Kapitola 7

Ako keby nič, prešiel cez naše dvere, kývol sestričke a zatvoril sám dvere. Podišiel k posteli vedľa a sadol si na ňu. Nevyzeral omnoho lepšie ako včera i keď sa to viditeľne snažil zakryť. Umyté vlasy mal naschvál pustene popri obrysoch tváre a oblečený bol nenápadne, do tmavých farieb ako vtedy v práci.

„Robin?“ oslovila som ho.

„Nastali isté komplikácie,“ odkašľal si, „kvôli ktorým musím ešte ostať tvoj psychológ pár dni. Ale svoje slova splním.“ Tvár sa mu od včera nezmenila. Je to ako pozerať sa do očí plastovej figuríne. Snažil sa niečo povedať ale skočila som mu do reči. U neho som ako tak už odvahu získavala: „Neslňte to.“

Nechápavo na mňa pozrel: „Prečo?“

„Ja chcem vás za psychológa,“ vysvetlila som tichým hlasom.

„Nie, nemôžem byť tvoj psychológ, sama si uvedomuješ do čoho sa pletieš. A toto čo sa ti stalo mi stačí na to, aby som už s tebou nebol v kontakte a zachránil ti tým pádom život,“ riekol to priame s mierne zvýšeným hlasom, čím mi chcel naznačiť, že už sa o tom nechce baviť. Zamračila som sa. Najprv som typicky chcela mlčať. Potom ma niečo napadlo a stále ťažko počuteľným hlasom som riekla: „Takže vám na mne záleží?“

„Mne záleží na tom, aby som na krku nemal ďalšiu mŕtvolu,“ jeho hlas bol omnoho tvrdší. Určite preto, lebo som neuposlúchla nevyslovenú žiadosť.

Stiahlo mi žalúdok a mykla svoj pohľad z dosahu jeho šedých očí. Takúto odpoveď som nečakala. Za ten mesiac som začínala mať pocit, že ma má rád a neberie len ako povinnosť v práci. A ja som začínala mať pocit, že mám osobu, ktorej som sa zatiaľ mohla zdôveriť v čomkoľvek. Fakt sa mi znova nahrnuli slzy so očí?  A vôbec, povedal by niečo takého psychológ? Na jeho mieste radšej zaklamem.

„Chcem aby ste šli preč,“ riekla som zrazu zastreným hlasom. Sklopila som hlavu tak, že mi vlasy zakryli tvár.

„Čože?“ spýtavo na mňa pozrel.

„Psychológ by nič takého nepovedal, márne sa snažíte vo mne vzbudiť strach, ale už ja bohužiaľ do toho patrím. Nemôžem len tak zo seba strhnúť celé toto dianie. Príde za chvíľu sem poručník a ja sa budem strachovať, kedy ma uškrtí alebo vyhodí oknom, lebo určite som pre neho prekážka,“ snažila som sa to hovoriť priamo a hlasno lenže mi to typicky nešlo, bola som stále na hranici šeptania. A s tým strachom som klamala, áno bojím sa ho.

Tváril sa prekvapene. Cítila som sa tým ponížená, veď to by postrehol každý, že sa správal zrazu inak a nie tak ako by mal. Potom uhol pohľadom a zavrtel hlavou. Kútiky pier sa mu vyštverali do niečoho, čo som u neho zbadala prvý krát – úsmev. Vlastne ani nie, úškrn. Psychopatický úškrn. Určite sa nedal rovnať s tým, čo som videla u seržanta ale i tak ma nastrašil.

„Mne fakt nezáleží na tom čo s tebou bude, tvoj život mi je ukradnutý,“ odsekol. Jasné, že jeho slova boleli, a možno som mu i začínala veriť.

„Dokáž to,“ odsekla som.

Na to zareagoval rýchlo. Zodvihol sa a oprášil: „Dobre, ja idem. Máš pravdu, ak zmiznem teraz a nestretnem sa so seržantom, tak keď ťa zabije nebude môcť to hodiť na mňa. A tým mi i rovno urobí službu. Zbavím sa príťaže ako v práci ale i v tejto situácií.“ Skôr ako som stihla niečo povedať, rýchlymi krokmi zmizol von z izby.

Šokovane som pozerala tým smerom. Otras bol tak silný, že som i zabudla typicky pustiť prúdy sĺz.

„Robin?“ oslovila som ho nádejne, že zrazu vojde znova do dverí. Povie mi popri tom ako si robil zo mňa srandu.  Samozrejme, som neuveriteľne naivná. Nechápala som ho. Čím dlhšie ho poznám, tým menej sa v ňom vyznám. Ani nie pred pár týždňami pri prvom stretnutí v obchodnom centre ma ešte prosil aby som mu tikala a správal sa ku mne starostlivo. To tykanie mi samozrejme nevydržalo a po týždni to vzdal i keď jeho náznaky starostlivosti i cez tu chladnú masku dával stále najavo. Až jedného zlomu, keď som došla do jeho netypicky tichej domácnosti k netypickému odtiahnutému psychológovi. Bol to moment, kedy znova chytilo spád smerom dole. Za pár minút som stratila osobu, u ktorej som si vypestovala dôveru za pár týždňov. 

Odvrátila som tvár do boku a zahryzla do pery. Vedela dom, že niet cesty späť. V tomto bludnom kruhu nejakej skazenej situácie už ostanem. Lenže nechcem byť v ňom sama. Na druhú stranu, nemienim do toho ťahať osoby, ktorých sa to netýka.

Zaryla som ruku do vlasov, ťažko sa mi rozmýšľalo a hlavne hladnej. Na bolesť som si ako tak zvykla ale moja psychika očividne nechcela spolupracovať.

Ako na zavolanie niekto zaklopal a dnu vošla sestrička s vozíkom, na ktorom bol len tanier s trocha polievky. Odľahlo mi čiastočne, že aspoň zasýtim žalúdok. Nádejne som sa pozrela do boku, či nezbadám Robina. Nebol tam. Citeľne mi zvlhli oči. Našťastie kvôli sestričke som sa nerozplakala.

„Ahoj, doniesla som ti ale len trocha obeda, nemôžeš naraz hneď toľko jesť. Do hodiny ma vraj prísť seržant a mám ti odkázať, že popri tom s tebou bude doktor,“ usmiala sa a žmurkla na mňa. Nechápavo som sledovala ako mi na lôn položila tácku ale len som prikývla. Aspoň mám istotu, že sa len tak nepokúsi ma pozbaviť života.

„Ďakujem,“ zamrmlala som.

„Nemáš zač,“ usmiala sa.

„Takže môj psychológ tu má sestru?“ spýtala som sa opatrne. Vlastne kvôli nej sem určite bude chodiť, tak môžem ho odchytiť.

„Áno, so stavom na tom nie je dva krát dobre, ale z JIS-ky ju majú zajtra doviesť na toto poschodie, kvôli tomu že máme naliehavejší prípad,“ povzdychla a smerovala ku dverám.

„A prosím vás,“ riekla som hlasnejšie aby ma započula, zastavila a pozrela na mňa spýtavým pohľadom.  „Koľko krát ju chodí jej brat približne navštevovať?“ dokončila som svoju požiadavku.

„Ten psychológ?“ zasmiala sa potichu, „poväčšine skoro ráno a večer, každý deň. Zatiaľ ani raz nevymeškal.“ Len som prikývla a ďakovne sa ako tak usmiala. Zakývala mi a zmizla von z mojej izby.

Na to som ako tak začala plniť stiahnutý žalúdok s planou ale teplou polievkou. Išla do mňa ťažko, snažila som sa na nič nerozmýšľať ale moja pevná povaha sa prejavila. Po lícach mi začalo tiecť niečo vlhké a kvapkať do polievky. Vzlykla som. Prečo? Prečo ja? Prečo nie niekto, kto je schopný niečo také uniesť? Mám pocit zrútenia. Mám chuť sa zvaliť pod paplón, schúliť do klbka a hlasno pri plači volať o pomoc.

Po dlhej ( či krátkej? ) dobe niekto zaklopal. Rýchlo som si utrela oči do rukáva a pokúsila neznámeho pozvať dnu bez zaseknutia hlasu. Ani som to nedohovorila a prudko dnu vošiel seržant. Bol otočený za seba.

„Nie je možné aby ste bol pri výsluchu!“ skoro vrčal.

„Táto pacientka je psychicky labilná a potrebuje mať blízko odbornú pomoc, jej stav nedovoľuje aby ostala bez dozoru niekoho ako ja,“ odsekol.

„Veď keby niečo zavolám,“ pokúsil sa mu pred nosom zatvoriť dvere ale doktor nemiznúcim úsmevom a až strašidelnou pokojnosťou ich zachytil a vošiel dnu. Potichu zatvoril.

„To už môže byť neskoro a jej bývalý psychológ ma i požiadal aby ostala pod dozorom, nik nevie čo sa môže stať. O jej stave nie sme stopercentne istý, kvôli tej hlave sme u poriadne nemohli prezrieť,“ dodal a ja som ich len zmätene sledovala. Bývalý psychológ som pochopila. Asi myslel Robina. Ale kvôli hlave? Položila som polievku vedľa.

„Na tento prípad je uvalené embargo!“ odsekol.

„Tak si teda počkajte, kedy ja a jej budúci psychológ prehlásia, že je schopná bez dozoru vypovedať,“ mykol s plecami a úškrnom na perách. Na to seržant niečo zamrmlal vo význame súhlasu a sadol si na posteľ oproti. Presne tam kde sedel Robin…

Vedľa mňa si sadol doktor. Seržant otvoril ústa ale doktor ho predbehol: „Dal som po sestričke povedať, že budem s tebou pri výsluchu, povedala to?“ Prikývla som na súhlas. „Dobre, ak by ťa začala moc bolieť hlava alebo niečo iné tak ma hneď varuj. Ak by to bolo fakt zlé, prerušíme výsluch, dobre?“ povzbudivo sa usmieval. Ako tak som sa uvoľnila a prikývla som. Potom neochotne pozrela na seržanta.

„Ahoj,“ usmial sa. Po tom všetkom som presne videla že to bolo nútené, neochotné až z časti odborné, nechutné. Pri tej myšlienke sa mi stiahol žalúdok a okolo neho som uvidela zvláštne svetlo. Tlmené bledožlté vyblednuté svetlo, ktoré podporovalo jeho nechutnosť. Ako keby sa okolo neho hmýrila vôňa zhnitého ovocia. Zhnitého presne ako je on.

Nechcela som na to čo sa okolo neho začalo diať reagovať. Zahryzla som sa nenápadne do líca a na odzdrav prikývla.

„No.. prepáč ale musíme ťa vypočuť, si náš hlavný svedok ak ide o tu,“ odkašle si, „Vraždu.“ Pri tom slove so mnou myklo. Znova som len prikývla.

„Tak dobre, začni úplne od začiatku dňa. Nadýchla som sa a poslúchla. Začala som od rána až po to ako ma priviedla matka k psychológovi, to že tam bolo celkom ticho a to čo sa stalo jeho sestre spolu s jeho návštevou  som nepovedala. Pokračovala som tým ako som sa dostala až do tamtej uličky a došla som k časti kde to so mnou znova seklo. Doktor položil priateľsky ruku na rameno a snažil sa ma tým podporiť. Po tom ako som riekla, že som videla jeho, seržanta, som znova slzy narvali do kútikov očí a statočne ich držala. Seržant sa len mračil. Cítila som z neho strach? Áno. Ako keby ma bral hrozbu.

„Neviete kto bude jej nový psychológ?“ spýtal sa

„Vôbec, ale chceme zobrať niekoho, s kým ma naša nemocnica dobré skúsenosti,“ odpovedal doktor.

„Mohol by som poradiť je…,“ nedopovedala doktor mu znova skočil do reči: „Pracujeme len s psychológmi, ktorými sa poznáme a máme odborníkov na prípady ako je táto tu,“  naznačil rukou, ktorou jemne stískal moje rameno. Mlčala som.

„Mám pocit, že je to jeden z tých prípadov, kedy dochádza… no, k poškodenej povahe, kedy vlastne si myslí, alebo chce i sama seba presvedčiť že ona danú osobu nezabila a pri tom to bola ona,“ snažil sa ako keby predo mnou šeptať ale sama viem, že sa práve snažil o opak – aby som ho počula.

„To nie je pravda!“ vyhŕkla som zrazu a prudko stisla plachtu lôžka.

„Prehnaná reakcia len hovorí o pravde,“ riekol seržant a zdvihol obočie.

„Pri tej prvej vražde keď ste došli na miesto, tam už mŕtvola nebola a pri druhom by som sa určite sama neotrieskala o stenu!“ snažila som sa kričať, ale nemala som to vo zvyku. Práve opak, hlas sa mi lámal kvôli plaču.

„Pri tej prvej si mohla stihnúť telo odviesť a pri druhej sa obeť bránila,“ mykol plecami. Nepáčilo sa mi, že sa so mnou rozprával ako s vrahom. Myslím, že viem ako sa približne cítil Robin, keď som ho z toho obvinila.

„Je psychicky labilná po takých zážitkoch, nie je profesionálne takto to na ňu vyblafnúť,“ zvýšil hlas. Seržant sa na neho zamračil.

„Počkajme dokým ako tak vyzdravie. Psychológ pred tým hovoril, že by nebola schopná vraždy a určite to povie i ten druhý,“ riekol doktor.

„Prvý psychológ nebol vierohodný, označila ho za vraha,“ odsekol.

„Za prvé, podľa dobrých zdrojov vám ho poradil jeden z vašich policajtov a za druhé, práve ste moju pacientku označili za vraha,“ odsekol.

„Ten policajt, ktorý skončil mŕtvy, pekne to do seba zapadá. On sa poznal so psychológom osobne, oni i spolu chodili do toho baru Podsvetie Anjelov, táto tu z istých dôvodov zabila prvú osobu, pri ktorej ju videl jej psychológ, ktorého obvinila za vraha. On kvôli svojej profesii si nemohol dovoliť nejako protirečiť, inak by sa pri jednaní zistili jeho prehrešky, pri čom všetko povedal našému bývalému policajtovi, nech mu je zem ľahká, tak sa ho zbavila ako svedka,“ vysvetlil.

Stiahlo mi prudko žalúdok. Ja som nemohla byť vrah! Určite nie. A ten názov baru mi je známy. Tak sa volal i stránka, na ktorú som sa kedysi nemohla dostať.

„Nepríde mi to moc pravdepodobné, a moja pacientka ostala v šoku, myslím že vám oficiálne zakazujem sa s ňou stretávať do odvolania, prosím odíďte,“ dodal a na silu svojich slov sa postavil. Seržant sa tiež postavil, zamračene pozrel na doktora, odfrkol a prudkým krokom  odpochodoval k dverám u ktorých mi venoval varovný pohľad. Prešiel mi pohľad po chrbte a vystrelo ma. Pri tom pohybe som hlasito vzlykla.

Sledovala som, ako doktor zazvonil na zvonček nad lôžkom. Na to do pár minút dnu prudko vošla sestrička. Pozrela spýtavo na nás. Všimla som si, že za nami chodí len tá jedna.

„Prosím ta, postráž ju, ostala asi v šoku, idem jej pre lieky,“ počula som jeho hlas. V šoku? Pomaly som si uvedomila, že strnulo pozerám pred seba, na miesto kde bol seržant. Pred chvíľou ma tu nazval nepriamo vrahom…

Sadla si poslušne na miesto kde pred chvíľou sedel môj doktor a položila ruku na moju nohu. Na tú kde sa ma dotkol môj psychológ. Mykla som sebou a trocha vyľakane odtiahla ruku. Prudko som sa znova rozplakala a schúlila na kraji postele. Počula som, ako mi niečo sestrička šeptá ale nepočúvala som to.

Spoznala som až keď sa vrátil doktor a mierne ma prosil aby som niečo vypila. Pozerala som na tabletku a vodu, kde vysypal biely prášok. Pozrela som sa neho.

„Len to zapi. Prestane ťa bolieť hlava a mala by si mať i výdatný dlhý spánok,“ povzbudil ma doktor. Sledovala som jeho súcitný pohľad. Nakoniec som do úst vložila tabletku a prehltla ju. Za ten čas počúvala doktora: „Dnes poobede idem domov a prídem až ráno, nočná mi odpadáva mám akciu s mojou rodinou. Manželka niečo naplánovala. Prosím dohliadni na ňu, žiadal hlavne o to..,“ nedopočula som to lebo som sa práve zakuckala. Ta voda chutila hnusne.

„Viem je to odporné ale pomôže to,“ zasmial sa doktor. Len som si utrela oči do rukáva. Vzlyky sa mi drali krkom stále. Potom som si ľahla a prikryli ma až ku krku. Cítila som zmes pocitov. Možno sa sestrička a doktorka ku mne správali milo, ale to bolo celkovo v ich popisu práce. Sestrička mi i pootvorila okno.

Spánok na mňa dopadol rýchlo. Ani nevyšli von a cítila som únavu i keď poslednou dobou tu len spím. Rana na chrbte ma už ani nebolela len tá hlava mi dunela. Do pár minút som ani o sebe nevedela…

* * *

„Od koľkej spí?“ v pozadí zaznel celkom známy ženský hlas.

„Od včerajšieho poobedia. Teraz niekedy ráno by sa mala zobudiť, dostala prášky na spanie, ten seržant ju dosť vystresoval keď jej naznačil že by vrahom mohla byť ona,“ povzdychol hlas opačného pohlavia.

„Čože ju?!“ vydesene povedal ten prvý. Viem ktorý to je! Moja matka!

„Povedal jej, že by i ona mohla byť vrahom,“ zreprodukoval jej mužský. U neho som si tvár nemohla vybaviť a otvoriť oči sa mi nechcelo.

„Ach jaj,“ povzdychla.

Zívla som, lebo som sa už potrebovala natiahnuť. Pretiahla som sa a zistila že už v ruke nemám trubičku. Pootvorila som oči a snažila sa zaostriť obraz. Prvý som hneď spoznala, matku a druhý bol doktor. Takže jeho hlas to bol.

„Dobre ráno miláčik,“ usmiala sa mama utiahnutým spôsobom.

„Dobre ráno, je ti lepšie?“ spýtal sa doktor.

Neodpovedala som, najprv som si sadla a rozospato sledovala okolo. Prvé čo som zistila je, že ma nebolela hlava. Potom som si vybavila ich slová. Kývla som im obom naraz. Matka si sadla na kraj postele a položila dlaň na moju.

„To som rada, že ti je lepšie. Doktor mi ako tak povedal čo sa včera stalo, mňa to tak,“ skôr ako stihla dopovedať umlčala som ju prstom a zakývala, že to nevadí. Nechcela som to rozoberať, a nechcem na to ešte presnejšie spomínať. Pomlčala.

„Hlava nebolí?“ spýtal sa doktor.

„Už nie,“ zamrmlala som so zívnutím.

„To je dobre, tam máš raňajky,“ ukázal na tá ceň, položenú na vozíku vedľa nočného stolíka. Spokojne som ho zobrala a dala na lôn. Bol to len kus chleba s maslom a šunkou ale žalúdok som mala tak stiahnutý, že mi bolo i jedno čo jem.

„Volal som ohľadne toho nového psychológa,“ začal doktor. Neochotne som prikývla, na súhlas že počúvam.

„Má toho moc, ale mal by mu jeden pacient odpadnúť, ak sa tak stane tak  dôjde už dnes ak nie, tak budeme musieť rozmýšľať nad inou variantov,“ povzdychol. Matka sa vedľa mňa nervózne zavrtela. 

„Ja chcem za psychológa len Robi-.. Kaloka, iného nie,“ odsekla som sa zahryzla.

„Ale Vanda. Potrebuješ ho,“ šepla mama.

„Dobre, ale ja proste iného nechcem! A vôbec aký je dôvod jeho odchodu?“ zamračila som sa.

„Mal veľa práce a po tej tragédii čo sa stalo jej sestre, nie je schopný moc vykonávať svoju prácu,“ riekol doktor so zastreným hlasom. Ako keby tiež vedel, že je to klamstvo. Alebo to fakt si bol toho vedomý?

„Tak ja vydržím, dokým sa to všetko dostane konečne do poriadku, ja si aspoň ako tak oddýchnem,“ zamrmlala som. Povzdychol, už nič nehovoril radšej.

„Zlatíčko doniesla som ti uterák a sprchový gél so županom, nech sa môžeš ísť osprchovať, dobre?“ po dlhom tichu sa ozval môj rodič a ukázal na ruksak pri obale s notebookom. Ďakovne som prikývla.

„Tak dobre ja pôjdem pomaly,“ šepla, postavila sa a pobozkala na čelo. Znova som slabo prikývla. Postavila sa a podišla ku dverám, odmeraným spôsobom mi zakývala a zmizla. Bola akási divná. Že by ju to fakt mrzelo? Nechodila tím flirtovaním spôsobom ako mala vo zvyku. Neobtáčala sa po doktorovi, čo by určite robila.

„Tak, nič ta nebolí?“ preťal trápne ticho doktor.

„Nič,“ riekla som po dožutí posledného kúsku.

„Dobre. Asi zajtra príde za tebou len chvíľu, takú hodinku psychiater, aby sme si boli istý, či je treba ti predpísať nejaké lieky,“ usmial sa. Prikývla som. Také antidepresívna by sa mi momentálne v tomto období fakt hodili.  

Podišiel ku vozíku, zobral ho a šiel s ním ku dverám. Pozrel na mňa: „Ja pôjdem, keby niečo zazvoň. A sprchy sú na konci tejto chodby.“ Počkal dokým prikývnem a odzdravím a zmizol za dverami. Chvíľu som pozrela pred seba. Spomenula som si matne na včerajšok.

Bar Podsvetie Anjelov… prešlo mi hlavou. Na to som v rýchlosti vybalila notebook zapojila do siete a vyhrabala prenosný internet. Po zapnutí  operačného systému, som si otvorila prehliadač a naťukala vyhľadávač. Napísala som onen názov a hneď vyhodilo celkom dosť odkazov.

Prvý bol na onen stránku, ktorá bola stále zaheslovaná. Potom som narazila na článok na blogu nejakého dievčaťa:

…Počula som dosť o bare Podsvetia Anjelov. Zvláštne je, že nik nevie kde leží, ale poväčšine sa vie kto tam vlastne chodí. Vraj to, že je to len bar pre pozvaných je klamstvo a je to miesto nejakej organizácie. Majú stránku, ktorá ma len potvrdzovať ich existenciu, lenže heslo vedia len tí, čo chodia do baru. Nik sa nepreriekol, čo tam vlastne je. Podľa mňa fórum, alebo nejaké zorganizovanie ich organizácie…

Zamračila som sa. Keď som to čítala ďalej, tak sa poväčšine len opakovala. Keby som sa tak ho to mohla spýtať. Alebo lepšie vedieť, že sa tu objaví. Potom mi padol do očí ruksak s vecami na sprchovanie. Horúca voda sa mi momentálne hodí. Notebook som dala zatiaľ len do úsporného režimu, vytiahla z ruksaku veci, nasadila šľapky a vyšla von.

V mieste jedálne stále sedeli len starší ľudia, momentálne na televízii sa odohrávala romantická chvíľka medzi dvoma postavami a staršie pani len nad tým zasnene povzdychávali a opačné pohlavie predpokladám sa bavilo o športe a nadávali na svoje staré panie. U dverí stála onen sestrička s druhou. Keď mi zakývala, zdvihla dlaň i ta druhá, neznáma. Odkývala som im. Došla na koniec chodby kde boli ako hovorili sprchy.

Nebolo to ako doma, ale hlavne, že im tiekla voda a boli ako tak čisté. Len ta vôňa zdesifenčných prostriedkov mi bila nepríjemne do nosa. Vyzliekla som sa, nastavila horúcu tekutinu, ktorú som potom nechala tiecť na moje telo. Aspoň na tu chvíľu som zabudla na všetky starosti.

Potom ako som sa i poriadne umyla a usušila, navliekla na seba ich pyžamo a prehodila cez seba županom som vyšla von z kúpeľne s vecami v náruči. V ten moment, ako začínali izby, sa mi pred nosom prudko otvorili dvere. Zatackala som dozadu a nenápadne posnažila preplávať okolo, ako keby som tam ani nebola, až som zbadala, kto vlastne drží kľučku dverí do izby osoby, ktorá mi je rovnako známa…