Kapitola 8

Zamračil sa na mňa najprv a potom robil, ako keby som tam vôbec nebola. Chcela som ho osloviť, ale otočil sa dnu do izby: „Zajtra znova prídem ráno. O prácu sa nestrachuj, všetko som už vybavil. Matej si to zobral ako brigádu tvoju náhradu.“ Prikývla. Pozrela som pozornejšie na osobu vo vnútri – jeho sestru. Pozrela na mňa a potom neurčito uhľa pohľadom do boku. Dvere sa zatvorili.

„Robin?“ opatrne som ho oslovila a nasledovala keď šiel smerom k východu.

„Staršej osobe by si mala vykať, hlavne ak s ňou nemáš bližší vzťah,“ odpovedal, bez toho aby a na mňa pozrel.

„Ale,“ začala som s úmyslom si zahryznúť do jazyka.

„Ale? Žiadne ale. Rob vôbec že ma nepoznáš,“ odsekol.

„Ty si myslíš že ma takto zachrániš? Z tej celej situácie? Som v tom až po uši! Prehlásili ma za vraha! Dúfam že si spokojný. Lebo takto ma nezabije seržant ale ja sama, tým ako mi padne moja psychika!“ zvýskla som cez celu chodbu. Všetko stíchlo a pozreli na mňa všetky oči. Prenikavo som to cítila. Zastavil sa, Po dlhšej chvíli na mňa pozrel a prepichli ma jeho chladné oči. Zamrazilo ma po celom tele a zatackala som dozadu. Dych sa mi sekol. On bez problémov šiel ďalej.

Zahryzla som sa do pery a v tichosti odbehla do izby. Ako som zatvorila dvere za sebou chodbou sa ozval hlasitý prerývaný šepot. Hlasno som sa rozvzlykala. Nohy sa mi chveli. Prečo? Prečo ja? Chcem aby to skončilo. Jediný pilier podpory začal celý popraskaný padať k zemi. Rovnako ako moje telo.

Na zemi som sa schúlila do klbka. Strácala som vlastný charakter. Nepoznávala som sa. Vlastne ani sama neviem ako by som sa správala za normálnych okolností lebo počas môjho nudného života sa to ani zistiť nedalo. Ako keby som stále niečo v sebe dusila, čo by ukázalo moju pravú podstatu. A tak i Robin. Možno až teraz som spoznala jeho pravú povahu. Do teraz sa pretvaroval ako osoba, ktorá mi chce pomôcť ale asi preto lebo mu to kázala práca – šlo mu o peniaze pravdepodobne.

Neviem koľko už tu na tej zemi ležím. Ale bude to určite dlhšie ako hodina. Nejako som prestala vnímať časový element, až som nezapočula klopanie. Nereagovala som na to. Potom znova. Stále som mlčala. Nakoniec sa dvere otvorili sami a pomaly do mňa narazili.

„Oh,“ započula som mužský hlas. Hlavu som mala položenu na rukách a nechcelo sa mi obzerať. Ani rozmýšľať komu ten hlas patrí.

„Ty ležíš na zemi? Chceš nachlad-…,“ hlas sa mu zastavil, až sa pravdepodobne obzrel úplne. Dokonalo som cítila moje opuchnuté, ešte vlhké oči.

„Vanda,“ povzdychol. Najprv som zbadal jeho čierne topánky a kúsok bledých riflí. Kľakol si oproti mne a jemne so mnou zatriasol: „Vnímaš?“ Len som prikývla.

„Poď postav sa, musíš ísť do postele,“ riekol. Neochotne som sa zaprela do zeme a posadila som sa. Slzy mi už netiekli. Len som cítila vlhké líca.

„Mám ti pomôcť do postele?“ naklonil sa nado mňa. Zavrtela som pre nesúhlas. Nemotorne postavila a krívala som smerom k posteli. I tak šiel po mojom boku a nenápadne podopieral rukou na chrbte. Hodila som sa nakoniec na posteľ pri čom mi pomohol zakryť.

„Fyzicky si už vlastne poriadku, zajtra by si mala ísť už domov ale o tvojej psychike by som polemizoval,“ riekol opatrne a ucítila ako si sadol na kraj postele. Neodpovedala som.

„Nový psychológ je vybavený,“ začal a stisla som pevne plachtu, „príde ale už k tebe domou pozajtra.“

Zavrela som oči a pozerala stále pred seba. Jeho slova sa mi veľmi ťažko vnímali. Moje vnímanie bolo minimálne. Asi si to uvedomil, lebo povzdychol a zodvihol sa. Nepočula som kroky, takže chvíľu v tichosti stál pri mojej posteli.

„Večer príde tvoja mama sem na chvíľu, sestričky jej volali, že nie si na tom dobre. A zajtra ráno si ťa berie domov,“ nakoniec šiel pomaly preč. Po tom nasledoval zvuk buchnutia dverí. Prudko so mnou pri tom myklo…

* * *

„Zlato, prídeš domov zajtra a všetko bude po starom. Seržant ťa s tím už nebude otravovať začala som vybavovať nového,“ šeptá a cítila som ako mi položila ruku na rameno. Od začiatku som ju moc nevnímala ako dorazila ale po týchto slovách som konečne otočila hlavu a pozrela na ňu prekvapeným pohľadom. „Fakt?“ riekla som.

„Rozmýšľala som nad tým. Ak na teba tak ten poručník pôsobí, bude lepšie hlavne kvôli tvojej psychike ho zariadiť,“ pohladila ma po vlasoch. Aspoň v niečom som si oddýchla.

„Pobalím ti už dnes nejaké veci a zoberiem, aby sme sa zajtra nemuseli tak trápiť dobre?“ dodala, pri čom sa postavila a začala pomaly ukladať na jednu kopu kresliace pomôcky, hudbu a notebook. Potom som si všimla na nočnom stolíku asi obed. Pravdepodobne slížová polievka. Všimla si akým smerom pozerám.

„Mala by si sa už poriadne najesť,“ riekla matka.

„Počkám už na zajtra domov,“ zahuhňala

„Dobre, ale doma sa poriadne naješ!“ zvýšila varovne hlas. Súhlasne som prikývla.

Ako tak som znova pomaly získava pod kontrolu vlastné mozgové bunky a začínala lepšie všetko vnímať. Chvíľu sa so mnou ešte matka rozprávala a nakoniec zodvihla, čim naznačila, že sa pripravuje odísť.

„Tak, zajtra ráno som tu u teba, teším sa na teba,“ žmurkla na mňa. Pobrala onen veci a cupitaním otvorila dvere. V ten moment mojím telom prešla elektrizujúca vlna. Tie havranie vlasy mi boli známe. Zachytila som ich veľmi ťažko, lebo neuveriteľne rýchlo prebehol okolo mojej izby.

„Robin,“ šepla som.

Rýchlo som sa postavila z postele: „Robin!“ vykríkla som keď pri zatváraní dverí sa matka sekla. Ustarostene položila tašky na zem a podišla ku mne.

„To nie je on zlatíčko, musíš ležať,“ opatrne ma zatlačila do postele.

„Bol to on, viem to,“ zahryzla som sa do pery a pozrela do boku s kúskom nádeje, že uvidím jeho tvár.

„Vieš o tom, že sa na teba pýtala Nika?“ pri tom mene ma seklo a dostatočne ma odlákala od myšlienok o psychológovi.

„A čo si jej povedala?“ zahuhňala som.

„Len, že si bol svedok no.. vieš čoho a že ťa kvôli tomu zranili,“ riekla opatrne. Povzdychla som.

„A že ťa zajtra príde aspoň pozrieť, neboj ak nebudeš chcieť, tak dlho nepobudne, len má o teba strach, lebo sa ti nemohla dovolať, povedala som, že ho máš asi vybitý lebo ho tu nemáš kde nabiť,“ dodala a šla znova smerom ku dverám. Prikývla som. Onedlho zmizla.

„Neboj, zajtra ráno som tu,“ riekla a už zmizla úplne. Rýchlo som vyskočila z postele a priložila ucho ku dverám. Jej klopkanie som spoznala. Ako nasledovalo otvorenie a zatvorenie dverí, vybehla som von.

„Ach, čo tu robíš?“ započula som ženský hlas. Pozrela som na bok a zbadala sestričku práve vychádzala zo susedných dverí. Sekla som a rýchlo obzrela. Zbadala časť, ktorá je tvorená ako jedáleň a televíziu.

„Nudím sa tam. Nemôžem pozerať tu televíziu?“ snažila som sa robiť dojem, že sa mi nepodlamujú kolená a že mi buši v hlave. Prešla po mne očami a povzdychla. „Dobre, ale nikde inde!“

Spokojne som prikývla a cupitala smerom ku stolom keď som ju zbadala. Jej šedé oči spoznám. Bola to sestra jeho. A on? Ako naschvál stál u nej a jednou rukou sa hrabal vo vrecku, kde mal očividne cigarety. Zahryzla som sa do pery. Sestra si ma všimla o ňom nie som si istá. Bol mi otočený chrbtom, hovoril niečo rýchlo.

Zastala som pár metrov od nich, ďalej som nedokázala ísť. Kývol, potom sa otočila chvíľkovo a ľahostajne mi venoval chladný pohľad. Potom ako keby nič okolo mňa prešiel. Otočila som sa prudko za ním a vyhŕkla: „Pane!“

Zastal. Obzrel sa za mnou: „Poznáme sa?“

Nedokázala som odpovedať, len prosebne pozerala dúfala, že mu docvakne o čo ho vlastne prosím.

„Nechápem, nemám čas sa zdržovať ponáhľam sa,“ odsekol a rýchlym tempom zmizol von z chodby. Zas mi bolo do plaču. Len myšlienka že som v spoločnosti ma donútila ako tak ostať pri bdelom vnímaní a obzrela na jeho sestru. Mala okolo seba zvláštny korzet, čo jej držal i krk. Keď sa nám oči stretli mykla do boku.

„Ja…“ začala som i keď, som vlastne nevedela čo povedať. Dlhší čas mlčala.

„Je to tak lepšie,“ dodala nakoniec.

„Možno pre vás,“ zahuhňala som a zahryzla do pery.

„Nie, pre všetkých,“ dodala a pozrela na mňa prenikavým spôsobom. Zahryzla som sa do pery a pozrela na moje dvere. Neďaleko práve prechádzala sestrička a dala typicky ruky v bok a zavrtela hlavou Videla som, ako naznačila aby som sa vrátila do postele. Povzdychla som a rýchlejším tempom dobehla do izby. Zatvorila za sebou dvere.

Rýchlo hodila do postele a zhlboka dýchala. Nechcela som plakať. Nechcela. Nechcela… Ale i tak som sa rozplakala. Bolelo to. Moc ma bolela ta samota, že sa nemám komu o tom zdôveriť. Kto vie, možno fakt sa mi podarí z toho kruhu dostať. I keď… Nie. Nechcem v ňom ostať, vôbec. Možno by som mala život omnoho zaujímavejší ale v tom mojom starom som viac v bezpečí a som ďalej od neho. Od psychológa.

Nakoniec som povzdychla a zakryla sa až ku krku. Tento deň bol pre mňa typicky vyčerpávajúci tak som hneď zaspala.

Ráno sa mi stávalo ľahšie, lebo som vedela, že každú chvíľu budem doma. Hneď som sa obliekla a zbalila ostatné veci čo mi ostali a už sedela u okna a pozerala von či nezbadám náhodou matkine auto. Už som sa tak tešila na našu posteľ a nie tuto nemocničnú.

Niekto zaklopal. „Ďalej,“ riekla som.

Dnu vošiel doktor a venoval mi hrejiví úsmev: „Vyzeráš lepšie.“

Prikývla som: „To je tým, že už konečne idem domov.“

„Aha, to chápem,“ dodal a docupital ku mne. Oprel sa o stenu a tiež pozrel von oknom. Na parapet položil taštičku. Spýtavo som sa na neho pozrela. „Sú to lieky. Len od bolesti hlavy, masť na tvoju ranu na chrbte a slabé antidepresíva. Myslím že ich asi budeš potrebovať. Len jedna za deň dobre? Nie viac!“ na silu svojich slov zdvihol prst. Prikývla som a zobrala taštičku. Ďakovne na neho pozrela.

„A hlavne dávaj si na seba pozor,“ dodal.

„Viete čo je zvláštne?“ riekla som a prekvapene na neho zodvihla pohľad. Spýtavo mi ho oplatil.

„Poznáte ma tri, štyri dni a správate sa fakt ku mne milo. Na to nie som zvyknutá,“ šeptala som a pozerala do okna.

„Je to moja povaha a plus ja sa s tvojou mam mierne poznám, tak ťa beriem ako známu neznámu, ale známu,“ zasmial sa. Donútilo to i mňa mierne sa usmiať.

„Ďakujem vám,“ riekla som mierne potichu. Ucítila som jeho ruku na hlave a postrapatil mi vlasy: „Za málo maličká.“ Na chvíľu som sa cítila dobre. Pripomenulo mi to psychológa. Ten dokázal položiť ruku na moje rameno bo na chrbát vďaka čomu som sa cítila istejšia.

Zbadala som, že na parkovisko smeruje auto. Spozornela som, vytiahla viac von hlavu ale zbadala len policajné auto. Stiahlo mi žalúdok a vtiahla hlavu dnu. Necítila som len ten odpor k ním ale i zvláštny pocit. Pocit, ktorý hovoril o tom, že sa má stať niečo nedobré. Asi šiesty zmysel. Stisla som dlaň u hrudníka a jemne sa zamračila.

„Zvláštne, neviem, že by sem mala prísť polícia,“ zamrmlal a dotiahol sa od steny.

„No nič, idem radšej zistiť čo sa deje, ak by sme sa už neuvideli, tak zbohom,“ kývol mi a za chvíľu ho znova nebolo. Stihla som mu najviac odkývať. Niečo povedať nie. Len dúfam, že sa s ľuďmi zákona nestretnem. Už i tak, že som videla auto mi čiastočne zničili deň.

A prepadol ma i ďalší pocit – strach. O tomto čase býva matka už normálne v práci, tak by už mala prísť pre mňa inak bude dosť meškať. Povzdychla so ma zavrtela hlavou. Ako ju poznám, pravdepodobne si zobrala voľno aby dnešok strávila so mnou. Aspoň tak to poslednou dobou robila.

Počula som prudké kroky chodbou. Niečo mi nahováralo, že to boli policajti. Ako boli bližšie, môj žalúdok sa zmenšoval a zmenšoval. Bola som tak rada, že som nejedla. Kľučka sa pohla dolu. Matkine auto neprišlo. Možno sa vrátil doktor. Ale prečo to viacero krokov? Určite sestričky. Dvere sa opatrne otvorili. Nie úplne. Len čiastočne. Objavila sa doktorova tvár.

Trocha ma vydesil jeho výraz. Vyzeral maximálne skľúčené. Ako keby ho práve prešli najťažším vozidlom a spôsobili mu tým najväčšie muky. Teraz ma fakt naplo. Potom opatrne vošiel dnu a mykol niekomu na druhej strane. Dnu vošiel seržant a jeden mladší policajt. Zdesene som otvorila oči a doslovne sebou buchla o stenu a kus parapety okna. Doktor na mňa pozrel pohľadom, ktorým sa ma snažil upokojiť.

Poručník sa očividne ovládal tiež pri pohľade na mňa, nadýchol sa a núteným hlasom sa pýtal: „Kedy chodí tvoja matka do práce, alebo kedy mala ísť pre seba?“

„Prečo?“ zahuhňala som mierne vystrašeným hlasom.

„Tak kedy?“ mierne zvýšil hlas pri čom do neho drgol doktor a podišiel ku mne, položil mi ruku na rameno a typicky sa usmial na seržanta, čím ho uzemnil.

„No.. asi tak o siedmej ráno, pre mňa mala ísť o pol hodinu skôr aby ešte stihla do práce, tak prečo?“ rýchlo som odpovedala.

„To by tam už nemusela byť,“ riekol jeden z policajtov.

„Ale to by tu už prišla!“ precedil pomedzi zuby.

„Nebola? V dome? Čo sa stalo?“ chcela som zakričať, ale namiesto toho som mala hlas tichší.

„Bude lepšie keď pôjdeš s nami,“ odpovedal mi.

„Povedzte jej to teraz,“ nakázal doktor.

„Ja som tu seržant a ja určujem kedy bude najlepšie objasniť situáciu,“ dodal keď šiel smerom k dverám.

„Tvoj dom splanul v ohni,“ i cez to, to povedal. Otočila som na neho hlavu a v dlhom tichu rozjímala čo vlastne povedal.

„Ako.. môj dom.. horí?“ koktavo som zo seba dostala.

„Nie, takto sa psychický pripraví, viem o jej psychike omnoho viac ako vy,“ umlčal seržanta skôr ako stihol poriadne otvoriť ústa. Len cekol a šiel smerom k autu.

Doktor stále s rukou na mojom ramene ma viedol za nimi. „Žije, však?“ spýtala som sa potichu, keď sme šli chodbou. Oči mi vlhli. Sakra, ja tak nenávidím keď začínam plakať a nie ešte samotný plač.

„To zistíme na mieste, ale dúfam v to, že áno,“ odpovedal mi opatrne obzrel sa niekam, čo som ignorovala. Už v tichosti ma doviedol na parkovisko.

Viem že sa ešte o niečom dohadovali, o tom či s nami doktor pôjde alebo nie. Nakoniec podvolili a vzadu sedel so mnou. Bola som mu rada za tu prítomnosť. Byť sama s policajtmi bolo pre mňa momentálne nočnou morou.

Ruku kvôli malej priestrannosti auta mal položenú na mojom kolene. Aspoň že vycítil, že nechcem počúvať nič utešujúce. To by len podporovalo myšlienku, že sa matke niečo stalo. Položila som si hlavu o okno auta, pociťovala jeho vibrácie a snažila sa nejako popohnať pomalý čas, aby sme šli rýchlejšie.

Už keď sme sa blížili k blokom, kde bývam ja, som videla dym, ktorý stúpa k oblohe. Nadskočila som a z krku sa mi vydral vzlyk. Doktor mi viac stisol  koleno čím som možno ostala sedieť na mieste ale telo sa mi chvelo. Onedlho sme zabočili do bloku, kde sa nachádza i môj dom. Zabudla som dýchať. Cez okna u kuchyne šľahali plamene von, horela i strecha. U obývacieho okna bola vidieť len červená farba. Rovnako červená ako krv, ktorú som za tento mesiac tiež stihla dosť krát zbadať. Nasucho som preglgla a rozvzlykala pravidelne.

„Mami!“ vyhŕkla som, prudko otvorila dvere, to ani poriadne nezaparkoval a vybehla som von. Chcela som vbehnúť dnu, do dverí, do toho ohňa až ma nezachytili mohutné ruky hasiča. Pevne ma držal, pri čom som sa stále ťahala preč.

„Pustite ma!“ snažila som sa kričať. Ale nepustili. Niečo hovorili, ja som to ignorovala. O chvíľu ma chytil doktor asi s druhým, tiež mal biely plášť. Podarilo sa im ma dotiahnuť k nemocničnému autu, ktoré neviem kde sa tam vzalo a posadili ma na kraj. Daniel ma chytil zas pod ramena, aby som nemohla poriadne hýbať rukami a čakal dokým som sa upokojila. Potom len zaryla hlavu do dlaní a vzlykala.

„Už je tu jej psychológ?“ spýtal sa jeden z doktorov. Psychológ? Aký psychológ.

„Ja som tu už dlho,“ započula som známy hlas. Zachvela som sa. Nestačilo mi už dosť šokov. Zaostrila som vlhký zrak niekde za muža s bielym plášťom a uvidela som ho. Vlasy mal rozpustené pod ramená, pohľad typicky neprístupný a v obyčajnej čiernej košeli a v tmavých rifliach.

„Robin?“ dostala som zo seba ťažko, popri vzlyku. Nedokázala som sa pýtať, len som sa na neho spýtavo pozrela.

„Ak chceš počuť pravdu, áno hral som to, fakt som si myslel, že ťa takto ochránim,“ odsekol a potom pozrel na Daniela.

„Ďakujem ti,“ zamrmlal a podal mu ruku. Daniel mu ju oplatil s  chabým úsmevom. Takže, celý čas dával na mňa pozor on, čo Robin hral to divadlo. Na to v akom som rozpoložení, som bola prekvapená, tak mi to celkom myslelo. Nebola to ta osoba, čo som vtedy videla i na zástavke? Kto vie.

„Našli telo!“ vyhŕkol jeden požiarnik ostatným. Telo? Prečo povedali telo? Ako keby bola mŕtva. Ako keby už nežila.

Z dverí vyšli dvaja požiarnici a jedine z nich cez rameno držal tmavé telo, ktorému sa rysovali kosti. Naplo ma, naklonila som sa a cítila ako mi do krku vbehli žalúdočne šťavy, keď som mala prázdny žalúdok.

„Mali by sme ju zobrať na políciu, nemá vlastne iných blizskych,“ zaplietol sa do toho strážnik. Zahryzla som sa do pery, chcela som byť silná. Ale ja nie som. Proste som sa znova hlasito rozplakala a zaryla ruky do vlasov.

Počula som ako Robin zavrčal a vybehol s niečím na seržanta.

„Poď,“ ucítila som na ramene známy dotyk. Pozrela som do tuhej tváre  znova momentálneho psychológa.

„Ja nechcem ísť za policajtmi,“ vzlykala som.

„Nejdeš,“ uistil ma.

„Ale,“ snažila som sa niečo povedať.

„Ideš ku mne a tam ostaneš, dokým sa všetko poriadne nevyrieši,“ dodal. Dokonca mal i o niečo chlácholivejší hlas.

„Ja chcem ísť domov,“ vyhŕkla som, konečne hlasne a znova ma zavalili moje vzlyky a slzy.

„Odnes mi ju prosím, idem otvoriť predné dvere,“ vzdal sa nakoniec Robin a niekde odišiel. Ku mne podišiel doktor. S povzdychom ma nabral na ruky a doniesol do koženého sedadla čierneho nízkeho auta Robina. Ten už sedel u volanta.

„Potom mi zavolaj,“ riekol Daniel. Robin asi odpovedal kývnutím hlavou lebo som nepočula jeho hlas. Skrčila som sa do klbka a stále plakala. Vlastne ani som nevedela čo iné robiť. Chcela som len plakať…