Kapitola 7

„Prosím cestujúcich, aby si sadli na svoje sedadlá a zapli si bezpečnostné pásy, o niekoľko minút pristávame. Ďakujem,“ hlas zmĺkne. Kyle zdvihne pohľad od rozčítaných novín, ktoré si požičal od milej letušky a s povzdychom splní pilotov rozkaz. Konečne budú na mieste. Už ho to dlhé nič nerobenie unavovalo. Nie, žeby nemal rád lietanie – to nie, rád občas vyletí do oblakov a trocha si len tak posedí, ale teraz je obdobie horúčkovitej aktivity a prudkého nárastu problémov a jeho znervózňuje nečinne sedieť, keď vie, že má ešte milión vecí vybaviť. Skrátka je to strata času, ktorú by mohol v teple svojho bytu – alebo hocijakej izby s dobrým počítačom – využiť tak, že by si vyriešil aspoň časť zo svojich problémov – a že ich nie je málo. Keď o tom uvažuje… ide to všetko dole vodou. Najskôr nedostatok práce, potom útok od FBI a teraz ešte nejaký šialený masový vrah.

Ale inak som v úplnom poriadku. Pomyslí si ironicky a odloží noviny.

Prvé čo urobí, keď príde do Marseille bude, že si nájde nejaký hotel a potom sa pustí do pátrania. Musí vymyslieť spôsob, ako sa dozvedieť dôvod, prečo na neho zaútočila aj FBI. Zrejme je nejako spriahnutá s Assassinom alebo možno – ako povedal Paul – skrátka chcú kryť nejaký prúser. Musí zistiť všetko, čo pôjde.

Bude to ťažké, ale ja to zvládnem. Pomyslí si sebavedomo a jemne sa uškrnie. Netají sa tým, že verí v svoje schopnosti. Má veľmi dobré vedomosti v oblasti počítačov a okrem toho výborné kontakty – nehovoriac o jeho schopnosti. Aj keď jednotkou v svojom obore sa stal hlavne kvôli tým vedomostiam a až chorobnej opatrnosti. Jeho schopnosť mu v tom prekvapivo pomohla len veľmi málo.

Privrie jemne oči vychutnávajúc si pristanie. Miluje ten pocit.

Počká na svoj kufor, ktorý sa k nemu dostane po riadne dlhej chvíli a až potom sa pohne smerom k východu. Človek by si pomyslel, že na tak veľkom letisku bude lepšia organizácia a on nebude musieť čakať na batožinu takmer dvadsať minút. Tesne pred východom sa však zarazí a namiesto toho, aby sa zamiešal medzi dav ľudí valiacich sa cez veľké sklenené dvere von, sa otočí a vráti sa do prítmia letiska. Vie, že tu niekde je zmenáreň a on si musí zmeniť nejaké libry na eurá. Nemôže platiť kartou, nie je idiot, vie, že prvé čo sa pokúsia vystopovať bude jeho kreditka – teda za predpokladu, že zistia jeho meno. Čo síce nie je pravdepodobné, ale človek by mal byť opatrný, kým sa to dá. Keď bude neskoro, tak mu nepomôže nič, musí sa problémom vyhnúť, kým sú relatívne ďaleko.

Zmenáreň je neďaleko vchodu. Postaví sa do krátkej rady a vytiahne nejaké libry. Je mu jasné, že kurz tu nebude stáť za nič, ale taká malichernosť ho vôbec netrápi. Hlavne, aby sa mu podarilo na nejaký čas vypariť. Aspoň kým sa dozvie, do čoho sa to vlastne zamiešal. Posunie sa o jedno miesto v rade a podráždene sa zahľadí na uháňajúcich ľudí. Prečo to tu dočerta každému tak trvá!? Najskôr tá batožina a teraz toto! Čo už môže trvať na vymenení peňazí takú dobu?! Po piatich minútach konečne dôjde na rad.

Cez malé okienko prestrčí šedivému chlapovi nejaké libry a navonok pokojne čaká, kým mu podá potrebnú hotovosť.

„Nech sa páči.“ Zamrmle muž po nekonečných minútach preratúvania hotovosti a postrčí cez okienko Kylovi kôpku eur.

„Nabudúce to skúste prerátavať ešte pomalšie – ak je to vôbec možné – , aby ste všetkých dookola presvedčili o svojej neschopnosti.“  Povie podráždene Kyle. Ovalí ho spŕška nadávok vo francúzštine, ale nevenuje tomu pozornosť a pomalým krokom sa pohne preč. Už by mal mať všetko. Stačí len… zastane. Neveriacky zastane a potom pomaly otočí hlavu  smerom, ktorým pred chvíľku nevedomky strelil pohľadom. Všetko sa v ňom zastaví. Stretne sa s hnedými očami známeho muža. Neschopný myslieť sťažka prehltne, neodtrhnúc od neho zrak.

TO … NIE … JE … MOŽNÉ …

Zrazu muž skloní pohľad a zadíva sa na display telefónu.

Dylen pozorne počúva svoju sekretárku. Mobil ma pritlačený na uchu a druhé ucho má zapchaté prstami. Je tu hluk, počuje ju veľmi zle.

„Kyle Bennett. Má dvadsaťosem, žiadny záznam v trestnom registri. Vyštudoval informatiku s priemernými známkami. Trvalé bydlisko má v Londýne. Živý sa vytváraním webových stránok. Priemerný občan… Nie je tu nič zaujímavé. Samé hlúposti.“

„Výborne, pošli mi na mobil jeho fotografiu. A prosím ťa rýchlo.“

„Rozkaz! Za chvíľu to tam máte.“ Povie britko a zloží.

Dylen sa rozhliadne dookola. Takže dvadsaťosem. Prekliate málo! On sám má tridsaťpäť a považuje sa za dosť mladého na to, ako ďaleko to už dotiahol.

 Veď je to ešte len šteňa. Pomyslí si frustrovane. Nevedno prečo, ho to neskutočne štve. Možno je len nahnevaný kvôli tomu, že on v jeho veku ešte prijímal podradné objednávky a všetci ho považovali za amatéra. Pohľadom sa zastaví na mladíkovi stojacom obďaleč. Tmavé vlasy, pekná postava. Jeho človek je určite škaredší a tlstejší z večného sedenia za počítačom. Myslí si Dylen, zatiaľ čo pozerá do čiernych očí. Sú od seba ďaleko a predsa presne rozozná ich farbu. Zrazu mu zavibruje mobil a on skloní hlavu. Otvorí MMS od Ann a potom celý stuhne. Hľadí na fotku, ktorú mu poslala. Kyle Bennett. Prudko zdvihne tvár, avšak mladý muž, na ktorého sa len pred sekundou pozeral, zmizol. 

Začne sa zúrivo rozhliadať dokola. Nemôže byť ďaleko! Tam je! Zbadá čiernu šticu náhlivo kráčať k východu. V duchu zanadáva. Rýchlo sa pohne za mužom, ktorý mu už takmer zmizol z dohľadu. Vybehne pred letisko presne včas, aby videl, ako Kyle v mizne v taxíku.

Kyle ešte stuhnutý od šoku nahádže svoju batožinu na zadné sedadlo taxíka a potom do neho naskočí. PREČ!

„Odvezte ma… hocikam! Rýchlo!“ rozkáže šoférovi, nevšímajúc si jeho prekvapený pohľad. Ten nezaváha a naštartuje. Toto bude zaujímavá jazda. Rýchlo sa zaradí do hustej premávky.

„Ktorým smerom? K dokom alebo do mesta?“

„K dokom.“ Rozhodne sa v momente a tesnejšie sa vtlačí do sedadla. Ruku si položí na čelo a silou vôle potlačí triašku. Teraz je chvíľa, kedy musí zostať pokojný a musí konečne začať rozmýšľať, nech sa deje čokoľvek. Inak to môže rovno zabaliť. Predstaví si sám seba s guľkou v hlave ležiaceho v kaluži krvi presne ako sudca Valles. To ho aspoň trochu vzchopí. Taxík zrazu zastaví.

„Čo sa deje?“ spýta sa hlasom, ktorý znie, akoby patril niekomu inému, šoféra.

„Zápcha.“ Povie akoby nič. Kyle premáha hystériu. Zápcha? A to hovorí len tak?!  Donúti sa znova upokojiť. Vytiahne niekoľko eur a hodí ich prekvapenému šoférovi. Potom bez zaváhania schmatne kufre a vystúpi  z taxíka. Behom prebehne cez cestu a najrýchlejšie ako dokáže, vkĺzne do najbližšej budovy. Vnútri sa na okamih zastaví a čaká, kým si jeho oči privyknú na prítmie, v ktorom je miestnosť ponorená. V tichom priestore sa ozýva len jeho splašený dych. Poobzerá sa okolo seba. Je v prázdnom sklade. 

Už nemá čas! Napriek tme sa pohne smerom, kde vidí obrysy schodov.   Zopárkrát zakopne. Pri každom hluku, ktorý spôsobí mu hrôzou vstanú vlasy. Nezastavuje sa. Potkýna sa na schodoch, ale pud sebazáchovy mu nedovolí zastaviť, až kým nie je na druhom poschodí. Vkĺzne do jednej miestnosti a zavrie za sebou dvere.

Dylen neváha. Rozhliadne sa po najbližšom taxíku. Mladý muž s dáždnikom v ruke a elegantnom klobúku na hlave, akurát do jedného nastupuje. Dylen k nemu bez zaváhania priskočí.

„Potrebujem tento taxík.“ Povie a otvorí kufor staršieho auta. Bez zaváhania z neho vyhodí batožinu muža, ktorý keď to zbadá nahnevane vyletí z auta.

„Čo si to dovoľujete?!“ zvrieskne. Dylen bez odpovede vkĺzne okolo nazúreného muža na sedadlo. Zatresne mu dvere pred nosom a obráti sa na šoféra.

„Ak dokážete sledovať ten taxík, čo teraz odišiel, dám vám desaťkrát viac, ako by ste si za normálnych okolností vypýtali.“

„Rozkaz pane.“ Naštartuje, a čo najrýchlejšie sa zaradí medzi autá.

„Vidíme ho. Nastúpil do taxíka. Pokračujeme v sledovaní.“

„Rozumiem. Pokračujte presne podľa plánu.“

„Rozkaz!“

Taxík, čo má prenasledovať je už ďaleko vpredu. Takmer ho nie je vidieť. Zrazu odbočí doprava a temperamentný Španiel ho stratí z dohľadu. Dočerta! Nesmie ho stratiť. S Rosou sa do Francúzska presťahovali už pred rokom, ale stále sú tu cudzinci. Ledva vyžijú z peňazí, čo José zarobí. Keby sa mu dnes podarilo priviesť domov takú hotovosť, ako mu tento elegantný muž sľúbil, mohli by si konečne vyraziť niečo kúpiť. Napríklad tú rýchlo varnú kanvicu, ktorá sa im pred mesiacom pokazila. Rosa bude celá bez seba. Možno ho konečne pustí k sebe do postele. Už spolu nemali sex celú večnosť.

Zatne zuby a predbehne zopár spomalených šoférov. Zahne za roh vo chvíli, keď taxík s Kylom zabočí smerom k dokom.

To bolo tesné. Pomyslí si napäto Dylen, sledujúc všetko zo zadného sedadla. Nesmie mu ujsť! Je už tak blízko. Keď sa i oni zaradia na ulicu k dokom prekvapene zistia, že je pred nimi poriadne veľká kolóna.

„Je tam vpredu.“ Povie Španiel a ukáže rukou na autá pred nimi. Skutočne dosť ďaleko od nich stojí v zápche žltý taxík. Ale Dylen si s mrazením uvedomí, že ich je tu viac.

„Ako viete, že je to on?“ spýta sa taxikára, sledujúc očami auto pred nimi.

„Poznám ho, šoféruje ho môj priateľ. Má strechu trochu žitejšiu ako zvyšok auta. Mal pred časom nehodu, tak si ju musel dať prestriekať a takto to dopadlo.“  Dylen si s úľavou vydýchne. Už si myslel, že bude musieť prezerať každý jeden taxík v tejto šialene dlhej kolóne.

Chvíľu pozoruje žlté auto pred sebou, ale potom to už nevydrží. Niečo je zvláštne. Jeho inštinkt ho súri k tomu debilnému autu. Vytiahne z peňaženky poriadny balík peňazí, strčí ich taxikárovi do rúk a potom náhlivo vyskočí zo stojaceho auta. Rýchlym krokom zamieri dopredu. Čaká, že z neho každú chvíľu vyskočí Kyle a bude uháňať preč. Avšak nič také sa nestane. To Dylenovi na pocite pokoja nepridá. Trochu zrýchli krok. Siahne rukou do vnútorného vrecka, kde nahmatá svoju milovanú Berettu, ktorú mal skrytú v schránke na letisku. Dobehne k taxíku a nazrie na zadné sedadlo. Hrôzou sa mu zatmí pred očami.

 Je prázdne.

Otvorí dvere vedľa vodiča a vkĺzne na sedadlo spolujazdca. Kufrík si položí na kolená a tvárou sa otočí k šoférovi.

„Prosím Vás, mohli by ste mi povedať, kde zmizol?“ 

Šofér otvorí ústa, ale nevyjde z nich ani hláska. Napokon povie:

„Nemôžem zradiť svojho klienta za žiadnych okolností. Som lojálny aj keď som len taxikár. Rozumiete?“

Dylen sa zdvorilo usmeje. Vytiahne z vrecka hrsť peňazí a hodí ich šoférovi do lona.

„Tak kde?“ Chvíľu je ticho…

„Vystúpil tridsať metrov dozadu a zmizol v niektorom sklade.“

„Ďakujem veľmi pekne.“ Vyskočí z auta a bez obzretia sa rozbehne ku skladom. Prvý má zamknuté dvere, takže vkĺzne až do druhého. Tretí je priveľmi ďaleko, takže sa nemusí obávať, žeby bol v ňom. Zavrie za sebou ťažké železné dvere. Ocitne sa v temnom tichu. Za chvíľu si ale jeho oči privyknú na tmu. V slnečných lúčoch, ktoré presvitajú cez špinavé okná, sa vznáša ligotavý prach. Dylen sa okolo seba rozhliadne. Celé dolné poschodie je prázdne, až na odpadky porozhadzované po zemi a nejaké vrecia postavené pod oknami. Opatrne k nim zamieri. Vytiahne z vrecka zbraň, ktorú hneď odistí. Nebude váhať. Nazrie do vriec, ale presne ako očakával, tam objaví len staré haraburdy.

Je hore. Pomyslí si a zrak stočí na blízke schodisko.

Kyle za sebou zabuchne dvere. Nečaká. Hneď sa rozhliadne po miestnosti. Je prázdna a obrovská. Príšerne obrovská, pripomína mu podzemné parkovisko len tie charakteristické biele čiary tam chýbajú. Dva betónové piliere podopierajú neomietnutý strop. Cez velikánske okná dnu presvitá slnko. Je tu svetlo, nie ako dole.

Možno som mal zostať tam. V tme. Pomyslí si, ale ani ho nenapadne vrátiť sa tam. Podvedome sa chce dostať, čo najďalej. Musí sa skryť! Nemá veľa času, nerobí  si ilúzie, že Assassinovi taxikár neprezradí, kde zmizol. Zvlášť ak na neho vytiahne zbraň. 

Nie je tu miesto. Znova sa ozýva hystéria, ktorá sa mu čoraz horšie potláča. Nikde sa tu nedokáže schovať tak dobre, aby ho nenašiel.

Čo teraz? Ostať tu a nájsť si iné miesto? V inej miestnosti? Ale čo ak ani tam nič nenájdem? Alebo radšej utekať preč? Ale kde? Vonku je kolóna a po svojich sa ďaleko nedostanem. Nájsť si zbraň? Možno nejakú železnú tyč?

Hneď sa však zo seba vysmeje.

Iste, so železnou tyčou určite vyhrám nad profesionálnym zabijakom so zbraňou v ruke.

Niečo ho napadne. Rozbehne sa k druhému pilieru. Sadne si zaň na zem, tak, aby ho po otvorení dverí nebolo vidieť. Vie, že je to chabé, ale aspoň nebude hneď na muške. Nemá veľa času, ale možno by sa niečo dalo…

Vytiahne z kufru notebook. Zapne ho a stuhnutý čaká, kým mu nabehne systém. Prečo to ide tak pomaly?! Konečne!

O pár sekúnd sa už pozerá na satelitný obraz Marseille. Priblíži si miesto, kde sa približne nachádza. Ak sa nemýli mohol by si pomôcť. Zrakom prebehne dlhú ulicu, na ktorej je teraz kolóna.

Chvalabohu! Uľahčene si vydýchne. Tri kilometre odtiaľto je veľká križovatka so semaformi. Preto je zápcha. Na perách sa mu zjaví úškrn. Bude to chvíľu trvať, ale snáď to stihne. Prsty sa mu rýchlo rozbehnú po klávesnici. Nabúra sa do počítačového systému mesta, už to raz robil, len dúfa, že si medzi časom priveľmi nezlepšili zabezpečenie. Nie, žeby ho potom nedokázal odísť, ale nemá hromadu času ani všetky svoje elektronické hračky.

Som tam. Pomyslí si o niekoľko minút a rukávom si utrie kropaje potu z čela. Teraz semafory… Stavbou sa rozľahne zavretie dverí.

Je tu! Už len chvíľočku, prosím ťa, bože ,daj mi už len chvíľočku. Myslí si a neprestáva ťukať do klávesnice. Je blízko, skoro cíti jeho dych. Má to! Stihol to!

Dostanem sa odtiaľto! Pomyslí si. Hneď na to sa otvoria dvere do miestnosti a on celý stuhne. Vzduch okolo neho zamrzne.

Možno nie.

Dylen potichu vyjde po schodoch. V nehybnej ruke zviera Berettu namierenú pred seba. Je sústredený. Je to rutina, jediný rozdiel od ostatných akcií je ten, že na tomto závisí jeho život. Započúva sa. Počuje nejaké ťukanie. Čo to môže byť? Vykročí za zvukom. Pred drevenými dverami sa na okamih zastaví. Áno, ide do odtiaľ. Prižmúri oči a otvorí dvere. Ticho. Ťukanie ustane, ale on si je istý, že to šlo odtiaľto. Porozhliadne sa po miestnosti. Je tu. Cíti to…

Vstúpi.

Kyle sediaci za pilierom sa zamračí, žalúdok sa mu stiahne a na chrbát vystúpi ľadový pot. Niet úniku. Vie o ňom.

Vie o mne. Zopakuje si. S roztrasenými rukami zaklapne notebook a strčí ho naspäť do kufra. Dylen to, samozrejme, začuje. Mierne sa usmeje. Dúfa, že nemá nejakú pištoľ. Na prestrelku nemá náladu… aj keď, kde by tu zbraň asi zobral.

Kyle sa postaví. Do ruky vezme svoj kufrík. Pevne zovrie jeho rúčku až mu obelejú hánky prstov.

Zabije ma. Pomyslí si.

Zasrane sa bojí. Celý sa trasie.

Prestaňte. Netraste sa. Zadíva sa na chvejúce nohy. Teraz na toto nie je čas! Musí to uhrať tak, aby sa odtiaľto dostal živý. S roztrasenými nohami a nefungujúcim mozgom to sotva zvládne. Poslednýkrát sa zhlboka nadýchne a potom vykročí z úkrytu. Bude lepšie, keď budú stáť tvárou v tvár vo vzdialenosti niekoľkých metrov, akoby mal počkať, kým príde k nemu úplne natesno. Cíti sa, akoby vošiel do klietky plnej divokej zvery.

Dylen sa zastaví.

Stoja tri kroky od seba. Dylen so zbraňou namierenou medzi Kylove oči a Kyle zvierajúci čierny kufrík.

„Dobrý deň. Som Assassin, veľmi ma teší.“ Povie Dylen úctivým tónom a milo sa usmeje. Oči mu však zostávajú ľadové  a ruka, v ktorej drží pištoľ sa ani nezachveje. Kyle sa zarazí a vyvalí oči.

Robí si zo mňa prdel?! Veď ma prišiel zabiť!

„Je v prázdnom skladisku na severe mesta.“

„Dokonalé. Spravte to.“

„Rozkaz!“ zaklapne vyklápaciu Motorolu.

„Prichystajte trhavinu. Ideme na to.“ Prikáže chlapom, ktorý ho ticho sledujú.

„Si si istý Brendon?“

Brendon Kynley sa iba uškrnie. „Urobíme si malý ohňostroj.“ Agentovi prebehne po chrbte mráz. Malý? Toto bude majestátny ohňostroj.