Kapitola III.

• XI.                    Rozum mi ostal stáť

         Bolo neskoré poludnie a slnečné lúče tradične pretínal vysoký múr Maria. Jesenné slnko sa skláňalo na západ poza oblaky ktoré začali červenať. Každý vedel, že červené oblaky na západe prinášajú dážď. Zlatisté lúče však ešte stále vstupovali do blízkych okien a otepľovali staré a ošumelé priestory kasární, domov a obchodov.

Rozhodne to bol krásny pohľad na modrú oblohu ktorá končila veľkými a bielymi kopami oblakov do ktorých sa vpíjala krvavá aura dažďa. Táto obloha bola vzdialená a nech by človek putoval akokoľvek najďalej na západ, nikdy by nebol schopný sa jej dotknúť. Niektoré veci boli nedotknuteľné a Erwin si začínal myslieť, že Levi je taký istý. Rok a pol strávil so získavaním dôvery tohto na pohľad jednoduchého človeka. Nikto by povedal, že hlavná a jediná vlastnosť Leviho, je mrzutosť. Bola mrzutosť vôbec vlastnosť?

Keď sa generál na vojenskom súde zľutoval nad osudom ľahkovážneho hraničiara, Erwin mal ešte jednu podivnú žiadosť.

Z Leviho sa stal vojak takmer okamžite. Jeho rýchlosť a vrtkosť bola úžasná. Stavba jeho tela bola priam stavaná na to aby nosil manévrovacie zariadenie. Mohol lietať a manévrovať ako vták pomedzi stromy. Vždy keď mu Erwin povedal, že letí ako vták, Levi mu odvrkol, že je len vtákom so zlomeným krídlom. Jeho pohyb bol obmedzený.

Obmedzený.

Povedali, že vo vojenskej polícii nie je miesto pre človeka akým je Levi. Vysvetlili, že zlodej bez úcty ku šľachte nemôže šľachtu a kráľa chrániť. Človek ako Levi mal len jedno využitie; jeho zlosť a nenávisť mohla byť jednoducho vybitá na poli za múrmi, na ich odvekom nepriateľovi: titánoch.

Nebolo na tom nič zvláštne, že Leviho okamžite preradili do légie. Zvláštne bolo to, prečo s ním prevelili aj Erwina.

„Je to kravina,“ odvrkol Levi a vyzliekol si bundu s nášivkou prekrížených mečov na chrbte, „ešte stále máš v úmysle za mnou všade liezť, Erwin?“

„Bol som prevelený, nepodal som si žiadosť na prevelenie!“ vysvetlil mu bývalí člen vojenskej polície. „Nikto mi nepodal ani vysvetlenie.“

„Ja ti jedno poskytnem,“ Levi zastavil uprotred ulice a otočil sa na Erwina, „kopol si si, tak si kopli aj oni. Človek vidí veľa sračiek za svoj život a nedokáže sa dobrovoľne do nich vpliesť pretože vlastní niečo ako pud sebazáchovy. Ty si zrejme prvý človek ktorý má namiesto sebazáchovy vnútro plné sračiek.“ Odvetil chladne a mrzuto.

Erwin sledoval šedé oči ktoré sa zabodávali dovnútra jeho lebky. Nedokázal si zvyknúť na tak mŕtvy a bodavý pohľad ktorý mu Levi venoval. Bol na povrchu tak mŕtvy, ani nedokázal uveriť, že spolu naozaj teraz kráčajú ulicou. Tak studený a chladný aby sa nikto nikdy nedostal pod jeho kožu.

„Možno máš pravdu,“ odvetil Erwin pokojne, „možno som až príliš dobrosrdečný.“

Levimu sa vyhladila tvár ako kúzlom. Dobrosrdečný. Skutočne Erwin použil toto slovo aby vysvetlil svoj hlúpy stav? Vraj len elita sa dostane k vojenskej polícii, ale táto elita sa nemohla rovnať s veteránom légie. Ani jeden vojak z vojenskej polície sa nemohol merať so silou žien a mužov prieskumnej légie. Erwin, ktorý skončil ako druhý pri záverečných skúškach sa okamžite prihlásil do vojenskej polície. Prevelili ho na papierovačky, na obranu a hliadky. Prečo by chlap ktorý dosiahol tak skvelé výsledky mal skončiť vo vojenskej polícii?

Pretože v prieskumnej légii leží peklo.

„Erwin,“ povzdychol si, „až ťa bude žrať jedna z tých oblúd za živa, skús im povedať: nejedz ma, som príliš dobrosrdečný.“ Otočil sa otrávene a vykročil po ulici zaliatej večerným slnkom.

„Levi!“ zvolal Erwin ktorý ešte stále stál na svojom mieste.

Bol mužom ktorý sľúbil, že z Leviho spraví vojaka ktorý bude slúžiť korune, zatiaľ čo koruna o to nemala záujem. Chcel Levimu ukázať ako sa lieta ale Levi to dávno vedel, len nemal prostriedky. Niekde vnútri si Erwin myslel, že s radosťou prijal svoje prevelenie. Nech by si po skúškach Levi vybral akúkoľvek jednotku, musel by odísť do légie, to bola podmienka generála a ľudí zhora. Levimu to bolo jedno, pokiaľ mohol lietať.

Až uvidíš titana Levi, uletíš mu, alebo budeš bojovať?

„Rivaille!“ zvolal mohutne na celú ulicu Erwin. Pár ľudí sa zvedavo otočilo na vysokého a zamračeného blond muža. Chvíľu im trvalo, než zistili, že ten na koho kričí je asi o hlavu a pol nižší mladý muž s bundou prevesenou cez predlaktie.

„Rivaille! Volám tvoje meno naposledy!“

Levi sa zastavil a nedobrovoľne sa otočil na Erwina. Nebol mu nadriadeným, už nie! Obaja boli na rovnakej lodi, bez frčiek bez bontónu. Obaja plávali v tom istom jazere.

„Stále moje meno vyslovuješ zle,“ odvetil Levi a s povzdychom čakal na Erwina. Delilo ich od seba zhruba dvadsať metrov.

Obaja mlčali. Erwin bol príliš ďaleko od neho aby mohol z jeho tváre vyčítať pocity. Čím dlhšie stáli oproti sebe bez pohnutia a bez slova tým viac sa už Levimu nechcelo ani hýbať. Nechcel byť prvým kto vykročí a opäť pochopí Erwina bez slov. On skrátka musel. On bol Levi, pochádzal z nepodstatného miesta, bol nepodstatným človekom bez rodiny a dôležitých priateľov. Kde inde by ho mohli strčiť ak nie do légie kde ho nikto nebude hľadať?

„Chápem,“ povzdychol si Levi a konečne sa pohol z miesta, „chápem rozumieš?!“ zvolal za Erwinom než sa otočil a opäť vykročil po ceste.

Chápeš? Skutočne chápeš, Levi, že ťa chcem mať po boku?

„Idiot,“ zašomral si Levi pre seba, „až sa mi rozum pozastavuje nad ním. Zrejme sú tie vtipy o blond ľuďoch oprávnené?“ mrmlal si ďalej než zašiel za roh a stratil sa z dohľadu Erwinovi, ktorý kráčal pomaly za ním.

• XII.                  Chápem prečo ja, ale prečo ty?

Erwin bol väčšinou považovaný za šialeného podivína. Pre druhých, bol človekom ktorému nezáležalo koľko toho obetuje pre svoje ciele. Začalo to stratou kariéry vo vojenskej polícii. Hneď ako nastúpil k prieskumnej légii, pochopil aké malé sú všedné ľudské ciele. Žiť izolovaný vo svete ktorý im patril bola denná samozrejmosť. Každý jeden človek ktorý sa pridal k prieskumnej légii bol oboznámený rizikom úmrtnosti. Každý jeden vojak vedel, že sa už nemusí vrátiť domov.

„Musím povedať, že mladá generácia nám vyrástla do krásy,“ zasmial sa krátko veliteľ Pixis. Dlaň si priložil na vrch svojej vyholenej hlavy a pomaly sa usadil oproti Erwinovi do kresla. „Prieskumná légia je plná krásavíc…“

„Veliteľ Pixis,“ začal s kamenným výrazom Erwin, „musím Vás požiadať o láskavosť.“

„Oh?“ konečne si zložil ruku dole z hlavy, „čakal som na tento okamih.“

„Vo vojenskej polícii je muž menom Kenny…“

„Oh?“ zopakoval Pixis opäť, „nemal by si sa na to opýtať niekoho z vojenskej polície?“

„Nemôžem nikomu dôverovať.“

„Rozumiem,“ postavil sa Pixis z kresla, „pokúsim sa. Ak ma ospravedlníš Erwin, mám ešte nejaké záležitosti,“ prešiel pomaly k dverám od kancelárie. Na chvíľu sa zastavil a otočil hlavu na Erwina. „Povedz, Erwin, bol vždy taký?“

Bola tu možnosť, že už Leviho nikdy neuvidí. Zo všetkých možností bola táto tá najpravdepodobnejšia. Možno budem musieť ostať…

Ak bol Eren titán s najčírejšími ľudskými pocitmi, Levi bol človek s pudom dravca ktorý útočí nemilosrdne na svoju korisť. Potom čo sa objavili ostatní ľudskí titáni, nebol deň kedy si Erwin neopakoval Leviho slová: takže ja som len obyčajný vrah. Celý ten čas som sekal do ľudského mäsa? Som len obyčajný vrah. Čo z nich robilo ľudí?

„Čo robí človeka človekom?“ Erwin pohliadol do dosky stolu, „je to láska? Je to súdržnosť? Aj zvieratá dokážu žiť v pároch, v skupinách a chránia sa navzájom pred nepriateľom. Aj zvery dokážu bojovať medzi sebou o prvenstvo, o miesto hlavného samca…“ na okamih sa odmlčal, „tak čo robí človeka človekom, Pixis? Čím sme tak výnimoční?“

Ja neviem, nikdy som to nevedel. Prijal som svoje ja, pretože ak by som sa mal zbytok života nenávidieť pre to kým som, aký zmysel by malo ešte bojovať? Aký zmysel by malo udržiavať na žive niekoho koho z duše nenávidím? Erwin, aj keď žijeme na pokraji vyhubenia, neprestali sme sa medzi sebou vraždiť a nenávidieť. Čím je to, že sme tak neuveriteľne hlúpi?

„Nezaslúžime si nakoniec, vyhynúť?“ opýtal sa do ticha kancelárie. Ani raz nestočil svoj zrak smerom k veliteľovi Pixisovi. Len sedel a díval sa do tmavého, dubového dreva. Za každým keď si potrieštil ruky krvou, keď boli pred ním jeho muži požieraní za živa, opýtal sa sám seba: zaslúžime si to?

„Myslel som, že podobné myšlienky mám len ja,“ prehovoril pokojne Pixis, „ale prečo aj ty, Erwin?“

Bol veliteľom prieskumnej légie. Bol vojakom ktorý sa rozhodol zmeniť osud ľudstva. Obyčajný človek ktorý mal výčitky svedomia. Možno to robí ľudí ľuďmi… svedomie.

Začul za sebou tiché zaklapnutie dverí. Možno Leviho už v živote neuvidí. Vždy si hovoril, že každý vojak ktorého stratil bol dôležitým a žiadna obeť nebude zabudnutá. Ak stratí Leviho, bude sa tváriť rovnako? Komu sa ospravedlní, komu vysvetlí akú dôležitú úlohu Levi zohral v záchrane ľudstva? Kto bude počúvať, keď nikto neostane? Kto bude počúvať o statočnom vojakovi, keď ten vojak nikoho nikdy nemal? Netúžil po ničom inom, než vyhrať a oslobodiť ľudstvo z večného strachu a väzenia. Bránil sa strachu a výčitkám svedomia ktoré ho uchvacovali do plameňov každú noc keď si líhal. Ak veliteľ prejaví slabosť, ľudia mu prestanú veriť.

Nech by sa udialo čokoľvek, nechcel Leviho stratiť. Neexistovala možnosť aby ho stratil. Ak bol niekto koho sa mali ľudia báť, bol to on, veliteľ prieskumnej légie. On nebol nádejou ľudstva, bol krivou, temnou a bahnistou cestou ktorá viedla k nádeji.

Čo je to nádej?

• XIII.                  Ukáž mi dôveru

Skôr než sa dokázal opäť postaviť na nohy, Erwin sa k nemu sklonil a priložil mu ruku na vrch hlavy ako malému dieťaťu. Na tvári mal úprimný úsmev. Chcel mu povedať ako skvele sa mu darí, ale skôr než stihol čokoľvek povedať, Levi odstrčil jeho ruku preč a okamžite sa postavil na nohy akoby práve nespadol na chrbát z výšky troch metrov.

„Zdá sa, že si na pády zvyknutý,“ odvetil zamračene Erwin. Založil si ruky na hrudi a čakal na odpoveď. Zdalo sa, že Levi si nechá svoje slová pre seba. Slová, vedomosti aj skúsenosti. Mohol byť zlodejom, vrahom, podvodníkom, ale nikdy sa netajil kým je.

Neoháňal sa ľuďom pred nosom so svojou minulosťou a väčšinou sa ho na ňu nikto ani neopýtal. Levi bol známy ako človek ktorý urobí čokoľvek aby prežil. Levi bol povýšený Erwinom v deň, keď Erwin pocítil ťažobu dôvery. Keď sa nespoliehal na druhých, ale na Leviho. Jeho celá dôvera bola sústredená v jedno bytie. V to poludnie, kedy ležal so zlomeným rebrom uprostred lúky a nedokázal sa pohnúť, nekričal pomoc! Kričal Levi! Jedno jediné slovo. Nechcel umrieť, bol príliš mladý a príliš panovačný aby umrel. Akoby bol Levi jediný človek v okolí ktorý ostal na žive. Nevidel čo sa dialo, ležal nepovšimnutý v tráve. Neschopný utiecť, si bol istý, že ak niekto prežil, bol to Levi.

Toto bol príbeh desiatníka ktorý sa stal náhle kapitánom. Pretože sa Eerwin rozhodol, že naložiť bremeno na Leviho malé ramená nie je nič, čo by nezvládol. 

„Kurva Erwin,“ odhodil otupené čepele do trávy, „ak chceš zomrieť, zomri si sám!“

Erwin naklonil hlavu na bok a chvíľu si skúmavo prehliadal tvár svojho desiatnika. Sledoval ako si vytiahol čisté biele plátno z vnútorného vrecka bundy a otrel si ruky od krvi titána. Je to hnus ktorým by si ľudia nemali špiniť ruky.

„To bola nejaká zasraná skúška veliteľ?“ hodil pohúžvane plátno smerom k Erwinovej hrudi. Modré oči pohliadli okamžite dole. Erwin stihol rukou zachytil látku skôre než stihla spadnúť na zem.

„Skúšaš moju lojalitu? Chceš sa nechať zabiť len preto, že mi veríš? Si psychopat?“ Levi nemohol prestať otrávene sršať štipľavé poznámky na adresu svojho veliteľa.

„Dokázal by si ma zachrániť aj vtedy, keby sa na mňa vrhol človek s úmyslom ma zabiť?“ opýtal sa zrazu Erwin. Zovrel bielu látku s krvavými fľakmi v ruke a pohliadol Levimu do očí. Nedočkal sa odpovedi. Namiesto toho mu Levi ukázal chrbát a rezkým krokom sa vydal za ostatnými vojakmi.

Možno sa vystavil nebezpečenstvu schválne, možno sa až príliš spoliehal na Leviho prítomnosť. Bol to prvý krok k povýšeniu desiatnika Leviho na kapitána.

Obetavosť.

Spadol z výšky šiestich metrov. Z krku titána ktorého zabil. Lano sa uvoľnilo z mäkkého dreva stromu a on spadol k zemi ako balvan. Pád mu vyrazil dych. Okamžite ucítil bodavú bolesť v hrudnom koši. Každý pohyb mu spôsoboval nesmiernu bolesť v pľúcach. Erwin vedel, že má zlomené rebro. Ak by sa pohol, riskoval by poškodenie pľúc. Mohol kričať. Stále mohol kričať keď sa k nemu približoval vysoký titán s hustou hrivou. Levi!

„Koľko krát ťa budem musieť ešte zachrániť krucinál!“ zvolal desiatnik na svojho veliteľa. V tvári mal hnev a známky obáv ktoré sa okamžite snažil skryť. Erwin nebol hlupák, Erwin dokázal čítať z tváre svojich vojakov. Dokázal poznať kedy majú strach, kedy sú odhodlaní. Dokázal im dodať odvahu a upokojiť ich rozbúrené mysle.

„Levi,“ odvetil bezmocne, „za tebou.“

Sledoval ako Levi vyletel k modrej oblohe bez jediného obláčiku. Každý jeho ladný a prudký pohyb ktorým sa vyhol dlhým rukám titána. Díval sa s akou ľahkosťou vyletel pomocou lán vysoko nad hlavu obra a spustil sa z oblohy ako dravec ktorý spozoroval svoju obeť.

„Erwin! Erwin! Erwin!“ z diaľky začul hlas Hanji ktorá prebehla k nemu cez vysokú trávu. Okamžite sa nad neho sklonila. Rukami sa oprela o svoje stehná a chvíľu si ho mlčky prehliadala.

„Videla som ťa zhora ako si spadol, si v poriadku?“

„Štvoročko,“ ozval sa Levi, „keby bol v poriadku, myslíš, že leží v tráve ako mŕtvy kôň?“

„Správne,“ usmial sa spokojne Erwin a než zatvoril oči, dodal: „kapitán Levi má pravdu…“

Bol to obyčajný deň. Človek si nikdy nemohol byť istý čo sa stane. Nikto si nebol istý ako umrie. Závada na zbroji, alebo zhnité drevo stromu. Existovalo toľko spôsobov úmrtia, zbytočných strát a hlúpych chýb s ktorými nikto nerátal. Každý mohol byť tým kto bude ležať so zlomeným rebrom v tráve. A každý mohol byť tým, kto bude volať o pomoc.

Každý jeden.

• XIV.                Nie je miesto pre ľútosť

         „Eren,“ začal svoje ráno mrzuto kapitán, „vyzeráš akoby si v živote nevidel vodu a mydlo…“

„P-Páchnem?“ okamžite si pričuchol k svojmu tričku. Nech sa snažil akokoľvek nič necítil. Zvedavo pohliadol na Leviho a potom znova na svoje tričko. Eren nechcel byť nezdvorilí, ani sa nechcel priečiť so svojim kapitánom, ale mal neuveriteľne silný pocit, že on nie je zdrojom smradu ktorý Levi cítil.

„Nepovedal som, že páchneš, ale že vyzeráš, akoby si nikdy nevidel vodu a mydlo.“

Eren nechápavo sklopil zrak. Vyzerám… voda a mydlo.

„Tvoja tvár,“ nahol sa k nemu Levi, „si špinavý, bež sa umyť!“

„Ha?“

„Eren,“ opäť začal otrávene, „nenúť ma ťa utopiť v sude, pretože dnes sa vážne nemám náladu hrať na tvoju opatrovateľku.“

„Ro-rozkaz!“

Nechápal prečo bol Levi tak príšerne posadnutý čistotou. Boli miesta staré, zatuchnuté a špinavé, ktoré sa nedali vyčistiť nech sa človek snažil akokoľvek. Myslel si, že najviac záleží na tom, aby bolo všetko v ich okolí čisté, nemyslel, že bude príšerné ak bude mať pár čiernych šmúh na tvári. A čo to vôbec bolo s tou jeho posadnutosťou?

Eren pohliadol na svoj odraz vo vode v sude. Chvíľu sa vôbec nehýbal než sa zamračil a prsty si priložil na tvár. Špina hovoril. Niekde na ňom bola špina. Načrel dlaňami do vody a opláchol si tvár. Na jeho tvári bola špina?

Špina.

Opäť načrel do suda a niekoľko krát si silne ošúchal dlaňami tvár až koža na jeho lícnych kostiach ostala červená. Špina. Eren hľadel do vody kým sa neprestala čeriť. Pohliadol na svoj odraz. Na tvári sa mu okamžite objavil hnev. Zamračil sa a zhlboka sa nadýchol než ponoril hlavu do suda s vodou.

Vyzeráš akoby si v živote nevidel vodu  mydlo…

Špina ktorá sa nedá zmyť bola v jeho vnútri a Eren si bol náhle celkom istý, že to, čo videl vo svojej tvári už neboli obyčajné šmuhy z popola, ale ľudská, odporná špina. Odraz duše.

Cítil svoje srdce čoraz silnejšie dunieť v ušných bubienkoch. Dochádzal mu dych. Zovrel okraje dreveného sudu a pevne zatvoril oči. Do vody uniklo zopár ďalších bublín.

Špina.

Náhle otvoril oči. Ucítil pevné šklbnutie vo svojich vlasoch. Niekto ho ťahal von z vody. Levi zovrel mokré pramene vlasov medzi prstami a vytiahol Erenovu hlavu z vody. Potiahol jeho telo prudko k sebe a nechal ho padnúť do trávi.

Eren sa rozkašľal. Dlaňou si strel vodu z čela odkiaľ mu stekala do očí. Opäť sa zhlboka nadýchol a previnilo pohliadol na svojho kapitána ktorý nad ním stál ako kat. Výraz Leviho tváre bol nečitateľný. Nemračil sa, len sa na neho díval a mlčal.

„Teraz vieš aký úžasný pocit je môcť dýchať a byť na žive. Váž si to a nerob kraviny, Eren.“

„Rozumiem,“ odpovedal Eren potichu. Sklonil hlavu a pohliadol do trávy. Z vlasov mu odkvapkávala studená voda. Vrchná časť jeho trička bola nasiaknutá vodou ktorá sa ešte stále vsiakala do bavlneného vlákna trička.

„Viem, že je ti ľúto,“ dodal Levi, „ale tu a teraz nie je miesto na ľútosť. Nikdy nebolo. Sústreď sa na to, aby si prežil.“

Eren zdvihol hlavu. Bojuj. Tvár sa mu vyhladila. Nebola ani jedna známka po jeho smútku alebo ľútosti. Bola len jedna dôležitá vec v živote a tou bolo jeho prežitie. Bol by schopný sa vrhnúť sebecky smrti do náruče. Chcel pocítiť aké je to byť skutočne na žive bez toho aby trpel, ale zdalo sa, že jedno bez druhého neexistovalo. Bolesť bola jediná vec ktorá dokázala človeku pripomenúť ako veľmi je na žive.

• XV.                  Ja som nahraditeľný, za mňa je náhrada

Pamätal si ako kričal na svojich mužov. Pamätal si prečo na nich kričal a pamätal si aj to ako všetko zrazu utíchlo a on ostal ležať medzi papradím. Ja som nahraditeľný! Zachráňte Erena! Bol nahraditeľný? Mal za seba náhradu? Kto by prevzal jeho miesto? Kto by bol natoľko šialený aby pripravil ďalšiu expedíciu za múry? Kto bol natoľko chladnokrvný aby sa vrhol po jeho stopách? Náhrada. Bol každý človek nahraditeľný? Ako mohol niekto nahradiť ľudí ktorí umreli? Bolo teda nahraditeľné jeho miesto veliteľa?

Kto by ho nahradil?

„Levi?“ zdvihol Erwin pohľad od stola vo svojej kancelárii. Držal v ruke brko a precvičoval si svoje prvé písané slová ľavou rukou.  Malá cena za všetky životy ktoré som zmárnil.

„Ak by som neprežil, kto by ma nahradil?“ opýtal sa vážne.

Levi sedel na stoličke oproti nemu. Nohy preložené a v ruke šálka s čajom. Chvíľu sa zamyslene díval na Erwina než si povzdychol a odtrhol pohľad od jeho serióznej tváre.

„Čo sú to zase za otázky?“

„Komu by si dokázal veriť tak ako mne?“

„Nikomu,“ odpovedal okamžite. Jeho priama odpoveď neprekvapila len Erwina, ale aj jeho samotného.

Ten parchant.

Levi pohliadol do šedo zelenej tekutiny vo svojej šálke. Bylinné čaje mu vždy upokojili myseľ a priviedli ho na iné myšlienky. Ich prírodná a intenzívna chuť pretekala jeho hrdlom ako med. Tíšila mu vysušenú sliznicu.

Chcel si myslieť, že nič okrem neho a čaju neexistuje. Ani Erwin, ani titáni, Eren, nikto neexistuje, len on a jeho čaje. Nechcel čeliť Erwinovému pohľadu. Za celé tie roky videl v jeho modrých očiach viac mrazu než nadelilo počasie.

Odložil prázdnu šálku na stôl. Zložil obe nohy k sebe a presne dvakrát ťapol podrážkou pravej čižmy o kamennú podlahu. Bez jediného pohľadu ktorý by venoval svojmu veliteľovi sa postavil zo stoličky a upravil si bundu.

„Budem čakať na tvoju odpoveď Rivaille,“ usmial sa Erwin.

V posledné dni si Erwin obľúbil vyslovovať jeho meno tradične. Snažil sa nezlomiť si jazyk a snažil sa znieť matersky. Ako rodič ktorý argumentoval zo svojim nepodareným deckom. Snažil sa ho vari vychovávať, alebo mu vštiepiť do hlavy niečo čo by tam nikdy nemalo patriť?

Levi si povzdychol a zastavil sa pri dverách. Erwinova výslovnosť bola príšerná. Prehĺtal písmenká a snažil sa dať dôraz na nesprávne hlásky.

„Aspoň som upútal tvoju pozornosť,“ oprel sa pohodlne a spokojne veliteľ vo svojom kresle.

„Čo mám urobiť veliteľ, aby som tvoje meno nezmenil na Elwina?“ venoval blondiakovi posledný ublížený pohľad než zmizol za dverami od kancelárie.

To poobede bolo horúce a Erwin cítil, že Levi netúži po ničom inom než zo seba zhodiť uniformu, vykúpať sa a zašiť sa v chlade svojej malej izby ktorú mu pridelilo veliteľstvo. Keby vojakov odmieňali za ich prácu a službu, Levi by si žil vo zlate a na jeho výplatnej listine by neboli peniaze, ale rôzne čaje.

Horúce poobede a Leviho zvláštna vôňa.

Erwin sa natiahol ponad stôl aby pohliadol do šálky ktorú Levi po sebe zanechal. Na dne sa nachádzalo pár vodou nasiaknutých zelených lístkov. Nedokázal identifikovať o akú bylinu ide. Listy a krátke konce stopiek ktoré tvorili hlavnú prímes čaju boli tmavo zelené a zvláštne zaváňali. Erwin vzal jednoduchú, bielu šálku za uško a oprel sa späť do kresla.

Spôsob akým Levi pil čaj, spôsob akým Levi sedel, spôsob akým Levi voňal.

Nenahraditeľný.