Kapitola II.

• VI.                    Až naprší a uschne, tak sa zahojíš

V bielej hmle sa ocitli zvončeky. Bola to zvonkohra a zvončeky. Vietor v ktorom cinkali bol horúci a pálil Erwina na koži. Opäť ležal pod veľkou papraďou a díval sa do bledej masy ktorá sa rozprestierala nad kmeňmi stromov. Znova plával v mliečnej hmle. Vetrom sa niesli drobné, zlaté svetielka ktoré poletovali ako svetluška. Hmla sa začala pomaly víriť a on zahliadol v jej neľútostnom zovretí postavu maľovanú snáď čiernou kriedou. Onyxové oči na neho hľadeli spod čiernych pramienkov vlasov. Kriedovo biely a čierny. Vietor mu vial od chrbta. Navial plášť dopredu a Erwin zahliadol kúsok z nášivky krídiel slobody.

Prišiel si ma vziať so sebou? Prikovať ma na zem?

„Prečo máš o mne také sny? Prečo si myslíš, že som diabol?“ vychrlil Levi náhle na Erwina ktorý sa práve prebudil skropený potom.

„Erwin!“ priložil mu starostlivo ruku na čelo, „máš horúčku.“

Bol dôstojník! Dôstojník bez ruky, s horúčkou a nočnými morami o človeku ktorý mu zachránil život a ktorý pri ňom bdel vo dne aj v noci. Levi si nezaslúžil byť obeťou jeho snov.

„Pokiaľ budeš mať horúčky, neprepustia ťa z nemocnie,“ podotkol Levi než namočil obklad do studenej vody v lavóriku.

„Čo budem robiť Levi? Čo len budem robiť?“

„To je predsa jasné,“ vyžmýkal prebytočnú vodu z látky a otočil sa k Erwinovi, „rozmetáme spoločne ich špinavé zadky.“ Strel mu z čela a zo spánkov pot.

Erwin sa pousmial, „vážne neznesieš špinu.“

„Sám si teraz špinavý, Ewrin,“ prešiel mu látkou cez nos.

Z Erwinových očí sršal chlad. Boli ako zamrznutá, zimná obloha. Tak vzdialená a číra. Žiarila do diaľky ako zafír vo vode. Príliš ďaleko aby sa tej modrej mohol dotknúť. Nezmenilo sa to ani po šiestich rokoch. Nikdy sa to nezmenilo. Stále boli chladné a preli sa s jeho vrelým úsmevom. Obaja mali v sebe niečo studené. Prasklinu na tele skrz ktorú do ich prázdnoty vial vietor. Vznášali sa nad svetom, poletovali a túžili uletieť. Vždy boli príliš ľahký a príliš tvrdohlavý.

„Ako sa má Eren?“ opýtal sa Ewrin keď otočil hlavu späť dopredu.

„Nechceš sa so mnou baviť o ničom inom?“ opäť vyplákal obklad a priložil ho svojmu veliteľovi na čelo.

„Je v poriadku?“

„Je,“ odvetil krátko Levi.

„Zveril som ti ho Levi bez jedinej námietky a bez pochybností o tom, či svoju úlohu zvládneš.“ Rukou zovrel perinu. Cítil náhly príval horúčavy ktorý opäť zalial jeho telo.

Erwin, do čerta s tebou!

„Chceš niečo priniesť?“

„Povedz mi Levi, dávaš si to za vinu?“ Erwin sa nepohol. Strnuto ležal v rovnakej polohe a svoj mrazivý pohľad upieral do steny pred sebou.

Vedel až tak dobre čítať v nepriestupnej tme Leviho očí? Kam sa musel až Erwin ponoriť aby Leviho dokázal pochopiť, aby mu dokázal podať pomocnú ruku a nezblázniť sa? Do akej temnoty obaja spoločne vkĺzli.

Povedal Erwinovi, že pozná peklo. Vraj má peklo veľa podôb a vždy sa objaví v inej podobe. Peklo bolo každého osobná záležitosť. Jedno peklo mali však všetci spoločné.

Levi sklonil hlavu. Pohliadol si do dlane a pevne zovrel čeľuste k sebe. Či si dával to dával za vinu? Rovnako ako Erwin, aj on vydával rozkazy. Bolo možné si niečo nedávať za vinu?

„Sklamal som ťa,“ odvetil Levi po krátkej odmlke, „zveril si mi Erena a ja som ho nedokázal ochrániť.“

„Bol to rozkaz, Levi. Mal si rozkaz, rozumieš? Tvoje zranenie bolo spôsobené ochranou Erena a Mikasy! Bez teba by sme Erena stratili už dávno. Nemohol som im dovoliť zničiť všetko prečo si bojoval.“

„Erwin, hovoríš akoby som spasil dvakrát svet… bol to len blbý spratok a jeho zbrklá kamarátka… dve sopľavé deti, nič viac…“ Levi sa postavil z tvrdej stoličky a podišiel k oknu.

Konečne prestalo pršať. Osem dní dažďu bolo príliš depresívnych. Na okne sa držali posledné kvapky. Oblaky pretrhli prvé lúče slnka. V zime je slnko príliš ďaleko od zeme, v zime je modrá obloha nádherná, striebristá a studená.

„Znova budeš bojovať, nezáleží či máš jednu ruku, či ti vezmú obe nohy,“ oprel sa Levi o parapetnú dosku okna, „nikto na svete ťa nezastaví…“

Bolo leto a predsa… obloha bola krajšia než kedykoľvek predtým. Bola sivá a žltá.

Levi sa vrátil späť k Erwinovej posteli. Kolenom si kľakol na matrac a nahol sa k jeho tvári. Rukou sa oprel o vankúš a nahol sa nad neho.

Prečo máš tie sny? Prečo ma vidíš ako démona? Pretože hovoríš, že to nie je moja vina, ale keby som tam bol, vieš, že by si o ruku neprišiel.

„Dobrú noc, Erwin,“ vtisol mu bozk na čelo, „už ťa nebudem strašiť.“

Hneď ako Levi za sebou zatvoril dvere, Erwin otočil hlavu k oknu. Nevšimol si, že by ho Levi otvoril. Dovnútra vial čerstvý vánok. Nebol tak studený ako dni predtým. Slnko si našlo cestu aj do jeho izby. Šedá a žltá. Tieto farby mu boli povedomé.

Strašiť. Bojím sa, že ak budem znova bez teba Levi…

• VII.                  Spredu či zozadu, je jedno odkiaľ zaútočíš, nikdy nevyhráš!

Prešli tri dni od Leviho návštevy v nemocnici. Erwin bol pripravený na odchod a v kútiku srdca očakával svojho najlepšieho muža, že za ním príde a pomôže mu do uniformy. Nakoniec sa tejto práce uchopila Hanji. Nebol v tom žiadny tajný úmysel a Hanji samotná, prijala túto službu ako pomoc dobrému priateľovi.

Nikto nehovoril a nikto sa neopýtal Erwina ako sa bude každé ráno obliekať, kto mu pomôže a ako to bude zvládať. Dokonca aj Hanji mlčala. Nechcela dokonca ani hovoriť o zbehoch z ktorých sa vykľuli nepriatelia. Únos Erena bola posledná kvapka ktorú Erwin dokázal prehltnúť. Vojenská polícia sa snažila zadržať Erena a uvrhnúť ho opäť do žalára kde by čakal na svoju popravu.

Vedel, že Levi sa o neho stará, vedel, že Levi je preč. Dôvod prečo za ním ani jediný krát za posledný týždeň neprišiel, bol jasný.

„Ak za ním vycestuješ teraz, bude to príliš nápadné,“ podotkla Hanji akoby vedela čítať jeho myšlienky, „viem, že ho potrebuješ. Cítiš sa nesvoj, ale ty to zvládneš.“

„Hanji,“ vykročil k dverám, „vycestuješ za Levim akonáhle to bude možné. Bude ťa potrebovať.“

„Rozkaz!“

Erwin vykročil po ulici s hlavou hore. Odmietal nastúpiť do kočiara. Krok za krokom nechal na seba upierať zvedavé pohľady ľudí. Vedel, že čoskoro za ním príde niekto z vyšších kruhov aby mu zodpovedal pár otázok ohľadom Erena.

Sú to obyčajné sopľavé deti…

Všetci boli obyčajní ľudia. Rovnako krehkí ako ktokoľvek v tomto meste. Eren, bol dokonca ešte dieťa. Keď sa Levi naposledy na neho pozrel v nemocničnej izbe, mal pocit, že v jeho pohľade zahliadol slabý odtieň modrej, a možno to bolo len preto, že mu bol tak blízko a on zahliadol vlastnú farbu očí ktorá sa odrážala v onyxe Leviho duše.

Nezáležalo na tom, že nie? Či príde o nohy a ruky, koľko nepriateľov príde, on sa poraziť nedal. Pretože po jeho boku sa vždy nachádzal tichý tieň. Diabol, ktorý by dokázal zdolať celý svet.

Diabol na mojej strane.

„Ah bože Erwin, ty blb, prísť o pravú ruku, nemôžeš ani salutovať… ako budeš teraz núkať svoje srdce?“

• VIII.                Nevzdávaj sa, len to prijmi!

         Či pršalo alebo pražilo  slnko, fúkal silný vietor alebo bolo absolútne neprijateľné počasie, Levi nesmel poľaviť. Levi musel trénovať vo dne v noci. Na tréning sa pripojil uprostred sezóny nováčikov a aby ich dobehol, musel skrátka stihnúť všetko za polovicu času. Niežeby mu to robilo problém, letel pomedzi stromami skôr a rýchlejšie než ktokoľvek iný, a pretože bol pozadu, nemohol sa zúčastniť bežného vyučovania.

Keď letel pomedzi stromy, keď len jedným pohybom zmizol Erwinovi medzi korunami, keď perfektným a čistým rezom rozsekol figuríne zátylok, všetko prežíval s Erwinom. Bežné záverečné skúšky trávil s ostatnými ktorých nechával ďaleko za sebou, že si ho väčšinou ani nepovšimli a keď sa kadeti rútili na figuríny, niekto ich už dávno pred nimi rozsekol.

Erwin si vždy s úsmevom založil ruky za chrbát a povedal inštruktorovi: ja som neurobil nič, len som mu ukázal ako sa to používa.

Napriek tomu, že bol Levi silným, flexibilným a smrtiacim vojakom, chýbal mu základ ktorý musel mať každý vojak; disciplína. Keď na neho Erwin kričal, aby sa k nemu vrátil, Levi ho ignoroval a pokračoval ďalej lesom až kým nedorazil na jeho koniec  – k lúkam. Po tréningu mu vždy prikázal aby si šiel odpočinúť, aby sa pripravil na ďalší deň. Namiesto toho sa Levi vytratil aj so svojou výbavou a opäť sa preletel nočným lesom až k lúke.

Vojak mohol byť akokoľvek dobrý, ale ak nepočúval rozkazy, bol prakticky k ničomu. Každý kto sa vydal na svoju päsť, pocítil aké bremeno leží na jednotlivcovi. Ak sa mohol človek spoľahnúť na skupinu, mohol cítiť, že za jeho chrbtom vždy niekto stojí, a hlavne, ak veliteľ potreboval svojho najsilnejšieho vojaka na určitom mieste, ten vojak mal bez rečí poslúchnuť.

„Povedal som ti to jasne!“ zvolal Erwin naštvane, „ak nebudeš poslúchať príkazy, nikdy nezložíš záverečnú skúšku aj keby si bol nepremožiteľný!“

„Neurobil som už dosť?!“ vrátil mu Levi rovnakým tónom, „každý deň robím to, čo mi prikážeš! Vrhám sa stále na tie zasrané figuríny, vždy sa zastavím pri tom prekliatom strome a otočím sa späť!“

„Stačí jediný krát aby si ma neuposlúchol a môžem tvoje telo zbierať po častiach!“ Erwinove ruky vyleteli veľmi rýchlo po Leviho krku. Vzal ho za golier od bundy a pritiahol ho k sebe. „Nenúť ma zbierať tvoje končatiny po celom zasranom lese!“ zreval Levimu do tváre.

„A keď ma zožerú pri plnení tvojho príkazu, čo potom?!“ odstrčil ho rukami od seba Levi, „čo urobíš, až skapem, keď mi povieš zastav sa pri tom posranom strome! Ja tam zastavím len preto, že si to povedal… čo urobíš ak zomriem len kvôli tebe?!“

Mlčal. Tváril sa, že ho Leviho otázka nezaskočila. Tváril sa, že mal vždy všetko pod kontrolou. Levi nemal ducha vojaka, Levi bol len neuveriteľne zručný a silný. Levi nebol vojakom, Levi bol bojovníkom. Nepotreboval príkazy aby vedel čo má spraviť, proste to urobil. Ak by umrel, pretože bojoval na vlastnú päsť, nebola by to nikoho vina. Ak by umrel pretože mu Erwin prikázal smer, bola by to Erwinova vina, alebo vina Titánov? Bola by to vina Leviho, že nedokázal splniť príkaz, že nedokázal prežiť? Bol by označený za slabocha?

„Končím…“ odvetil Levi a odhodil otupené ostrie do trávy.

Hneď ako sa otočil, Erwin siahol po jeho ramena a otočil si ho tvárou k sebe. Sklonil sa aby mu pohliadol do očí a keď v nich opäť nevidel nič iné než priepasť, priložil mu náhlivo obe ruky na tvár.

Levi cítil ako mu jeho brušká prstov vtískajú kožu do lebky. Na jednej strane Erwin zovrel prsty k sebe a potiahol tak za niekoľko čiernych prameňov Leviho vlasov.

„Neumrieš! Chceš to príkazom, aby som si bol istý, že môj príkaz splníš? Prikazujem ti neumrieť! Nikdy nesmieš umrieť!“ zvolal mu do očí, „nikdy si ma nepotreboval Levi! Potreboval si len spôsob ako sa k tomu dostať! Bol som tvojimi dverami tam a ubezpečujem ťa, že ma nikdy nepoužiješ ako dvere späť! Nedovolím ti to!“

Nezvládol sa viac nachádzať v zovretí Erwinovych rúk. Nedokázal viac zniesť dotyk jeho teplých dlaní na svojej tvári, prsty ktoré zvierali pramene jeho vlasov, blízkosť s ktorou sa ho opäť snažil presvedčiť, že len jeho spôsob je tým správnym. Snažil sa mu prikázať ako žiť a ako umrieť. Pokiaľ mu prikáže, aby umrel, bude musieť umrieť tak isto ako keď mu prikáže aby neumieral?

Zastihol Erwina nepripraveného. Leviho päsť perfektne pristala v ľavej strane jeho tváre. Obaja sa od seba odtrhli. Levi sklonil hlavu, ruky stále zvieral v päste. V uniforme ktorá perfektne obopínala jeho telo, vyzeral rovnako šialene ako pred rokom keď sa prvý krát stretli. Tá istá osoba, v inom šate,  o rok staršia.

Erwin si strel prstami krv z pery. Chvíľu si na ne hľadel, než sa mu na tvári objavil úsmev. Sila, bola to všetko surová sila ktorú ovládal hnev a nenávisť.

„Vieš aký trest je za napadnutie nadriadeného dôstojníka?“

„Koho to kurva zaujíma!“ precedil Levi cez zuby, „zaslúžil si si ju!“

Aký to má zmysel? Nenávidí byť ovládaný. Celý život bojoval sám za seba, podľa vlastného uváženia…

„Získam si tvoju dôveru Levi. Zistíš, že moje príkazy môžu byť rovnako správne ako nesprávne. Som človek a som veliteľ, a to jediné čo chcem od svojich mužov je, aby prežili čo najdlhšie. Ak niekto ujde pred titánom, nebudem ho trestať. Ak niekto zaútočí na titána proti mojej vôli, budem ho trestať. Toto sú dve veci, ktoré musíš pochopiť a ktoré musíš prijať, aby si sa stal členom prieskumnej légie.“

Bez slova. Odišiel bez jediného slova ktoré by Erwina uspokojilo. Proste sa opäť otočil a odišiel. Zanechal ho za sebou na lesnej cestičke. Erwina a svoje otupené čepele. Sila ktorou Levi bojoval, bola sila hnevu a nenávisti. Čoskoro však Erwin zistil, že v každej rane ktorú Levi zasadil, sa neskrývali len hnev a nenávisť, ale aj túžba po slobode.

Letieť.

1. IX.                Uprostred noci a celkom bezbranne

Po jednej z misii, uprostred noci, Levi zaklopal na dvere od Erwinovej izby. Bosý, vo svojej košeli a v nohaviciach od uniformy.  Neozbrojený, len obyčajný chlap ktorý o polnoci potreboval pomoc svojho priateľa.

Keď sa dvere pred ním neotvárali, Levi zabúchal silnejšie. Ako kapitán si predsa mohol pohovoriť so svojim nadriadeným. Ak mal byť kapitánom svojej jednotky, potreboval hovoriť so svojim veliteľom viac než kedykoľvek predtým, pretože to čo sa stalo… bolo… že Petra umrela. Že všetci umreli a on už nedokázal viac čistiť, nedokázal viac drhnúť, nedokázal zo seba zodrať svoju kožu.

„Levi,“ ozval sa Erwin unavene spomedzi dverí, „vieš koľko je hodín?“

„Je to pravda? Každý kto je v prieskumnej légii má nejaké šialené spojenie so zakázanými knihami?“

Erwin ťažko prijímal jednu jediný informáciu vo svojom stave bdenia. S povzdychom odstúpil od dverí a vpustil Leviho dovnútra svojej izby.

„Ja neviem, Levi…“

„Myslíš, že je to v poriadku, aby umreli aby…“

„Levi…“ snažil sa ho zastaviť Erwin skôr než by prešiel do fázy seba obviňovania.

„Kurva už sa to stalo toľko krát a ja,“ odmlčal sa hneď ako mu hlas preskočil. Posadil sa na kraj Erwinovej postele s rukou na ústach.

Nikto mu nepovedal, že s určitým množstvom straty sa človek jedného dňa zlomí a vypadne zo svojej tvrdej schránky. Keď mu Erwin povedal, že mu ukáže peklo, Levi bol odhodlaný podstúpiť akýkoľvek druh pekla. Neskôr sa z toho kriminálnika stala rešpektovaná osoba ktorá dokázala viesť peklom svojich ľudí.

Erwin, predal si mi niečo, čo nedokážem uniesť.

Posadil sa vedľa Leviho. Poznal ten pocit, lenže on nemal ku komu v noci pribehnúť. Levi nakoniec mal len jeho. Ak by tu nebol, pochoval by ďalšiu nepríjemnú spomienku do svojho vnútra? Aký hlboký musel byť hrob v jeho vnútri…

Nebolo to prvý krát kedy Levi zakúsil bremeno zodpovednosti. Svoje povýšenie spočiatku nechcel prijať, vedel, že by dostal pod ruku ľudí ktorých by musel smerovať. Ak by zradil ich dôveru ako by sa im mohol pozrieť do očí? Bolo príliš ťažké byť zodpovedaní, príliš zložité vydávať príkazy.

„Umreli preto, aby obránili dôležitú osobu…“

„Ak by som bol s nimi…“

„Levi,“ prerušil ho opäť, „slová ak by som bol s nimi nezmenia skutočnosť.“

Mal im snáď Levi prikázať aby prežili? Bol tento obyčajný príkaz tak silný, že jeho samotného držal na žive? Vďaka obyčajnému príkazu našiel svoje hranice.

„Ak sa veliteľ stane slabým, ak prejaví strach a slabosť, ľudia v neho pomaly začnú strácať dôveru. Ako ich môže viesť niekto, kto neverí sám sebe?“ Erwin s hlbokým povzdychom pohliadol von oknom, „som zodpovedný za vás všetkých, bez výnimky… žijem s tým každý deň, zaspávam…“

„Ako mám veriť sám sebe, keď mi všetci umierajú pod rukami?“ prerušil Erwinovu reč.

Strata sebavedomia v Leviho prípade bolo niečo, čo si Erwin po celé roky nedokázal predstaviť. Z muža ktorý sa vzoprel svojmu veliteľovi sa stal niekto, kto velil a prijímal údel, ktorý mu Erwin položil na plecia. Kto iný, a kto by dokázal lepšie ochrániť svojich ľudí, než Levi? Ak to nedokázal on, tak to nedokázal už nikto.

„Tvoje príkazy nikoho nezabili,“ vzal ho okolo ramien Erwin, „boli to titani, vždy sú to oni! A ja nedovolím, aby zapríčinili, že môj najlepší muž, moja nádej v toto ľudstvo, prišiel o svoje odhodlanie v boji proti ním! Nemyslím si, že by ktokoľvek z našich priateľov ktorí padli v boji, chceli aby si prestal bojovať, aby si sa trápil… ak ti nepomôže ani moja reč, pomôžem ti ja. Vždy tu budem. Pretože aj ja budem vždy bojovať… nikdy neprestanem…“

Bol to hmlistý chodník ktorý v tú noc Levi videl vo svojich snoch. Dlhý chodník zaliaty nepriehľadnou hmlou. Ťahal sa do stratena, do neznáma, a neznámo vždy ľudí strašilo. Aký hlboký bol hrob v Leviho vnútri v ten deň ani on sám nevedel. Vedel, že kedysi jeho prázdne vnútro, ktoré zaplnila túžba po slobode, sa teraz plnil mŕtvymi. Krvou a končatinami. Všetkým mŕtvym a to mŕtvo padalo do prachu, prikrývalo ho nadprirodzené množstvo prachu a špiny aby sa viac nemusel dívať na tváre ľudí ktorých za sebou nechal. Jeho svedomie trpelo, jeho svedomie chcelo ostať čisté.

• X.                  Si sám? Pretože ak nie, tak s tebou odmietam hovoriť!

Levi sedel celý čas na strome. Bol pripravený kedykoľvek vyskočiť a presunúť sa pomocou trojrozmerného manévrovania do bezpečia. Ak sa rozhodol utekať, tak utekal. Nebol v tom žiadny hlbší význam. Človek aby prežil musel buď utekať alebo bojovať. Levi robil oboje.

Keby Erwin nebol tak hlúpy, mohol byť dnes s nami. Idiot.

Pohliadol dole na postavu ktorá práve prišla. Čas a miesto odpovedali dohode. Erwin stál pod ním, neschopný boja. Bol veľký risk aby sa ocitol sám na takomto mieste, preto sa Levi spustil len pol metra na lane a zostal. Nohami sa pevne oprel o kmeň.

„Si sám? Pretože ak nie, tak s tebou odmietam hovoriť!“

„Levi,“ zdvihol veliteľ hore hlavu, „som sám.“

„Skvelé, pretože nemyslím, že oceľové laná by uniesli nás oboch…“ podotkol mrzuto a spustil sa dole na zem.

„Čo tým chceš povedať? Že som pribral?“ zamračil sa Erwin.

„Nie, vôbec, ako ťa to vlastne napadlo?“ založil Levi ruky na hrudi. Sarkazmus z neho priam odkvapkával.

„Nevideli sme sa dva a pol týždňa, ale ani nevieš ako si mi chýbal a…“

„Oh, vyznanie lásky si necháme na inokedy, dobre?“ nervózne sa opäť ohliadol.

„Máš veľký problém Levi, ten chlap ktorý po tebe ide má plnú podporu vojenskej polície a ľudu.“

„A k tomu sme stratili Erena,“ pokrútil hlavou Levi a odvrátil ju na bok, „získam ho späť, ešte dnes v noci.“

„V skutku?“ prekvapene sa k nemu nahol Erwin, „a ako?“

„To je jedno nie?“

„Levi dávaj si hlavne pozor na svoj život! V tomto momente ťa nesmiem stratiť! Odmietam! Tak uposlúchni môj príkaz!“

Kapitán svojej roztratenej jednotky si otrávene povzdychol. Pohliadol si na špičku čižmy a znova otočil hlavu niekam medzi kmene stromov. Opäť sa mu všetko rozpadalo pod rukami. Tento krát sa už nemohol ani jeden z nich vyhovoriť na titána. Vraj to nikdy nie je nikoho chyba, za všetko môže vždy nepriateľ. Táto teória mu umožňovala ako taký spánok.

„Veliteľ a jeho večné rozkazy, čo s tebou Erwin,“ pohliadol mu do modrých očí, „vyber si Erwin… ak má prežiť Eren, alebo ja… môže nastať taká situácia, kedy budem musieť ostať…“

„Nepripadá v úvahu! Žiadna možnosť tvojej alebo Erenovej smrti nepripadá v úvahu! Vydal som ti rozkaz pred šiestimi rokmi a ty ho budeš plniť!“ priložil Levimu ruku na vrch hlavy.

„A do kedy, Erwin,“ odohnal otravnú ruku od seba, „kým neumriem?“

„Kým ti nedovolím umrieť!“

„Tch…“ odstúpil od svojho veliteľa, „si fakt strašne otravný človek!“

Erwinovi na perách hral drobný úsmev. Nechápal ako je možné, že pri Levimu je tak jednoduché sa usmievať. Spočiatku si myslel, že je to jeho neohrabanou náturou, keď spoznával svet tam von. Tento sarkastický a neurotický človek bol všetko len nie zábavná osoba. Nakoniec, jeho úprimnosť a podrezaný jazyk boli niečím, čo veľkému množstvu ľudí chýbalo. Jeho úprimnosť ktorá sa často bila s autoritou, bolo to, čo Erwin na Levim miloval.

Miloval?

„Zdá sa, že si musím pohnúť, ak chcem byť generál,“ utrúsil Levi.

„Generál?“ opýtal sa Erwin prekvapene.

„Len generál ti môže prikázať, aby si neumrel!“ hneď za tými slovami vystrelil laná do koruny stromov a preletel ponad Erwina.

Bol toto ten pohľad ktorý sa Levimu naskytol pred šiestimi rokmi? V tmavej noci neboli oceľové laná vidieť a človek vyzeral akoby skutočne letel, akoby bol schopný uletieť čomukoľvek čo sa mu dostane do cesty. Bol toto pohľad ktorý prijal Leviho vstúpiť do légie?

Erwin už nikdy tento pocit nezažije. Sloboda mala však veľa podôb.

„Idiot!“ začul veliteľ dodatočne z diaľky. V nočnom tichu sa slová ozývali do tmy a Erwin si opäť pripadal, že po jeho boku stál diabol.

Len diabol môže letieť s vetrom o preteky a prežiť.