Kapitola 8 – špeciál

Najprv som chcela pokračovať takto, no rýchlo som sa dostala do slepej uličky a nevedela som ako ďalej. Ďakujem Yakuze a verným čitateľom za to, že som dostala nové nápady a ako vďaku za to tu mám malú ukážku / špeciál. Takto mal pokračovať príbeh. Aj v tejto verzii mali Yuki a Zack svadbu, no hneď po nej šli do japonska. Nenechajte sa pomýliť tým, že tu Zack pôsobí ako keby padol z jahody 😀 (chcela som z neho urobiť druhého Saia bez emócií) bol to zámer, no v momentálnom (normálnom) deji príbehu, taký nie je.  A aby ste neskôr chápali, tak tá líška, ktorú Zack spomína je Yuki.

______________________________________________________________________________

 Zack:

Šéf nás z letiska zobral rovno do brlohu (ústredňa, hlavné stanovisko) a všetkým vysvetlil, čo sa bude najbližšie diať. Rozdelil nám úlohy, a mne zase prischla tá najotravnejšia. Zase som musel liezť za tou blondvlasou líškou, ktorá si hovorí, že je japonka. Neverím jej, nech si vraví čo chce. Navyše tie jej strašné vlasy ma neskutočne uspávajú. Vizerá jako storočná babka. Čo mi však najviac liezlo na nervy je moja najnovšia misia. Šéf ju nazval manželstvo. Hrozná otrava, vtierať sa stále niekomu a robiť sa, že vám na ňom záleží. Najhoršie je, že to je misia do konca života. Mohli by ma poslať niekam do Afganistanu, nech to máme rýchlo za sebou.

Oji-sama (strýko) Sano sa ma rozhodol vypočúvať hneď po tom, čo som došiel do jeho pevnosti. Nikdy nepochopím, načo mu je tak obrovský dom. Po pokece s oji-samom ma slúžka zaviedla do kuchyne za líškou. Za posledných dvadsaťštyry hodín sa zvláštne zmenila, i keď musím priznať, že aj ja cítim zvláštnu zmenu. To z toho nedostatu spánku, stresu, zmeny časového pásma… Najviac ma štvalo, že sa na mňa líška stále lepí a neustále ma oblieha, jako Arabi Jeruzalem počas prvej križiackej výpravy. Aspoň, že nie je taká šibnutá a rozmaznaná jako na prvý pohľad vizerela. Dokonca vie urobiť rámen. To je už len výhra, pche. Stráviť s ňou život, to račej pôjdem robiť strážnika na Guantanámo. V kuchyni bola líškyna prítomnosť celkom priateľná, v porovnaní s oddielom nevyspelých násť ročných… ehm, slečien? Račej zostanem len pri tom. Správali sa akoby utiekli z nápravného zariadenia, alebo psychiatrie. Ešte šťastie, že je líška celkom duchaprítomná a skryla ma pred nimi.

Večera v kruhu rodiny. Trochu som sa tešil, v duchu som si predstavil ako to vizerá u mňa doma, teda na základni. Dlhá jedáleň, množstvo ľudí, jednoduché jedlo ktoré jete paličkami alebo rukami. Robíte si srandu? Tri vidličky, dva nože, niekoľko lyžíc, to čo mám s nimi robiť? Keby boli z olova, tak to chápem. Roztavím ich a urobím z nich guľky. A nepreháňam, keď poviem, že každé jedno sústo jedli iným príborom. Len som po prítomných nechápavo zazeral a líška sa na mne smiala, aký som vraj nešikovný. Bola to ceremónia, absolútne nepodstatná. Jednou výhodou nového bývania boli postele. Na tak kvalitnej posteli som ešte nespal. Líška si ku mne líhala s obavami v očiach, no mne to bolo jedno. Často sa stávalo, že som musel spať v mínusových teplotách sediac na zemi opretý o stenu a z oboch strán sa na mňa tlačili iný vojaci aby sme sa zahriali a čo najlepšie skryli. Líška bola len ako plyšák. Myslím, že sa tomu tak hovorí, tomu látkovému zvieraťu s ktorým spávajú deti. Nie som si tým výrazom istý, prvý krát som sa s ním stretol len před pár dňami. Líška však bola v porovnaní so Sakurou nič. Tá rozkričaná stvora bola jako zmyslov zbavená, keď ma uvidela. Nechápem, čo sa s ňou deje, nevizerá však, že by sa ma bála, tak načo kričí? Líška povedala, že vraj ma balí. Heh, keby som tak vedel čo to znamená.

Ráno som sa zobudil už o šiestej, zvyk je železná košela. Počas môjho pokusu o zaspatie som rozmýšlal o tom balení. Ani líška nevedela veľmi spať, stále sa obracala z boku na bok. Tak som sa jej opýtal na to balenie. Ja som si pod tým predstavoval balenie vecí do môjho bergenu (veľký vojenský ruksak). Jedlo, tabletky na dezinfikáciu vody, čutora, náboje, lekárnička,…

     „Balenie v tomto slova zmyle neznamená logistiku,“ smiala sa líška a vysvetlila mi to. Neustále sa mi pozerala do očí, ako vyšetrovateľ pri výsluchu. Dráždi ma jej pohľad, no musím povedať, že má pekné oči. Tu v japonsku je vzácne vidieť modrookého človeka. A vrchol bol, keď si lahla blízko ku mne.

     „Yuki, čo robíš?“ opýtal som sa jej nepríjemne.

     „Hádam ti to nevadí? Veď sme manželia,“ pozrela na mňa prekvapene.

     „O čom je vlastne to mantželstvo. Veď to je len jedna veľká otrava,“ sťažoval som sa. Líška sa zasmiala a položila mi jemne ruku na hruď.

     „Viem, že nemáš takmer žiadne emócie a to ma trápi najviac. Nie je to otrava. Keď člověk nie je sám, ľahšie sa dosiahnu niektoré ciele,“ povedala mi. „Je to aj o sebaobetovaní, prispôsobení a zdielaní ako radosti tak aj smútku,“ pokračovala a pritúlila sa ku mne.

     „Ehm.. Yuki, mohla by si…?“ snažil som sa ju trochu odtlačiť. Bola však tuhá, neviem či naozaj spala alebo sa len robila, ale najskôr to druhé. V tej chvíli to fakt prehnala, jeden z príkazov mi však nedovoľoval niečo jej urobiť. Bol som sice zvyknutí na spánok v púšti, v džungli aj na niekoľko dní bez spánku, nikdo ma však nepripravil na toto. Len čo sa mi podarilo nevšímať si ju, ako tak som zaspal.

Yuki:

Až teraz som si uvedomila, že je na tom Zack z pohladu lásky apsolútne mimo. Ešte som nestretla človeka, ktorý by nevedlen čo znamená niekoho baliť. Nemohla som keď spomenul bergen. Smiala som sa na tom celý deň. Bude ťažké zmeniť ho, no určite to stojí za to.