Kapitola 9

Kyle si rukou prehrabne vlasy a vystúpi z taxíka. Bez obzerania prejde k obchodu s módnym oblečením vo výklade. So zmiešanými pocitmi vstúpi dnu. Zvonček zavesený nad dverami jemne cinkne a všetky hlavy sa k nemu otočia. Mierne sklopí tvár, konečne vie, ako sa cíti mucha v roji motýľov. Hrozne. Predavačka za pultom sa mierne zamračí. Zase nejaký vandrák. Zrejme sa tu bude hodinu nenápadne potĺkať a potom sa pokúsi niečo ukradnúť. Musí upozorniť ochranku. Kyle sa s neprirodzený úsmevom pohne k predavačke. Bude lepšie, ak pôjde rovno za ňou a poprosí ju o pomoc. Skôr ako na neho zavolá políciu. Cíti sa ako na poprave.

„Dobrý deň. Potreboval by som nejaké nohavice, tričká, aspoň dva svetre.“ Prihovorí sa predavačke. Tá pozdvihne obočie. To myslí vážne?

„Iste.“ Zamrmle. Síce sa jej to akosi nezdá, ale nemá na výber, keby ho odbila a majiteľ by sa to dozvedel, už by si tu v živote neškrtla. Vyjde spoza pultu. Rýchlo to vybaví a potom na to čo najrýchlejšie zabudne. Neznáša zapáchajúcich idiotov, ktorý chodia oblečený ako bezdomovci, len tak si prídu do drahého obchodu a tvária sa svätuškársky. Akoby bola úplne blbá a neuvedomovala si , že chlap, ktorý vyzerá ako strašiak, nemá ani korunu.

„A čo tieto?“ vezme do ruky prvé rifle, čo jej prídu pod ruky. Sú lacnejšie ako väčšina modelov, ale aj o dosť škaredšie.

Pre neho pridobré. Pomyslí si, pozorujúc ho. Kyle sa na ňu pozrie.

„Zbláznili ste sa? Takú handru na seba nedám.“ Odbije ju. Prehrabe sa rifľami zavesenými na strieborných vešiačikoch. Vytiahne dva pekné modely, hodí ich prekvapenej predavačke do náruče a prejde k vešiačiku s tričkami. Vezme jedno modré s nápismi, dve obyčajné biele košele a jeden pekný svetrík do véčka. Ešte strčí predavačke do rúk červené úzke nohavice, čierne jednofarebné tričko a červeno čiernu šatku. Bude to dobré maskovanie, ak ho bude potrebovať.

„Zaplatím to a tie tmavé rifle, bielu košeľu a modrý sveter si oblečiem, tak mi to rýchlo nablokujte. Je to predsa vaša práca.“

„Iste.“ Vytlačí zo seba brunetka a odšuchce sa k pokladni. Nablokuje košeľu, rifle aj sveter a podá ich tomu divnému chlapovi. Ten ich bez slova vezme a zapadne do šatne.

Doblokuje zvyšné oblečenie a strčí ich do igelitovej tašky. Zaujímalo by ju, či má dosť peňazí. Dúfa, že nie… to by ho potom mohla strápniť a vlastnoručne vyhodiť z obchodu za to, ako sa k nej správal! Jemne sa uškrnie.

„Koľko to bude?“ predavačka zdvihne pohľad. Takmer odpadne. Mladý muž s bielou, ležérne rozopnutou košeľou, vypasovaných tmavomodrých rifliach  s modrým svetrom preveseným cez ruku vyzerá sexi. Tmavé vlasy mu už nepadajú do tváre a muž nemá tvár sklonenú, ale vztýčenú s miernym ironickým úškrnom na tvári. Ako keby presne vedel, čo sa jej preháňa mysľou – a možno naozaj vie. Je ako úplne iný človek. Istým spôsobom tajomnejší.

„Dvesto tridsať eur.“ Zamrmle. Kyle vytiahne z peňaženky hotovosť, podá ju, podľa jeho názoru neschopnej predavačke, a s igelitovou taškou v ruke vyjde na ulicu. Hneď sa cíti menej nápadne aj napriek tomu, že sa za ním otáča viacej dievčenských hláv. Stopne si taxík a nechá sa odviesť do dobrého hotela v centre mesta. Už v ňom raz bol ubytovaný. Nemá náladu ani čas hľadať niečo nové.

Dylen zmraští tvár od bolesti. Zatne zuby a pokračuje v čistení reznej rany na ramene. Vie, že sa to môže zapáliť, a tak napriek tomu, že to štípe ako korenie v oku, nešetrí liehom. Ako naschvál sa ten kus skla musel zapichnúť práve do jeho ramena. Ešteže do ľavého, nebude to mať na jeho strelecké schopnosti nijaký účinok. Najradšej by nadával ako pohan, ale nie je to jeho štýl. Málokedy hromží alebo stráca kontrolu. Za tie roky v tejto práci sa naučil, že schopnosť udržať si chladnú hlavu, je menšou zárukou prežitia. Z práce sa to „nalepilo“ aj na súkromný život.

Gázu namočenú v liehu hodí do koša a zubami roztrhne obal obväzu. Vytiahne snehovo biely obväz a začne precízne omotávať ranu. Je dosť hlboká, možno by  ju nezaškodilo dať zašiť, ale bude to musieť zvládnuť aj bez toho. Musí jednať. Niekto sa ho očividne snaží odpratať z cesty. Treba s tým niečo spraviť, kým sa nerozkríkne, že je živý – ak sa to už , samozrejme, nerozkríklo. Zubami nemotorne utiahne uzlík. Hotovo, snáď to už nebude krvácať. A ak áno, nebude sa dať vyhnúť zopár stehom.

Vstane z postele, na ktorej doteraz sedel a posadí sa na stoličku k písaciemu stolíku. Otvorí malý zápisníček so všetkými dôležitými číslami. Vytočí jedno z čísel.

„Halo?“

„Tu Assassin. Mám problém. Mal som s tvojimi nadriadenými menšiu dohodu, ktorú dnes porušili. Mohol by si mi pomôcť. Potreboval by som nejaké informácie.“

„Ja neviem… je to riskantné, ale veľa ti dlžím. Skúsim ti niečo zistiť. O čo presnejšie ide?“

„Dohoda znela jednoducho. Ja pre nich vykonám niekoľko prácičiek a oni ma za to nechajú na pokoji.“

„A…?“

„Keby sa nestal jeden zázrak,“ v duchu si spomenie na Kyla a jeho vyhlásenie. To bol v skutku zázrak. „tak by som už voňal kytičky zospodu.“

„Rozumiem. Skúsim ti zistiť, čo sa dá. Neboj sa, nebude to dlho trvať. Dáš mi tvoje číslo?“

„Myslím, žeby bolo bezpečnejšie stretnúť sa osobne. Som teraz v kaviarničke Orchidea, je blízko námestia, hovorí ti to niečo?“

„Viem, kde to je.“

„Výborne. Počkám tu na teba.“ Zloží telefón a pozrie na náramkové hodinky. Volal len dve minúty. Výborne. Je zvedavý, či je to podozrenie oprávnené.

 Dylen sa postaví, prejde do kúpeľne a zvesí z vešiačika biely hotelový župan. Oblečie si ho. Vezme do ruky marcipánovú tyčinku, čo si nechal priniesť po poslíčkovi a postaví sa k oknu. Je krytý béžovo-zlatým závesom, z ulice je vidieť len nejasnú siluetu. Zahryzne do tyčinky, nepohnuto pozorujúc ulicu. Pár minút sa nič nedeje, ale potom sa zo všetkých smerov nenápadne začnú zbiehať rôzny ľudia. Najskôr pán v hnedom obleku a s hnedý klobúkom na hlave sa postaví s novinami v ruke na roh ulice. Žena s kočíkom sa postaví neďaleko kaviarne – stojacej presne oproti hotela- a tvári sa, že sa prihovára malému dieťatku. Ale Dylen so svojimi rokmi praxe vidí, že ženine oči často – pričasto – odbiehajú k blízkej kaviarni. Mladý pár držiaci sa za ruky prejde okolo ženy s kočíkom ako okolo stĺpu a vojdú dnu do kaviarne. Dylenovmu pozornému oku neujde, že mladú mamičku ignorovali až priveľmi nápadne. Akoby svojím postojom chceli povedať „nikdy sme tú ženu nevideli“.

Za desať minút sa podozrivý ľudia ani nepohli, čo Dylenovi potvrdilo podozrenie. Ďalej sa neobťažuje pozorovať ulicu. Oblečie sa do normálneho oblečenia, vezme do ruky kufrík, ktorý je jeho predĺženou rukou a vyrazí z hotelovej izby. Na recepcii sa ani nepozastaví a rovno vyjde na ulicu medzi postávajúcich podozrivých. Ignoruje ich, akoby si ich ani nevšimol.

Elegantným mávnutím ruky si privolá taxík. Mal by si prenajať auto, už ho to jazdenie taxíkmi začína unavovať. Sadne na zadné sedadlo a s miernym úsmevom vytočí číslo.

Amin Wood sa zahniezdi na stoličke. Začína mu byť nepohodlne. Rýchlym pohybom si napraví okuliare, čo sa mu neustále zošmykujú z nosa a s očami prilepenými na obrazovke počítača si vkĺzne svojou bledou rukou do nohavíc. Oblizne si vysušené pery a silnejšie zovrie svoj penis. Brunetka na obrazovke počítača sa viac prehne  a zasunie si fialový vibrátor hlbšie medzi nohy. Amin potichu zastoná, zatvorí oči a rýchlymi pohybmi sa urobí. Spokojný si utrie ruku do vreckovky na stole a znova zapne rozparok. Rozmýšľa, ktoré video si pustí ako ďalšie, keď mu zazvoní telefón. Neochote zruší porno stránku a zdvihne sa zo stoličky.

„Amin Wood.“

„Pri telefóne Assassin. Mám problém, potreboval by som tvoju pomoc.“

„Samozrejme, môžeš sa spoľahnúť.“

„O hodinu v parku. Budem čakať na lavičke blízko fontány.“

„Dohodnuté.“ Amin preruší spojenie. Potmehúdsky sa usmeje. Je síce pravda, že Assassinovi dlží za svoj život, ale vďačnosť u neho nikdy nebola väčšia ako túžba po povýšení. Práve preto sa dostal tak ďaleko. Je milé, že mu Assassin tak dôveruje, ale on nie je z tých ľudí, ktorí by riskovali všetko len preto, aby pomohli jednému človeku. Vytočí číslo svojho šéfa.

„To som ja Amin. Volal mi Assassin, bude za hodinu v parku na lavičke pri fontáne.“

„Rozumiem. Dobrá práca.“

Wood položí telefón.

Mám ho! Prešiel som cez rozum nepolapiteľnému vrahovi! Už sa z toho nevymotá.

Spoza chrbta sa mu ozve šťuknutie. Desivo známy zvuk. Strnulo sa otočí. Hľadí do ústia Beretty v nehybnej Dylenovej ruke. Hrôzou sa mu zatmí pred očami.

„Rozmyslel som si to. Čo keby sme sa porozprávali hneď?“  Dylen sa jemne usmeje.

„Snáď si si nemyslel, že sa ma zbavíš takto ľahučko?“ prehovorí na Amina, ktorý hrôzou zabudol aj dýchať.

„Rozprávaj.“ Vyzve ho Dylen stojaci pred pohodlným kreslom, na ktorom nehybne sedí Amin so zviazanými rukami zloženými v lone. V žilách mu prúdi pokoj a na rozdiel od Amina si situáciu užíva. Vedel, že ho Amin zradí, vždy to mal v krvi.

„Prečo sa ma FBI rozhodla zabiť?“

„Ja…ja neviem.“ Na tvár mu dopadne pažba  pištole. Z nosa sa mu vyvalí krv. Bolestná grimasa mu  stiahne tvár.

„Tak?“

„Stal si sa hrozbou. Ak by vyšla  na verejnosť tá páska a teba by chytili, mohla by si verejnosť spojiť tú vraždu s FBI. Ak by sa to celé prevalilo a veľký šéfovia, ktorý o tom nemali ani potuchy by sa to dozvedeli ,nastali by v FBI veľké zmeny.“

„Rozumiem. Takže agenti, ktorí sa v tom vezú, chcú za sebou zamiesť stopy.“

„Presne tak…“

„Chyba. Veľká chyba.“ Povie Dylen. Zahľadí sa do Aminových zelených očí a úsmev sa mu prehĺbi.

Keď o dve hodiny do Woodovho bytu vtrhne skupina agentov FBI, nájde už len zakrvavené kreslo a mŕtvolou s vystreleným mozgom.

Kyle  si unavene pretrie oči. Dal by polovicu života za tri hodiny spánku. Namiesto toho, aby si ľahol do lákavej postele, si odchlipne zo studenej čiernej kávy. Už dve hodiny zháňa informácie, ktorými by podplatil niekoho naozaj mocného. A už aj vie koho.

Nathan Reichet. Muž s obrovským majetkom, kontaktmi všade, kde je to možné a tučným bankovým kontom. Mocný chlap, o ktorom je známe, že je štedrý a nikdy nezabúda. Je verejným tajomstvom, že je spriahnutý s mafiou – Kyle dobre vie, že je jedným z dôležitých pilierov mafiánskeho sveta – ale je natoľko bohatý, že si na neho málokto trúfne. A našťastie je momentálne v meste.

Kyle mu v minulosti veľakrát pomohol a zohnal mu „nezohnateľné“ informácie. On je presne muž, ktorý by mu mohol trocha pomôcť. Stačilo by, ak by ho na chvíľu zobral pod ochranné krídla. Dva dni kým vypracuje plán, ktorým by dostal Assassina. Najskôr sa zbaví jeho a potom vypátra, prečo sa ho chce zbaviť FBI.

„Kurva!“ zahromží a rukou tresne do stola. Vie, že nemá veľa času, kým ho tu Assassin objaví, ale stále nemá nič dosť dobré na to, aby si bol istý, že mu Nathan pomôže. Nathan je v prvom rade mafián a obchodník. Ak neponúkne dosť výhodnú ponuku, tak ho predá tomu, kto ponúkne najviac. Tým si je Kyle istý. Avšak… ak nájde niečo veľmi pikantné na deň – dva sa o neho postará. 

O hodinu usilovného pátrania drží v ruke dvadsať strán vytlačeného textu. Spokojne sa usmieva. Má to! Konečne. Toto Reichet skutočne ocení. A ako bonus dokonca vymyslel hrubý náčrt plánu proti Assinkovi. Stačí vybaviť zopár detailov a má ho. Je čas prejsť z obrany do útoku. Aspoň dúfa, že to bude účinná taktika.

Natiahne sa na posteľ a k uchu si priloží telefón.

„Áno.“ Zvláštny  akoby suchý hlas.

„Wizard na telefóne.“

„Wizard?“ neveriaci tón hlasu. „Klameš. Nie si Wizard. Ak si ktokoľvek mal by si vedieť, že ja som posledná osoba, s ktorou by si sa mal zahrávať.“ Hlas ostrý ako britva. Hlas muža, ktorý jediným pohybom ruky dokáže vyvraždiť sto ľudí.

„Ale Nathan som to naozaj ja len… mám momentálne menšie problémy.“

„Číslo môjho bankového účtu.“ Vyšteknutie starého besného psa.

„036457852965.“ Nathan Reichet sa zarazí. Na ústach mu rozkvitne desivý úškrn.

„Chápem. Aspoň som vyriešil záhadu, ako sa niekto dostal k môjmu súkromnému číslu, o ktorom takmer nikto nevie.“ V duchu už analyzuje, čo všetko z tejto situácie vytrieska.

„Mám pre teba obchod. Zaručíš mi dva dni ochranu a ja ti za to dám dvadsať strán plných obchodných plánov tvojho švagra. Konkrétne mám niečo na  jeho firmu s autami a tak isto som ti zistil niečo o jeho najnovšom pláne s vývozom falšovaného značkového oblečenia za hranice.“

Nathan sa zarazí. Toto nečakal. Znie to výhodne.

„Prečo potrebuješ ochranu? A pred kým?“

„Dôvod nie je dôležitý. Pre teba určite nie. A pred kým? FBI? Interpol? Nájomný vrah?“

„Ktoré z toho?“

„Po pravde, všetko dokopy.“

„Myslel som si to. Ty si ten najkomplikovanejší informátor, s akým som sa kedy rozprával. Súhlasím, ale len pod podmienkou, že prijmeš moje pozvanie na večernú party, ktorú usporadúvam. Za bezpečnosť sa ti zaručím.“ Kyle sa zamyslí. Bude sa musieť ukázať, ale zrejme nemá na výber.

„V poriadku, ale predstavíš ma ako starého priateľa. Nikomu nepovieš, kto v skutočnosti som.“

„V poriadku, kde si? Pošlem pre teba limuzínu. A čo meno? Vymyslel si niečo?“

„Môžeš ma volať John.“

„John? Otrepanejšie si si vybrať nemohol, ale v poriadku.“

Kyle sa zahľadí na hodinky. Deväť hodín večer. Za chvíľu tu pre neho prídu Nathanovi ľudia, nemá veľa času na prípravu. Zrejme si zase veľa spánku neužije. Povzdychne si. Nemá vôbec náladu na nejakú žúrku. Nedá sa nič robiť, vyzlečie sa a vbehne pod sprchu. Rýchlo zo seba zmije pot a po chvíľkovom zaváhaní si umyje i hlavu. Predsa len to mydlo, ktorým si ich umýval, nestálo za veľa. Vyutiera sa mäkkým uterákom a vlasy vysuší výkonným fénom. Pod pazuchy si nastrieka deodorant a rýchlo sa oholí. Oblečie si nové rifle a bielu košeľu. Modrý sveter si prehodí cez ruku a do tašky nahádže všetko zvyšné oblečenie spolu s notebookom, ktorý pád z okna našťastie prežil.

Zazvoní telefón, ktorý ho spája s recepciou.

„Pane, niekto pre vás prišiel.“

„Idem.“  Zavesí slúchadlo a s unaveným úsmevom vyjde z hotelovej izby. Na prízemie sa dovezie výťahom a s mierne ostražitým pohľadom vypátra všetkých podozrivých. Nikto priveľmi nápadný, ale pre istotu… aktivuje svoju schopnosť. Nič podozrivé. Chvalabohu.

Nastúpi do striebornej limuzíny a aspoň na chvíľu si vydýchne. Nathan splní svoju časť dohodu a on bude mať dva dni na dokonalé naplánovanie vražedného plánu – a na dospávanie, samozrejme, tiež.

Dylen schovaný za obéznou ženou sa zamračí. Dočerta! Keby prišiel o desať minút skôr! Bohužiaľ kým vypátral, že je Kyle v tomto hoteli a vybavil záležitosť s Aminom, ubehla kopa času. Znova mu ušiel priamo spred nosa! Už sa  poberal ku schodom, aby ho dostal, keď zbadal prichádzať tých podozrivých chlapov v čiernych oblekoch. Keď uvidel limuzínu, na ktorej prišli, hneď mu došlo pre koho pracujú.

Ten informátor si len tak nastúpil do auta Nathana Reicheta! Dylen ho dobre pozná. Dokonca majú spolu rozbehnutých zopár obchodov, avšak prekvapivo legálnych. V Reichetových cestovných kanceláriách roztrúsených po celom svete ponúkajú zájazdy do väčšiny Dylenových hotelov. Dylen mu za to každoročne prihrá šesť percent zo svojho zisku. Oplatí sa to obom.

Zrejme si na dnes musí zaobstarať pozvánku ku starému priateľovi. Vytočí známe číslo a chvíľu počká.

„Nathan Reichet? Tu je Dylen. Som teraz v Marseille a počul som, že si v meste. Napadlo ma, žeby sme mohli zájsť na večeru a doriešiť niektoré z našich záležitostí.“

„Dnes je u mňa menšia oslava, ale ak chceš, môžeš prísť. Neviem síce, či niečo vyriešime, ale keď nič iné, aspoň sa zabavíme.“

„Dobre teda aj tak nemám nič na pláne.“ Odvetí Dylen.

Nathan zloží. Zamyslene sa zahľadí na telefón. Zaujímalo by ho, o čo Dylenovi ide. Určite má niečo za lubom, taký muž ako Dylen Hancock nikdy nič nerobí len tak. Zrejme ho chce presvedčiť, aby znížil percentá, ktoré mu musí odovzdávať. Ale to sa mu nepodarí. Nathan Reichet nikdy nepopustí v dohode!