potrebujem, aby si sa pozrela na všetky letiská v blízkosti Londýna, na všetky vlakové stanice a zistila mi, či si niekto s menom Sierra Hamilton, Jasy Kiltorn alebo John Smith neobjednal letenku alebo vlakový lístok.“

„Rozumiem. Hneď ako to zistím, tak sa vám ozvem.“

„Ďakujem. A prosím ťa, poponáhľaj sa.“

Ann, bucľatá černoška s hustými vlasmi vždy decentne učesanými v pevnom drdole, vytočí číslo Londýnskych aerolínií. Čaká ju dlhé vybavovanie a zrejme aj bohaté podplácanie – už sa naučila pohybovať  v tejto brandži a vie, že najlepšie otvárajú ústa peniaze. Dokonca aj milióny pravidiel sa dajú prehliadnuť, keď máte oči zalepené veľkým zeleným papierovým balíkom.

Dylen kráčajúci po rušnej ulici Londýna trochu spomalí a nemotorne si vopchá mobil do vnútorného vrecka na kabáte. Chce sa zastaviť v jednom obchode poblíž. Je to vlastne malý obchodík s cukrovinkami. Vždy, keď je v meste, tak si tam ide kúpiť niečo z marcipánu. Napríklad minule si kúpil poriadnu kopu marcipánových trubičiek zaliatych v čokoláde. Jeho slabosť, ktorej by sa za nič na svete nevzdal.

Privinie si kabát bližšie k telu a trochu zrýchli krok. Je tu poriadna zima, možno sa nakoniec mal odviesť taxíkom, aj keď je to ku „Škriatkovi“ – ako sa nazýva malý cukrovinkový obchodík – skutočne blízko. Dylen potiahne nosom. Dúfa, že na neho nelezie nejaká nádcha – to by mu ešte chýbalo. Ako sa to hovorí? Keď sa niečo serie, tak sa to serie poriadne. Na líce mu dopadne studená kvapka. A potom ďalšia. A ďalšia. Okoloidúci sa ani nepozastavia a hneď vytiahnu dáždniky. Dylen sa mierne zamračí. Všetko sa proti nemu spriahlo! Dočerta!

Konečne zastaví pred dubovými dverami s malým okienkom zakrytým záclonou, ktorá zrejme už čo-to prežila, avšak napriek tomu si udržala žiarivú belosť. Siahne rukou na kľučku. Dvere zostávajú nehybné. Až teraz si všimne malý biely papierik prilepený zvnútra na dverách: „kvôli technickým príčinám zatvorené“. So skrytou zúrivosťou si prehrabne mokré vlasy. Pevnejšie zovrie čierny kufrík a napokon s rezignovaným povzdychom zamieri smerom k metru. Nemá cenu volať taxík. Je to blízko a okrem toho …je i tak celý mokrý. Keby veril v Boha, myslel by si, že ho musel niečím poriadne nasrať. Ani by nemusel príliš dlho premýšľať čím…  

„Pán Hancock, zistila som vám tie informácie. Pán John Smith dnes poobede o šiestej letí do Španielska. Presnejšie letí letom 326 do Zaragozi.“

„Skvelá práca.“ Pochváli ju Dylen a voľnou rukou, v ktorej nedrží  telefón, si uterákom naďalej suší zmoknuté vlasy. Pred chvíľou sa vrátil z mesta do svojej izby, prehodil si cez hlavu uterák a takmer okamžite na to zazvonil telefón.

„Ešte by som od teba potreboval jednu vec. Do piatej mi zisti, ako John Smith vyzerá. Včera sa zaregistroval v knižnici Papyrus na 14 st´ James Square. Použi svoj šarm a vydoluj z nich nejaký opis.“

„Iste, použijem svoj šarm a tvoje peniaze a niečo ti zistím.“ Dylen položí hluchý telefón naspäť na vidlicu a konečne použije už i druhú ruku na energické šúchanie vlasov s froté uterákom. Úkosom pozrie na hodiny. Sú už takmer štyri hodiny, nezostáva mu veľa času.

Ale sprchu stihnem. Pomyslí si a ešte ani nestihne dokončiť myšlienku a už je vyzlečený a napúšťa do vane horúcu vodu s pomarančovou penou. Je celý uzimený, potrebuje sa vyhriať. Presne pre toto nechcel bývať v Londýne – je tu zima. A prší!

Vezme si do vane bezdrôtový telefón, na ktorom vytočí číslo svojho obchodného partnera – ak sa mu tak vôbec dá hovoriť.

„Zdravím. To som ja, Assassin. Tak, čo pre mňa máš?“

„Takže…“ muž na otáčavej stoličke sa zahniezdi a vezme do ruky papiere položené na stole. Čakal, že Assassin zavolá, a tak si to pripravil dopredu.

„Vieme, kto má nahrávku. Vlastne… vieme prezývku toho, kto ju má. Hovorí ti niečo meno Wizard?“

„Nie. Absolútne.“ Odvetí Dylen a ponorí sa hlbšie do horúcej vody. Priadol by blahom – keby nemal na druhej strane telefónu cudzieho chlapa.

„Naozaj? To je prekvapivé. Väčšina ľudí, ktorí potrebujú nejaké spoľahlivé informácie, sa obracia na neho, takže je už všeobecne známa firma. Je to informátor, jeden z najlepších – ako si iste už pochopil.“

„Ja si informácie zháňam sám.“ Síce nie všetky, ale nebude mu vysvetľovať, že polovicu – ak nie viac- vecí mu zháňa jeho sekretárka.

„No poznáme ho pod menom Wizard. Je všeobecne známe, že pracuje pre obidve strany, ale je taký dobrý, že sa to vo väčšine prípadov prehliada.“ Dylen zdvihne obočie. Začína to byť zaujímavé … a zlé. Najnebezpečnejší človek, ktorý sa dostane k pikantnej informácií je informátor.

„A?“

„Má na konte viacero veľkých vecí. Napríklad tá aféra s drogami z minulého roka, vieš tí dvaja bratia, na ktorých FBI z ničoho nič vyhrabala more dôkazov. Alebo veľká banková lúpež, ktorá už vyzerala pre políciu beznádejne a zrazu sa na scéne objavili dôkazy o páchateľoch a dokonca aj všetky peniaze. A to aj tie, ktoré boli uložené na zahraničných účtoch – iste vieš ako ťažké je niečo také vypátrať. Na druhej strane vieme, že poskytol mafii informácie, pomocou ktorých mohla vydierať asi desiatich komisárov a pár agentov. Vieme , že má k dispozícií veľa špiny na políciu, FBI, CIA a dokonca aj M16. Zopárkrát sa tie veci zjavili v novinách, pretože ich predal právnikom obvinených zločincov a tí mohli potom zdiskreditovať rôzne štátne orgány. Kto by už veril policajtovi, ktorého fotku v chúlostivej situácií – tím myslím, že ho nachytali a odfotili v koženom oblečku a bičíkom v ruke – videli v Poste pri článku o nebezpečnom sexe? Nehovoriac o sudcovi, ktorý podvádza manželku alebo o policajtovi, ktorý opití zmlátil bezbranných ľudí.“

„A čo o ňom vieš? Ako vyzerá? Je to muž? Koľko má rokov?“

„Nič.“

„Čo myslíš tým nič?“ spýta sa zmätene Dylen.

„Wizard je v brandži už zhruba osem rokov a nevieme o ňom nič. Dokonca aj predpoklad, že je to chlap, môže byť chybný. FBI sa ho zozačiatku pokúsila odstrániť asi 5krát, ale bez úspechu, pretože sa im nepodarilo vypátrať ani štát, v ktorom sa nachádzal. O mafii ani nehovoriac. Avšak za posledné roky sa to utriaslo a pokiaľ viem, už najmenej päť rokov nikoho ani nenapadlo dotknúť sa ho. Je dobrý a spoľahlivý. Skrátka by to bez neho bolo oveľa ťažšie aj napriek tomu, že pracuje aj pre druhú stranu.“

„Rozumiem.“ Povie Dylen a rozhodne sa pomlčať o tom, že tento Wizard, ktorý nie je vôbec taký dobrý ako si všetci myslia, si prenajal letenku na dnešný len o šiestej.

„Ďakujem, ešte sa ti ozvem, či si zistil niečo nové.“ Telefón položí na blízku skrinku. Pohodlne sa oprie. Jednu nohu prehodí cez kraj vane až nechtiac vyšplechne trochu vody.

Tak informátor, hej?  Pomyslí s úškrnom.

Letisko je plné ľudí. Sú ako malé mravce nahrnuté na kocke cukru. Dylen v béžovom kabáte so svojím povestným kufríkom v ruke prechádza pomedzi davy a nenápadne sa snaží nájsť niekoho v starej károvanej košeli, dlhých hnedých vlasoch a zodratých džínsoch. Pred hodinkou mu volala  Ann a dala mu popis Johna Smitha. Hotový kovboj. Pomyslí si Dylen a s úsmevom prejde až k pultu. Prišiel skôr, aby si bol istý, že pána Smitha zastihne. Alebo by som mal radšej povedať Wizarda?

Podá žene za pultom svoje doklady a čaká kedy mu odbaví letenku. Potom si sadne na jednu z tých škaredých stoličiek a bude pozorovať vchod, či nepríde jeho korisť. Určite príde až na poslednú chvíľu, aby nebol príliš dlho na očiach. Utečenci neradi zostávajú na jednom mieste dlhšie, ako je nutné.

Najbežnejšia chyba. Pomyslí si a pocíti vlnu škodoradosti. Wizard mu je nesympatický, a to sa ešte ani nestretli. Ale nie je to nijako prekvapivé, keď si uvedomí, koľko problémov a nervov mu ten chlapík spôsobil.

Zaujímalo by ma, prečo ho tak dlho nikto nechytil. Nie je až taký dobrý. Keby bol ,nevystopoval by som v priebehu dvoch dní jeho meno a nedostal by som jeho podrobný opis. Síce to meno je na 99% falošné, ale v podstate je to takmer to isté, ako keby bolo pravé – stačí ,aby ho používal.

„Nech sa páči.“ Podá mu slečna letenku a profesionálne sa usmeje. Rada by už išla domov a aspoň na desať hodín si ľahla. Ťahá dvojitú zmenu, pretože tá krava Ellie sa neunúvala prísť do práce. A kto ju musel zastúpiť?! Samozrejme ona!

„Ďakujem.“ Zamrmle Dylen, ospravedlňujúco sa usmeje na ľudí stojacich za ním a až potom zamieri k voľným sedačkám. Musí sa posadiť tak, aby dobre videl na východ.

Po dvadsiatich minútach pozorovania východu a rozprávania sa s podpriemerne inteligentnou – vlastne, strašne sprostou – ženou, ktorá si ako na potvoru musela prisadnúť práve k nemu, sa začne znepokojovať. Niečo  mu na tom nesedí. Ak bol Wizard tak dlho v tejto brandži, nemohol byť taký idiot, za ktorého ho Dylen považoval.

A ak to nie je taký idiot, potom možno vymyslel nejaký plán alebo sa aspoň rozhodol poistiť.

Keby to bol obyčajný človek ,akých večne chytám, celkom určite by tu už bol.

Zdvihne sa zo sedačky a zoberie do ruky svoj kufrík. Skúsi zavolať Ann. Niečo ho práve napadlo…

„Ann…“ polohlasno prehovorí do slúchadla telefónnu, ktorý našiel v hale.

„Skontroluj prosím ťa ešte raz, či John Smith nezrušil rezerváciu na svoju letenku.“

„Rozumiem.“ Odpovie mu hlas v telefóne a potom v pozadí začuje charakteristické ťukanie prstov po klávesnici. Niekoľko minút čaká, nedbajúc na peniaze, ktoré tým míňa. Má dosť peňazí mohol by si dovoliť volať aj 24 hodín bez prestávky a aj tak by to zrejme veľmi nepocítil. Predsa ako Assassin zarábal kopu prachov, a keď k tomu prirátal peniaze, ktoré získaval legálnou cestou ako riaditeľ hotela, bol to rovno malý majetok.

„Mám tu niečo.“ Povie zmätene Ann, čím ho vytrhne zo zamyslenia.

„Ale je to čudné.“ Zamrmle ešte. „Na meno John Smith je objednaných viacero leteniek. Presnejšie päť. Na všetky lety, ktoré letia v priebehu troch hodín.“

Bol tu! Hneď dôjde Dylenovi. Bol tu, videl ma a rozhodol sa, trochu ma zmiasť. Fascinovane si pomyslí. To snáď ani nie je pravda!

Frustrovane si vynadá za svoju blbosť. Ako si mohol myslieť, že je to amatér, keď na neho počul také chvály!? Nechal sa oklamať svojou samoľúbosťou! Toto keby mu niekedy niekto povedal, vysmial by sa mu.

Zadíva sa na prechádzajúcich ľudí a ignoruje nejakú blondínu, ktorá sa dožaduje telefónu. Akoby mal teraz čas na chvíľu ju pustiť k linke!

„Fajn…“ povie nakoniec. Niečo by mohli skúsiť. Ak je pravda, že ho tu Wizard videl, potom je tu a určite poletí jedným z tých lietadiel. Stačí zistiť ktorým.

„Pozri sa na čas, kedy si John Smith objednal letenky a potom ten čas porovnaj s ostatnými objednávkami. Ak je nejaká letenka rezervovaná chvíľu pred alebo po Johnovi Smithovi chcem meno.“

Ann rýchlo prebehne zoznam cestujúcich. Je poriadne dlhý, ale stačí trocha upraviť požiadavky vo vyhľadávači a zoznam sa hneď zmenší. Nakoniec jej zostane sedem mien.

„Mám sedem mien.“ Povie šéfovi, ktorý netrpezlivo čaká na informácie. Má už len zopár minút, kým vzlietne lietadlo do Španielska. Ak sa rozhodne ísť ním a on ho nestihne…

„Vyraď odtiaľ ženy, deti a páry…“ povie.

„Zostali štyria. Dvaja do Viedne. Objednali si lístky hodinu pred Johnom. Potom jeden do Španielska objednal si lístok tri hodiny pred Smithom a nakoniec jeden do Francúzska päť minút po Johnovi.“ Mám ho! Vydýchne si Dylen. Aspoň dúfam.

„Meno toho posledného?“ spýta sa.

Panebože, nech sa nemýlim!

Vie, že viac-menej triafa naslepo, pretože v skutočnosti mohol odísť hneď, ako ho tu uvidel. Mohol nasadnúť na jedno z tých lietadiel pod menom Smith alebo si to mohol jednoducho rozmyslieť a všetky tie mená mohli byť len ako poistka, mohol si objednať lístok na iné meno už včera len tak pre istotu alebo… tisíc ďalších vecí. Lenže inštinkt mu hovorí, že je to on. Že ten chlap, ktorý volal päť minút po Smithovi je jeho človek. Rozhodne sa ho počúvnuť. Možno len preto, lebo iná možnosť by bola oveľa zdĺhavejšia.

„Kyle Bennett.“  To meno sa mu vryje do mozgu ako trieska pod necht – hlboko a bolestivo.

„Ann, mohla by si mi objednať letenku do Francúzska? Ak bude obsadené … tak to nejako zariaď.“

…

V lietadle Boeing 165 letiacom vo výške 10km sa Dylen pohodlnejšie oprie. Skúma pasažierov, ktorých ma blízko seba. Možno je jeden z nich Wizard. Ak áno, dlho si nepožije. Dylen sa pohodlnejšie oprie a začne uvažovať, že v posledných štyroch dňoch sa pokazilo všetko čo sa dalo. Je slobodný, vystresovaný, vo veľkom nebezpečenstve a loví muža, o ktorom si polovica agentov v FBI myslí, že je nepolapiteľný.

Ale to sa mýlia! Každý sa dá chytiť. Všetko závisí od lovca….

Kyle sediaci vedľa pekného chlapa, s ktorým by si za iných okolností dal povedať, sa postaví a jemne sa okolo neho pretisne do uličky. Nenápadne sa pri tom o neho optrie, ale len tak, aby mu za to chlapík nerozbil hubu. Potrebuje ísť na záchod. Cieľavedome prejde cez dlhú uličku, pričom sa podvedome hrá s guľôčkou v jazyku. Možno by si mohol dať spraviť aj nejaké tetovanie, ale…

Ale to by bolo perfektné identifikačné znamenie.

Uvedomí si, že mu úplne stačia problémy s odtlačkami prstov a s DNA. Posledné, čo potrebuje je dávať ešte aj pozor, aby si nikto nevšimol nejaké tetovanie.

Prejde okolo sedadla, na ktorom odpočíva hnedovlasý muž.

Vôbec si ho nevšimne a pokračuje ďalej.

Dylen sa zahľadí na plešatého muža o tri sedadlá vpredu. Možno by to mohol byť on. Celú dobu sa podozrivo obzerá okolo seba.

Vôbec si nevšimne zeleno-okého muža, ktorý prejde okolo jeho sedadla.