Kapitola 7

Zastali sme pred veľkou drevenou chatou. Stála uprostred prekrásnej ruskej divočiny, rozprávkovo zapadnutá v snehu. Všade ho bolo plno a skôr, ako sme sa dostali dnu, museli sme sa doslova prekopať cez závej k dverám. Vo vnútri bola obrovská zima a len čo Vincento doniesol dnu drevo a zakúril v krbe, skrčila som sa na podlahe pred ním. Otvorený oheň mal čarovnú silu a čoskoro príjemne vyhrial celú chatu. No aj napriek oteplujúcemu sa vzduchu stála nálada v bode mrazu. Nikto zas nič nevravel, Zack sedel vo veľkom kresle s rukou pod bradou a zamyslene hľadel do ohňa. Lucas behal po kuchyni a chystal nám raňajky, keďže bolo už osem hodín ráno, keď sme došli na miesto. Vincento robil poriadok, otváral okennice, pozametal, vyvetral zatuchnutý vzduch, pomohla som mu obliecť postelné prádlo a odhrnúť sneh z chodníka a príjazdovej cesty. Ako odmena pre mňa bolo šatstvo, ktoré našli v skriniach. Zjavne som nebola jedinou ženskou návštevou aká tam kedy bola. Len tá posledná si tam zabudla celý šatník, takže som mala z čoho vyberať.

     „Koho sú tie šaty?“ opýtala som sa Lucasa ktorý mi ich ukázal. Cvíľu váhal, no nakoniec mi to prezradil.

     „Patrili tvojej mame.“ v nemom úžase som otvorila ústa.

     „Takže, táto chata patrí mojej rodine?“ spýtala som sa ohromene. Prikývol a rozbehol sa do kuchyne, kde začal pískať čajník.

Ako som to pochopila, tak Zack bol ich šéf, pretože nič nerobil, len sedel a plánoval. Ostatní okolo neho obskakovali a bolo zrejmé, že aj Vincento, poriadne svalnatý a nebezpečne vizerajúci člověk, mal před ním rešpekt a vážil si ho. Pierre bol zas celú dobu zahladený do monitoru svojho notebooku. Ten deň prebehol celkom pokojne, no po obede začal Zackovi neprestajne zvoniť mobil. Stále s niekým volal a hádal sa sním. Hovoril po rusky takže som toho veľa nerozumela, no vravel niečo o zvýšení platu a podmienkach práce a to mi vpodstate dávalo odpoveď na otázku, prečo ma uniesol. Chcel aby mu za mňa viac zaplatili. Tak peke povedala som si. Cítim sa už jako předmet predaja. Len som dúfala, že sa kôli mne nezačnú zabíjať.

Ešte v ten večer zaparkovala pred domom očividne drahá limuzína. Šofér vystúpil a otvoril dvere malému, zato dosť strach naháňajúcemu Japoncovi. Mohol mať tak päťdesiat rokov.

     „Zack! Je tu šéf.“ vletel do obývačky Lucas, ktorý si to všimol prvý. Zack sa strhol a bleskovo sa postavil z kresla. Bol ako vymenený. Len čo dnu vošiel ten ich šéf, neskutočne ožil. Zdvorilo sa mu uklonil a ponúkol mu pohodlné kreslo pri krbe. Jeho šéfa však zaujalo niečo iné. Zamieril do kuchyne, kde som varila večeru.

     „Haruno Yuki!“ povedal a s úsmevom skryl moje ruky do svojich dlaní. Nechápala som, čo sa deje. „Som podstený, že ste prijali moje pozvanie.“ povedal srdečne.

     „Pravu povediac, žiadne pozvanie som nedostala a neprišla som sem dobrovolne. Takže… čo chcete?“ odpovedala som chladne. Japonec, mierne zaskočený mojou odpoveďou, sa po chvíli mlčania len usmial a pokračoval

     „Vidím, že je pravda to čo mi Zack povedal. To, že ste japonka a aj napriek tomu máte vlasy biele ako yuki (sneh) a oči modré jako sora (nebo). Skutočne pozoruhodné, japonca albína som ešte nevidel. Ach… prepáčte mi moju nezdvorilosť. Volám sa Yokohama Todo a boli to moji muži, ktorí opäť predviedli perfektnú prácu a doviedli vás sem.“

     „Chceli ste povedať uniesli.“ skočila som mu do reči nahnevane. Najviac ma hnevalo, že sa stále usmieval a rozprával so sladkým tónom.

     „A tiež vidím, že ste naozaj dcérou svojej matky. Rovnako drzá, rovnako nezdvorilá a divoká. Nie nadarmo sa vašej matke hovorilo Amazonka. Žiaden muž v Japonsku si s ňou nevedel rady a preto si ju nikto nechcel vziať. Jeden sa však našiel. Váš otec ju dokázal skrotiť a urobiť z búrlivej rieky pokojný lesný prameň, při ktorom odpočiva lesná zver.“ pokračoval ďalej a ja som neveriacky zodvihla obočie.

     „Čo to tu bláboláte?! Čo s týmto všetkým majú spoločné moji rodičia?“ nechápala som.

     „Poznal som nášho otca a viem aký bol. Poznám niekoho, kto má podobnú povahu ako on. Jeden ruský podnikatel má syna a chce aby si sa stala jeho nevestou.“ dodal a v tú ranu mi padla sánka. No do kelu, tak to s tou svadbou myslia fakt vážne?!

_____

Tej noci som ani len nepomyslela na spánok. Len som ležala v posteli vyhriatej teplým vankúšom naplneným horúcou vodou a rozmýšlala. Nevedela som sa zmieriť s tým, čo pre mňa osud prichystal. Najviac som bola zvedavá na toho Rusa a jeho syna. Na svojho otca som sa už veľmi nepamätala, no vedela som, že keď toho chalana uvidím, budem vedieť či je skutočne taký jako otec. A ak nie, ak sa mi nebude páčiť a ak nebude dobrý, jednoducho ho odmietnem nech sa deje čokoľvek. Môžu sa mi vyhrážať aj smrťou, ja však nemienim žiť ako otrok do konca svojho života. Aj tak boli za tým všetkým len peniaze a aby im plány vyšli, potrebovali ma živú, preto som sa smrti nebála.

Zaspať sa mi podarilo až nadránom a preto ma nahnevalo, keď som chvíľu potom začula Lucasov hlas. Chcel ma zobudiť, no robila som sa, že spím a nech robil čo robil, nedonútil ma vstať. Tak to zúfalý vzdal a odišiel. Dlho som sa však z úspechu neradovala. Do izby niekto vošiel pomalými šuchtavými krokmi. Henď som vedela kto to je, taký typ rannej chôdze mal len Zack. Pristúpil k posteli a sadol si na jej bok.

     „Yuki.“ povedal potichu a prispato. „Za necelú hodinu tu bude tvoj nastávajúci tak vstávaj.“ pokračoval „No tak, hýb sa. Ak nepôjdeš po dobrom tak po zlom. Toto je posledná výstraha.“ vravel ďalej znudene. Keď som ho tak počúvala, nevedela som si predstaviť že by ma s tým prispatým hlasom vyhnal z postele po zlom. Tak som ho ďalej ignorovala a zostala bez pohnutia.

     „Yuki.“ povedal s mierne zvýšeným hlasom a potiasol mnou. „Myslím to vážne.“ povedal. Otvorila som oči a nahnevane sa na neho pozrela.

     „A vieš čo? Aj ja to myslím vážne. Budem ďalej spať a nikto ma z tejto postele nedostane.“ odpovedala som a otočila som sa mu chrbtom. Zack si len otrávene vzdychol, postavil sa, vyzliekol si mikinu, povystieral sa, … Odrazu zo mňa zletela plachta, a hoci som sa ju zubami nechami snažila zadržať, skončila na zemi. So strachom som sledovala, ako sa ku mne Zack blíži, kľakol si na postel a chystal sa ma chytiť. V očiach mal výraz orla útočiaceho na svoju obeť. V duchu som ľutovala, že som ho neposlúchla. Chytil ma za ramená a ťahal von. Všemožne som sa bránila, bola som však len slabé dievča a on bol prvotriedny vojak ktorý prešiel jedným z najťažších výcvikov na svete. To že som kopala, driapala, hrízla a kričala mi nebolo nič platné. Násilne ma vytiahol z postele a postavil před šatník.

     „Yameru! Prestaň Zack!“ kričala som. „Máš ma predsa chrániť!“ vyčítavo som sa mu pozrela do očí, keď ma pustil.

     „Veci sa zmenili. Zabudni na to, že som bol tvoj ochranca. Budeš robiť to, čo ti poviem, inak oľutuješ, že si sa narodila.“ povedal chladne. Nechcela som veriť vlastným ušiam a očiam už vôbec nie. Nespoznávala som Zacka, bol to odrazu úplne iný člověk. To, ako ma nasilu vyhnal z postele, čo hovoril a ako to hovoril. Pochopila som, že predomnou konečne stojí pravý Zack. Všetko před tým bola len dobre zahraná hra. Čo som vlastne čakala? Bol viac než vojak, veď vyrastal na základni už odmalička. Ako tak teraz predomnou stál, pripomínal mi samuraja viac, ako Sasori kedykoľvek pred tým.

     „Obleč sa!“ povedal. Ja som sa však ešte stále spamätávala zo šoku a neschopná pohybu som mu hladela do očí.

     „Obliekaj sa!!!“ vykríkol, trochu ma odstrčil a prudko roztvoril šatník. Striaslo ma, rýchlo som začala hľadať niečo vhodné a keď som to našla, otočila som sa k Zackovi a čakala, že odíde.

     „Čo je?“ opýtal sa.

     „Choď von!“ povedala som.

     „Načo?“ opýtal sa mrtvolným hlasom.

     „Pokaľ si myslíš, že sa budem pri tebe prezliekať, tak si na omyle. Vypadni z tadiaľto!“ povedala som a tlačila ho von. Už som sa celkom spamätala a rozhodla som sa nebáť sa ho. Nemá právo len tak mi rozkazovať.

     „Ale za päť minút nech si vonku!“ povedal ešte, keď som za ním zatvárala dvere. Zasmiala som sa.

     „Zack, som dievča. Ak sa stihnem umyť, obliecť, učesať a pripraviť za polhodinu, tak to bude môj životný rekord.“ odpovedala som a zabuchla dvere.

     Práve som skončila keď pred chatou zastalo ďalšie auto. Cez okono kúpelňe som zvedavo pozorovala čo sa bude diať. Z auta vystúpili traja ľudia. Starší muž, vysoký a tučný s reťazami okolo krku a množstvom prsteňov na rukách. Druhý bol asi tridsaťročný muž podobne oblečený ako ten tučný starší až na to, že nebol chudý. Tretí bol len o niečo starší odomňa, no bol takmer rovnako tučný jako prvý. Už na prvý pohľad bolo vidieť, že to je rozmaznané a nesamostatné decko. Ako som sa tak na nich pozerala, ani jedného som si nevedela predsaviť ako svojho manžela. Izbou sa ozvalo klopanie, otvorili sa dvere a dnu nakukol Zack.

     „Štiridsaťtri minút.“ povedal, mierne sa uklonil a ukázal na otvorené dvere. Odrazu sa zmenil na gentlemana. Prešla som popri ňom a zišla dole schodmi. Návšteva sa práve usádzala v obývačke, Zack mi však naznačil, aby som bola ticho a zostala zatiaľ vedľa. Yokohama a najstarší muž sa začali rozprávať, nanešťastie v ruštine. Zack však zostal pri mne a najdôležitejšie veci mi prekladal. Tak som zistila, že sa ten Rus volá Sajevič a že je doma v nelegálnych obchodoch. Kedysi mal niečo rozrobené s mojím otcom, stál za smrťou mojich rodičov a objednal si môj únos u pána Yohokamy. Čím viac som o tom človeku vedela, tým večšiu nenávisť som k nemu cítila. Tým som bola odhodlanejšia jeho ponuku odmietnuť a pred oltárom povedať nie. Tiež som konečne zistila, ako to je s tým mojím druhým únosom.

     „Nechápem, s čím nie ste spokojní. Ponúkol som vám desať percent z majetku Haruno Yuki ak mi pomôžete uniesť ju a donútiť ju k svadbe.“ prekladal pošepky Zack Sajeviča.

     „Vidím, že o nej skutočne nič neviete. Yuki nie je typ človeka, ktorý by sa potichu poddal. Je to divoké dievča, ktoré si určite nenechá skákať po hlave. Táto misia pre nás bola veľmi nákladná a stála mojich ľudí veľa síl. Preto musíte uznať, že podiel ktorý nám ponúkate je veľmi smiešna suma.“ odpovedal mu Yokohama.

     „A koľko by ste teda chceli?“ chcel Sajevič vedieť.

     „Dvadsaťpäť.“ znela odpoveď. Sajevič sa zamračil a tuho rozmýšlal.

     „Dvadsať a ani o percento viac!“ povedal s vážnym výrazom v tvári. „A ukážte mi ju už konečne!“ povedal rýchlo aby Yokohama nemohol ďalej namietať.

     „Zack, poďte sem!“ okríkol ho šéf. Spoločne sme vkráčali do obývačky. Sajevič sa užasnuto postavil.

     „Neskutočné! Japonka s blond vlasmi a modrími očami.“ smial sa. „Zoznám sa! Môj syn Nikolaj.“ ukázal na chudého mladého muža. Nikolaj sa s nechuťou postavil a podišiel ku mne. Pri pohľade do jeho očí som cítila ešte väčší chlad ako pri pohlade do Zackovich. Boli si podobní. Obaja chladní, odmeraní, očividne radi využívali svoju silu na dosiahnutie cielu. Bol však medzi nimi rozdiel. Nikolaj bol rozmaznaný a nemal zábrany vo veciach, ktoré by si Zack nikdy nedovolil. Predsa len, Japonci sú iná kultúra, iné zvyklosti a Rusi si často dovolia až priveľa. Nikolaj bol pravý syn bosa mafie. Neodmyslitelnou súčasťou jeho života boli peniaze, drahé autá, alkohol, hazard, bitky a samozrejme ženy.

     „Tak toto nepripadá do úvahy.“ povedala som urazene a založila som protestne ruky. Keď to Zack preložil, Sajevič naštvane vybuchol.

     „Čo si o sebe myslíš?! Nie si tu na to aby si rozhodovala ale aby si sa podriadila vyšiemu záujmu. Ešte raz budeš papuľovať a nepraj si ma.“ štekal po mne. Zasmiala som sa.

     „A čo mi urobíte? Zo smrti nemám strach, viem, že ma potrebujete živú.“ odpovedala som mu.

     „Tak to stačí! Staneš sa ženou môjho syna Nikolaja a už žiadne drzé reči!“ kričal na mňa.

     „Zabudnite. Mám vlastnú hlavu a tohoto tu si nevezmem ani za svet.“ povedala som bez strachu. Sajevič nevedel, čo povedať, len jeho tvár naberala stále červenší odtieň. Pozrela som sa na Zacka a na jeho tvári som videla nechápavý pohlad. Všetci sa Sajeviča báli, mali ho v úcte a ani ich nenapadlo niekedy mu odporovať. Mne však bolo ukradnuté, čo so mnou spraví, no vedela som že ma k svadbe nikdy nedonúti. Vzal mi všetko, čo mi bolo drahé, ľudí, ktorých som milovala. Nemienila som mu dať aj to posledné, čo mi zostalo, svoju slobodu, život a celoživotné dielo mojich rodičov a predkov.

     „Tak dobre. Dám ti navýber. Buď si vezmeš Nikolaja, alebo môjho mladšieho syna Leva.“ povedal nakoniec Sajevič. Vzdychla som si.

     „Pane, ani jeden z vašich synov pre mňa nie je vhodný. Nikdy by som nepristala na manželstvo s nimi. Skôr by som sa vydala za Zacka jako za jedného z tých dvoch.“ povedala som kľudne a pozrela sa na Zacka, čakajúc na jeho preklad. Zack však na mňa vypleštil oči a nesúhlasne krútil hlavou.

     „Preskočilo ti? To mu nepreložím.“ vravel ohromene a nahnevane zároveň. Tak sa slova ujal Yokohama a s úsmevom to Sajevičovi preložil. Zack prevrátil oči , chytil sa za hlavu a nesúhlasne ňou kýval. Sajevič na neho po preklade hodil vražedný pohlad. Bol to starý neschopný a grambľavý muž, ktorý nebol zvyknutý na to, aby mu niekto odporoval. Očividne nevedel, čo si s mojou tvrdohlavosťou počať. Vrcholne naštvatý začal hulákať a zberal sa na odchod. Ešte mi odkázal, že si to mám do konca týždňa rozmyslieť a odišiel. Zack sa zvalil do kresla a ťažko si vzdychol. Yokohama sa začal smiať.

     „Ale si mu dala Yuki. Páčiš sa mi.“ vravel mi.