Kapitola 60

Sedel na okne a pozeral sa von. Prvý sneh padol na zem a nechal za sebou bielu pokrývku, ktorá sa leskla pri zapadajúcom slnku. Bol to nádherný pohľad. Mal v sebe niečo čarovné.

No jeho pozornosť neupútalo iba okolie. Mal jeden cieľ, ktorý by dokázal pozorovať do nekonečna. Jedna osoba od ktorej nedokázal odtrhnúť zrak.

Ešte teraz mohol pred očami vidieť ako leží na zemi. Nehýbe sa. Nedýcha.

Prešla ním triaška pri pomyslení, ako to mohlo skončiť.

Od vtedy sa toho však veľa zmenilo. Niekoľko týždňov ležal v nemocnici. Bol takmer v kóme a nikto nevedel či sa preberie. Len Kyuu si zachovával optimizmus. Veril Narutovi.

Každý deň ho chodil navštevovať. Chodili všetci, dokonca aj tí, ktorí sa ho predtým tak veľmi nenávideli, aj keď sami nevedeli prečo. No rýchlo sa rozkríklo, čo sa v lese stalo a ľudia si uvedomili, že skutočne im od chlapca s očami modrejšími než nebo a vlasmi žiariacimi ako letné slnko, nemajú čoho báť.   

V deň, keď sa prebral bol pri ňom a doteraz si pamätá ten úsmev. Úsmev ktorý daroval len jemu hneď po tom čo sa prebral.

Sasuke sebou prudko trhne a dopadne na zem. Vôbec si neuvedomil, že Naruto vošiel do izby. Bol tak hlboko vo svojich myšlienkach, že ruky ktoré sa obtočili okolo neho ho vystrašili.

„Si v poriadku?“ počuje nad sebou Naruta, ktorý mu pomáha postaviť sa.

„Všetko je v poriadku, iba si ma vystrašil.“

„Ako môže niekto vystrašiť ninju?“ doberal si ho Naruto s úsmevom na tvári.

„To vôbec nie je vtipné, iba som sa zamyslel.“

„V poslednej dobe si akosi často zamyslený. Si v poriadku?“

„Ale áno som. Len som premýšľal, že toto budú tvoje prvé Vianoce, ktoré nestráviš sám. Chcel som vedieť, čo by si chcel. Čím by som ti urobil radosť?“

„Nič nepotrebujem.“ Snaží sa vysvetliť Naruto. Nie je zvyknutý dostávať darčeky, už tak bude úžasná zmena, že s ním niekto počas sviatkov bude. Vždy si to želal. „Bude úplne stačiť, keď budete všetci so mnou. Teda, ak budete mať čas.“ Skutočne si nič iné neželal.

„Kedy sa ma vrátiť Itachi? Nie je na misii už akosi pridlho?“ Naruto sa chce dostať z rozpakov a zmeniť tému. A keďže je Sasuke nesústredený celkom ľahko sa mu to podarí.

„Zajtra by sa mal hlásiť u Tsunade, snáď mu ta stará baba nedá ďalšiu misiu. Už dlhšie nevydržím to Kyuuovo sťažovanie. Akoby nevedel nič iné, len sa sťažovať.“

„Ale, nemaj mu to za zle. Chce mať Itachiho pri sebe. Tak ako ja teba.“ Pritiahne si Naruto Sasukeho. Obtočí ruky okolo jeho pásu a len tak ho drží. 

„Čo keby sme sa pokúsili dostať sa cez Kyuuov dozor? Len ťažko sa mi zaspáva, keď ťa nemám blízko seba.“  

„Ah! Stále nechápem prečo s tým robí takú vedu. Štve ma to. Nikdy sa nikto nestaral o to čo robím. Nemusí s tým začínať práve teraz.“

„Vieš tak ako ja, že Kyuu na teba dával pozor stále. A mám celkom dobrý nápad ako to vyriešime, kým sa nevráti Itachi. Neverím, že potom sa bude Kyuu starať o niečo iné ako o neho.“ Sasukeho ruky putovali po Narutovom chrbte. Jedna skončila na jeho pozadí a ta druhá sa hrala s jeho vlasmi. Na takéto podnety sa Naruto pritisol bližšie k Sasukemu, tak aby medzi nimi nebola žiadna medzera.

„Aký je teda plán?“ Naruto vydýchol Sasukemu okolo uchu. Z tak príjemného pocitu ho až striaslo.

„Ty si mi teda nedočkavý.“  

„Hmm. Hmm. Vy dvaja, od seba a poďte na večeru.“ Zvolá Kyuu od dverí. V jeho hlase je počuť určitá výstraha. Obaja vedia čo to znamená a Naruto má toho už skutočne dosť. Hneď po večeri si s ním pohovorí.

Kyuu sedel za stolom a z jeho tváre sa nedalo rozpoznať nad čím premýšľa. Kamenná maska. To by sa dalo povedať o jeho výraze.

„Kyuu, potrebujem si s tebou pohovoriť.“ Naruto si prisadol vedľa Kyuu a čakal kým sa naňho aspoň pozrie.

„Skutočne je potrebné, aby sme zo Sasukem stále spali oddelene?“

„Áno, je. Viem veľmi dobre, čo by sa stalo, ak by ste skončili spolu v izbe.“ Kyubiho hlas je zatiaľ celkom pokojný. Naruto ma teda stále šancu posunúť sa aspoň o kúsok ďalej.

„Ale veď to nevadí. A nestalo by sa nič, pokiaľ by sme to obaja nechceli. Skutočne sa nemusíš báť. A odkedy mám teba, dokážem sa brániť oveľa efektívnejšie. Už nie som ten bezbranný babrák. Vieš to, že?“

Kyuu položí svoju ruku na Narutovu hlavu. „Ja to viem, Naru. Ale konečne cítim, že aj ty si šťastný. Nechcem aby sa niečo stalo a ty si sa opäť vrátil do stavu, v akom si bol predtým.“

„To sa nestane. Kyuu. Mám predsa teba. No tak.“ Naruto skúsil psí pohľad, ktorý často krát zaberie. Ale tento krát, mal smolu.

„Nie. To je moje posledné slovo.“ Kyuu sa postaví od stola a odchádza do svojej a Itachiho izby. Narutovi neostáva nič iné, len odísť do tej svojej. Aj keď mu to vôbec nie je po chuti. Najradšej by išiel za Sasuke a …

Červený ako paprika sa hodí na posteľ a hlavu si prikryje vankúšom. Čo by mal urobiť?

Otvoreným oknom vnikne dnu studený vietor. Otvoreným oknom? Nepamätá si, že by ho otvoril.

„Šššš. Potichu. Podarilo sa mi dostať preč cez okno.“ Zašepká Sasuke Narutovi do ucha a pritiahne si ho do objatia. „Ako sa ti to podarilo?“ „To je tajomstvo.“ Položí svoje pery na jeho a vychutnáva si túto chvíľu.

„To som si mohol myslieť.“ Ozve sa z okna hlas, ktorý nikto nečakal.

„Itachi! Čo tu robíš?“ Naruto so Sasukem od seba prekvapene odskočia a trochu prestrašene sa pozerajú na Itachiho sediaceho na okne.

„Hľadal som ťa v tvojej izbe, ale nobol si tam. Tak som to skúsil tu. A mal som pravdu. Ale, ako sa ti podarilo dostať cez Kyuu? Stále opakoval, že vás dvoch v noci samých nenechá.“

„No…“ „Radšej mi nehovorte nič. Vlastne, robte čo chcete, idem za Kyuu. Mal by som ho zdržať na celú noc.“ Vyskočí z okna a Naruto sa ponáhľa zavrieť okno.

„Tak toto bol šok. Mal sa predsa vrátiť až zajtra.“ „Asi si trochu švihol.“ „Tak to konečne prestane dávať Kyuu pozor.“ „To dúfam.“ Dopovedal Sasuke a vrhol sa na Naruta. Zhodil ho na posteľ a pomaly začal vyzliekať.

Medzitým vtrhla ku Kyuu do izby nečakaná návšteva. „Itachi, čo tu robíš? Nemal si prísť až zajtra?“ „Trochu sme pridali do kroku.“ „Jasne a celý tvoj tým ešte teraz niekde chytá po dychu.“ „To je ich problém, majú viac trénovať.“ „Nemal by si na nich byť tak prísny.“ „Nie som to ja, kto nechce k sebe pustiť dvoch zaľúbených pubertiakov.“

„Celý čas, čo tu nie si sa snažili dostať jeden druhému do izby.“ Itachi zhodí Kyuu do postele. „To sa snažili ešte predtým, než som odišiel.“

„No jasne, ale ….“ Itachi vlepí Kyuu poriadnu pusu. „Už to nechaj tak, tešil som sa na teba.“

„Ja som sa ťa tiež nemohol dočkať.“ Kyuu sa prevalí na bok a Itachiho si stiahne do objatia.

„Spi. Musíš byť poriadne unavený.“ Šepne mu ešte do ucha a oboch ich prikryje.“

Keď sa ráno Kyuu prebudí je dosť neskoro. Pravdepodobne už budú všetci hore. Pomrvenie vedľa neho ho však presvedčí o opaku. Itachi stále spí. Skutočne musel byť unavený. Pomaly, aby ho nezobudil sa postaví a zamieri do kuchyne.

Čakal, že tam už niekto bude. No kuchyňa bola prázdna a vyzeralo to, že od včera večera tam ani nikto nebol. Takže predsa len spraví raňajky pre všetkých.

Snaží sa nerobiť príliš veľký hluk, ale niekoho predsa len zobudil. „Dobré ráno.“ Pozdraví Naruto, ktorý vošiel dnu. Pomaly sa doplazí a sadne si. unikne mu jemné syknutie, ktoré však neunikne Kyuuovmu citlivému sluchu.

„Naruto? Si v poriadku?“ poriadne si ho prezrie a snaží sa zistiť, čo by mu mohlo byť.

„Všetko je v úplnom poriadku.“ Usmeje sa a snaží sa tváriť čo najdôveryhodnejšie. Kyuu si však tak istý nie je. „Poď sem.“ „Ale nie, to nič nie je, Kyuu.“

Kyuu príde bližšie a chce Naruta vytiahnuť zo stoličky. Ten sa však posunie dozadu a opäť mu unikne syknutie.

„Naruto?! Čo si robil v noci?“ Kyuu začína naberať trošku červenej farby.

„Nič?“ opatrne skúsi Naruto, no nemalo to očakávaný efekt. Kyuu bol celý červený. Nedokázal povedať nič iné, len meno, ktoré bolo počuť po celej dedine. 

„Sasukeeeeeeeeeeee.“