Kapitola 6

Keď som sa zobudila, sedela som v pohodlnom koženom sedadle. Prvým šokom bolo zistenie, že mám ruky zviazané páskou. Druhý šok bol pohľad vpravo. Cez malé okrúhle okno sa mi ponúkal pohlad na hviezdnu oblohu. Sedela som v malom, luxusnom osobnom lietadle. Bola som zmetená, nechápala som, čo sa deje. Len pomaly som si spomínala na to, čo sa stalo doma. Mala som strach, bála som sa pohnúť, čokolvek povedať. V sedadle vľavo sedel vysoký mladý muž. Vizeral ako Talian, mal dlhšie tmavohnedé vlasy, dlhú tvár s jazvou na líci a silné ruky. Veľmi mi pripomínal Zacka, aj keď bol o niečo starší. Vôbec si ma nevšímal, znudene sedel a stále niečo jedol alebo hrýzol špáratko. V lietadle bol klud. Nikto nič nevravel, nič sa nehýbalo, len zozadu sa ozývalo písanie na klávesnici počitača. Odrazu sa Talian nahol dopredu smerom k sedadlu predomnou a povedal:

     „Hej! Podaj mi ešte niečo.“ Niekto sa chvíľu hrabal v skrinke s jedlom a nakoniec sa rozhodol pre arašidy.

     „Len sa potom zas nesťažuj, že ti je zle.“ povedal, keď sa otočil k Talianovi. Bol to tretí šok, pretože člověk, ktorý sedel predomnou bol Zack. V hlave mi v tej chvíli začalo víriť toľko otázok, že som nevedela, ktorou mám začať.

     „Zack! Čo to má celé znamenať? Kde som? A prečo mám zviazané ruky? Kam vôbec ideme? A čo malo znamenať…“ moje kreslo sa odrazu prudko otočilo do uličky a vyrútil sa na mňa vysmiaty Lucas.

     „Dobré ráno, Yuki. Konečne si hore. Ako sa ti páči naše lietadlo?“ vypleštila som na neho oči. Nechcela som veriť, že v tom všetkom má prsty aj on. Bol stále vysmiaty, čo mi dávalo pocit, že je všetko v poriadku, aj keď som vedela, že to nie je pravda.

     „Kam ideme? A…“

     „Notak, buď už ticho. Nechce sa mi to počúvať. Všimli ste si, že každý náš hosť, sa pýta to isté?“ skočil mi do reči Talian.

     „Samozrejme. Stavím sa, že by si sa na ich mieste pýtal to isté.“ ozvalo sa zozadu, spoza monitoru notebooku.

     „Tak povie mi už niekto konečne, čo sa deje?“ naliehala som.

     „Si si istá, že chceš vedieť pravdu?“ spýtal sa ma vážne Lucas. Prikývla som. Talian sa otočil a naklonil sa ku mne.

     „Si deviatou osobou, ktorú sme uniesli.“ Zakrútila sa mi hlava a žalúdok zachvátili kŕče strachu. Nie! To nemôže byť pravda! vravela som si v duchu.

     „Toto bol náš doteraz najťažší prípad. Prípravy trvali hrozne dlho a Zackovi z toho začínalo preskakovať. Ale… podarilo sa! Sme dobrí, čo?“ smial sa Lucas. Vôbec som tých dvoch, Zacka a Lucasa nespoznávala. Luc sa otočil dozadu a ukázal na muža sediaceho vedla neho, ktorý mal na kolenách notebook.

     „Toto je Pierre, náš počítačový mozog, chodiaca enciklopédia a študent medicíny.“ mal slabohnedé vlasy a okuliare. Potom sa otočil k talianovi

     „Compaqnéro Vincento, to čo nemá v hlave má v rukách a nohách.“ to mi momentále však bolo jedno.

     „A čo Sasori?“ nedalo mi nespýtať sa.

     „O toho sa neboj. Chvíľku si pospal. Zdá sa, že mu Zackov čajík chutil.“ smial sa Lucas. Chudák Sasori. Celý život sa ma snažil chrániť a takto pohorel. Až príliž veril svojim žiakom.

     „Ale, ako si mu to mohol spraviť Zack? Toľko pre teba urobil!“ nevedela som mu odpustiť jeho nevďačnosť. Otočil sa ku mne a zahľadel sa mi do očí.

     „Dostal som úlohu a splnil som ju. Nejde o Sasoriho, ide o teba. Bol som sice Sasoriho žiak, no dôvod, prečo mi ho dali za učiteľa bol, že bol k tebe najbližšie. Učil ma jeden a pol roka a skutočne mi už táto misia začala liezť na nervy. Aj vtedy, keď si sa skoro utopila a odišiel som z domu. Sasori vedel, že sa vrátim a ospravedlním. Nevrátil som sa však kôli nemu, pretože by som ho mal rád alebo ho rešpektoval. Vrátil som sa, lebo som musel dokončiť misiu.“ povedal pomaly bez mihnutia oka. Bol apsolútne pokojný, nebolo na ňom vidieť akúkoľvek známku ľútosti, alebo smútku. Dokonca na ňom nebolo videť ani radosť z toho, že má misiu za sebou, z čoho sa ostatní očividne tešili. Len tak sedel v sedadle oproti mne s kamennou tvárou a unavenými červenými očami.

Po niekolkohodinovom lete sme konečne pristáli. Už som sa nevedela dočkať normálneho záchodu. Nakoľko bolo lietadlo malé a pre záchod sa tam nenašlo miesto, dizajnéri spravili záchodovú misu z jedného zadného sedala. Ani ma nenapadlo ísť tam. A ešte so zviazanými rukami, no jasné. Bolo chladné ráno a ja som na sebe mala len tepláky a mikinu. Triaslo ma od zimi, keď sme vyšli z lietadla a smerovali k dvom čiernym autám. Pravdaže, nikoho z gentlemanov nenapadlo požičať mi kabát. Při jednom z áut stála grupa poriadne silných chlapov oblečený v mafiánskom. So Zackom a Lucom prehodili zopár slov v akomsi divnom jazyku, potom si ma poriadne prezreli a napokon, keď usúdili, že je všetko tak ako má byť, dali mu šedú cestovnú tašku. Zack ju položil na zem, otvoril a zbežne prezrel jej obsah.

     „Desyať tysyach dollarov, tak my i dogovarivalis.“ povedal jeden z mužov. Zack sa sice netváril spokojne no prikývol a otočil sa na odchod. Lucas a ostsní dvaja ho nasledovali. „Lucas, kam idete?“ kričala som za nimi so strachom, že odídu. Boli jedinými ľuďmi, ktorých som tu poznala. Lucas sa ešte otočil a vyškeril sa

     „Neboj Yuki, prídem ti na svadbu.“ skutočne veľmi povzbudivé.

V aute bolo príjemne teplo a ja som mala konečne rozviazané ruky, no boli to věci absolútne zanedbatelné v porovnaní s tým, čo som prežívala. Mala som obrovský strach. Veď kto by nemal, keby sedel medzi dvoma gorilami, nevedel by kde je, čo sa deje a ani by nerozumel ľuďom, pretože hovoria neznámou rečou. Ešte k tomu som stále čakala na spásonosnú toaletu a bola som hladná. Z letiska sme prešli do mesta plného ľudí, budov a čo ma najviac prekvapilo, zaskočilo a dalo odpoveď na jednu z mojich otázok bol Kremeľ. Nechcela som veriť vlastným očiam. Bola som v Rusku.

Ubytovali ma v luxusnom hoteli v centre mesta. Dostala som množstvo jedla, mohla som robiť čokolvek som chcela a dostala som všetko, čo som si priala. Okrem slobody. Jedniné, na čo som dokázala myslieť bol útek. No bolo mi jasné, že utiecť počas krutej ruskej zimy v krajine, ktorú nepoznám a neovládam jej jazyk, by bolo samovraždou. Večer som bola z toho dňa taká vyčerpaná a unavená, že som zaspávala pri pvečeri. Pred spaním som si ešte napustila vaňu horúcou vodou. Vďačne som sa rozvaľovala v objemnej ruskej vani. Dusno, pukajúca pena a vôňa oleja do kúpeľa ma opäť uspali. Neviem, ako dlho som spala, no keď som sa zobudila, voda bola vlažná a, kde sa vzal, tu sa vzal, stál nadomnou Zack. Nervózne mi kmásal rukou aby ma zobudil. Keď som ho uvidela, hneď som bola prebratá. Jako základný životný reflex, mi vyletela ruka a vrazila som mu.

     „To čo má znamenať?! Ako si si dovolil vstúpiť do kúpelne, keď sa kúpem!“ začala som na neho kričať a na jazyku som mala už množstvo ďalších vecí, ktoré som mu chcela so všetkým hnevom a trpkosťou šplechnúť do tváre.

     „Vstávaj a rýchlo sa obleč, nemáme veľa času.“ povedal skôr ako som si na ňom začala vylievať skutočnú zlosť. Však veď ja si ťa ešte podám. Vravela som si.

Dá sa povedať, že ma Zack uniesol ľuďom, ktorí si môj únos objednali. Na moje potešenie som človeka, ktorý za tým všetkým stál, nestretla. Mal prísť až ráno, lebo bol na nejakej obchodnej konferencii. Z hotela ma bez večších komplikácií vyviedol zadným vchodom a posadil do auta, kde ma už čakali jeho traja kumpáni. Zaviezli ma do malej dedinky ďaleko od Moskvy. Od začiatku som naštvane kričala na Zacka. Keby sedel vedľa mňa, bila by som ho do konca cesty. Lucas sa len smial a komentoval to čo som hovorila. Občas mi do reči skočil Vincento a snažil sa ma utíšiť. Raz za to schytal facku, keď nedal pokoj a nedovolil mi druhú, poriadne som ho uškrabla a keď ma chcel potom spacifikovať, uhryzla som ho. A to verte že poriadne, až mu z ruky tiekla krv. Tak Vincento nadával od bolesti, Lucas sa šúľal po zemi od smiechu a ja som zistila, že Zack celú cestu spí, takže nepočul môj naštvaný monológ. Rozhodla som sa pre truc, založila som ruky a do konca cesty som bola ticho.