Kapitola 9

Uááá. Už zase je ráno. „Dobré ráno maličký“

„Dobré, Kyuu.“ Dezorientovaný, čerstvo prebudený Naruto si ani neuvedomil ako mu Kyuu povedal. Je taký zlatučký, keď nevie čo sa okolo neho deje. A ten jeho úsmev. Kyuu sa nemohol prestať rozplývať. Keby vedel skôr aký  dokáže byť Naruto zlatý, keď sa usmieva, určite by sa k nemu snažil prehovoriť skôr.

 „Maličký? Si pripravený ísť? O dvadsať minút máš byť na lúke.“

 „Čo? To je už toľko? Ale veď …. Dofrasa. Kyuu to si ma nemohol zobudiť skôr?“

„Prepáč, ale keď spíš vyzeráš taaaak roztomilo. Nemal som to srdce aby som ťa zobudil.“ Naruto ešte stále vytočený z toho že zaspal sa na seba pokúšal hodiť oblečenie, ktoré tvorilo čierne tričko bez rukávov, bolo poriadne obtiahnuté a tak zvýrazňovalo jeho chudú, priam až vychudnutú postavu. Mohol jesť koľko chcel, nikdy nepribral. Ďalej sa na seba pokúšal v rýchlosti navliecť džínsy, ktoré boli tiež čierne, poslednou úpravou boli rukavice bez prstov tiež čiernej farby, ktoré mu siahali až nad lakte. Bol celý v čiernom, takto si na to už zvykol. Mal síce rád farby, ale nechcel byť nápadný ešte viac. Už tak sa po ňom všetci pozerali keď okolo nich prešiel. No aj tak to veľmi nepomohlo, pretože jeho vlasy boli neprehliadnuteľné. Jasné blond vlasy, ktoré sa na slnku leskli, vzbudzovali dojem, že sú priam odrazom slnka. Jeho modré oči však postrádali iskru. Farba oblohy sa v jeho očiach zračila úplne jasne no nebola to teplá farba leta, ale studená farba zimy. Ako by im chýbal akýkoľvek cit. Ich farba sa však úplne zhodovala s farbou kryštálov, ktoré nosil na prívesku. Bol tam ešte jeden kryštál, ten bol však žiarivo modrý. Nosil ešte jeden prívesok v tvare špirály, ktorý mal krvavo červenú farbu. Nevedel čo tieto prívesky znamenajú, vedel len, že ich má po svojich rodičoch, o ktorých nevedel vôbec nič.

 „Kyuu? Čo si myslíš, aký silný sú ty dvaja, ktorý ma priniesli do nemocnice.?“

„Sú veľmi silný, ale ak by si chcel, tak ich porazíš,“ šibalsky sa zasmial Kyuu. 

 „Skutočne si myslíš, že je dobré, nechať ťa bojovať za seba? Čo ak na to niekto príde?“ spýtal sa Naruto neisto, počas toho ako vyskakoval z okna nemocnice.

 „Isteže je to dobrý nápad, keď sa ťa už všetci boja, tak nech majú aspoň dôvod. A neboj sa nikto na to nepríde.“ Naruto sa len usmial a počas cesty na lúku sa už nič nepovedal. Rozmýšľal s kým bude v týme. Bol už vo veľa týmoch no vždy to dopadlo katastrofou. Keď prišiel na lúku otočili sa naň všetky pohľady a vždy v nich videl to isté. Pohľady plné odporu a strachu.

 „Tss, ich si nevšímaj, sú to len vymetený pubertiaci, ktorý nevedia ani spraviť krok bez toho aby neboli najmenej 3.“

 „Čo?“

 „Že vyzerajú ako klauni z cirkusu ktorý skáču tak, ako medveď píska.“

 „O čom točí?“

 „Točím, netočím otočiť by si sa mal ty, ak chceš vedieť kto ťa priniesol do nemocnice.“ A Naruto to skutočne urobil, otočil sa a na niekoľko sekúnd sa stretol s pohľadom čiernych chladných očí. Nevydržal sa do nich díval, preto ich radšej zavrel a oprel sa o strom.

„Naruto?“

 „Páni…“

 „Čo sa deje?“

 „Ja len že vyzerajú naozaj dobre. A tie oči.“

 „Hmm… ktorý sa ti páči viac?“

„No…“ Naruto teraz musel byť červený ž po korienky vlasov, „ten, ktorému som sa pozeral do oči“

 „Čiže Sasuke.“

 „S kade vieš ako sa volajú?“

 „Keby si počúval Tsunade, vedel by si to tiež“

 „Vieš aké je ťažké dávať pozor na to čo hovoríš ty a na to čo hovoria ostatný?“

 „Teraz s tým netráp, a keby si chcel vedieť, ten starší sa volá Itachi a je to bývalý veliteľ ANBU. Obaja by mali byť pridelený do jedného z týmov.“

„Takže tu je možnosť že budem aspoň s jedným z nich v týme?“

 „Ta možnosť je dosť veľká. Ak vezmeme do úvahy, že na lúke sú všetci s ktorými si už bol v týme tak by som povedal že nikto okrem nich dvoch neostal.“

„To by bolo úžasné, ale ako by ma brali? Veď ma zachránili vtedy keď nevedeli, že som jinchuriky. Nechcem aby im o tom niekto povedal. Veď by sa ku mne správali určite tak ako ostatný a to už viac nechcem.“

 „Chápem ťa Naruto, a asi máš pravdu. Nepoznám ich, takže neviem odhadnúť čo by urobili. No teraz by si sa mal pozerať ako bojuj,“ v momente keď Kyuu dopovedal Itachi porazil veliteľa ANBU.

 „Vav, Kyuu videl si to? Ten Itachi je skutočne dobrý!“

 „To je“ odpovedal Kyuu nevrlo. Na tom boji sa mu niečo nepáčilo. Nie len že Itachi porazil veliteľa ANBU, ale on porazil veliteľa ANBU ktorý dokáže používať sharingan.

 „Podľa mňa sa držal dosť späť, je oveľa lepší ako ukázal.“

 „To myslíš vážne?“ nemohol uveriť Naruto. Veď na prvý pohľad bolo vidno že toto bol boj vynikajúcich ninjov. Vari môže byť niekto ešte lepší?

 „Myslím že by si sa mal pozerať na toho mladšieho.“

 „Prečo?“

 „Poviem to jednoducho, mám citlivejší sluch ako ostatný, takže počujem všetko oveľa skôr.“

„A čo to má spoločné s tým že sa mám pozerať na jeho boj?“

„Počkaj ešte chvíľu“

 „Kyuu ja nič zaujímavé nevidím, skôr to vyzerá tak, že Neji ho rozvalcuje oko nič.“

 „Si si istý?“

„Čo…čo to je? Prečo zrazu počuť zvuk ako pri technike veliteľa ANBU?“

„Jednoducho, Sasuke skopíroval jeho techniku, síce neviem ako sa mu to podarilo ale musím uznať, že je dobrý.“

 „Kyuu, začínam sa báť“

 „Čoho prosím ťa?“

 „No i dokážeš vôbec ty poraziť niekoho takého silného ako sú oni“

 „Samozrejme, moja sila je niekoľko násobne silnejšia.“

„Tak teraz sa bojím úplne“ „Ale no tak Maličký, vari by si sa nebál niekoho ako ja?“ na túto otázku už Naruto nereagoval, pretože si všetkých k sebe zavolala Tsunade.

 „Všetci ste mali možnosť vidieť, čo dokážu Sasuke a Itachi, hoci nechápem ako sa Sasuke naučil chidory, ale to určite niekedy objasní, a môžeme prejsť k rozdeleniu týmov. Tými budú tvorené po troch, takže prvý tým bude Itachi, Sasuke a Naruto, veliteľom týmu je Itachi. Druhým týmom je Kiba, Shikamaru, Neji, veliteľom je Shikamaru. Ďalej Lee, Shino, Choji, veliteľ Shino. Potom dievčatá utvoria jeden štvorčlenný tým, takže Sakura, Ino, Ten Ten a Hinata, veliteľom bude Ten Ten. To by bolo všetko, chce ešte niekto niečo povedať?“

 „Áno ja prečo má byť ten blbec s tými novými, ktorý sú stonásobne lepší ako on?“ ozvala sa Sakura a Ino ju doplnila.

 „Má pravdu, prečo by sme nemohli byť s nimi my?“

 „Pretože som povedala, a prestanete si tu navzájom nadávať do blbcov a podobne, okamžite.“

„Nikdy,“ všetky dievčatá sa otočili o odišli. Chlapci nasledovali ich príklad. Na lúke ostali iba Tsunade, Itachi, Sasuke a Naruto.

 „Naruto?“ Tsunade sa pozrela na Naruta s ľútosťou v pohľade. Nepáčilo sa jej ako sa k nemu správajú.

 „To nevadí, už som si zvykol.“

 „Ako myslíš, takže chcela by som ti predstaviť Itachiho a Sasukeho Uchihových.“

„Teší ma Naruto Uzumaky. Vlastne chcel som vám poďakovať za to že ste ma odniesli do nemocnice.“

 „No vlastne nič o nebolo, urobili by sme to pre každého,“ povedal trochu s rozpakmi Itachi. Nečakal že by mu za také niečo poďakoval.

 „Mňa by však zaujímalo, čo sa ti stalo,“ ozval sa Sasuke.

 „Popravde, to by som vám radšej nehovoril. Možno niekedy v budúcnosti ale teraz rozhodne nie.“

 „Dobre, zoznámili ste sa a môžete ísť domov. Naruto, dúfam, že ti nevadí že sa obaja nasťahovali do domu v ktorom bývaš, teraz tam budete bývať traja,“ dodala Tsunade energicky a už jej nebolo. Určite si zase išla naliať svojho milovaného sake.