Kapitola I.

1. I.                    Hmlistá cesta

         Cesta bola pokrytá veľkou vrstvou hmly ktorá spadla z hôr do údolia. Vrcholky stromov trčali z mliečnej hmly ako ostré kamene spod snehu. Hneď ako sa zotmelo sa ovzdušie schladilo a po nepríjemnej horúčave neostala ani známka. Vzduch bol zrazu vlhší a hustejší. Tráva bola chladná a na lístkoch sa začala objavovať vlaha.

V objatí veľkých stromov, papradí, kríkov a trávy bolo príjemné ticho. Pod vysokou papraďou sa nachádzalo len jedno telo. Erwin sa díval spoza okraju strakatej rastliny do mliečnej hmly. Obraz sa mu postupne rozplýval a končil v nekonečnej šedej, v neznáme ktoré sa nad ním rozplývalo. Akoby bol zakliaty, na hranici s druhým svetom. Všetko okolo neho bolo nepriebojné a nepríjemne šedé.

Možno sa plavím v oblakoch… Pomyslel si keď zdvihol ruku nad hlavu. Chcel zdvihnúť aj druhú ruku… pláva sa predsa oboma rukami, ale niečo mu zabraňovalo pozdvihnúť obe ruky. Otočil hlavu na bok aby zistil čo sa prihodilo jeho ruke keď sa nechce pohnúť.

Bože dobrotivý, kde mám ruku?!

Cítil svoje srdce prudko narážať do hrudného koša. Nemohol nájsť svoju ruku. Kam sa podela? Vždy bola na svojom mieste! Vždy tam… nemohla len tak zmiznúť! Pre boha bola to ľudská končatina! Končatiny nemiznú! Kam sa PODELA JEHO RUKA?!

Bola to skutočnosť, alebo sen ktorý sníval v nadprirodzenej hmle? Bol to sen, musel to byť sen. Ruky predsa len tak nemiznú. Tak prečo plače, keď je to len sen? Prečo sa bojí, keď je to len sen? Prečo slabne? Prečo má pocit, že ak zatvorí oči, viac krát ich neotvorí?

Levi, kde si? Mal si pri mne stáť. Nemal si sa (odo mňa) vzďaľovať. Levi, pre boha kde si?

Zatvoril oči. Cítil ako sa každý sval, každý nerv, každý centimeter jeho tela vzdáva. Mal pocit, že svaly sa odlupujú od kostí, krv tečie v prúdoch a opúšťa jeho telo ktoré sa stávalo ľahším. Akoby sa začal vznášať v oblaku ktorý ho pohlcoval.

Pozri, letím…

Chcel Levimu povedať ešte mnoho vecí. Chcel sa mu zdôveriť so svojimi plánmi, chcel mu povedať ako veľmi si cení jeho pomoci, ako veľmi… ako veľmi… chcel mu povedať, že si cení ich priateľstvo viac než čokoľvek na svete. Chcel sa ho opýtať na toľko vecí… chcel vedieť a chcel poznať…

Ty si nemyslíš, že sme len priatelia? Vždy som myslel, že tieto krídla nie sú skutočné. Légia poletí… légia poletí…

Túžil mu ukázať nepoznané, pocítiť zakázané, dať niečo drahocenné. Celé  dva roky ktoré spolu strávili trénovaním, nenávisťou a pohŕdaním, sa premietali ako malá čierna škvrna na bielom povrchu. Boli to dôležité roky, ale roky ktoré boli minulosťou a on už nikdy nebude môcť spomínať. Čo ak umrie?

Ja umieram?

Nemohol si spomenúť na to prečo sa nachádza v tejto podivnej hmote. Začínala sa mu vlniť okolo tela a motať okolo jeho ruky, nôh aj okolo trupu. Správne, mal len jednu ruku. Človek nemôže žiť bez ruky. Niečo sa stane keď človek príde o ruku… zvyčajne vykrváca ak nepríde pomoc. Takže skutočne umiera? Skutočne už nebude môcť povedať… povedať… komu?

Utekali po ceste. Po ceste ukrytej hlboko medzi vysokými stromami. Hŕstka vojakov ktorá utekala po vlastných. Bola to vražedná cestička na ktorú čoskoro padla temnota a hmla. Stratili sa sebe navzájom. Jeho nízku postavu, už viac neuvidel.

Ak teraz vystúpi úplne hore, nad oblak, bude ho môcť vidieť? Alebo bude opäť medzi nimi kus tejto bielej vaty?

Sakra… nestihol som to.

Zrazu ucítil ako jeho telo padá. Akoby ho niekto rozpáral a vložil do neho kamenie. Bolesť zasiahla celú jeho pravú stranu hrude a on začal prudko padať k zemi. hmla sa pred ním rozpínala a to, čo bolo predtým takmer hmotné, sa stalo ilúziou.

Nespadol, len opäť otvoril oči. Počul hlas a cítil na sebe dotyk. Nejasná postava pred ním mala rozmazanú tvár, ale hlas bol takmer jasný.

Ak letím, letí aj on? Alebo som padol a on letí? Je tak vysoko je tak…

„Erwin… Erwin…!“

Mohol mu teraz prezradiť, ako veľmi si ho cenní? Vznášal sa nad zemou ako kúzelník, ale každý kúzelník bol nakoniec podvodníkom a každý kúzelník nakoniec doplatil na svoje triky.

„Levi,“ začul svoj hlas vnútri v hlave, „ty… máš krídla?“

Postava nad ním sa prudko sklonila a jej plášť sa zdvihol v pozadí ako veľké krídlo.

Mali nakoniec tí šialení muži ktorí pobehovali poza múry pravdu? Skutočne boh existoval? Prišiel si pre neho, alebo to bol diabol? Musel to byť diabol, nemohol ísť do neba, za žiadnu cenu by sa nedostal do neba. Mal diabol krídla? Kto iný, mohol byť viac slobodný, než diabol?

„Prosím, neber mi ho, je všetkým čo mám!“

Ak to bol hlas diabla, musel si ho zmeniť. Ak bol Levi diablom, musel byť vždy spútaný a zároveň slobodný. Ak si pre neho prišiel aby ho vzal späť, mal by mu to odpustiť?

„Prosím, neber mi ho…“ začul zreteľne zúfalý hlas nad sebou. V jemnej hmle rozoznal tvár v ktorej žiarili dve sivé oči.

„Ku komu… to vlastne… hovoríš… Levi?“ kútikom pier Erwinovi stiekol pramienok krvi. Už nesmel hovoriť. Už nesmel viac prehovoriť.

„K hocikomu, kto ma práve počúva…“ priložil Erwinovi ruku na čelo. Zhlboka sa nadýchol a strhol si z krku plášť. „Našiel som ťa… vďaka bohu…“

Oh…

1. II.                  Slzy nás dvoch 

         Oblak zmizol už dávno. Jediné čo teraz videl bola temnota. Temný strop a maličké okno s mrežami. Vedel, že nie je v poriadku, cítil vnútri v sebe boj, ktorý viedol. Mieril predsa do neba, prečo skončil v temnej jame s jedným zamrežovaným oknom?

„Už si zabudol, Erwin? Zabudol si, že vďaka tebe, som poznal peklo?“

Diabol bol s ním?

Levi sedel na nepohodlnej stoličke pri posteli. V ruke držal malé, červené jablko a so smútkom si spomenul na chuť svojho prvého granátového jablka ktoré mu Erwin dal. Vlastne ho ochutnal len jeden krát v živote, pretože táto jabloň bola vzácna. Erwin k nemu v ten večer prišiel s úsmevom a spoza chrbta vytiahol polovičku jablka. V jeho vnútri boli maličké, červené bobule. Už na pohľad vyzerali šťavnato a osviežujúco. Najskôr sa chcel zahryznúť do dužiny, lenže keď začul Erwinov smiech, naštvane mu jablko vtisol do dlane a na oko urazene vykročil späť.

Nebol to obyčajný večer. Kto vôbec mohol vedieť, že sa granátové jablko nehryzie? V živote niečo také nevidel a Erwin sa mu smial.

Erwin sa smial.

Zovrel palcami jablko pri stopke. Zaťal zuby a zabral oboma rukami. Jablko prasklo a v každej z jeho dlaní sa ocitla jedna polovička s maličkými jadierkami uprostred.

„Levi,“ nazrela dovnútra Hanji, „mal by si si ísť odpočinúť. Navyše, naši nováčikovia ťa potrebujú…“

Potrebujú…

Pravda, Erwin ho teraz pri sebe nepotreboval. Určite ani nevedel, že tu sedí už druhý deň a trápi sa nad svojimi vlastnými myšlienkami. Erwin teraz určite sní, možno sa mu nezdá vôbec nič. Ak sa preberie, bude to zázrak. Ak umrie bude to vyslobodenie.

Kto by však chcel umrieť takouto smrťou?

„Cítim sa strašne,“ pohliadol na jablko ktoré pomaly začalo hnednúť, „akoby mi niekto prerazil hlavu o stenu…“ na okamih vzal svoju spodnú peru medzi zuby. Keď vykĺzla, okamžite sa zahryzol do polovička jablka aby zastavil akékoľvek iné slová.

„Levi,“ pousmiala sa Hanji, „nikto z nás si nie je s Erwinom tak blízky ako ty. Aj keď ho poznám dlhšie ako ty, nikdy som si nedokázala k nemu nájsť cestu tak ako ty.“

Ich stretnutie bolo v podstate obyčajné. Pretože, čo sa pokladá za neobyčajné a obyčajné vo svete kde ľudstvo postupne vymiera a vládu preberajú príšery? Ako inak by mal vôbec tie veci nazvať? Ak aj boli z časti ľuďmi, čo robilo človeka skutočným človekom?

Necítil sa zvláštne keď si spomenul na ich prvé stretnutie. Cítil sa smutne, pretože si musel spomenúť na okolnosti ktoré ich stretnutiu predchádzali.

„To je všetko,“ sklonil hlavu, „viac toho nezmôžem…“ natiahol ruku s druhou polovicou jablka k Hanji.

Chvíľu si ovocie zvedavo prezerala než ho vzala z Leviho ruky. Ich prsty sa jemne o seba otreli a ona ucítila aké studené jeho prsty sú. Dva dni bez riadneho spánku sa museli na Levim podpísať.

„Mal by si sa ísť vyspať, Levi,“ usmiala sa, „ak sa prebudí, tak ti okamžite dám vedieť.“

Levi sa postavil zo svojho miesta. Cítil ako mu pomaly začal drevenieť zadok, nebolo to vôbec príjemné, od toľkého sedenia. Pohliadol posledný krát na Erwina a otočil sa na Hanji ktorá stála pri dverách.

„Vďaka,“ odvetil a prešiel okolo nej, „…nazval ma diablom…“ zatvoril za sebou potichu dvere.

Nakoniec aj keď chcel, nebol schopný plakať. Vyroniť jednu slzu pre Erwina. Robilo ho to príšerným človekom? Necitlivou troskou? Psychopatom, alebo šialencom? Hlboko vnútri príšerne trpel. Nechcel vidieť nikoho umierať. Za každým keď vyrazil von, za múry tráva sa mu premenila na zelené plášte ktoré ukrývali telá jeho priateľov a kolegov. Bolo to ako utekať pohrebiskom. To je ono, utekal z toho miesta čo najďalej. Zanechával za sebou mŕtvoly a utekal čo najďalej a aj tak nedokázal plakať.

Prečo ani kvôli Erwinovi?

Kurva!

Možno sa bál, že by sa vo svojich slzách utopil. Ak by raz začal už by nedokázal prestať. Mal v sebe zamknutých príliš veľa vecí ktoré svojimi slzami topil vo svojom vnútri. Ten príšerný žiar a oheň ktorý ho vnútri spaľoval…

Som taký ako je Erwin, alebo je on, ako ja?

Vyšiel von medzi ľudí. Zanechal Erwina za sebou a mal pocit, že ho opustil už naveky. Uväzneného na lôžku a padnutého hlboko v priepasti. O čom vôbec teraz sníval? Kde sa nachádzal? Trpel, alebo necítil vôbec nič? Možno bol na lepšom mieste… a možno…

Čo tak príšerné som ti spôsobil, Erwin, keď ma nazývaš diablom?

Vedeli ľudia vôbec o koho dôležitého takmer prišli? Čo by sa stalo s prieskumnou légiou ak by Erwin umrel? Kto by prebral jeho miesto? Ako by sa choval? Aké zmeny by okamžite nastolil? Bol by schopný fungovať pod velením toho človeka? Nebolo možné, aby Erwin umrel. Nikdy nesmel umrieť.  

Čo si vôbec myslel o sebe, nechať si vziať ruku? Ako malé dieťa ktoré stratilo navždy svojho priateľa… bez časti svojho tela, navždy rozdelený.

Prečo ho musel Erwin tak iritovať a zároveň ho nútil sa o neho báť? Rozpútal v ňom príšernú búrku emócii. Keby vedel čo všetko bude musieť kvôli Erwinovi podstúpiť, hodil by mu vtedy to granátové jablko do hlavy.

Ale on sa smial…

Levi zastavil uprostred cesty. Bola to pravda, opustil ho. Nechal ho za sebou a ak umrie, on pri tom nebude. Bude môcť čistiť, drhnúť čokoľvek, celý svet, nikdy v živote sa krvi na svojich rukách nezbaví.

Vbehol späť do nemocnice. Schody bral po dvoch a keď pribehol k dverám od izby, nestihol zastaviť, a preto do nich narazil ramenom. Hneď ako otvoril dvere a vpadol dovnútra, naskytol sa mu úplne rovnaký pohľad na Erwina ako keď odchádzal.

„No,“ povzdychla si Hanji a sklonila knižku, „zdá sa, že si nemôžeš pomôcť.“

Ak by umrel a ja by som nebol pri ňom, musel by som plakať. Plakať nad sebou samým.

1. III.                Za dverami

         Ak hovorili o misiách, hovorili o neúspechu. Hovoriť o neúspechu bolo ako kopať sám sebe jamu a rovno do nej skočiť. Aký zmysel malo vôbec podávať správy z misií keď všetky boli úplne rovnaké? Nestačilo správy skrátka kopírovať a meniť dátumy? Všetko bolo zbytočné a nebyť Erwina ktorý za každým prišiel s novým a novým bláznivým plánom, prieskumná légia by zašla prachom. Alebo to bol Levi, kto oprášil zašlú slávu?

Vraj slávu.

„Povedal som ti, že ma to mrzí, môžeš za mnou prestať všade láskavo chodiť?!“ Levi pridal na kroku. Prešiel okolo dverí až k svojej izbe. Erwin mu bol za pätami. Na čele hlboká vráska a v očiach hnev.

Nebola to predsa jeho vina, alebo bola? Levi prvý krát neuposlúchol Erwinov rozkaz a vydal sa na pomoc svojej jednotke. Bol zbytočným, alebo im pomohol prežiť? Kto to mal vedieť? Akoby sa to teraz mohol dozvedieť?

Erwin bol naštvaný! Rozkaz, bol rozkaz. Nakoniec, zabralo to celý jeden dlhý rok natisnúť do Leviho nejakú autoritu a úctu. Vždy mu hovoril, že ho chce mať po svojom boku, chce aby bojoval, aby načúval a poslúchal. Prijať Leviho aby mu dôveroval, však zabralo viac než jeden rok. Mnoho krát keď mu pohliadol do očí videl len plytký otáznik, ale nikdy sa neopýtal na dôvod. Levi sa prestal pýtať a nasledoval svojho veliteľa. Nikdy, mu však neveril.

Ako dlho zabralo Ewrinovi kým ho prijal veriť mu? A kedy presne, Levi uveril?

„Levi! Kapitán!“ zabúchal na dvere ktoré mu Levi zamkol pred nosom, „neutekaj pred svojim trestom! Otvor dvere! To je rozkaz!“ opäť päsťou zabúchal na dvere.

Za dverami sa rozprestrelo ticho a Erwin sa na okamih cítil previnilo. Nebol to zase tak veľký priestupok, alebo áno? Nebol Levimu schopný odpustiť žiadny priestupok, ale tento krát cítil zvláštnu úľavu. Namiesto toho, aby sa na neho hneval, cítil úľavu. Prežil a to bolo hlavné. Vždy sa vrátili späť.

„Levi,“ priložil ruku  na dvere, „sám vieš, že si sa nezachoval správne a ja…“

Som rád, že sa ti nič nestalo. Že sa nikomu nič nestalo. Prežili by ak by si im neprišiel na pomoc? Zvládli by to? Nechcem to vedieť.

„Levi otvor mi dvere! Toto je už druhý príkaz ktorý si neuposlúchol!“

„Nemám čas!“ ozval sa kapitán spoza dverí, „mám v úmysle sa okúpať, ísť späť a robiť veci ktoré sa netýkajú môjho veliteľa!“

Erwin odstúpil od dverí v miernom šoku. Na okamih cítil ako mu tvárou prebehol rumenec, než si uvedomil ako smiešne to celé znelo. Levi znel ako malé trucovité dieťa ktoré sa odmietalo baviť so svojim otcom.

„Tak budem hovoriť cez dvere, ale počúvaj ma prosím…“ požiadal keď si stúpol späť k dverám, „čo to vôbec robím? Som tvoj veliteľ a pristupujem na tvoje podmienky.“ Pokrútil hlavou.

„To pretože si unavený a je ti už všetko jedno.“ Odvetil spoza dverí Levi. Skoro ho nebolo počuť vďaka hrúbke dreva ktoré dvere tvorilo.

Veliteľ sa oprel ramenom o dvere a chvíľu mlčal. Boli časy kedy by jeden druhého v spánku zaškrtili najradšej. Keď sa v jednu noc prebudil a Levi s nad ním skláňal, zistil, že si konečne získal jeho dôveru. V ruke držal sviečku a za hlasného hrmotu búrky sa ho opýtal: si v poriadku, veliteľ?

Aj teraz vonku nebo drmolili blesky a hromy sa opierali do okien. Sýty dážď bubnoval na škridlové strechy a sklenené tabule okien.

„Si v poriadku, Levi?“ opýtal sa skôr než si uvedomil svoju otázku.

„Je mi skvele, vďaka za starosti, veliteľ,“ odpovedal mrzuto.

„Levi,“ čupol si, „zdá sa mi to, alebo počujem kefu na čistenie podlahy?“

Šuchot ktorý Erwina zaujal náhle zmizol. Na tvári sa mu objavil jemný úsmev ktorý okamžite zmizol. Leviho posadnutosť čistotou začala skôr než sa spoznali. Vždy len odvetil: je naproste normálne, aby človek žil v čistote. Lenže čím viac svojho kapitána spoznával, čím viac sa mu dostával pod kožu, tým vydesenejší z Leviho bol. Na povrchu nebolo nič iné, než čisté plátno a iritovaný výraz, ale vnútri…

„Levi…“ ozval sa opäť Erwin po krátkej odmlke.

„Vážne si sa musel zamilovať do môjho mena keď ho stále opakuješ!“ šuchot. Znova začul drsný šuchot kefy o kameň.

„Tú krv máme na rukách všetci, Levi. Nikdy sa jej nezbavíš, nech sa budeš snažiť ostať akokoľvek čistý. Nikdy… sa krvi našich priateľov nezbavíme… nezáleží na tom ako moc sa jej chceš vyhnúť, alebo ju spláchnuť zo svojej tváre… pretože my, sa v nej už kúpeme.“

Erwin si pohliadol do dlaní. Možno sa už obaja zbláznili. Levi možno už videl kaluže krvi a mŕtvoly ktoré ležali na podlahe jeho vlastnej izby. Nikdy o tom nehovoril. Tváril sa, že je všetko v poriadku a je to prirodzené, že vo vojne ľudia umierajú. Lenže jedno z tajomstiev ktoré skrýval…

Dvere sa potichu otvorili a v medzere ktorá sa objavila sa ukázal Levi. Bol bosý, vo svojej uniforme a s šatkou ktorá mu visela okolo krku. Pohliadol dole na čupiaceho Erwina a chvíľ sa len nemo díval. Čakal kým prehovorí.

„Prepáč, ak som znel príliš neotesane,“ sklonil hlavu Erwin.

„Erwin, strácaš svoj čas, bež k sebe a vyspi sa.“

Vážne je to takto v poriadku? V úplnom poriadku?

Levi zatvoril dvere a Erwin znova začul šuchot kefy. Oprel si hlavu o dvere a hypnotizovaný zvukom kameňa o štetiny takto ostal ešte niekoľko minút. Zdvihol pohľad hore na kľučku. Nezamkol, bol si istý, že Levi dvere nezamkol. Stlačil kľučku od dverí ktoré ho okamžite pustili dovnútra izby.

Hneď ako sa dvere otvorili do korán naskytol sa mu pohľad na Leviho ktorý kľačal na zemi a drhol podlahu. Toto bol jeho kapitán? Nádej ľudstva na záchranu? Vyzeral ako obyčajný človek ktorý sa po dlhom dni v práci vrátil domov a nemá mu kto upratať. Aké naivné bolo si myslieť, že Levi nie je normálny človek. Bol z  mäsa a kostí a rovnako zraniteľný ako každý iný človek. Fyzicky aj psychicky.

„Nemáš, náhodou… ešte jednu kefu?“ opýtal sa Erwin než vkročil dovnútra izby a zatvoril za sebou dvere.

1. IV.                Dážď

         Nad krajinou akoby sa roztrhlo nebo. Dážď bol už tretí deň neúprosný a nebo bolo jedno obrovské sivé plátno. Našťastie toto prítmie zaručovalo, že sa v blízkej dobe neobjaví žiadny zlovestný titan.

Prešli štyri dni odkedy zachránili Erwina. Ten chlap len ležal a nepohol ani prstom. Bol skutočne v bezvedomí len kvôli strate krvi, alebo sa mu jednoducho nechcelo prebrať?

Keď Levi vbehol do budovy nemocnice zastihol ho ten najsilnejší dážď. Premočený takmer do nitky si vyzliekol svoju bundu s hrdým znakom prieskumnej légie a vyšiel hore na poschodie.

Erwin ležal na boku len preto, že ho zdravotná sestra musela otočiť kvôli uležaninám. Levi si zhlboka povzdychol a usadil sa na kraji postele. Odmietal už sedieť na tvrdej stoličke.

„Prinesiem Vám uterák na osušenie,“ podotkla sestrička než odišla z izby.

„Nie si idiot, Erwin? Tá žena môže mať tak päťdesiat kíl a ty ju necháš samotnú aby otáčala tak obrovské monštrum ako si ty?“ pokrútil hlavou, „sklamal si ma.“ Postavil sa z postele a prevesil bundu cez opierku stoličky. Podišiel k oknu a pohliadol skrz zapršané okno na sivú oblohu.

„Nech sa páči,“ sestrička položila biely uterák na kraj postele a znova odišla z izby.

Dusno. Von bolo príliš dusno a horúco. Posledný chladný večer ktorý si pamätal, bol večer kedy našiel Erwina ležať v tráve.

„Ochorieš.“

Poskočil keď začul za sebou hlboký hlas svojho veliteľa. Okamžite sa otočil aby pohliadol na Erwina ktorý mu svojou zdravou a jedinou rukou podával uterák. Na tvári mu hral úsmev a evidentne sa na Leviho výraze zabával.

Trvalo pár okamihov než si Levi uvedomil čo sa stalo. Niekto mu zatajil, že sa Erwin prebral a zjavne to bola sestra ktorá sa tak obávala, že prechladne.

„Ako dlho si hore, ty zradca?“ vzal si uterák a prevesil si ho ledabolo cez vlasy.

„Od dnešného rána,“ pousmial sa Erwin, „nikto ti to neoznámil, pretože vedeli, že keď budeš môcť tak za mnou prídeš.“

„Na to, že si bol štyri dni v bezvedomí, vyzeráš akoby si práve prišiel z masáže,“ odvetil naštvane Levi, „vyzeráš celkom normálne, až sa mi nechce veriť…“

„Normálne?“ opýtal sa Erwin náhle, „vyzerám, snáď normálne, Levi?“

Nebo presekol dlhý blesk. Levi sa zadíval do tmavo modrých očí. Opäť, čo bolo v tomto svete normálne a čo bolo nenormálne? Kto dovoľoval komu posudzovať kto je normálny  kto nie? Ak si Erwin myslel, že je nenormálny, bola to pravda, pretože si to myslel o sebe, alebo bolo úlohou Leviho, aby ho presvedčil o opaku?

„Máš pocit, že si nenormálny Erwin?“ nahol sa k svojmu veliteľovi, „máš pocit, že počas štyroch dní, ktoré si tu ležal, som si nevšimol, že ti nejaký zmrd odhryzol ruku? Myslíš, že som sa počas tých štyroch dní neobviňoval dostatočne a že sa teraz neobviňujem dostatočne? Vyzerám snáď ja, normálne, Erwin?“

Prečo by sa vôbec mali obviňovať? Kam by to muselo až zájsť než by jeden z nich rezignoval? Ak sa cítil Levi zodpovedný za stratu ktorú Erwin utrpel, nikto na svete by mu nevyvrátil jeho pravdu, ani samotný Erwin. V tomto prípade bolo lepšie mlčať a dívať sa dopredu. Bez ruky… bez časti ktorú potreboval k životu. Erwin si nesadne už na koňa a nebude bojovať. Kto a kam ich bude viesť ďalej?

„Prechladneš Levi, osuš sa prosím.“

Mohol by si mi povedať aspoň, že ma nenávidíš! Že som démon a diabol ktorý ti nedokázal pomôcť keď si to potreboval.

„Sakra aj keby som mal obe nohy zlámané…“

„Levi,“ zatvoril Erwin na okamih oči, „čo sa stalo, stalo sa…“

Nechal skĺznuť uterák dole zo svojich vlasov a usadil sa na posteli k svojmu veliteľovi. Niečo tam chýbalo, alebo sedel na nesprávnej strane, pretože ho nemohol vziať za ruku.

Bastard!

Nechal svoju hlavu klesnúť na Erwinove rameno.

Bastard, len nezačni plakať. Nie pre Erwina, ani pre seba.

• V.                  Volám sa Erwin

         Bola mu príšerná zima. Ak by opísal svoje pocity v tom momente kedy ho Erwin prvý krát stretol, bola by to zima. Nech akokoľvek šialene znel jeho pocit, nič iné než zimu necítil. Do priemyselných častí prenikalo veľmi málo slnka. Medzi ľuďmi ktorí si zvykli na temné pohodlie nebol skoro nikto kto by túžil vystrčiť hlavu medzi elitu. Každý jeden človek mal vlastné problémy a vlastnú cestu životom.

 Levi sa mnoho krát sa dostal medzi ľudí ktorí žili na slnku, ale aký zmysel to malo pre človeka ktorý nemal žiadny majetok vo svete kde majetok rozhodoval?

V ten večer sa Levi opäť vydal hore k lepším ľuďom. Potreboval sa zahriať a nikto z ľudí za stenou mu nemohol zabrániť aby vystúpil hore. Len čo zoskočil z vozu a nadýchol sa ucítil príval rôznych vôní. Väčšina z nich bola sladká. Vône ktoré nevedel identifikovať. Boli sladké a príjemné pre jeho večne vysušený nosohltan. Vrstvy prachu ktoré boli v priemyselnej časti boli ako mor. Pokryli človeka a on potom vyzeral ako živá mŕtvola. Nič nebolo horšie ako špina a prach ktorá padá na telo človeka.

Čo ak by sa už nikdy nevrátil? Čo ak by sa pokúsil žiť na druhej strane? Na slnku? Pod modrou oblohou? Čo keby…

Stál uprostred ulice so zaklonenou hlavou. Hviezdy jasne žiarili na studenom nebi a aj keď von bola nepríjemný zima, pre Leviho bol studený vietor ako vlna života. Vplietal sa mu do tmavých vlasov a vnáral sa pod ľahké oblečenie ktoré mal na sebe. Bol to nakoniec vietor a vietor bol v pohybe, prúdil a prichádzal z ďalekých miest. Vietor bol slobodný.

Keď sa k Levimu približovali zmiešané hlasy, nedával tomu žiadnu váhu. Každý môže kráčať kde chce. Počul v ich hlasoch alkohol. Aké naivné bolo myslieť si, že ľudia ktorí cítia aspoň malá závan slobody by mohli byť lepšími než tá posledná spodina uväznená pod zemou?

„Čo tu tak sám? Nemáš pár drobných na pivo? Moji kamaráti sú na mizine…“

Levi si ostražito prehliadol troch mužov. Všetci traja vyzerali, že ešte pár kôl s pohárikom v ruke zvládnu. Hlavne, všetci traja vyzerali, že sa majú viac než dobre aby si pýtali peniaze od nejakého trhana na ulici.

„Niečo sa ťa pýtal, zasran!“

Ak niekto žije celý život ako lovená zver, má na výber len dve veci; buď sa stane majstrom v útekoch, alebo majstrom v prežití. Levi dokázal oboje.

Akonáhle sa jeho golieru dotkla mužova ruka, vzal ho za zápästie. Kopol ho do holene a ruku mu vykrútil za chrbát. Možno keby im odpovedal nie všetci traja by len zanadávali na jeho adresu a odišli by. Lenže tam na druhej strane si idú ľudia po krku len v jednom prípade…

Hneď ako sa na neho s krikom vrhli ďalší dvaja chlapi, sotil prvého z nich k nim. Leviho päsť pristala najtučnejšiemu z nich v tvári. Kútikom oka zazrel čepeľ noža s ktorou sa na neho zahnal posledný z trojice. Pevne ho chytil za zápästie, zovrel mu ruku a lakťom druhej ruky mu vyrazil nôž z ruky. Muž reagoval pomerne rýchlo a keď chcel Leviho zovrieť zozadu rukami, Levi pokrčil nohu a zozadu ho kopol do rozkroku.

Mohol skončiť. Ešte stále mal šancu skončiť a nebyť bláznom aj na povrchu. Chcel odísť. Nakoniec každý človek chce odísť skôr než bude mať príležitosť spáchať svoj zločin.

Na svojom členku ucítil ruku a hneď potom zuby. Prvý z chlapov ktorý na neho zaútočil ho uhryzol do stehna. Leviho tvár skrivil nepríjemný pocit. Kopol muža kolenom do brady. Hnaný hnevom schmatol zo zeme so škripotom nôž a vrhol sa späť na muža. Kolenom zatlačil na jeho hruď a ostrie noža priložil ku krku.

Strach.

Všetci mali strach. Keď si mysleli, že môžu vyhrať len preto, že mali ten pocit, vždy prišiel strach ktorý ich opantal.

Za svoj život zažil Levi viac strachu než polovica tohto mesta dokopy. Chcel si svoje pocity nechať pre seba, chcel ich zamknúť. Akonáhle sa pocity dostanú von, sú verejné a ľahko zneužiteľné.

Jeho myšlienky pretrhol kovový zvuk napínacieho lana. Zdvihol okamžite hlavu keď nad sebou uvidel mihnúť sa postavu. Jej plášť sa trepal vo vetre ako krídla. Letel… letel ponad neho ako vták.

Človek bol vo vzduchu skutočne slobodný.

Náhle postava prudko začala padať dole. Bol to muž a zoskočil pár metrov od neho. To, že mal na sebe výstroj vojaka Leviho nijako nezaujímalo. Videl ho letieť, nič krajšie v živote nevidel, než letiaceho človeka pod hviezdnym nebom. Slobodný.

Ak mohol slobodne lietať on, mohol aj Levi.

Mohol?

„Nie je potrebné sa uchyľovať k násiliu,“ hlas muža bol hlboký a pokojný, „odlož ten nôž, som si istý, že si v tom nevinne. Ovládať sebaobranu je skutočne dôležité, ale som si istý, že nechceš nikoho zabiť.“

Možno bol vtedy ešte stále naivný aby veril. Zrejme mu čerstvý vzduch zatemnil mozog, ale bolo možné, aby niekto vzlietol s takou vznešenosťou, akoby mal skutočne krídla… akoby sa jeho telo nehojdalo na oceľových lanách, ale letelo? A pritom… padal s takou váhou, rútil sa dole ako kométa, a predsa bezpečne pristál na nohách.

Levi sa postavil a nôž odhodil na zem.

„Tak je to správne,“ vojak k nemu vykročil.

Čím bližšie k Levimu bol, tým viac chcel Levi skríknuť: nauč ma lietať! Do pekla nauč ma lietať!

„Volám sa Erwin,“ podišiel k nemu, „zdá sa, že niekto mal divokú noc.“ Pohliadol poza Leviho na trojicu chlapov ktorá sa pomaly začala zbierať zo zeme.

Po pravde ho prekvapilo že niekto o vyše hlavu nižší dokázal skoliť troch prerastených chlapov s pivnými pupkami. Jeho práca mu však dávno ukázala aké dôležité je čakať neočakávané.

„Hej… hej ty… ty!“ zvolal muž s drobnou krvavou rankou na hrdle, „chcel ma zabiť! Urob s tým niečo!“

Erwin pohliadol do Levinových šedých očí. Mračil sa… napriek všetkému, mračil sa. Prečo by sa nemal mračiť keď bojoval o svoj život? Odkiaľ vôbec prišiel? Jeho vlasy boli temné ako noc, na pohľad hebké ako páperie, tvár albatrosovo bledá, ako porcelánová panna vo výklade jedného z miestnych obchodov. Onyxové oči, prenikavé a tmavé. Tak hlboké akoby obsahovali všetky farby. Niekde vnútri sa premietal celý vesmír.

„Oi,“ ozval sa Levi, „nezízaj tak na mňa!“

„Ah,“ žmurkol prekvapene Erwin, „prepáč, to len… to len…“

„Tch,“ založil Levi ruky na hrudi a odvrátil od neho hlavu na bok.

Povedz mu to! Povedz mu to! Povedz mu, nech ťa naučí lietať!

„Zavoláme na neho vojenskú políciu!“

„To nie je potreba,“ Erwinova tvár sa okamžite vyhladila, „Ja sám som z vojenskej polície. Postarám sa o neho sám.“

Ten večer, bol chladný a keď sa prvý krát poriadne zadíval Erwinovi do očí, bol ešte chladnejší. V ten okamih boli jeho pocity číre a nezameniteľné; cítil zimu. Nič viac než zimu ktorá sa vkradla do jeho prázdneho vnútra. V živote sa necítil tak prázdny. Nič viac než studený vietor.

Cítil zimu.

Nauč ma lietať.