Kapitola 6

„Pane, tu nemáte čo robiť,“ riekla sestrička keď sa otočila a dovolila mi ho vidieť úplne. I cez jeho typickú výšku, vyzeral nižší, asi kvôli tomu, ako sa mierne hrbil. Oči mal načervenavé s tmavými očkami pod nimi. Normálne jeho tvár vyzerala pevne bez jedinej chyby, pri čom teraz ostarol i o 10 rokov. Vlasy mal neupravené, nemotorne zopnuté v gumičke. Každý vlas trčal iným smerom.

„Robin?“ prekvapene som ho oslovila.

Chcel urobiť krok do izby, keď prudko k nemu dobehla sestrička: „Sestru máte vedľa, tu bez niečieho povolenia nemôže ísť,“ tvrdohlavo si stála za svojím. Utrápene som ich pozorovala pri čom položila ruku na hlavu kvôli dunivej bolesti.

„Nič to,  som jej psychológ, tak či tak by som sa tu objavil,“ skrížil ruky na hrudi, pri čom sa vyrovnal, ako keby sa snažil vytiahnuť.

Sestrička váhavo pozrela na mňa a ja som len slabo prikývla: „Vlastne to čo som hľadala bol papierik s jeho číslom v nohaviciach.“

 Povzdychla: „Keď súhlasí, dobre, vlastne ste tiež braný ako jej liečiteľ, ale nie dlho potrebuje oddychovať,“ odsekla a obišla ju. Ešte znova prejde očami po izbe a zatvorí nakoniec dvere.

Na to zareagoval psychológ krokmi ku mne a zastavil u postele, ktorú delilo od mojej nočný stolík.  Pozrel na mňa a ja som mu oplatila pohľad. Prešiel ma šedými očami v ktorých sa prvý krát asi po mesiaci čo ho poznám zaleskol hlbší cit. Vyzeralo to ako keby sa pripravoval plakať, alebo niečo ľutoval. Nevyznala som sa v ňom. Ako na chvíľu zavrel oči, nadýchol sa zhlboka a tvár mal znova ako z bezcitného kameňa. Sadol si na posteľ oproti mne.

„Čo sa ti stalo?“ spýtal sa tichým hlasom. Prišlo mi to, že nevedel hovoriť hlasnejšie. Mlčanlivo som stisla viac kostru kvapačky a pozrela skleslo smerom k zemi. Chcela som ho zavolať, lebo to bola jediná osoba, ktorá mi uverí ale teraz si uvedomujem, ako sa mi ťažko hovorí. Skôr mam chuť plakať. Z plných pľúc ale nie sama alebo len pri pohľade niekoho.

„Tak, povieš mi to prosím?“ pri jeho hlase mi prešiel chlad po chrbte. Jeho hlas bol rovnaký, ako vtedy u mojej matky. Hlboký, melodický ale za to presne ako má mať psychológ.

Otvorila som oči ale mlčala. Nedokázala som nič vysloviť.

„Nechceš mi to povedať?“ zamrmle.

„Nie! Chcem ale,“ znova som sa sekla.

„Ale?“ snažil sa ma nejako podporiť.

„Keď som išla od vás,“ nakoniec som začala. Pri tom sa mierne nervózne zavrtel a zamračil. Hlavou naznačil aby som pokračovala: „Tak už u nás v meste som šla skratkou v temnej v jednej uličke, kde moc ľudí nechodí. Potom som započula-…,“ znova sa mi sekol hlas a prehltla som a sucho. Zvlhli mi oči.

Bola som schopná pokračovať, až keď som ucítil a niečo čo ma šokovalo – končeky prstov na mojom kolene. „Krik. Hlasitý, nepekný krik,“ hlas sa mi sekol. Stála ma očami povzbudil, aby som pokračovala. „Chcela som utiecť, bála som sa že tam budete vy, alebo ešte niekto hroší ale moja nohy mozog nepočúvali a dostali ma k onen miestu,“ huhňala som pri čom sa mi to všetko v hlave odohrávalo.

„Keď som sa pozrela cez roh tak,“ stiekli mi prvé slzy, „som zbadala…,“ krkom sa mi vydral začiatočný vzlyk. Opatrne mi nohu stisol, potom ako sa mierne na pohove prisunul, aby na mňa tak dočiahol.

„Čo si uvidela?“ jemne sa pýtal.

„Mŕtvolu. Krvavú mŕtvolu ktorú zabil policajt! Videla som ako držal dýku v jeho hrudi!“ skoro som kričala. Musel mi druhú ruku privinúť k ústam. Ako keby sa bál, že to bude počuť až na chodbu.

„A on ti urobil toto?“ hlas mal stále tak omamný.

„Keď ma zbadal, hneď sa po mne ohnal. Ten nožík mi tlačil k chrbtu a kričal nech ich ukážem,“ riekla som so sekaním.

„Čo aby si ukázala?“

„Neviem! Práveže neviem! To ho naštvalo, chytil ma a hlavu pár krát otrieskal o stenu. To spôsobilo, že som na to omdlela a zobudila sa tu!“ zase som skoro kričala a znova ma mierne utíšil dlaňou, ale nie tak prudko ako predtým.

„A povedala si to niekomu?“ mrmlal.

„Áno! Neverili mi, vôbec veď je to seržant,“ vzlykala som.

„Preto si ma zháňala,“ zdvihol obočie.

„Áno, ste jediný, kto mi je schopný veriť,“ pozrela som do boku. Prikývol.

„Vy ste tam vtedy, čo som vás uvidela bol, však?“ zrazu som zašeptala.

„Bol som v zlý čas na zlom mieste,“ uhol do boku pohľadom.

„Čo ste tam robili?“ spýtala som sa.

„Snažil som sa ho zachrániť. Veď sa zamysli. Čím by som mu spôsobil také rezné rany?“ popýtal sa. Moc som si nevšímala ako vyzerala tamtá mŕtvola a pri spomienke na to, keď som ho videla, tam bolo veľa krvi. A určite by ju nespôsobili len päste alebo iné fyzické násilie bez zbrane.

„Prečo ste nevolali políciu a prvú pomoc?“ hlas sa mi mierne upokojoval.

„Sama vieš čo je seržant zač a ja to už viem pekne dlho,“ povedal to tvrdším a chladnejším hlasom ako normálne. Až mi pri tom prešiel mráz po chrbte. Uvedomovala som si, že to bol vlastne hlas seržanta, ktorý znel v ten osudný deň. Áno! Zdesilo ma to ešte viac. Zahryzla som sa do pery.

„Vy tu máte sestru?“ snažila som sa ísť od témy. Preto bol vtedy taký skleslí a o niečom. Jeho sestre sa niečo stalo. I keď som ju moc dobre nepoznala mierne mi stiahlo žalúdok. Bolo mi jej ľúto.

Povzdychol a začal šmátrať po vačku na tmavých rifliach. Hneď som vedela, že ide po cigaretách. Mlčala som a čakala kedy odpovie sám od seba.

„Môžem?“ pozrel na mňa, keď vytiahol krabičku závislosti. Prikývla som a hlavou mykla smerom k oknu. Zodvihol sa, podišiel oknu, ktoré mierne otvoril a zapálil cigaretu. Najprv si ju vychutnal plným ťahom a jeho svaly sa viditeľne uvoľnili. Keď si všimol, že čakám na odpoveď prikývol na súhlas.

„Môžem vedieť, čo sa jej stalo?“ pýtala som sa opatrne.

Znova si potiahol pri čom pozrel von oknom: „Mala autonehodu, nevyzerá to s ňou dobre.“

Srdce mi v hrudi naskočilo: „Je to práca seržanta, že?“ Prekvapene na mňa pozrel: „Ako si to zistila?“

„Jednoducho, počúvala som vás, vtedy keď som bola u vás naposledy,“ priznala som a s tichším hlasom. Mám pocit, že toto všetko berie divný spád. Pletiem sa do niečoho, do čoho by som sa pravdepodobne nemala. Keby som sa zrazu mohla zobudiť v mojej tichej domácnosti a povedať si, ako som rada, že to bol len sen.

„Bude najlepšie ak na toto všetko  zabudneš,“ odsekol nakoniec, ako keby mi čítal myšlienky. Čiastočne mi oddýchlo ale v tichosti som mu venovala spýtavý pohľad.

„Vyjednám ti za prvé iného psychológa, taký ktorý nebude mať vzťahy som seržantom, ak chceš pokúsim sa vybaviť ti iného vyšetrovateľa,“ hovoril pokojne, ako o nejakom pečení koláča . Šokoval ma.

A vtedy sa to stalo. Na mieste kde mal nohy sa začalo niečo mihať. Bolo to čierne, bez tvaru, ako čierny oheň, obalil jeho telo a vytvorilo temnú auru okolo jeho teľa, ktorá detailne obkresľovali jeho obrysy až na jeden detail – na mieste kde tma obkresľovala lopatky sa matne formovali obrovské čierne krídla.

Stuhla som, očividne i vytreštila oči a ruka mi z držiaka šmykla dole. Druhou som stisla okraj nemocničnej postele. Keď si to všimol pozdvihol obočie: „Deje sa niečo?“ Urobil ku mne krok. Prudko som natiahla ruku, so snahou vytvoriť medzi nami bariéru: „ Nepribližuj sa!“ Hlas sa mi znova zajakal.

„Vanda?“ oslovil ma. Bez ovládania sa mi dýchanie zrýchlilo. Nahrnuli sa mi do oči slzy. Koľký krát vlastne plačem? Sama som to už prestala počítať. Kto by povedal, že sama som nepoznala vlastnú povahu, i keď cez môj bývalý stereotypný život by som sa mohla nazvať skôr robotom ako cítiacou osobou.

„Čo sa deje?“ riekol a pokračoval ku mne s krokmi, pri čom cigaretu nechal na okne.

„Nepribližuj sa!“ zopakovala som.

„Vidíš to znova, však?“ pokúsil sa mať hlas znova ako tak omamný, ale očividne mu to už nešlo z neznámych dôvodov. Prikývla som a prudko zakryla rukami zrak, aby som to nevidela. Ale bol tu problém – cítila som to. Pop prvý krát som pocítila tu čierňavu. Neopísateľný a mocný pocit, ktorý moje inštinkty nútil utekať. Bolesť v hlave sa znova objavila a o chrbte ani nehovorím.

Cez to som ani nepočula jeho kroky až na jeho dotyk. Hneď na to som zareagovala prudkým myknutím a pokusom sa mu vytrhnúť zo stisku. Neodvolil mi to. Prudkým pohybom ma stisol pod ramenami, kvôli čomu som sa mu nemohla vytrhnúť alebo použiť ruky na vyslobodenie.

„Pusť ma!“ vykríkla som.

„Nekrič, nekrič,“ snažil sa ma umlčať.

Prudko som vzlykala, bála som sa otvoriť oči. Prudko som sebou trhala.

„Neboj sa,“ celkom účinne ma upokojoval.

Pootvorila som oči a zbadala nebezpečne blízko jeho šedé zrenice. Neladili vôbec s tou tmou, ktorá ho obklopovala. V tých očiach niečo bolo – niečo zlé, práve opak. Svietilo to. Svietilo to skoro jasnejšie ako to množstvo tmy okolo. Vďaka tomu jeho aura bledla. Zbledla do jasného svetla, chvíľkovo sa mi zazdalo, že čierne krídla sa stali čisto bielymi. V momente to zmizlo. Prudko som dýchala s vytreštenými očami.

„Vanda?“ oslovil ma opatrne.

„Nechcem iného psychológa,“ zahundrala som so zaseknutým hlasom popri tichom plači.

„Prečo?“ opatrne ma pustil ale sedel stále vedľa mňa na posteli.

„Ste jediná osoba, ktorá mi verí,“ zamrmlala som.

„On ti bude tiež,“ povzdychol.

„Nechcem iného! Čo ak bude tiež obklopený takou černavou ako ty a bude mať tiež dokonca krídla!“ vyhŕkla som.

„Krídla?“ spýtal sa. Už mal svoj typický   hlas bez nádychu nejakej emócie.

„Áno, mal si krídla. A ani by som sa nezľakla, ja som už na to zvyknutá ale teraz to bolo tak intenzívne že som to až cítila a mal si i krídla!“ zakňučala som.

„Prepáč mi to, ale nevedie to dobrou cestou. Idem to vybaviť, zajtra príde už nový psychológ priprav sa. Normálne by si čakala ale ide o akutnú situáciu a za druhé mám kontakty. Neboj, sám zavolám tvojej mame,“ dodal a zodvihol sa.

Prudko som sa natiahla za ním a stisla kraj trička. Obzrel sa na mňa cez rameno.

„Prosím!“ prosebne som zahundrala.

Bez slova sa mi vytrhol a prudkým krokom zmizol ku dverám.

„Zbohom,“ zamrmlal

„Robin!“ vykríkla som jeho meno, neoslovila som ho jeho profesiou. V ten moment sa sekol pri zatváraní dverí. Započula som povzdych a dvere bez buchotu zatvoril.

Ostala som pozerať na dvere a po lícach mi tiekli slzy. Ucítila so zárodok pocitu, že mi neverí. Čo ak fakt sa takto snaží zbaviť svedka, bez toho aby ma to zranilo a mala pocit, že to bol on. Zahryzla som sa do pery a snažila sa takéto myšlienky vyhnať.

Jediná osoba, ktorá ostala bola Nika. Pozrela som na mobil a váhala. Mám ju do toho zatiahnuť? Čo ak mi nebude veriť? Čo ak… zavrtela som hlavou. V hlave mi neuveriteľne duní, potrebujem spánok. Áno, vyspať sa a zajtra si to nechať poriadne prejsť hlavou, skôr ako má vraj prísť nový psychológ.

Pohodlne som si ľahla do postele. Pozrela do stropu počas dlhšieho mlčania. Nakoniec povzdychla, zatvorila oči a ani si nepamätám za ako krátko som zaspala.

* * *

Nemala som pojem o čase ale moje vnútorné hodiny boli schopné mi povedať, že som spala fakt dlho. Hlava ma síce bolela stále, chrbát nepríjemne pichal ale cez to som sa cítila vyspatá. Cez okno dnu sa drali ešte bledé lúče. Či už len?

Snažila som sa zaostriť očami obraz okolo len z bledých farieb. Keď sa mi to podarilo, nahmatala som rukou mobil a rozsvietila displej, aby so zistila momentálny čas. Ani nie pol siedmej. Povzdychla som sa natiahla.

Dvere sa potichu otvorili. Zažmurkala som a pozrela tým smerom. Opatrným krokom dnu vošla osoba v bielom plášti. Keď zbadal, že som hore, neznámemu sa na tvári objavil zvláštny žiarivý úsmev.

„Dobre ráno, nečakal som vás tak skoro ráno už hore,“ podišiel ku mne, presnejšie ku kostre mojej postele, kde som mala papiere. Len som slabo prikývla na súhlas a len ho ticho sledovala.

„Ah áno, ja som Daniel, váš doktor,“ po jeho slovách som si ho pozornejšie prešla očami. Vlasy mal blonďavé a očividne i dlhšie, pretože ich mal zopnuté v gumičke. Viditeľne sa mu i vlnia. Oči žiarili jasnou zelenou farbou. Bol vyšší a podľa tvár by som mu tipla dvadsaťpäť najviac tridsať rokov.

„Ja som Vanda,“ zahuhňala.

„Viem,“ usmial sa a listoval v papieroch. Pozrel na mňa: „Ako sa cítiš?“

„Treští mi v hlave a mierne pichá v chrbte ale inak dobre,“ posťažovala som si ešte s prázdnou hlavou.

„Dobre, sestrička ti príde vymeniť obväzy a namaže ti to. Rovno ti donesie niečo od bolesti,“ riekol. Prikývla som a sadla si, aby som si poriadne pretiahla stavce.

„Tak keby niečo za tebou je zvonček. Po zazvonení prídem ja alebo sestrička, tak môžeš po mne poslať. Ak by sa s tebou dialo čokoľvek, či už ide len o menšiu bolesť v nohe, OK?“ usmieval sa.

Pozrela som do boku a zbadala ho. Prikývla som.

„Hlavne ak by šlo o bolesť na chrbte alebo na lopatkách, nič sme tam nenašli ale je to teraz náchylná zóna,“ dodal a dal papiere naspäť.

„Dobre,“ dodala som a ľahla naspäť.

Hneď na to ako zmizol do pár minút sa dvere znova otvorili a v nich stála sestrička, ktorá bola so mnou vtedy včera. Venovala mi úsmev.

„Ahoj,“ riekla a za sebou ťahala vozík s jedlom, malým plastovou miskou a obväzom.

„Dobre ráno,“ šepla som. Automaticky som si sadla.

„Už ti doktor hovoril že prídem čo?“ zasmiala sa a podišla ku mne. „Stačí ak si vyhrnieš tričko nad lopatky,“ sadla si vedľa, pri čom som sa jej otočila chrbtom a poslušne ho vyhrnula. Zo začiatku som ucítila istý ostych ale to sa pomaly vytratilo. Ako mi odviazala starý obväz, citlivo mi namazala ranu na chrbte. Po naviazaní nového som bola rada, keď som si mohla zakryť nohy paplónom. Na lôn mi položila tácku s jedlom. Vajíčko s s chlebom. Až potom som postrehla tabletku na boku.

„Daj si ju až po jedle, mala by ti pomôcť od bolesti hlavy. Po nej pravdepodobne zaspíš, tak sa nediv,“ dodala a smerovala k dverám.

„Tak sa maj,“ dodala a otvorila dvere pri čom zhíkla. Pozrela som tým smerom a vo dverách zbadala matku. Mala natiahnutú ruku, očividne chcel asi zaklopať.

„Vandi, zlato!“ riekla nadšene, než toho aby reagovala nejako na sestričku. 

„Vy musíte byť jej matka však?“ riekla zvedavo sestrička a ustúpila, aby mohla vojsť.

„Áno, áno,“ nervózne odpovedala a stále typickým ladným krokom podišla ku mne a sadla si na kraj mojej postele. Na to sestrička radšej odišla.

„Tak ako sa cítiš moja?“ položila ruku na moju nohu. Pripomenulo mi to, keď na to miesto položil tiež dlaň Robin.

„Dobre, len sa cítim mierne pokrčená. A nemala by si byť práci?“ spýtala som sa opatrne i keď sa jej to očividne dotklo. Na okamih sa zatvárila sklamane ale na jej tvári stále hral ten jej typický pôvabný úsmev: „Nie zlatíčko, začína mi o hodinu, kvôli nejakej údržbe, tak som prišla za tebou.“ Len som prikývla.

„Ah, aby som nezabudla,“ zodvihla tašku, ktorú celý čas držala v ruke. Vytiahla z nej dosky s papiermi a môj osobný peračník, kde mám svoje obľúbené ceruzky, gumu a strúhadlo. Rozžiarili sa mi oči, už viem čím zaženiem čas, čo tu budem bezducho ležať, bo sedieť.

„To nie je všetko,“ upozornila ma a vytiahla moju mp4 spolu so slúchadlami. Ešte lepšie, budem počuť moju obľúbenú hudbu.

„A posledne,“ dodala, položila už prázdnu tašku vedľa a nahmatala po druhej ruke kufor. Kufor pre notebook. Vedela som, že ho používa často i moja matka, takže pre mňa to bolo prekvapenie.

„Ďakujem,“ zahundrala som ale s jasnou radosťou.

„Nemáš zač, veď keby som potrebovala, použijem počítač v práci alebo poprípade kaviareň,“ dodala s povzbudzujúcim úsmevom. Spokojne som prikývla.

„Zajtra sem príde policajt,“ v ten moment to so mnou seklo a moja radosť začala vyprchať.

„Poručník?“ zamračila som sa.

„Ale ak chceš, zoberiem si na ten deň voľno a budem s tebou pri tom,“ dodala.

„Ja ho tu nechcem vôbec,“ odsekla som.

„Zlatíčko… ale on ťa musí vypočuť aby to vyriešil, aby sme zistili, kto ti to urobil,“ snažila sa ma nejak k tomu presvedčiť.

„Ale to urobil on! Nechápeš to? Videla som ho, ostrie nožíka mi tlačil k chrbtu a trieskal so mnou o stenu,“ vyhŕkla som. Zas sa mi hlas mierne sekal, a mierne ma v ňom zaštípalo.

„Ale ako by to mohol urobiť on? On sa ti snaží pomôcť,“ nedôverčivo zavrtela hlavou.

„Veríš mne, alebo tomu poručníkovi?“ položila som jej priamo otázku pod pás. Zatvárila sa prekvapene a venovala mi pohľad, ktorý mi to očividne vyčítal. Ale mlčala. Takže verila jemu. Čo som mohla čakať, keď sme sa videli len ledva dva krát do týždňa.

Pozrela sa na svoj mobil: „Musím ísť, aby som nezmeškala.“

Zrazu. Pred chvíľou, keby som sa jej to nespýtala, určite by hovorila, že šéfa by pár minút nezabilo. Len som prikývla a sledovala ako sa zodvihla a ladným krokom smerovala ku dverám. Popravila si sukňu, ktorá obťahovala jej pekné boky, i cez vysoký vek.

„Tak ahoj zlatíčko, keby niečo zavolaj,“ dodala, zamávala a nedovolila mi niečo povedať. Len nimi zabuchla. Povzdychla som a pozerala znova nemo na dvere ako včera u môjho psychológa. Zavrtela som hlavou a spomenula na včerajšok. Celý.

Nový psychológ… preletelo mi hlavou. Povzdychla som a pozrela na jedlo. Prešla ma naň chuť i keď žalúdok mal očividne iný názor. Podala som sa mu a nakoniec to i zjedla a dala tácku vedľa. Zobrala tabletku a poslušne zapila.

Ako tak uložila veci, čo mi doniesla matka, vytiahla papier a ceruzku. Zo začiatku mi kreslenie ako tak šlo, rysovala sa tam istá menšia miestnosť až som pocítila náznaky únavy, ako ma varovala sestrička.

Snažila som sa ešte držať pri vedomí, lebo som spala ani nie pred dvoma hodinami. Lenže nevydržala som, položila to vedľa a aspoň oddychovala. Tento oddych sa očividne pretiahol do ľahkého spánku lebo ma zrazu prebudilo klopanie.

Povzdychla som: „Ďalej!“ Snažila som sa mať výrazný hlas aby ma bolo počuť. Dvere sa pootvorili a v nich sa objavila tvár sestričky.

 „Ah, prišiel ti psychológ, môžem ho pustiť dnu?“ spýtala sa. Stislo mi žalúdok. Túto situáciu som chcela vyriešiť predsa. Nechcela som nového. Jedine na čo som sa zmohla je prikývnuť. Sestrička otvorila dvere otvorila a ustúpila. Psychológ sa objavil vo dverách, otvorila som oči dokorán a preglgla nasucho. On?