Kapitola Druhá

Ako sa to mohlo stať? Ako? Royce… Mladík na zemi plakal stále viac a viac. Nereagoval na slová služobníctva, ba ani na to, keď ho niečie ruky vzali a odniesli do izby. Osoba ho položila na posteľ, zakryla a potichu odišla. Nikto ho nechcel rušiť, každý si domyslel, čo sa stalo.
****

Prešlo pár týždňov. Prišlo leto, záhrada kvitla a rozvoniavala okolie. Každý sa tešil z príjemných dní. Teda, skoro každý.
Vnútri hradu bola v izbe schúlená postavička. Pomenší, bledý chlapec, ktorý vyzeral, že už dlho poriadne nejedol.

Začul z vonka hlasitý smiech. Pomaly sa zodvihol a podišiel k oknu. Vyzrel von a uvidel kuchárkine deti ako sa hrajú. Kopali si loptu sem a tam… A on len hľadel, prial si byť ako oni, mať na tvári ten šťastný úsmev, ničím sa netrápiť.
Ale to mu nebolo súdené. Odišiel od okna a sadol si na posteľ. Pozrel sa na hodinky, práve odbíjalo dve. Zhlboka si povzdychol. Onedlho je tu.

A práve v tej chvíli niekto zaklopal a vošiel dnu.
„Doniesla som vám jedlo, mladý pán,“ ozval sa milý hlas Marie.
Jamie len kývol, ale nepozrel sa na ňu.
Slúžka položila podnos na stôl, hodila pohľad na chlapca, smutne sa usmiala a radšej odišla. Vedela, že slová nemajú význam.

Začul, ako za sebou zavrela dvere. Hodil pohľad na stôl. Vedel, že to jesť nebude, vedeli to aj oni, ale aj tak mu to neustále nosili. A pritom ho aj kontrolovali. Každú jednu hodinu.
Nedivil sa im. Po Roycovej smrti sa chcel už pár rázy zabiť, ale vždy ho našli. Bol na seba vždy nazlostený, lebo tým mu uberali možnosti, akými môže umrieť. Z izby mu pobrali všetko ostré, na okno dali mreže, aby nemohol vyskočiť a pred dverami bola stráž. Mohol chodiť kam chcel, ale s niekým, tak sa o neho báli. Chápal, že nechcú prísť aj o neho, ale on už nevládal žiť.
****

Práve v tom čase do hradu prišiel hosť. Neprišiel však sám. Za ním sa ťahalo asi stovka vojakov, ktorí sa utáborili pred hradom.
On, ako keby mu to tam patrilo, bez pozvania vošiel dnu. „Kde je pán hradu?“ Opýtal sa mohutným hlasom prišelec.
Tim, ako správca, ho išiel oboznámiť so situáciu, ale muž ho odbil rukou. „O Roycovi viem, prišiel som za Jamiem.“
Všetci na neho prekvapene hľadeli. Ich pán ho nikdy nespomenul, nikdy ho tam ani nevideli. Ale keďže boli sluhovia a on, tak to vyzeralo, známy ich pána, Tim poslal jednu zo slúžok, aby ho doviedla.

Jamie len nechápavo na ňu hľadel. Kto že to prišiel? Nejaký chlap? A čo je ho potom, že ho pozná? Nechce nikoho vidieť!! Myšlienky sa mu preháňali hlavou, ale predsa len vykročil von z izby do haly.

Už od dverí si ho obzeral. Bol si istý, že ho ešte nikdy nevidel. Nechápal, prečo si ho teda dal zavolať. A prečo vôbec prišiel.
„Kto ste?“ Spýtal sa ho zostra.
„Á, mladému sa konečne uráčilo prísť,“ muž sa uškrnul a otočil sa na sluhov. „Choďte preč, musíme sa porozprávať, a to nie je pre vaše uši!“ Jeho tón dával najavo, že nestrpí odmietnutie a každý sa v tej chvíli odtiaľ vyparil.
„Takže?“ Jamie už bol dosť netrpezlivý.
„Kam sa ponáhľaš?“ Začal mu neznámy tykať. „Vidím, že jeho smrť z teba urobila celkom trosku.“ Toho sa bál. „Budem tu nejaký čas, tak čo keby sme sa lepšie spoznali?“ Oblizol si pery a usmial sa na neho.
Jamie sa zachvel, ale od chladu to nebolo. „Kto ste, pýtam sa vás naposledy a potom vás dám vyhodiť!“
„Och, aký som len nezdvorilý. Dovoľte, aby som sa predstavil. Volám sa Antonio Dessaro, k vašim službám,“ a muž sa uklonil, pričom na tvári sa mu usadil úškrn.
„A prečo ste tu, pán Dessaro?“ Jamie mal chuť ho vyhodiť, nepáčil sa mu. A chcel už byť späť v svojej izbe.
„Niečo tu mám za úlohu. A vidím, že mi to dá asi dosť práce..“ S týmito slovami podišiel k nemu a pritiahol si ho k sebe.
Jamie sa mu vzpieral, ale Antonio bol príliš silný. Chytil ho za bradu a pobozkal. Pritom mu druhou rukou zablúdil pod košeľu a stisol bradavku. Nato mu jedným trhnutím košeľu roztrhol, všetky gombíky sa rozleteli po miestnosti a on zostávajúci zdrap zahodil za seba.
„Tak sa pozrime, čo to tu máme,“ premeral si ho lačným pohľadom.
„Pustite ma!“ Skríkol Jamie a začal sa metať.
Ale Antonio sa len milo usmial a sotil ho na stoličku. Jednou rukou ho držal a druhou si vytiahol opasok. Tým mu previazal ruky za chrbát, aby mal od nich pokoj.
Potom mu vyzliekol nohavice, ktoré tiež zahodil za seba. Sklonil sa k jeho údu a náhlivo ho oblizol. Pozrel sa na Jamieho a keď vidiel, aký to má účinok, len sa zasmial.
Vzal ho do úst a začal sať. Rukou ho pritom jemne masíroval..

„Prest… Pres…“ Jamie nevládal rozprávať. Už dlho s nikým nebol, a Antonio ho privádzal do zúfalstva. A ošiaľu tiež. „Ach… Aaaach…“ Cítil, že to už nevydrží dlho. A o chvíľu vystrekol rovno do mužových úst, ktorý to celé prehltol, utrel si ústa a potom sa k nemu naklonil, aby ho pobozkal.
„Chutíš naozaj dobre, teraz skúsime, ako si na tom s ostatným.“ Postavil ešte chvejúceho sa chlapca a oprel ho o stôl. Ten, vediac, čo sa chystá urobiť, sa začal znovu metať, ale Antonio sa len smial.
„Nebráň sa tomu, uvidíš, bude sa ti to páčiť,“ zašepkal mu do uška. Rozopol si nohavice, z vrecka vytiahol malú flaštičku, z ktorej si niečo nalial na ruku.
Jednou chytil chlapcov úd a začal sa s ním hrať a druhú mu položil na zadoček. Najprv mu do dierky vkĺzol jedným prstom, potom druhým a začal ho pomaly rozťahovať.
Jamie nevedel, na čo má myslieť skôr. Či na ruku v svojom zadočku, alebo na tú, čo mal na penise.
Muž vytiahol ruku, rozviazal ho a prinútil ho oprieť sa rukami o mäkké kreslo. Potom si potrel svoj úd a jemne ho vtláčal do chlapca. Tým najprv trhlo a celý stuhol. Ale Antonio pokračoval ďalej pokiaľ mohol. Potom sa v ňom začal pohybovať. Prirážal do chlapca viac a viac.
Tomu z očí vyhŕkli slzy. Boli plné poníženia, ale aj zhnusenia zo seba samého, lebo sa mu to začalo páčiť. Jeho telo ho zrádzalo, prispôsobovalo sa Antoniovi a vychádzalo mu v ústrety.
Antonio si nechcel užívať len sám. Preto mu jedna ruka zablúdila ku chlapcovmu lonu a Jamieho ešte väčšie vzdychy ho viac rozvášnievali.
Nakoniec obaja vyvrcholili. Muž z chlapca pomaly vyšiel a sledoval, ako mu steká jeho sperma po vnútornej strane stehien. Spokojne sa uškrnul, podišiel k mise so vodou v rohu miestnosti, umyl si úd a zapol nohavice.
Otočil sa a videl, že chlapec sa stále nepohol. Aj keď ho ten jeho zadoček stále lákal, teraz ho len chytil, preniesol k mise, umyl, obliekol a odniesol ho do izby.
Jamie sa na neho ani nepozrel, len sa celý čas chvel.

Pred jeho dverami stála stráž, ale nebol to nikto z hradného osadenstva.
„To sú moji ľudia,“ ozval sa Antonio. „Budem tu teraz trochu častejšie, tak aby si mi náhodou neušiel,“ a zasmial sa, keď zbadal, ako postavička v jeho náručí zbledla.
Vojak im otvoril dvere a Antonio vošiel dnu. Poobzeral sa po miestnosti. Všetko dali preč, nie je tu nič ostré, mierne hranaté, aj keď zbraň sa dá urobiť z hocičoho, aspoň že o tom ten malý nevie.
Položil chlapca na posteľ a smutne sa usmial, keď sa ten rýchlo zakutral pod periny a už sa neukázal. Muselo to tak byť, prebehlo mu ešte hlavou a odišiel.

Izbou sa začali niesť hlasité vzlyky…