Kapitola 9

Cez noc som sa takmer nevyspala. Neustále mi behalo myslou to čo som sa práve od Zacka dozvedela a tiež som sa bála, že sa Zack znovu o niečo pokúsi. O neho som sa však nemusela báť, celú noc presedel nepohnuto v kresle a ja som nakoniec predsa len zaspala. Keď sme ráno so Zackom vychádzali z izby, uštedril Lucasovy pohlavok.

     „Au, to bolo zas za čo?“ sťažoval si.

     „Nevrav, že si taký zábudlivý.“ odpovedal Zack a neprítomne odkráčal preč.

     „Tak ako bolo?“ skočil ku mne rýchlo Lucas, keď bol Zack už preč. Neodpovedala som, len som zodvihla ruku a vystretým ukazovákom a prostredníkom som silno udrela Lucasovi do čela.

     „Nebuď zvedaví.“ bolo jediné čo som povedala.

     „Ale notak ľudia. Ako môže človek, ktorý prežil najúžasnejšiu noc svojho života, mať takúto náladu?“ pýtal sa Lucas nechápavo.

     „Nuž, niečo mi navráva, že to asi nebola najúžasnejšia noc v ich živote, Luc.“ odpoveda mu Vincento.

     „Ehm… to určite nebola.“ ozval sa Pierre a posunul si okuliare ku koreňu nosa. V tom otočil notebook k Lucasovi a Vincentovi a pustil časť videa, ktoré mal nahraté. Zvuk tam síce nebol, no boj o nôž medzi Yuki a Zackom, ktorý práve prebiehal pred ich očami na ich tvárach tvoril všeliaké reakcie.

     „Prvá noc na divoký spôsob?“ povedal Vincento, keď Pierre otočil notebook k sebe.

     „Skadiaľ to máš?!“ ozval sa odrazu hromový hlas. Pierre, takmer vyletel z kože, keď som sa za ním objavila s ohníčkami hnevu v očiach.

     „Š-šéf p-povedal a-a-aby som vás sle-sledoval.“ koktal na smrť vystrašený Pierre.

     „Prečo?“

     „Vraj, keby sa niečo stalo.“ odpovedal a utekal predo mnou kade ľahšie.

O pol deviatej sme už boli na letisku a nastupovali sme do svojho malého osobného lietadla. Zack sa ma rozhodol ignorovať a celkom sa mu to darilo. Ja som sa zas rozhodla, že Zacka presvedčím, že nie som taká ako môj otec. Rozhodla som sa zmeniť jeho názor na mňa.

Po polhodine letu

     „Ja sa neskutočne nudiiim.“ plakal Lucas sediaci za Yuki.

     „Môžeš byť ticho? Práve sa snažím zaspať.“ okríkla ho nahnevaná albínka.

     „Mám strašnú chuť pozreť si dáky film. Pierre! Pusti niečo!“ prosil Lucas kamaráta.

     „Tak dobre. Ak pustíš niečo normálne, pozrem si aj ja.“ povedala odrazu Yuki a otočila sa merom k Pierrovy.

     „Pusti nám… dáky horor.“ navrhol Lucas.

     „Nie!“ rozhodla Yuki.

     „Tak triller.“ bol ďalší blonýnov typ.

     „Ha, zabudni.“ vysmiala ho blondína.

     „Tak čo chceš vidieť?“ obrátil sa blondvlások k albínke.

     „Ehm… včera večer som stiahol Rio.“ oznamoval Pierre a posunul si okuliare nahor.

     „Áno!“ vykríkla Yuki.

     „Nieee.“ vravel otrávene Lucas.

     „Aj ja som za. Mám prababičku v Rio de janeiru. Smola, Luc.“ smial sa Vincento.

Ako sme sa spolu všetci bavili stále mi oči odbiehali smerom k Zackovmu sedadlu. Ani raz sa nepohol, nič nepovedal. Cítila som sa vinná, a strašne som chcela aby bol s nami a tiež sa bavil. Lucasovi sa Rio nakoniec začalo páčiť, vďaka bielemu prašivému papagájovy menom Nigel. Ja som sa zas zaľúbila do piesne Fly love.

Wasn´t really thinking, wasn´t looking , wasn´t searching
for an answer
In the moonlight
When I saw your face

Saw you looking at me, saw you peaking out from under
moon beams
Through the palm trees
Swaying in the breeze

I know that I´m feeling so much more than ever before
And so I´m giving more to you that I though I could do

Don´t know how it happened, don´t know why, but you don´t
really need a reason
When the stars shine
Just to fall in love

Made the love each other, made to be together for a life time
In the sunshine
Flying in the sky

I know that I´m feeling so much more than ever before
And so I´m giving more to you than I thought I could do

Now I know love is real
So when the sky high, as the angels dry
Letting you and I fly love

Len čo sme sa vrátili domov, Sasori takmer zošalel od šťastia. Už mu volali, že som v poriadku a Yokohama mu vysvetlil čo sa stalo, aj tak však bol od strachu celý bez seba. Hnevalo ho, že nemohol byť pri tom so mnou, aby ma prípadne ochránil.

Náš život sa vrátil do starých kolají. S tým rozdielom, že sme sa so Zackom už nehádali. No ticho čo medzi nami vládlo bolo horšie ako hádky. Zack ma neustále ignoroval, bolo vzácne aj to, keď sa na mňa pozrel. Sasori nerozumel jeho správaniu, no nedokázal zo Zacka vytiahnuť čo sa deje, ja som zas klamala, že to neviem. Lucas mohol len tušiť, no o ničom, ani o videu čo videl sa Sasorimu nezmienil.

Po prázdninách sme znovu začali chodiť do školy. S Jane a Sárou sme viedli dlhé debaty o prázdninách, ktoré boli „žiaľ“ už za nami. Nič o svojom vílete do Ruska som im nepovedala, namiesto toho som im rozprávala vymyslené zážitky z lyžovania.

     „Yuki, haló, volá ťa planéta zem!“ vytrhla ma z rozmýšlania Sára.

     „Ten Zack ťa ešte stále neprešiel?“ opýtala sa ma, lebo si už obe stihli všimnúť, že sa stále pozerám jeho smerom.

     „Pusť ho už z hlavy, veď vieš, že si ťa nezaslúži.“ vravela mi Jane.

     „Nemôžem.“ vzdychla som si a na obedovú tácku som si položila tanier s hlavným chodom. Pobrali sme sa k jednému prázdnemu stolu a sadli sme si.

     „Čo tým máš namysli?“ bola zvedavá Sára. Chvíľu som váhala.

     „Dokážete udržať tajomstvo?“ opýtala som sa ich.

     „To snáď nie. Hádam do neho nie si zbláznená?!“ povedala zhrozene Sára.

     „Keby len to.“ sklopila som oči.

     „Yuki, čo sa stalo?“ robila si o mňa vážnu starosť Jane. Len som pokrútila hlavou.

     „Aj tak by ste mi to neuverili.“ odpovedala som.

     „Bolo čoro-moro?“ nahla sa ku mne so šibalským úsmevom Sára.

     „Ale, Sára!“ napomenula ju Jane.

     „Toto je ešte horšie.“ podoprela som si rukou bradu a sledovala čiernu hlavu sediacu dva rady od nás. Sára a Jane sa račej už viac nepýtali.

Prešiel mesiac a ja som pomaly zisťovala, že ma Zackova ignorácia ničí. Túžila som po jeho očiach, po jeho dotykoch, po jeho hlase, bolo mi jedno ak by sme sa aj hádali. Stal sa pre mňa najdôležitejším človekom a keď ma ignoroval a bral ako vzduch začala som mať pocit, že prestávam existovať. Boli sme manženia, no náš vsťah bol nesmierne tichou domácnosťou. Vnímala som, ako som sa zmenila aj ja sama. Už som sa nesmiala tak ako kedysi, na svet som sa pozerala celkom inými očami, prestala som si všímať dúhu, veveričky na našom strome v záhrade a kvety, moje uši prestali vnímať spev vtákov a pre nič som sa nedokázala nadchnúť. Namiesto toho som si všimla, ako neskonale začínam dbať na poriadok vo svojej izbe a to som pred nedávnom bola nenapravitelným bordelárom. Často som sama, bez toho aby ma Sasori prosil, umyla riady a keď som sa doučila, nešla som do obchodov nakupovať nové oblečenie, ale som behala po dome a robila poriadok. Ani som si neuvedomovala, tú zmenu, len ma na ňu jdeného dňa upozornil Sasori. Robil si o mňa starosti, keď videl ako sa mu pred očami mením. Nenávidela som zmeny, všimla som si aj to, keď si Lucas dal topánky na iné miesto ako zvyčajne. Začala som pociťovať bezcennosť, márnosť, beznádej… už nikdy mi Zack neodpustí – bola moja najčastejšia myšlienka.

Sasori, Lucas, Jane a Sára sa mi snažili všemožne pomôcť, no nikto z nich okrem Lucasa, vôbec netušil z čoho pramenia moje depresie a smútok. Až Jane som sa raz rozhodla povedať celú pravdu. Verila som jej. Bolo to veľmi múdre dievča, spoľahlivé a empatické. Síce nevedela, čo si o mojom príbehu myslieť, sľúbila mi, že o tom nikomu nepovie a mne vďaka vyspovedaniu sa veľmi odľahlo.

     „Fúúj, Zack, uprac si už na tom stole. A nevrav mi, že tam chováš baktérie a šváby na školský výskum.“ začula som raz Lucasa, ako sa sťažuje.

     „Čo ti na tom vadí? Veď máš stôl na druhej strane izby.“ namietal Zack.

     „Vieš čo mi vadí? To ako si sa zmenil. Ešte pred mesiacom si nesmel mať na stole ani zrnko prachu, vždy si ma buzeroval, aby som si upratal a teraz tu máš bordel ako na skládke s nebezpečným odpadom. Ponožky, stará desiata zo školy, polozhnité jablko a čo ja viem čo ešte.“ vravel Lucas nahnevane. Prekvapil ma tento rozhovor. Začínala som mať pocit, ako keby sme si so Zackom vymenili povahy.

Bol to však iný šok, keď sa po škole roznieslo, že Zack začal chodiť s jedným dievčaťom zo šťastnej päťky. Pravdepodobne hľadal všetky spôsoby ako ma zničiť. Poznal moju žiarlivosť, veď som mu o nej sama povedala. Trhalo mi žily, keď som ho s ňou videla na chodbe, ako sa na seba lepili. Jane so Sárou mali čo robiť aby ma udržali, a aby som medzi tých dvoch nevletela a nevyhodila ich von oknom.

Po troch mesiacoch som sa v škole na hodinách už vôbec nedokázala sústrediť a moje známky boli stále horšie. Triedna si rýchlo všimla moje zmeny v správaní a mala o mňa strach. Rozhodla sa ma preto poslať za školskou psychologičkou.

     „Takže, Yuki, ja som Silvia. Rada ťa spoznávam.“usmiala sa na mňa a odhrnula si z očí dlhé ryšavé vlasy neposlušne sa krútiace okolo jej hlavy. Vôbec nepôsobila ako doktorka, nemala biely plášť a jej ambulancia bola zamaľovaná na oranžovo, s novým nábytkom, dvoma pohodlnými kreslami a veselými detskými obrázkami po stenách. „Máš oblečené krásne tričko.“ pochválila mi a ja som sa musela obzrieť aby som zistila, čo som si to dnes vlastne obliekla.

     „Tak, povedz mi, ako sa dnes máš.“ vyzvala ma k slovu. Zamyslela som sa.

     „Nič moc.“ usúdila som nakoniec.

     „Aha. Poslala ťa sem tvoja triedna, to už asi vieš. Všimla si, že si v poslednej dobe duchom neprítomná na hodinách a má o teba strach. Mojím cieľom, je zistiť príčinu, no nemusíš sa báť. Som viazaná lekárskym tajomstvom, takže nič čo mi povieš sa nedozvie ani tvoja triedna ani rodina. Som tu na to, aby si našla spôsob ako riešiť svoj problém.“ prikývla som.

     „Takže, čo ťa trápi?“ opýtala sa.

     „Môj… manžel.“ povedala som úprimne a videla som prekvapenie v Silviiných očiach.

     „Takže, ak tomu správne rozumiem, už si vydatá.“ opäť som nemo prikývla.

     „Svadba bola dobrovolná, alebo vás k nej niekto prinútil?“ pýtala sa ďalej.

     „Ani sme nevedeli, že sa… bereme. Len nám dali podpísať dáky papier a odrazu bum, ste manželia.“ sťažovala som sa.

     „Hmm, smiem vedieť pri akej príležitosti sa to stalo? Donútili vás rodičia, alebo…“

     „Nie, moji rodičia už nežijú.“ skočila som jej do reči. „Bolo to kôli mojej ochrane, pretože si ma chcel vziať jeden Rus a bol by schopný všetkého, len aby som sa stala jeho ženou.“ vravela som úprimne.

     „Rus?“ vyzvedala Silvia.

     „Áno. Má na svedomí aj smrť mojich rodičov. Chce si ma vziať, aby… ale veď to teraz nie je podstatné.“ prerušila som vetu v jej strede.

     „Možno je v tom niečo dôležité. Niečo čo..“

     „Nechcem o tom hovoriť.“ skočila som doktorke do reči.

     „V poriadku, prepáč.“ ospravedlnila sa a narovnala sa. „Tak sa vráťme k tomu tvojmu… manželovy. Vravíš, že za tento tvoj stav môže on. Mám pravdu?“ opäť som len prikývla. „Prečo?“

     „Hnevá sa na mňa. Moj otec z časti mohol za to, že sa mu zo života stalo peklo a on sa asi rozhodol že sa mu pomstí tak, že bude za hriechy otca platiť dcéra.“ vravela som nahnevane.

     „Platiť ako?“

     „Ignoruje ma.“

     „Ignoruje. A záleži ti na ňom?“ pýtala sa, zatiaľ čo si do zápisníku robila poznámky.

     „Áno… Veľmi… Milujem ho a neskutočne ma bolí, keď si ma nevšíma, alebo keď chodí s iným dievčaťom.“ vravela som smutne.

     „Myslíš si, že si zaslúžiš, aby ťa trestal za to čo mu spravil tvoj otec?“

     „Neviem. Teda, myslím že nemá právo trestať ma. Ja za to predsa nemôžem. Som úplne iná ako môj otec. Chcem aby to pochopil. Aby si to uvedomil.“ vravela som zúfalo.

     „Tak sa mu to skús dokázať.“ v tej chvíli mi ako keby svitlo.

     „To… presne to som chcela na začiatku urobiť. Ani som sa o to doteraz nepokúsila.“ priznala som sa. Doktorka sa usmiala a chytila ma za ruku.

     „Je najvyšší čas začať konať.“ povedala. Prikývla som.

     „No čo mám robiť? Ako mu to mám dokázať?“ pýtala som sa.

     „Poznáš ho lepšie ako ja, žial s týmto ti pomôcť veľmi nemôžem.“ povedala smutne. „No, aspoň by si mi mohla povedať o koho ide. Teda ak chceš a ak chodí na našu školu.“ navrhla mi. Chvíľu som váhala, no nakoniec som jej to prezradila.

     „Volá sa Zack. Hirinobu Zack.“ odpovedala som.

     „Páni, dievča. Vieš, že som ho mala ako jeden z typov?“ povedala s úsmevom doktorka.

     „Vážne? Prečo?“ bola som zvedavá. Na Silviinej tvári sa objavil sprisahanecký úsmev.

     „Ste ako jin a jang. Proste sa k sebe neskutočne hodíte.“ vysvetlila mi.

     „Moje kamarátky vravia nečo iné.“ namietala som.

     „Sú psychologičky?“ opýtala sa. Pokrútila som hlavou. „Tak vidíš. Ver mi, čo sa škádlívá, to se rádo mívá.“ na tvári sa mi prvý krát po troch mesiacoch objavil úsmev.