Kapitola III.

         Dahoon sa rozhodol, že nie je dobré ostávať pri tradičných Kórejských nápojoch. Začal ma napájať pálenkou. Pokladal predo mňa nové a nové poháre s bielou, hnedou, zelenou farbou. Len som na to zízal a potom to poslušne prehltol.

Po nejakom čase som si prestal uvedomovať, že som opitý ako doga, a tak mi už bolo jedno čo som do seba lial. Možno by som bol schopný sa otráviť i alkoholom, keby mi Jooschul nepriniesol džús ktorým som tvrdý alkohol mohol zapíjať.

Jedna vec bola však jasné, už viem ako sa cíti Mookyul, ktorý sa nevie pri pití kontrolovať.

Kto povedal, že ja sa viem?

Teda… kto povedal, že sa chcem kontrolovať pri pití?

Dnes.

„Počuj Ewon.“ Pritisol sa ku mne Dahoon a začal sa smiať. Áno to bolo to, čo mi chcel povedať. Len sa smial do môjho ucha. Potom prestal a bolo ticho.

Také plodné informácie som dávno nepočul.

„Vieš, že sa môžeš… kedykoľvek… hik… nasťahovať hik… ku mne.“ Pobúchal ma po ramene a napil sa piva.

„Ja mááám kde… bývahíííkť.“  Odpovedal som nemohúco a vtedy som sa rozhodol, že pôjdem domov.  Toto sa nedalo už nijako inak pokryť.

Tak som sa zdvihol a o tri sekundy som bol na zadku. Človek by neveril aké ťažké je sa niekedy postaviť.

Nad hlavou sa mi objavili mráčiky a všetky podobné negatívne veci, ktoré sa pripisujú kresleným postavičkám. Jooschul sa rozosmial  a pridal sa k nemu i Dahoon.

Kopal by som ich do hláv. Obidvoch. Ako mi toto môžu urobiť? Svojmu dobrému kamarátovi? Opiť ho a potom sa smiať jeho neschopnosti? Čo som nejaký tamten od vedľa z ktorého si treba robiť srandu?

„Zavolám si taxi.“ Rozhodol som a vytiahol si si z nohavíc mobil. To bolo to najťažšie na tom, triafať sa do gombíkov mobilu. Rozchádzali sa a čísla vyzerali zrazu ako písmená azbuky. 

Začal som kopkať rozčúlene nohami pod stolom a fňukať. Dahoon ma objal a zavesil sa mi tak na ramená. O pár minút som cítil, že ešte viac oťažel. Zaspal na mne.

Čašníka som poprosil, aby mi zavolal taxi, že nevládzem.

Ah bože, opatruj ma!

         Bol som si takmer istý, že som prišiel potichu. Musel som prísť potichu, pretože som nerobil žiadny hluk. Potichu som sa asi dvadsať minút zobúval a vyzúval. Potom som si sadol na gauč a zahľadel som sa pred seba. muselo ťahať zo mňa ako z Ruského  robotníka.

Ale hlavné bolo, že som prišiel potichu a Mookyul ma nepočul. Ten keď zaspí tak ho nezobudí ani vpád Ruských vojakov do mesta.

Usmial som sa a pohliadol som do dlaní. Tak pekné malé dlane.

„Mám hlad.“ Začalo sa mi do toho čkať. Ani som sa nevládal postaviť a dokráčať do kuchyne. vrazil som asi do každého kusu nábytku ktorý mi stál v ceste a potom som dorazil do cieľa: kuchyňa.

Otvoril som chladničku a začal som pátrať po dobrote. Z toho alkoholu som potreboval niečo sladké. Ale tak sladké, že by ma brnel jazyk. Nemal som žiadne sliny a ústa som mal ako demižón vypálené liehom.

Tak som vytiahol mlieko a pozrel som na skrinky. Tam niekde majú byť čokoládové mušličky.

Ten úsmev čo na mne vznikol bol priam zúfalý. Nevládal som si ani spomenúť kde máme mušličky. Tak som začal kutrať a keď som sa dokutral a začal som hrabať, spadla mi škatuľa na hlavu ako bola naklonená a opretá o dvere skrinky.

Čokoládové mušličky sa mi vysypali na hlavu.

Začal som sa smiať.

Ako debil.

Ako psychotický vrah ktorý  sa vydáva za zlodeja a prišiel ukradnúť čokoládové mušličky.

Haha.

Chcel som začať mušličky zbierať keď na mňa začalo niečo padať. Drepol som si a niekto na mňa začal liať mlieko. Vykríkol som celý šialený a ako som drepel tak sa mi po mlieku šmyklo a skončil som na zadku. Vlasy som mal celé mokré a oblečenie už tiež.

„Zjavne sú štyri hodiny ráno pre teba doba, kedy sa chodí z krátkej prechádzky.“ Začal som fňukať. Mookyul bol na mňa zlý. Polial ma mliekom.

„Hmm…“ vytiahol mi z vlasov mušličku ktorá bola napitá mliekom a vložil si do úst „vstávaj Ewon.“

„Na čo?“ opýtal som sa ako ducha zbavený.

„Vstávaj inak z teba narobím krevety!“

„Ani nevieš ako krevety vyzerajú.“ Rozosmial som sa.

Uvedomoval som si, že ma chytil za golier a začal ťahať po zemi von z kuchyne. v kuchyni to bolo ešte v poriadku, pretože tam sú dlaždice ale ako sme vošli do obývačky a môj zadok sa začal drať o koberec…

„Ty ma týraš.“ Zaskučal som.

„Na čo piješ, keď to nevieš?“ povedal mi.

Mal som pocit, akoby som počul sám seba, keď som mu to toľko krát tvrdil.

„Ja aspoň nehryziem ľudí.“

„Ewon!“ zvolal po mne a pustil ma, takže som padol celý aký som dlhý na zem. Pohliadol som na neho. zdal som sa sám sebe tak malinký. Tak zanedbateľný. Zrazu som nechápal, prečo chlap ako je Mookyul si derie kolená s niekým ako som ja.

Nechápal som zrazu vôbec ničomu.

„Vieš aký strach som o teba mal? volal som ti asi tridsať krát. Ty bastard si mal evidentne lepšiu zábavu.  Plazíš sa tu spitý po zemi…“

„Stretol som Dahoona a Jooschula…“ zamrmlal som z posledného. Oči sa mi zatvárali a bol som schopný okamžite zaspať. Možno som už bol v polospánku, ale cítil som ako ma Mookyul zdvihol na ruky. Ruky som položil do lona a pritúlil som sa k jeho hrudi. Bol to obranný mechanizmus. Viem, že Mookyul by ma ochránil pred hocikým a vždy…

Viem to.

Len zjavne nie pred sebou samým.

Ten blázon ma položil do vane a pustil na mňa vodu.

Chvála bohu, že nie studenú. Inak by ma mohol položiť jedine do rakve.

„Čo robíš?!“ začal som sa hádzať a driapať pazúrikmi ako zmoknuté mača. Mlieko mi až tak nevadilo ale, že ma strká do vane a púšťa na mňa sprchu to sú dve rozdielne veci.

„Okamžite to vypni!“ rozhadzoval som šialene rukami až kým mi nezatisol ruku na čelo a ponoril ma celého pod vodu. To som začal kopať nohami a mykať sa. dokonca som si trocha buchol i hlavu.

Keď ma vynoril z vody, musel som vyzerať, akoby sa snažil okúpať mŕtvolu.

         Sedel som na stoličke v kúpeľni. Len v župane. Mookyul mi osušil vlasy a do úst mi strčil kefku z pastou. Skoro som sa povracal ako hlboko mi kefu vnoril. Vzal som ju do ruky a začal som si čistiť zuby.

Cítil som sa ako nejaký alkoholik. Že robí poriadky so mnou na liečení.

Niečo tak stupídne som nikdy nechcel zažiť.

Už nebudem piť.

Prisahám.

         Prebudil som sa až niekedy k večeru. Vonku bola už jasná tma. Otvoril som oči a pohliadol na snehové vločky za oknom. Po celom byte bola tma a ticho. Prišiel som si tak sám a k ničomu.

Nepamätal som si čo, sa vôbec dialo. Vôbec.

Zaujímavé bolo, že ma nebolela ani hlava a nebolo mi ani zle od žalúdku. Len som tam tak ležal s absolútnym oknom. Je to strašný pocit. Tak strašný, že sa nedá ani opísať. Ten strach, že som urobil nejakú hlúposť a preto som sám  doma o takomto čase. Že som povedal niečo čo by som mal ľutovať a nemôžem sa za to ospravedlniť, pretože neviem čo to mohlo byť.

Absolútna bezmocnosť. A veľmi ma to rozčuľovalo.

Čo ak som Mookyulovi povedal niečo, prečo odišiel a nechal ma tu?

Posadil som sa na posteli a vymotal sa z periny. Našťastie moje telo bolo kompletné a mohol som aj chodiť. Nebol som zranený.  Ani neviem ako som sa dostal do postele, a či to bol Mookyul kto ma obliekol do pyžama.

Rozsvietil som v kuchyni a napustil som si vodu do pohára. Oprel som sa o linku a rozhliadol sa. niečo mi hovorilo, že práve sem by som mal začať s rozpomínaním.

Lepšie by bolo vybodnúť sa na to.

Položil som pohár na linku. Pri varnej kanvici ležal čokoládový lupienok. Nechápavo som ho zdvihol a prehliadol som si ho akoby ho teleportovali mimozemšťania.

„Čokoládový lupienok.“ Zamyslel som sa tuho a nakoniec som ho zahodil do koša.

Sadol som si v obývačke na gauč. Celkom po tme. Z okien prichádzali pouličné svetlá v ktorých sneh žiarlil a tak bola izby zahalená zvláštnym jemným zlatistým svetlom. Tiene boli dlhé  a o to viac som sa cítil osamelejší. Niečo sa muselo skrátka pokaziť.

V ruke som držal mobil a díval som sa na Mookyulove číslo.  Prstom som len hladil gombík s vykresleným zeleným slúchadlom.

Mal som strach.

Strach, že nepríde.

Alebo, že príde a bude naštvaný.

Bezmocnosť.

Zniesol som sa nižšie na gauči a vydýchol som si. Aspoň mu napíšem správu. tak som začal ťukať a niekde v polovici som sa zasekol. Oprel som si hlavu o ruku a zadíval som do okna.

Musel som zaspať.

         Opäť som sa prebudil, a opäť som bol v posteli.  Zamračil som sa a schoval som sa viac pod perinu. Vykukovali mi len oči a vlasy. Pohliadol som zo strany na stranu, ale nikto nikde.

Asi už vážne blúznim. Musel som sa otráviť alkoholom. Toto sú príznaky?

Alebo som získal nadprirodzenú moc!

Prudko som sa postavil so zaťatou pästičkou a pohliadol som na okno či náhodou nemám laserový pohľad.  Bez úspechu som sa postavil a vyšiel som zo spálne.

Zasvietil som v obývačke a pohliadol na Mookyula ktorý spal v kresle. Na kolenách mal nejaké papiere. Hlavu otočenú mierne na boku, opretú o operadlo. Vyzeral tak nežne a pokojne.

Usmial som sa. Napadla ma tak šialená vec, že by som mohol ja, Mookyula zdvihnúť a odniesť do postele.

Potom som si skepticky uvedomil rozdiel v našej výške váhe a sile. Stále sa mi smial, že mám malý zadok a som kosť a koža. Takže asi ťažko ho zdvihne. Najmä keď je k tomu ešte aj taký dlháň šialený.

Aspoň som vzal deku. Odložil som papiere a prikryl som ho.

Na mojej tvári sa značil úsmev. Bolo to tak príjemné urobiť niečo dobré po tom  alkoholickom opojení.  Vošiel som do kuchyne. hodiny ukazovali pol siedmej. Takže som mal ešte relatívne čas spraviť jedlo. To bola moja povinnosť!

Bojová úloha!

Lenže keď som chcel zahustiť vajíčka mliekom, zistil som, že žiadne nemáme. A to by som bol prisahal, že včera som ho tam ešte videl. Možno dostal Mookyul veľkú chuť na mlieko. Mne je to ako jedno, nech pije čo chce, keď na to má chuť.

Mykol som plecami znova a začal som smažiť omeletu. Nič iné ma nenapadlo. Mal som gejzír v hlave. Gejzír myšlienok, medzi ktorými nebol žiadny  zložitejší recept ako omeleta.

A možno som sa mal na to vykašľať a nevariť.

Nakoniec som sedel za stolom sám. Predo mnou moja omeleta a pred prázdnou stoličkou omeleta pre Mookyula. Nemal som to srdce ho budiť. Ešte by mi hodil knihu do hlavy.

Sedel som tam tak pokorne, že by zaplakal i Ježiško. Ruky som mal medzi stehnami a hlava mi visela dole akoby som nemal ani tvár ktorou by som sa mohol pýšiť. Nemal som teraz žiadnu tvár. Odišla. Jedlo chladlo a ja som tam sedel už pätnásť minúť.

„Foxy, Foxy…“ ozvalo sa a moja hlava klesla ešte nižšie. Možno bola už v tanieri kto vie. Ja nie.

„To je všetko čo si uvaril?“ sadol si oproti mne a vzal vidličku. „z toho sa má chlap ako ja najesť?“

„Prepáč.“ Šepol som a rúčkou som pomaly potisol svoj tanier k nemu.  Normálne z neho vzal omeletu a prehodil do svojho taniera. Ja som vedel, že to urobí, ale tá skutočnosť, že to urobil mi privodila divný stav, ktorý by sa dal klasifikovať kvapkou pri hlave.

Ani som nechcel vidieť ten jeho výraz. Určite by bol výsmešný a celý divný.

Na čo tu ja vôbec ešte sedím?

Vzal som do rúk šálku s čajom a napil som sa. No tak ja pôjdem spať. Na lačno je to i tak najlepšie aspoň ma nebudú ťažiť zlé sny. I keď jeden práve teraz prežívam na vlastnej koži. Možno nočná mora.

„Baby…“ zastavil ma Mookyul keď som sa zdvihol zo stoličky. „sadni si.“ Tak som aj tak urobil. Bacol som na zadok.

„Zaujímavé, čo si včera spravil.“

Trhlo mnou a okamžite som na neho pohliadol „čo som urobil? Pretože ja si nič nepamätám.“ Oznámil som mu. Ani ho to neprekvapilo. Napil sa čaju a pohliadol na mňa tak zákerne ako to vedel len on.

„No, urobil si mi striptíz, tvrdil si, ako veľmi ma miluješ, a že chceš mať so mnou deti.“ Pokojne sa znova napil a prehodil nohu cez nohu.

Tie slová ma zdvihli a buchol som rukami po stole. Celý rozčúlený. „To som určite nerobil. A nesnaž sa mi nahovoriť, že som to robil!“

„Vedel som, že tomu neuveríš, preto mám dôkaz.“ Postavil sa a zašiel do obývačky po svoj mobil. Hlad ma premáhal čoraz viac, takže som sa okamžite cez celý stôl pustil do jeho omelety. Keď sa vrátil, čo bolo tak desať sekúnd, mal som plné lícia a ládoval som sa jeho jedlom.

Len si sadol a pred oči mi strčil svoj mobil. Moje modré oči začali čítať slovo za slovom a skoro mi vypadlo všetko jedlo z úst.

„To-to je kravina. To si si tam teraz napísal.“ Požul som a prehltol a potom som si uvedomil, že som to mal asi urobiť naopak. Než som začal hovoriť s plnými ústami.

„Mookyul, prosím odpusť mi. Len sa prosím vrát domov. Milujem ťa. Tvoj Ewon.“ Prečítal mi správu ktorú som mu vraj mal napísať ja. Sčervenal som za ušami a za všetkým možným čo moje telo obsahovalo.

„Odmietam.“ Zavrčal som.

„Vážne? Tak sa pozriem do tvojho mobilu či niečo také nie je medzi odoslanými správami.“ Zredlo mi. Tak ako v poslednej dobe ešte nie. Úplne som cítil ako mi srdce udiera do ušných bubienkov. Ak to tam skutočne je, a ja som to napísal, bude Mookyul presadzovať teóriu vo víne je pravda. Preto mu v tom treba zabrániť.

Skočil som mu na chrbát a začal som div nie dusiť. No nevzdával sa a odtiahol svoju púť až do spálne. „oooi! Ja sa ti tiež nehrabem v mobile! Okamžite ho pusti.“ Zhodil ma na posteli na zadok a vošiel mi do mobilu. Chytil som ho za nohu a začal ňou drmať. Pästičkovať mu chrbát a mrnčať, nech to pre boha nerobí lebo umriem.

Ani to s ním nehlo.

Vôbec.

Žiadna emócia ľútosti nad tým, že by som mohol umrieť.

Jediné jeho gesto bolo, keď mi pred oči dal môj mobil a ja som tie isté slová čo on pred chvíľou prečítal vo svojej správe. Takže je to pravda.

Priznal som, že ho milujem.

Čo som to za bastarda, keď toto robím?

Nie, už nikdy nebudem piť.

Nikdy!!

Nerozumel som tomu. Ako som mohol skutočne Mookyula odmietnuť tak, aby ma nechal v noci na pokoji a nepokúšal sa ma div nie znásilniť. Ležal som vedľa neho, chrbtom k nemu a rukou som stískal perinu. Slová ktoré som mu napísal neboli slová opilca. Boli slova vystrašeného  Ewona, ktorý sa bál, že urobil hlúposť. Ewona, ktorý sa bál, že ublížil Mookylovi.

Boli to moje triezve slová, ktoré som si nechcel priznať. Tie slová, ktoré som písal po prebudení v obývačke.

Vôbec som nevedel, že som tú správu odoslal.

Najhoršie veci robíme i tak triezvy. Tie nemáme čím ospravedlniť.

Napísať mu, že ho milujem a v mysli mať niečo tak ponuré.

Mal som strach, že ma tu  nechal a nikdy sa už nevráti. Moje chovanie mu nemá čo ubližovať.

To som si uvedomil.

Mohol som byť až tak bezmocný? Tak vystrašený?

Mohol.

Moje zovretie periny zoslablo keď sa ku mne Mookyul pritisol. Objal ma rukou okolo pásu a tíško mi vydychoval vzadu na krk. Nič pokojnejšie som nepoznal.

Nič, čo by ma viac upokojilo.

Nie, už nikdy nebudem piť, aby som sa potom bál, že niekoho stratím.