Kapitola II.

         Príšerne to bolelo. A ak mám pravdu povedať, tak to už nebola len telesná bolesť. Už to bola aj bolesť srdca, bolesť zmyslov. Nenávidel som sa za to, že sa tak chovám k Mookyulovi, ktorý kvôli mne riskoval svoj život, prácu, a vlastne úplne všetko. A čo som mu vlastne dal ja?

Hlúpy sľub?

Budem na teba čakať navždy?

Hlúposti.

„Ewon!“ zvolal na mňa Jooschul  mávajúc rukou s úsmevom. Podišiel som pomaly k nemu a napravil si šálu na krku. Bolo tak milé a krásne ako sa Mookyul vystrčil z okna a zakričal za mnou von. Zhodil mi šálu. Bol som tak milo prekvapený. Stál som pod oknom a chytal šedú šálu a on naťahoval dole ruku. Pustil ju dole a ja som na okamih sa cítil ako princ ktorý si berie dar od svojej princeznej.

Stupídne že?

„Ah ahoj. Tu  sú tie poznámky.“

„Čo sa ti stalo? Vyzeráš akoby ťa nabralo nejaké zviera.“

Kráčal som totiž k nemu dosť… eh široko. Ale vďaka zime a snehu som sa mal na čo vyhovoriť. „Spadol som na ľade a nie raz.“ Usmial som sa. Vlastne to bola pravda. Takže moje svedomie netrpelo ďalšou lžou.

„Ty si šikulka.“ Zasmial sa Jooschul a vzal si moje poznámky „prepíšem si ich a vrátim ti ich. Bývaš niekde blízko?“

Pohliadol som znova na neho.

Niekde blízko.

Ah bože Mookyul nechcem sa od teba hnúť. Nikdy nikdy nikdy.

Môj Mookuly. Vezmi ma preč od lží.

Prečo som len tak nesmierne tupý?

„Si v poriadku? Ewon!“ vzal ma za rameno, „si nejaký bledý. Mrzne a si bledý ako stena.“

„Ja… vieš…“

„Zašiel by som za tebou keď máš také bolesti.“

„Nie, môžeš mi ich dať  v škole.“ Usmial som sa nevinne. Mal som to vari vyhraté? Nezdalo sa mi.

„No vlastne som myslel, že si to len prefotím.“ Otvoril môj zápisník viazaný v umelej koži. Hrubý a plný povkladaných papierov. „Píšeš pekne a úhľadne. Nebude problém po tebe prečítať.“

No toľko komplimentov. „Ah, tak vďaka.“

„Vrátil by som ti ich ešte dnes.“

„Nemusíš. Vážne… v pondelok to úplne stačí.“ Asi som vyzeral, že sa ho chcem strašne zbaviť. Odhodiť ho do tej kopy nahrnutého snehu a utiecť. No, utiecť ako utiecť týmto spôsobom by sa skôr vyhrabal než by som sa ja rozbehol.

„Dobre, v poriadku ak nechceš aby som vedel kde bývaš, tak nebudem robiť nátlak.“

Nátlak na mňa? Nebude? Bože som zvyknutý na všetky druhy nátlakov. Na Mookyulove zdieračstvo vo firme, na jeho útoky zubami, na jeho psychické vydieranie. Na jeho hnev na jeho škodoradosť na jeho… skončím s negativizmom. „No vieš, my… my tam bývame až piati. A máme psa. Môj spolubývajúci jeden je strašný debil a ja nechcem aby si šiel do toho neporiadku.“

Zase klamem až to tisne.

Dobre, upokojím sa tým, že budem predstierať, že sa snažím len Jooschula držať stranou od mafie. Slušný podnikateľ tomu hovorí Mookyul. Heh, je tak zlatý niekedy až to normálne nie je. prečo ja stále po každom čumím ako chorá vrana?

„Hej Ewon.“ Opäť som sa zamyslel. Prestaň myslieť nad hlúposťami. Myslenie mi v poslednej dobe pridáva len starosti. A už nie len mne ale i ostatným „ak sa niečo deje… viem že sa poznáme veľmi krátko ale… no jednoducho… mne to môžeš povedať.“ Usmial sa a vzal ma za rameno

„Vieš Dahoon mi o tebe povedal. Že si tak spoľahlivý a od teba si môžem požičať poznámky. Lenže vieš, potom sa rozhovoril. Bolo mi to celkom i nepríjemné.“

Jooschul odvrátil odo mňa hlavu. Videl som v tých slabo hnedých očiach akési váhanie a hanbu, že to musel počúvať. Po pravde mi nemusel hovoriť, čo mu Dahoon natrepal. Začínal som ho nemať rád. Pretože neustále vyhľadával konflikty s Mookyulom. Niežeby mu došlo, že si to potom vždy len odnesiem ja a nikto iný. Je to ako byť Švajčiarskom uprostred Francúzska a Nemecka. Všetka zloba ide cezo mňa i keď sa do toho nechcem miešať.

„Bol opitý. Sedeli sme v bare a proste sme oslavovali, že som sa vrátil z nemocnice a začal mi vyprávať všetky tie veci o tebe a tvojom priateľovi. Ja chcem by si vedel, že nie som drbna. A nebudem šíriť niečo čo je tvoje súkromie. Len chcem by si vedel, že mi to povedal a tak… nemusíš mi klamať.“

Zaskočil ma.

Nevedel som vlastne čo si mám myslieť.

No moje ústa hovorili zase samy od seba.

„Ani nevieš, či je to pravda.“ Zamračil som sa, „Dahoon je.. je môj najlepší priateľ, ale čo sa týka môjho súkromného života, dokáže nakecať nehorázne kraviny!“

„Prosím, nechcel som ťa rozhnevať.“ Pohliadol smutne do zeme.

Ewon tvoje lži boli práve vystopované a odhalené.

Nevravel ti náhodou Mookyul, nauč sa klamať foxy?

Zrejme moja spoveď v kostole by bola aj na dve dlhé zimy. Ale na tom nezáleží, pretože to čo som raz povedal, sa nedá vymazať. A to, čo som povedal, bolo klamstvo. Jooschul si o mne teraz musí myslieť všetko len nie to čo je skutočnosť. Dúfam, že si nemyslí, že ma Mookyul týra alebo niečo podobné.

Vlastne som nechcel vedieť čo mu Dahoon natáral. Nechcel som mať ďalšie starosti nad hlavu. Nechcel som vedieť, čo si Dahoon myslí o Mookyulovi. A nechcel som vedieť, či tomu človek skutočne dokáže uveriť. Jooschul asi mohol.

„Poznámky mi stačia v pondelok ráno v škole. Dobrú noc. Jooschul.“ Otočil som sa výrazne urazene dosť na to aby to na mne videl. Nechcel som si ho znepriateliť. Vyzeral byť milý a úprimný. To len moje oči zalepené lžou trpeli, že nemali pravdu ako si ju chceli vydupať.

Vidieť len to, čo chcem ja sám a nútiť ľudí aby videli to čo chcem. Vidieť to mojimi očami.

         „Počuj Foxy…“ ozvalo sa keď som sa vrátil domov a zamkol. Bol som schopný skopávať čižmy z nôh tak dlho kým by fakt nespadli dole. Rozmetať všetko okolo seba. Vyzul som sa a stiahol si z krku šál. „Ty vyzeráš. Horšie než si odchádzal. Znova si spadol na svoj zadoček?“

„Nie.“ Povedal som otrávene a odložil som kabát na vešiak.

„Stalo sa niečo?“

„Vôbec. Len som unavený. Pôjdem si ľahnúť.“

Prečo sa tak staráš Mookyul? Prečo nosíš ten výraz na tvári? Si tak obetavý a dal by si všetko a ja som… neviem to oceniť a nemám predtým rešpekt.

„Dobrý nápad. Pritúliť sa pekne k baby foxy. K jeho teplému kožúšku.“ Nahol sa ku mne a otrel si jemne nos o môj krk. Tá vôňa bola jednoducho príliš hypnotizujúca pre mňa. Príliš príťažlivá aby som jej odolal.

„To šéf samozrejme môže, ale len pod jednou podmienkou. Že bude skutočne sa len túliť, zahrievať a nechá moje telo čo znamená hlavne intímne partie v pokoji pretože som unavený a dnes sme si už dostatočne užili.“

„Aká vyberavá líštička.“ Pocítil som bozk na svojom uchu, „už som ti povedal, že chcem mať tvoje deti?“

„Niekoľko krát Šéfe. A teraz… prosím pôjdem sa umyť a zaľahneme do postele.“

„Foxy, Foxy…“ pustil ma a pokrútil hlavou.

Neviem o čo mi ide a neviem to ani pomenovať.  Prečo by si mal Mookyul pýtať povolenie aby ma objímal, keď spíme v rovnakej posteli a milujeme sa?

Nie je to proste… divné?

Pomerne pokrytecké?

Chcem aby ma objímal aby sa tisol. Lenže… ten blbec vždy začne tlačiť na pílu keď nemá. Je nadržaný až chorobne a jeho životnou náplňou je mlátiť do ľudí a sexovať.

Prečo proste nemôže aspoň trocha upokojiť hormóny?

Zviera jedno!

         Ah milostivé buď ráno sobotňajšie ktoré je posvätené tichom a pohodou a… bolesťou môjho zadku.

Viete ono… mať sex s Mookyulom je pamäti hodné. Ak prežijete prvý raz s ním, prežijete i druhý a tretí. A keď prežijete niečo také tak vás nezabije vari už nič na svete.  A toto prosím nemal byť kompliment. Skôr hrozba a upozornenie.

„Hmmm….“ zrazu sa ku mne nahol. Nie, vlastne on sa nakláňal ku mne celý čas aj keď som mal zatvorené oči. Nebyť toho šialeného pocitu, že musím nutne otvoriť kvôli niečomu oči nikdy by som nevidel tak neuveriteľne hrôzostrašný výraz ako je čumiaci Mookyul.

Uprene sa na mňa díval, tak blízko že som cítil jeho horúci dych na sebe.

„Naa Šéfe…“ snažil som sa nejako odohnať ten jeho uprený pohľad. Cítil som sa ako pod mikroskopom s dvoma očami. „vieš čo by bolo pekné?“ neviem prečo som to povedal, „keby si mi urobil masáž.“ Ale povedal som to.

Skutočne som od neho niečo sám chcel. Niečo intímne.

„Oh, baby foxy ma prekvapuje. No to svet nevidel.“ Nahol sa ku mne a pohladil ma vo vlasoch.

Ja neviem prečo som pri ňom tak nervózny keď nemám dôvod. Telo sa cíti fajn, je uvoľnené ale moja myseľ jednoducho…

„Zase premýšľaš o hlúpostiach?“ Nahol sa ku mne a pobozkal ma na pery, „prestaň stále premýšľať.“

Sklonil som hlavu a pohliadol do zeme. Moja tvár sa ocitla v jeho dlaniach a na okamih som mal pocit, že behom sekundy som dostal horúčku. Tak príjemne hriali v tejto zime. Hriali už i tak moje rozpálené telo.

Pousmial som sa a pohladil ho po rube dlani na mojej tvári. Nič sa predsa nedeje. Prečo odmietam tak očividnú vec, ako je život s Mookyulom? Keby bol niekým kto ma nechce, kto ma podvádza, kto ma osočuje, tak tomu pochopím.  Tak čo je potom môj problém?  Nerozumiem si.

„Tak poď…“ stiahol ruky z mojej tváre cez krk a hruď. Pohladil mi boky a vzal ma za obe ruky.

Vážne som chcel len masáž. Nič viac.

         K večeru prišiel Mookyul s tým, že vynechá schôdzku vo firme a bude sa mi plne venovať. Vraj mám zavolať, že mu  nie je dobre. Samozrejme, to vyzeralo nevinne a spôsobovalo to neskutočnú depresiu pre moje nervy.

Ak si myslíte, že je jednoduché zavolať do firmy kde nie je šéf a povedať, že šéf nepríde, tak to nie je pravda. Všetci chlapi sa začali vypytovať čo sa stalo, či netreba pomôcť. Chceli zavolať div nie špecialistov, divých doktorov a sanitku.

Mookyul a chorý?

Potom som sa to od nich dozvedel. Mookyul nebýva chorý. On je jednoducho nesmrteľný. Obrnený ako tank. Musel by ste ho zostreliť bazukou aby ste mu skrivili čo len vlások.

To ma začínalo desiť.

Prešiel som k Mookyulovi, ktorý sa vyvaľoval v kresle a ťahal tretiu cigaretu do seba. Tváril sa spokojne a pri tom tvrdo a priam šarmantne. No jediné čo som videl v jeho tvári ja, bola znova tá drzá nátura, ktorá mala tú vlastnosť si ma brať kedy sa jej zachcelo. Ak to mal v úmysle, tak som bol pripravený utekať do kuchyne a popadnúť prvú tvrdú vec na svoju obranu.

„Počúvaj… nabudúce až dostaneš tak geniálny nápad ako dnes, tak ma z neho vynechaj. Som len za idiota ako vždy.“ Postavil som sa pred neho a založil ruky na hrudi. Nič to s ním nerobilo. Len si potiahol z cigarety a pohliadol na mňa zdola. „Prečo si mi nepovedal, že si v živote nebol chorý? Mal som pocit, akoby som sa bavil s tvojimi rodičmi. Ktorí sú mimochodom piati chlapi volajúci na mňa sociálku, že bohvie čo robím šéfovi, ktorý v živote nebol chorý.“

„Ah… Foxy… Foxy…“ urobil dostatočné prestávky v jeho povzdychu a pokrútil hlavou. Vystrel nohu a začal mi chodidlom putovať po stehne až zatlačil na môj rozkrok.

Odtisol som mu nohu a odstúpil od neho. „Ak si tak chorý ako mi hovoríš, mal by si ležať v posteli a poslúchať ma.“ Zatváril som sa na výsosť zákerne. Robilo mi to po pravde aj dobre.

„Hmm… to neznie rozumne Foxy. Kebyže som ťa mal poslúchať, tak ťa nemôžem obťažovať.“ Vrátil mi zákerný pohľad číslo 2 a oprel hlavu o ruku.

„Tak tu hlavne neseď v rozhalenom župane.“

„Ale ja nie som chorý Foxy. Ako som povedal, chcem s tebou dnes tráviť celý deň a večer.“

„To je ten problém.“ Zamračil som sa. musím na večer niečo vymyslieť. Hocičo, čokoľvek. Pôjdem kopať i bane a hroby len aby som tu nemusel byť. Nezáleží na tom, že zem bude zmrznutá. Budem sa pri tom smiať a plakať slzy bolesti, smútku a šťastia.

„Foxy pri mne nechce byť?“ postavil sa a zahasil cigaretu. Každým krokom bol pri mne a ja som začal panikáriť. Ak ma teraz chytí už sa ho nezbavím. Vybehol som do kuchyne a on ako býk za mnou. Uchopil som panvičku z riadu do oboch rúk a postavil sa do obrannej pozície.

„Mám panvicu a nebojím sa ju použiť.“

„Oh.“ Povedal krátko a div nezačal peniť. Videl som tie imaginárne rohy v jeho vlasoch. Tváril sa naštvane, pobavene a hlavne chytro. Akoby bol stále o krok predo mnou. Poklepal prstami po stole pri ktorom sa opieral. „Foxy ide na mňa s panvicou.“

„Hej a čo? Máš problém?“ osočil som sa na neho a pobúchal dlaňou po kove panvice, ktorý zadunel. 

„Dobre teda… ja proti tvojej panvici. Ak vyhrám, budeš na veky vekov môj ak prehrám, čo sa samozrejme nestane, budeš mi prať a variť do konca života.“

„ČO?!“ Vyvalil som na neho oči, že mi skoro vypadla panvica z ruky, „čo je toto za debilnú dohodu?“ vypenil som na neho. a keby som bol kreslený tak už len znázornený s penou okolo úst a špirálkami v očiach.

„Máš strach Foxy?“ uškrnul sa.

„Takú debilnú dohodu môžeš vymyslieť len ty. Čo je to za kravinu? Za posratú debilinu?“ Rozhodil som rukami a hodil panvičkou nechtiac jeho smerom.

S výdychom môžem povedať, že sa jej uhol.

„Takže som vyhral?“

„O nič sme sa nestavili!“ Zreval som na neho vytočene. Podišiel ku mne a chytil ma za pás. Pritiahol si moje telo k sebe a pevne držal. Naťahoval som sa z jeho náruče všelijakým neúčinným spôsobom. Na všetky svetové i vedľajšie strany. Nakoniec som chytil utierku, ktorá prevísala z linky a začal som ňou Mookyula pohlavkovať.

„Drzé líštisko!“ Pevne ma utiahol a prehodil si ma cez plece. Visel som na jeho pleci ako vrece zemiakov. Hlava mi visela dole a tak som videl akurát jeho zadok. Zroloval som utierku a dal mu ňou ranu po zadku.

„Chceš sa hrať Foxynko?“

„Nevidíš, že ťa mlátim?“

„Sexy hry? Odkedy si na sadomaso?“ Určite na jeho tvári panoval úsmev. Mal ho tam a bol pobavený a spokojný so svojou situáciou. Vždy ma dokázal dostať. Úplne vždy.

Ale ja večer potrebujem vypadnúť.

Musím von.

Dvadsaťštyri hodín s Mookyulom osamote je príliš.

Priveľa.

         Dokonale… ubolenému Ewonovi sa nakoniec podarilo Mookyula ukecať, že sa potrebujem ísť prejsť. Mookyul ktorý so mnou robil tie… najdivnejšie veci čo som zažil súhlasil a usmieval sa pri tom až príliš podivne. Keď som sa obliekal a čumel na neho ostražite cez rameno, stále mal ten úsmev.

Pripomenul mi, aby som sa teplo obliekol.

To by bolo po druhé čo by som vyšiel v tričku a kabáte von.

„Čo sa tak dívaš na mňa?“ Nemohol som si odpustiť tú otázku. Pretiahol som si biely rolák cez hlavu. Dokonale ma kopíroval. Akoby som sa mu šiel vyzliekať a robiť striptíz.

Na to ma veru nedostane!

„Ale vôbec Foxy, len sa dívam ako sa obliekaš. Či dostatočne teplo. Nechcem ťa zase kriesiť zo štyridsať stupňových horúčok.“

Zamračil som sa. moja aura musela byť pekne temná a nepríjemná. Určite smrdela zhnitými jablkami a kompostom. „Kto sa ti prosil?“

„Drzá papuľka.“ Pousmial sa.

„Idem!“ povedal som príliš hrdo a odišiel som z bytu tak rýchlo ako sa dalo.

         Po ceste keď som si nasadzoval rukavice som si uvedomil, že ma Mookyul pustil nejako jednoducho. Bez zoznamu pravidiel ktoré mám dodržovať. Pustil ma tak… dobrovoľne. Nemusel som sa šklbať, trhať a ponižovať prosením.

Možno si stúpil do svedomia.

Alebo som mu už začínal ísť za ten deň na nervy.

…ah super Ewon. Vieš ako sa potešiť.

„Ewon! Ewon!“ doliehal za mnou známy hlas. Otočil som sa tým smerom a zbadal som Dahoona ako ku mne beží cez prechod. Za ním Jooschul.  Pousmial som sa a zaboril som ruky do vreciek od kabátu.

„Kde ste boli?“ opýtal som sa dvojice. Vyzerali byť spokojní a vysmiati.

„Na pivo, ideš s nami!“ Doohon ma vzal za jedno rameno a Jooschul za druhé. Obaja ma začali ťahať opačným smerom takže som cúval. Boli mi otočený chrbtom a ťahali ma za sebou. Díval som sa na ulicu a netušil čo je predo mnou.

„Ja nechcem!“ Namietol som.

„To nebola otázka.“ Zasmiali sa obaja.

„Dnes ťa opijeme či chceš alebo nie!“

Zvesil som hlavu a nechal sa ťahať po zľadovatenom chodníku.

Povedal som, že všetko je lepšie ako byť dvadsaťštyri hodín s Mookyulom?

Heh… možno.