Kapitola 8

 Z druhej miestnosti prišiel Lucas so spokojným úsmevom.

     „Tak čo, Máte to?“ opýtal sa ho Yokohama. Lucas súhlasne príkývol

     „Pierre to ešte upravuje a za chvíľu to už bude na ministerstve,“ odpovedal. Prekvapene som sa na neho pozrela. O čom to hovorí? Prešla som okolo neho do vedlajšej miestnosti a to čo som tam našla ma skutočne prekvapilo. Miestnosť bola tmavá, jediné čo ju osvetlovalo boli monitori dvoch počitačov. V stene spoločnej s obývačkou bolo priehladné sklo, ktoré v obývačke vizeralo jako zrkadlo. A při tom skle stála na trojnožke kamera. Neverila som tomu čo vidím. Na jednom z monitorov prepiehalo posielanie súboru. Nechápavo som sa pozrela na Vincenta. Zaškeril sa na mňa a ukázal na kameru.

     „Konečne na neho máme dôkazy. A tuto tvoj právnik je naším ďalším svedkom, ktorému súd určite uverí,“ povedal mi. Právnik? Veď ja žiadneho nemám. Vravela som si vduchu. Podišiel ku mne muž v dlhom šedom kabáte a uklonil sa mi.

     „Najal ma váš strýko aby som dostal za mreže vraha vášho otca a matky,“ vysvetlil mi. Ach tak. No dobre.

     „Ale potom… pán Yokohama nie je mafián, ani Zack a Lucas?“ pomaly mi dochádzalo.

     „Nie, Yokohama je federál a detektív, a velí nám štyrom. Lucas je ešte len študent no chce pracovať v FBI. Zack je sirota a už od malička bol trénovaný jako vojak, v pätnástich zvládol skúšky do špeciálnych jednotiek. Pred dvoma rokmi sa však ťažko zranil počas jednej misie a preto mu po zotavení dali túto misiu ako rozbehovú. Ja som tiež budúci vojak, plánujem ísť k námorníctvu a Pierre pracuje pre NATO. Všetci štyria sme členmi medzinárodnej aliancie spojených vojenských jednotiek,“ odpovedal mi Vincento. Prekvapene som na neho vyvalila oči. Vrátila som sa späť do obývačky, kde Zack stále sedel v kresle a Yokohama popíjal kávu čo mu už sihol uvariť Lucas. Sadla som si na gauč a zamyslele som sa dívala do ohňa.

     „A čo Sasori?“ spomenula som si na svojho bodyguarda. „Tež s vami spolupracoval?“ bola som zvedavá. Yokohama nesúhlasne pokrútil hlavou a odpil si.

     „Sasori o ničom nevedel, nepatrí do aliancie,“ odpovedal mi Lucas.

     „Prečo ste mu nič nepovedali? Veď musel byť v šoku, keď sa zobudil a zistil, že som preč,“ vravela som nahnevane.

     „Musíš si uvedomiť, že v tejto situácii nemôžme veriť nikomu. Keby Sasori pratril k niekomu, kto tiež plánuje získať tovj majetok, snažil by sa mňa a Zacka odstrániť,“ vysvetloval ďalej Lucas.

     „Sasori by nikdy niečo také nespravil!“ namietala som.

     „Možno,“ odpovedal zamyslene Yokohama.

     „A čo bude teraz?“ opýtala som sa.

     „Zajtra pôjdeš späť do anglicka, Sasorimu povieme, že sa nám podarilo zachrániť ťa a všetko sa vráti do starých koľají. Pokial ide o Sajeviča, nemusíš sa ho viac báť, zajtra ráno je na neho prichystaný zatikač,“ odpovedal Yokohama, začal sa hrabať vo svojej taške a vytiahol z nej dva papiere popísané azbukou.

     „Zack, Yuki, tu to prosím podpíšte,“ prihovoril sa k nám a ukázal na vybodkované miesto na spodku papiera. Veľmi som nad tým nerozmýšlala, myslela som, že keď mi to dáva podpísať policajt, že to bude niečo na moju ochranu. Tak som zobrala pero a podpísala som sa. Zack však chvíľu váhal.

     „Čo to je?“ opýtal sa.

     „Len informácie o ďalšej misii,“ odpovedal Yokohama.

     „V azbuke? Ste normálny? Nepodpíšem nič čo neviem prečítať,“ trval na svojom Zack.

     „Nikto sa ťa nepýtal, či to chceš podpísať. Je to rozkaz, tak to podpíš!“ povedal výstražne Yokohama.

     „Kto vydal ten rozkaz?“ bol stále Zack zevdaví a ja som nechápala, čo sa toľko pýta.

     „Vedenie,“ vravel nedočkavo starý muž. Zack ešte chvíľu váhal no nakoniec nespokojne papier podpísal. V tom sa Yokohama zoširoka usmial a povedal.

     „Gratulujem vám. Zack, Yuki, od teraz ste právoplatný manželia,“ v tej chvíli sa mi srdce v hrudi zastavilo.

     „Č-č-čo?!!!“ vykríkla som.

     „Ty bastard!“ zreval Zack, jedným pohybom odhodil konferenčný stolík a vrhol sa na Yokohamu. Lucasovy vypadol od ľaku hrnček z ruky, Pierre sa strhol tak že postláčal niekoľko kláves na notebooku naraz a Vincento sa vrhol za Zackom aby Yokohamu nedajbože nezabil. Len čo sa Vincentovi podarilo Zacka upokojiť všetci sa konečne odvážili dýchať.

     „Páni, Zack, takýto krik som od teba ešte nepočul. Takmer ma sklamal mechúr,“ vravel zachrípnuto Lucas biely ako stena. Zack nedokázal zo starého muža spustiť nenávstný pohľad. Naháňal mi hrôzu väčšiu ako kedykoľvek pred tým.

     „Ale prečo?“ bolo jediné, čo som zo seba dokázala dostať. Na svadbu som momentálne nemala rozpoloženie. Nebola som pripravená, navyše žiť po zvyšok života s týmto nevyspitateľným človekom, to som fakt nepotrebovala.

     „Rozhodlo tak vedenie. Aby si ťa nemohol zobrať nikto iný. Je to sice svadba na Las Vegaský spôsob, no v týchto bojových podmienkach nám to musí stačiť,“ vravel Yokohama a naprával si kravatu. „Viem, že nie si dvakrát nadčená, no je to len pre tvoje dobro.“

     „A čo mám povedať ja? Stále ma využívate len na špinavú prácu,“ soptil Zack.

     „Ber to ako novú misiu. Misiu do konca života,“ odpovedal Yokohama a vstal na odchod.

     „Tak to je načase aby som si začal plánovať samovraždu,“ zasičal Zack.

—–

Bol už večer a ja som stála v sprchovacom kúte. Ešte stále mi poriadne nedochádzalo, čo sa dnes stalo. Odrazu som začula vo svojej izbe hluk a hádku. Vyliezla som von, obmotala som sa osuškou a otvorila som dvere. V izbe stáli Zack a Vincento, Lucas stál vo dverách do izby. Oprela som sa o zárubňu a počúvala ich rozhodovr. Zack mi bol otočený chrbtom, takže o mne nevedel.

     „Pozri, brácho, je mi to ľúto, jasné? No musím plniť rozkazy. Myslím, že by si mal robiť to isté,“ vravel Zackovi Vincento.

     „Ľúto? Nerob si zo mňa srandu!“ vrčal Zack. Vinceto viac už neodpovedal, len zamieril k dverám.

     „Dobrú noc, Zack-kun. A poriadne si to užite,“ povedal Lucas so šibalským úsmevom. Zack sa k nemu rozbehol, no Lucas bol rýchlejší. Zabuchol dvere a v zámke sa ozval kľúč.

     „Počkaj až sa mi zajtra dostaneš do rúk, ty h***el!“ hulákal Zack a mlátil do dverí. Potom sa zviezol na zem a hlavu si oprel o dvere. Zhlboka dýchal a zatínal päste. Celý sa chvel od hnevu. Vedela som ako sa cíti, veď som to isté prežívala aj ja. Odrazu som si všimla, že mu zvlášte šklbá tvárou. Nidky by som neverila, keby mi o tom niekto rozprával, no videla som to na vlastné oči. To ako, jedna ligotavá slza za druhou brázdi Zackove líca. Nechápala som čo sa deje, veď predsa nie je možné, aby Zack plakal. To sa absolútne prieči jeho povahe a cti! V tej chvíli však šlo všetko bokom a mne začalo byť Zacka ľúto. Pomaly som sa pohla od dverí smerom k nemu. Strhol sa, keď si všimol, že som v izbe a rýchlo si stieral slzy z očí. Klakla som si vedla neho a chcela som mu položiť ruku na plece, no len čo som sa ho dotkla, odstrčil mi ruku a postavil sa.

     „Nechaj ma!“ zavrčal a sadol si do kresla vedľa postele. Zabodol chladný pohlad do krbu, no len čo som vstala, cítila som, ako ma očami sleduje. Osuška sa začala uvolňovať a keby som ju rýchlo nezachytila, spadla by na zem. Opäť som si ju pevne uviazala a chcela som odísť, no len čo som pohliadla do Zackovych očí, nedokázala som sa pohnúť akoby ma jeho zrak paralizoval. Dostala som strach. Teraz už skutočný. Mala som na to dôvod, veď sa Zack celý ten deň správal ako zmyslovzbavený. Dvakrát napadol Yokohamu a na každého kričal. Čudovala som sa Lucasovi, že si z neho dokáže ešte aj teraz robiť srandu.

Nemo som stála v strede izby s očami zahladenými do hlbokých čiernych Zackovych. Premáhala ma triaška. Čiastočne aj z toho, že som bola stále mokrá no jednoznačne a hlavne kôli Zackovy. Po chvíli mlčania sa postavil a pomaly ku mne zamieril. Mimovolne som cúvla, no po dvoch krokoch ma zastavila stena. Bol stále bližšie a ja som vôbec nemala predstavu čo plánuje robiť. Odrazu natiahol ruku ku koženému puzdru pripnutému na opasku a vytiahol z neho nôž.

     „Zack, nie,“ pípala som a po lícach sa mi začali kotúlať slzy. Pristúpil až celkom ku mne, cítila som ako ma telom tlačí ku stene, cítila som jeho horúci dych na krku. Odrazu mi do ruky vtisol nôž a mierne odstúpil. Zadíval sa hlboko do mojích očí.

     „Yuki, chcem aby si ma teraz zabila,“ povedal a v jeho hlase nebola ani štipka humoru. Myslel to celkom vážne a cítila som z toho veľkú zúfalosť.

     „P-prečo? To nespravím,“ vravela som zmetene. 

      „Prečo nie? Však ma nemáš rada,“ odpovedal.

     „To som nikdy nepovedala… Teda,… pokiaľ viem,… tak nie,“ habkala som.

     „Tušil som, že budeš príliš slabá,“ povedal opovrhujúco a vytrhol mi nôž z ruky. Obrátil ho smerom k svojmu bruchu a zhlboka sa nadýchol.

     „Zack!“ vykríkla som, sino som ho chytila za ruky a ťahala ich od neho. „Preskočilo ti?“ ani neviem ako sa mi to podarilo, no vytrhla som mu nôž z ruky. Hneď sa po ňom vrhol a snažil sa mi ho všemožne zobrať. Pochopila som, že neprestane, kým ho nebude mať, preto som sa rozhodla pre jednoduché riešenie. Nôž preletel miestnosťou… a pristál v krbe v plápolajúcom ohni. Zack prekvapene zastal, no rýchlo sa na jeho tvári objavil odhodlaný výraz. Odsotil ma a pobral sa ku krbu. Mal však smolu. Nebol jediný, kto bol odhodlaný. Keď som sa už musela v sedemnástich stať manželkou, v žiadnom prípade som sa nechcela po prvom dni manželstva stať vdovou!

Rozbehla som sa k Zackovi a zvalila som ho na zem. Začal na mňa dosť nepekne nadávať, no to som si vôbec nevšímala. Začínala som tušiť, čo je vo veci. Rýchlo som sa mu posadila na brucho, chytila som mu ruky a skrížila mu ich na hrudi.

     „Čo si došlaka myslíš, že robíš?!“ kričal.

     „Zack, nikdy som nepovedala, že ťa nemám rada. Zato som ti vždy chcela povedať, ako veľmi ťa ľúbim. Aj napriek tvojej povahe, tomu aký si. Vždy som žiarlila, keď som ťa videla s inou a keď si bol chorý a pýtal si sa, či to tiež nechcem… povedala som nie. No to nebolo skutočne to čo som cítila,“ vravela som.

     „A čo to na veci mení?“ pýtal sa nahnevane.

     „Dnes si sa stal mojou rodinou. Sice si celý deň vyvádzal a mám z teba strach, cítim, že si zaplnil prázdne miesto, ktoré zostalo v mojom srdci po rodičoch. Ak sa zabiješ… Zack… spravím to tiež,“ začala som vzlikať a oči mi zmočili slzy. „Už ďalšiu smrť člověk ktorého milujem nedokážem zniesť.“

     „Si šialená,“ povedal potichu a nenávistne.

     „Určite menej než ty.“

     „Ibaže ja mám na to dôvod.“

     „Aký kruci dôvod môže mať človek na samovraždu? Aký?!“ kričala som a slzi stekajúce mi potvári kvapkali na Zackove ruky. „Nikto nemá právo brať si život, ani pri seppuke!“ trvala som na svojom.

     „To nie je tvoja vec,“ sičal Zack.

     „Prepáč, ale myslím, že od dnes už je. Som tvoja žena,“ naklonila som sa k jeho tvári a poslednú vetu som povedala veľmi dôrazne. Zack mi len hladel do očí a zjavne nevedel čo povedať. „Netuším, prečo ťa tá svadba rozhnevala až do takej miery, a ver mi že ani ja nie som dva krát rada, no mylím, že ty si ten posledný, kto tým niečo stratil. Práve si sa stal jedným z najbohatších ľudí v Japonsku, vlastníš automobilku, samurajsý zámok a mňa… máš rodinu, Zack,“ v tej chvíli, akoby sa uvolnil. Prestal sa metať a pozrel sa mi do očí.

     „Viem, Zack, že si sirota. Viem, aké to je a preto ťa chápem. A musím sa priznať, že som šťastná. Aj napriek tomu, čo sa dnes všetko stalo, som šťastná, že mám opäť rodinu,“ povedala som. Chvíľu mi len ticho hladel do očí a potom povedal.

     „Ty vôbec nevieš, o čo tu ide. Však mám pravdu?“ zasmial sa, spravil rýchly pohyb, ktorým ma zo seba zvalil a posadil sa.

     „Môj otec celý život venoval tomu, aby zničil Yakuzu a jej klany,“ začal rozprávať a pozorne som počívala každé jeho slovo. „Veľa mi o nej rozprával a musel som mu už ako malý prisahať, že budem pokračovať v jeho práci. Keď však v Yakuze zistili, že po nich môj otec ide, zabili ho. Matku to neskutočne zobralo. Začala sa divne správať, stále bola duchom neprítomná, začala videť veci, ktoré neboli skutočnosťou, napríklad psa na ceste, kde nič nebolo a rozprávla nezmysli. Nie je pravda, že som sirota, pretože matka ešte žije. No Yakuza mi všetko zobrala a prísahu, ktorú som dal otcovi som sa rozhodolo splniť. Ako desaťročný som dobrovolne nastúpil do armády a prisahal som, že Yakuzu zničím. Pred dvoma rokmi sa mi podarilo zničiť jeden z jeho klanov, no utrpel som pri tom dosť aj ja. Nebral som to však ako prehru. No dnes, keď… po tej svadbe…“ začal sa zamotávať a tak na chvíľu prestal a pokračoval až po krátkej prestávke.

     „Dnes mi niečo došlo. Yakuza ťahá za povrázky aj v politike a hospodárstve. Nikto okrem mafie, by neobchodoval s ruskou mafiou. V tom som si spomenul na meno vodcu jedného z klanov Yakuzy. Hneď som vedel, od kiaľ je mi tvoje meno známe,“ povedal a pozrel sa na mňa opovrhujúcim pohladom, no vôbec som ho nevnímala. Bola to skutočne pravda, že bol môj otec…

     „Už chápeš, prečo som sa chcel zabiť?“ opýtal sa Zack, čím ma vytrhol z myšlienok. Naprázdno som prehltla.

     „Sklamal som. Porušil som svoju prísahu. Prisahal som, že zničím Yakuzu… a pri tom som si zobral, dcéru jedného z jej vedúcich členov,“ vravel a tvár sa mu opäť skrivila do bolestnej grimasy, v očiach sa mu ligotali slzy, no tentoraz im už nedovolil vyjsť napovrch.

     „Sama dobre vieš, že pošpinenie cti a porušenie prísahy môže ospravedlniť jedine seppuka (rituálna samovražda). Rozhodne sa neplánujem stať otcom mafinánovych vnúčat a nikdy sa ani len nedotknem špinavých peňazí na jeho účtoch,“ vravel plný hnevu.

     „A nikdy neakceptujem svadbu s jeho dcérou,“ dokončil a vstal. Nevenoval mi už ani jediný pohlad.