Kapitola IV.

• XVI.                    Elita

         Nečakane sa Leviho laná uvoľnili z konárov stromu a on začal padať z výšky dvadsiatich metrov k zemi. Si zvyknutý na pády? Do pekla aby bol zvyknutý padať a rozbíjať svoje kosti o tvrdú zem. Pridal plyn a na poslednú chvíľu vystrelil lano ktoré sa namotalo na bubon. Oceľový hrot sa zabodol do kmeňa. Vďaka prudkému pohybu sa Leviho horná polovica tela prehla dozadu a nohy mu vyleteli hore. Hneď ako sa priblížil k zemi zabodol do nej ostrie meča ktorý za sebou zanechal dlhú ryhu než úplne zastavil Leviho v pohybe. Nakoniec ostal na nohách. Musel spraviť pár krokov dozadu inak by spadol na zadok. Vysunul nalomené ostrie z rukoväte a vymenil ho za poslednú rezervnú násadu.

Nebolo bezpečné sa pohybovať po zemi keď sa všade naokolo vyskytovali titáni. Napriek tomu Levi nečakal ani sekundu a rozbehol sa medzi hrubé kmene stromov a vysoké papradie.

„Kapitán!“ prenikavý hlas Petry ho naviedol správnym smerom. Okamžite zabočil doprava.

„Použite 3DMG!“ opäť zvolala drobná hnedovláska z koruny stromov.

„Má to rozbité!“ odpľul si naštvane Oluo.

„Kapitán!“ Petra nečakala ani okamih. Zabodla oceľové hroty lana do kmeňa stromu a spustila sa dole.

„Petra!“ zakričal Levi, „vypadni odtiaľ!“ vydesene sledoval ako sa jeden z menších titánov nenápadne približoval k drobnej žene. V polohe v ktorej sa Petra nachádzala nebola schopná manévrovať a už vôbec nie sa vyhnúť útoku.

„Ruku!“ bola nútená odložiť jeden z mečov. Jej váhu podopieralo len jedno oceľové lano. Voľnou rukou sa natiahla za Levim.

„Ženská! To lano nás neunesie oboch!“ skríkol Levi. Preskočil koreň ktorý vytŕčal zo zeme ako vopred nastražená pasca. Okamžite zahol za strom takže  vysoký titán narazil hlavou do mohutného kmeňa.

„Kapitán mám podozrenie, že vážite menej než ja!“

Levi zovrel naštvane čeľuste k sebe. Teraz ho nehnalo nič iné než hnev a túžba niečo spraviť Petre ktorá visela na lane a čakala na neho s pomocnou rukou.

Potom, čo sa pridal k prieskumnej légii, Levi zistil, aká obetavosť sa dokáže ukrývať v srdciach niektorých ľudí. Ak padal, niekto ho čakal na zemi, ak spadol niekto mu podal ruku. Neľutoval jediný deň, ktorý strávil v prieskumnej légii. Nech sa mu krv, mäso a kosti lepili akokoľvek na ruky, nech sa mu slzy akokoľvek drali do očí, nikdy v živote sa necítil viac na žive, než v ústrety smrti. Pocit, že robí niečo prospešné pre druhých a nielen pre seba ho naučil začať dôverovať ľuďom.

Keď pevne zovrel Petrinu ruku, na jej tvári sa objavil úsmev. Hneď ako sa odlepil nohami od zeme, zo stromu zoskočil Oluo. Jeho laná sa zabodli do stromu oproti. Pomocou plynu sa vyšvihol vyššie a spustil sa na titána ktorý sa s krvácajúcim čelom snažil dopadnúť Leviho.

Levi odopol svoju rozbitú výzbroj a pohliadol na škody. Násada na pravú čepeľ bola vylomená. Len čo sa pokúsil stlačiť rukoväť rozpadla sa a jej ostatky spadli dole na zem. S povzdychom zhodil celú rozbitú výzbroj dole do kríkov.

„Kapitán,“ káravo na neho pohliadla Petra, „neodhadzujte odpadky…“

„Petra,“ rukou si pohladil stehno otlačené od popruhov, „koľko vážiš?“

„Ah, to…“ zasmiala sa krátko.

„Tak koľko?“

„Také veci by ste sa žien pýtať nemali,“ odvetila bystro a venovala mu krátky úsmev. „Oznámim veliteľovi, že Vaša výzbroj sa rozbila, a že robíte neporiadok!“

„Pet—“ nestihol ani káravo zvolať jej meno, už bola vo vzduchu. Svižne a rýchlo, ako vták ktorý sa navzdory svojej veľkosti dokázal pasovať s prudkým vetrom a búrkou. To bola Petra, drobná a silná. Dokázala prežiť zdanlivo nemožné.

Na konár nad Levim sa postavil Gunther. Snažil sa popadnúť dych a než sa spustil nižšie k Levimu na lane vypadla z neho otázka: „Vaša výzbroj je zničená?“ dopadol nohami na hrubom konári a okamžite si začal odopínať manévrujúce zariadenie z popruhov. Nečakal na žiadne rozkazy.

„Gunther,“ oslovil ho Levi, „čo to robíš?“

„Chcem Vám dať svoju výzbroj.“

„To je síce od teba pekné, ale nemyslím, že by som ju uniesol som nižší, menší a… a ak sa neprestaneš blbo uškierať tak ťa zhodím dole!“

„Máte pravdu,“ zasmial sa Gunther, „úplne som na to zabudol… na Vašu výšku…“

„Gunther!“

„Kapitán,“ vykĺzlo mu takmer nežne spomedzi pier, „verím, že ani ťažšia výzbroj by nebola pre Vás problém…“

Levi sa krátko zamračil a otočil sa mu chrbtom. Díval sa dole na lesný chodníček po ktorom sa producíroval jeden z posledných titánov. Petra si dávala na čas.

„Môžem sa niečo opýtať?“ odkašľal si Gunther poza Leviho chrbát, „Vy a Petra…“

„Gunther, tam dole je stále titán ktorý by ťa rád použil ako špáradlo…“ odvrkol nevrlo.

Opäť za sebou začul smiech od svojho podriadeného. Bol kapitánom elitnej jednotky. Najsilnejší vojaci ktorých si mohlo ľudstvo priať. Velil tejto bande ktorá sa dokázala pre neho obetovať. Aký mali na to vôbec dôvod? Prečo by mal niekto niekedy obetovať svoj život za život niekoho?

Ak utečieš aby si si zachránil život, je to v poriadku, ale ak neuposlúchneš môj rozkaz ktorý by ti mohol zachrániť život…

„Mám pre vás koňa a novú výzbroj!“ zvolala zdola Petra pri čom ho vytrhla z jeho myšlienok. „Osobne posiela veliteľ Erwin! Odkazuje Vám, že si máte pozbierať odpadky…“

Gunther ku ktorému sa pripojil medzi tým aj Oluo sa neudržal a musel sa rozosmiať. Ich kapitán bol hŕstka nervov, dokázali mu prasknúť kedykoľvek a kdekoľvek, ale vždy sa vedel so svojim stavom bravúrne vyrovnať. Nech pôsobil na ľudí akokoľvek desivo, jeho elitná jednotka, légia, všetci vedeli akým skvelým človekom vnútri je.

V ten deň ešte nikto nevedel, kam bude nútený ich kapitán nútený sa posunúť. Kde skončí a hlavne prečo. V ten deň nikto nevedel, že ich čaká smrť.

• XVII.                  Súdení v tichu a pokoji

Po dni ktorý strávili všetci bojom o svoje holé životy, nebolo nič lepšie, než sa usadiť na bezpečnom mieste pod západom oranžového slnka. Dokonca aj Erwin, ktorý bol stále v strehu, odložil svoju výzbroj a usadil sa s vodou v hlinenom hrnčeku na zničené hradby bývalého hradu.

„Je to zatiaľ najďalej čo sme sa kedy dostali,“ objal hrnček oboma dlaňami a ruky zložil pokojne do lona.

Levi jedným ťahom rozviazal svoj zelený plášť a preložil si ho cez svoje predlaktie. Usadil sa k Erwinovi a nohy spustil dole z hradieb. Pohliadol hore na zvečerievajúcu sa oblohu a jemne sa zamračil keď ucítil ostrý kameň ktorý ho tlačil na stehne. Vytiahol malý kameň spod nohy a hodil ho dole do trávy.

„Desať až dvanásť metrov,“ odvetil Erwin, „ak by sme spadli…“

„Ty by si stále len padal, Erwin,“ odvetil priam uštipačne Levi, „čo máš stále s pádmi. Dokonca aj teraz…“

„Nemôžem za to,“ usmial sa Erwin, „nie som tak dobrý na lanách ako ty.“  

„Ah áno, poďme na to, lichoťme malému Levimu.“

Erwin sa krátko zasmial do hrnčeka z ktorého sa akurát napil. Voda mu takmer stiekla dole po brade. Rozkašľal sa keď mu zabehlo a hneď na to dostal od Leviho pár silných rán do chrbta ktoré mu vôbec nepomohli.

„Malý Levi má dosť sily,“ priložil si veliteľ ruku na hruď a zhlboka sa nadýchol.

„Erwin,“ dal si záležať aby jeho meno kĺzalo po jazyku ako najsladší med a pri tom aby znelo dostatočne dôležite aby upútalo pozornosť. Nič viac však nepovedal. Podarilo sa mu upútať Erwinovu pozornosť natoľko, že cítil jeho modrý pohľad ešte niekoľko dlhých sekúnd potom.

Zahľadel sa na tmavnúce nebo akoby čakal, až pre neho niekto alebo niečo priletí. Toto bola sloboda. Nič viac v živote nepotreboval cítiť viac než tento pocit, že okolo neho nie sú žiadne hradby ktoré by ho držali na mieste. Bol von z večnej klietky do ktorej sa ľudia dobrovoľne zatvorili. Medzi ním a svetom nebola žiadna hranica. Medzi nebom a ním nebol žiadny horizont. Všetko splývalo a tvorilo jeden obrovský a nepreskúmaný svet.

Medzi ním a ľuďmi ktorí ho nenávideli, bol obrovský múr.

„Je horúco,“ odvetil Levi aby prerušil dlhé ticho ktoré nastalo medzi ním a Erwinom.

„Už zapadá slnko, ochladí sa…“

„Táto konverzácia je trápna,“ Levi prehovoril takmer šepotom. Potiahol si za rukávy od svojej bundy a pretiahol ich dole cez ruky. Vyzliekol si bundu a prehodil si ju cez stehná kde už ležal jeho plášť. Za bundou nasledovala biela bavlnená kravata a pár gombíkov ktoré si povolil na košeli. Pod tenkú látku ľanovej košele sa dostal osviežujúci aj keď teplý vánok.

Erwin sledoval celé Leviho počínanie. Nestávalo sa často žeby zo seba začal zhadzovať oblečenie pred druhými ľuďmi.

V okolí nebolo počuť jediného vtáčika. Ticho ktoré sa okolo nich rozprestieralo bolo balzamom na dušu. Žiadny krik, žiadny šum ľudí.

„Z východu prichádzajú oblaky,“ Levi otočil hlavu na svojho veliteľa, „bude pršať, mal by si sa podľa toho zariadiť.“ Oprel sa rukami za sebou a zaklonil aby si našiel lepšiu polohu.

Erwin nemo prikývol a ďalej sledoval Leviho rozhalenú hruď. Modrý pohľad mu pomaly kĺzal hore cez kľúčne kosti na krk. Hneď ako zahliadol náhlu zmenu na krku odvrátil pohľad nižšie. Takmer vyblednutá jazva žiarila na Leviho bledej pokožke ako čerstvo vykopaný hrob v snehu.

Zachránil som ho, alebo som len zmenil jeho cestu za rovnakým osudom?

Stále sa uprene díval k horizontu. Slnko sa sklonilo za kopce a obloha stmavla do. Čím viac sa Erwin k nemu skláňal, tým viac Levi napínal svaly. O chvíľu sedel strnutý bez jediného pohybu. Nikdy v živote necítil podobný pocit ktorý sa rozlieval jeho svalstvom ako rýchlo zaschýnajúci vosk.

Teplé prsty Erwina skĺzli po jeho kľúčnej kosti akoby skúmal, z čo je jeho pokožka vyrobená. Odhrnul golier košele na bok a prehliadol si jazvu ktorá sa ťahala pár centimetrov nad kľúčnou kosťou a pomaly vystúpila hore na hrtan kde už bola takmer vyblednutá.

Dokázali sa jazvy navždy stratiť?

„Máš pravdu, je horúco.“ Odvetil Erwin a otočil sa späť dopredu.

Bolelo to, Levi? Bolí ťa vôbec niečo?

• XVIII.                Jediná nádej!

         Z oblohy padal hustý dážď. Bubnoval na listy stromov a odrážal sa od výzbroje. Voda menila hlinu na blato do ktorého sa počas behu zabárali Mikasine čižmy. Preskočila padnutý kmeň stromu a okamžite nadobudla späť svoju rovnováhu. Nemohla odhodiť výzbroj ktorá ju spomaľovala. Napriek tomu, že sa nemohla dostať do vzduchu kvôli nedostatku plynu, nemohla výzbroj odhodiť. Celá ich jednotka bola na úteku, a to čo niesla pripútané k svojmu telu, bol je jediný majetok.

Nechcela už utekať. Nevadilo jej skrývať sa, spať na zemi ani sa deliť o posledné jedlo. Nevládala dlhšie čakať na Erena. Nedokázala dlhšie čakať kým Levi zachráni jej brata.

„Mikasa!“ jeho hlas bola ako hrom v šume dažďu. Chladný a hrozivý. Napriek tomu zaťala zuby a pokúsila sa zrýchliť. V rozbahnenej pôde sa jej šmýkalo a pár krát sa musela pridržať stromu aby udržala rovnováhu.

„Ženská!“ hlas prichádzal zhora. Mikasa okamžite otočila hlavu hore. Jej oči sa stretli s Levim ktorý letel vzduchom skrz nebezpečný dážď. Pomedzi konáre manévroval ako vták. Nevadil mu dážď ani tma ktorá sa rozprestierala okolo. Keď pred ňu dopadol na nohy a bubon navial laná do kotúča, zastavila sa a sklonila hlavu.

„Nechaj ma ísť!“

„Kam chceš ísť?“

Zdvihla hlavu a vrhla svoj nenávistný pohľad na Leviho, „za Erenom!“ zvolala do hlasného šumu dažďa ktorý sa rozlieval všade naokolo.

„A to je presne kde?“

„Ja–“ zovrela dlane v päste, „to je jedno… nájdem ho!“

Levi sa ani nepohol. Mokré oblečenie sa lepilo na ich telá a voda stekala dole ich oblečením akoby omývala len obyčajné skaly. Tmavé pramene sa lepili na Mikasine čelo a tvár. Sledoval ako sa neoblomne pred neho postavila. Videl na nej, že je z chladného dažďa premrznutá, jej pevne zovreté pery boli fialové a pokožka rovnako bledá ako tá jeho.

„A potom spravíš čo?“

„Zachránim ho!“ skríkla. Zaborila nohu hlbšie do blata aby našla oporu.

Levi pozdvihol obočie s otráveným povzdychom. Otočil hlavu na bok a pohliadol si dole na zablatené čižmy. Hlavou sa mu norilo tisíce myšlienok vrátane špiny ktorej sa bude musieť zbaviť.

Mikasa a jej neoblomný ochranársky pud voči Erenovi bol problém s ktorým sa snažil vysporiadať už niekoľko dní. Zatiaľ sa zdalo, že bezúspešne.

„Nechal som všetkých osamote, len kvôli tebe. Kvôli tebe som minul zbytočne plyn, a ty mi povieš, že ideš za Erenom keď ani nevieš kde je a hodláš ho zachrániť a to tiež nevieš ako?“

„Nikto sa ťa neprosil!“ zvolala naštvane.

„Ty kričíš?“ pozdvihol nezajato obočie, „máš pocit, že sa nesnažím Erena zachrániť?“

„Trvá ti to!“

Ticho ktoré nastalo zvýraznilo hluk dažďu. Levi pristúpil bližšie k Mikase a pohliadol jej priamo do očí. Snažil sa v nich vypátrať akúkoľvek známku strachu. Bez rozmyslu a strmhlav sa vrhla do neznáma ako vtáča ktoré sa učí lietať.

„Či sa ti to páči alebo nie,“ začal, „som jediná nádej ktorú Eren má. Ak máš s tým nejaký problém, stačí povedať, pošlem ťa do Trostu… kurva priviažem ťa k stromu a zavolám na teba vojenskú políciu. Nemysli si, že ťa nechám odísť, aby ťa niekde na pol ceste zožral titán. Nepotrebujem počúvať skuvíňanie toho malého smrada až ho zachránim…“

Mikasin pohľad stvrdol. Zdalo sa, že toto neboli slová ktoré chcela počuť. Levi mohol byť jej kapitánom akokoľvek si to vojenský rád vyžadoval, ale tu na tomto mieste, kde boli postavení mimo zákon, bol len ďalším z dezertérov.

„To, čo ma robí lepším a silnejším než ty, sú roky skúseností… zatni sa, zahryzni si do jazyku a drž hubu ak si nevieš pomôcť. Pokojne sa takto na mňa dívaj do konca svojho života, ale neopováž sa utiecť! Potrebujem ťa mať po svojom boku… my všetci, ani o jedného menej… my všetci ako celok sme potrební na záchranu Erena. Rozumieš čo ti hovorím?!“

Rozumela, ťažšie bolo zachovať chladnú hlavu a postoj mŕtvej ryby. Vyčkávať a zakrádať sa špinavými zákutiami ako lovná zver. Chcela sa dostať na stranu lovcov, na obávaných útočníkov ktorí si idú pre svoju korisť. Nechcela byť hnaná.

„Čas hrá proti nám, Mikasa,“ odstúpil od nej, „aj teraz si nás zbytočne obrala o čas…“

Roky skúseností.

Dívala sa ako vykročil pomedzi stromy s nadávkami na blato, špinu a počasie. Malý, útly chlap, najsilnejší vojak armády s ktorým mali nádej vyhrať. Bola silnejšia než Levi, alebo si to len nahovárala? Aby ho dohonila, potrebovala skúsenosti.

Poslúchať skúsenejšieho človeka.

Zaklonila hlavu a privrela oči pred dažďom ktorý postupne slabol. Nakoniec z neho ostalo len drobné mrholenie.

„Kurva!“ začula Leviho pred sebou, „aj s blatom… prečo ja toto robím…“

Potrebujem ťa po svojom boku. Potrebujem ťa po svojom boku. Som jediná nádej ktorú Eren má.

„Levi,“ riekla potichu než vykročila naspäť. Sledovala malé stopy v bahne ktoré sa zalievali vodou.

Skúsenosti.

„Kde trčíš Mikasa? Druhý krát si kvôli tebe členok už nevyvrtnem…“

„To… to nebola moja vina!“ zvolala prekvapene a prebehla krátku vzdialenosť medzi ňou a Levim. Pritiahla si mokrú látku červeného šálu k nosu a pohliadla v menších rozpakoch pred seba.

„Teraz si hanblivá,“ pokrútil hlavou kapitán, „ženské…“

Na toto miesto ich doviedla rada vecí ktoré keby dopadli inak, dnes by nekráčali bok po boku a premočený skrz tmavý les. Nikdy nevedel ako sa môže situácia vyvinúť. Mohol predpokladať, ale to neznamenalo, že sa nemôže zmýliť. V jeho živote už neexistovalo slovo keby. Už viac nie!

Kapitán… podajte mi ruku…

• XIX.                Krič koľko chceš

         Vo svojom krátkom živote sa Levi ocitol už v rôznych situáciách. Dokonca sa prebudil s nožom na krku. Ocitol sa v obkľúčení a v situácii v ktorej by iný  nevideli východisko. Tento krát to bol Erwin ktorý ho prepadol na ubytovni ako nejaká šialená beštia. Všetci kadeti boli behom sekundy na nohách a snažili sa zistiť čo robí veliteľ prieskumnej légie v kasárni pre kadetov. Netrvalo to dlho a všetci pochopili, že Erwinovim cieľom je Levi.

„Postav sa!“

Levi sa otrávene otočil na druhý bok a v ruke zovrel plachtu. Otvoril oči do šera ktoré zalievalo zlatisté svetlo lucerny a čakal kedy ucíti dôverne známy pohyb za svojim chrbtom. Erwinova ruka sa natiahla po jeho kru. Ten pohyb bol pre Leviho skoro až nemotorný. Prevalil sa cez okraj postele a ušiel tak zovretiu pevnej ruky.

„Erwin,“ odvetil ospalo, „čo tu robíš?“

„To sa pýtam ja teba, čo robíš v kasárni medzi kadetmi, keď máš pridelené miesto v dôstojníckej ubytovni.“ Vzal perinu ktorá bola navlečená v snehobielej obliečke a zložil ju na Leviho posteli akoby bol matkou ktorá prišla skontrolovať svojho syna.

„Nie je jedno kde spím?“ Levi si prehliadol otrávene nechty.

„Desiatnik nemá čo spať medzi kadetmi!“ zvolal autoritatívne Erwin.

„Hovoríš to, akoby som bol nejaký nadčlovek, alebo akoby kadeti prenášali mor…“ založil ruky v bok a s hlbokým povzdychom sa zadíval do Erwinových modrých očí. Prečo toľko nástojil na tom, aby spal v rovnakej budove ako on? Neprevinil sa žiadnou vraždou, násilím, alebo krádežou. „Nikomu to nevadí, nemám pravdu?“ vyklonil sa bokom poza Erwina aby pohliadol na nováčikov. Všetci zborovo pokrútili hlavou akoby Levi držal v jednej ruke bič a v druhej skroteného titána.

„Nič z toho som nepovedal,“ odvetil Erwin, „vráť sa na svoje miesto. Také sú vojenské predpisy.“

„Nebodaj si ma hľadal, Erwin?“ opýtal sa takmer škodoradostne, „vďaka, že si mi ustlal posteľ, ale ja sa v nej ešte chystám spať.“

„To určite…“ Erwin odhodil perinu na zem, a pri tom nespúšťal pohľad z Leviho ktorý sledoval dráhu svojej čistej periny na špinavú podlahu. O chvíľu ju nasledoval vankúš a plachta.

„Oh, takže mám spať len na matraci? Dobre teda…“ mykol plecom Levi, ale než stihol na matrac položil čo len ruku, Erwin matrac chytil za rohy a stiahol ho dole z drevnej konštrukcie postele. „Na dreve…“ odvetil sucho Levi.

Kadeti ktorí stáli za chrbtom veliteľa prieskumnej légie už netajili svoje pobavenie ani zvedavosť. Desiatnik a veliteľ – najpodivnejší vzťah veliteľ – podriadený aký kedy videli.

„Ľahneš si na to a prisahám, že si ťa prehodil cez plece… už sme to raz…“

„Príliš veľa informácii veliteľ Smith,“ zamračil sa Levi, „čo keby ste šli niekam kde nikoho nezaujímate.“

„Za toto drzé chovanie…“

„…bude trest?“ Levi nikdy netajil svoju nevrlú náladu a hlavne to, keď ho niekto otravoval. Snažil sa znieť čo najnepríjemnejšie. Vtedy bol sarkazmus jeho najbližší priateľ.

„Krič koľko chceš!“ Erwin sa zamračil nepriateľsky. Jeho silné a dlhé ruky zdvihli Leviho s ľahkosťou ako vrecko zemiakov. Keď sa desiatnik – najsilnejší vojak v šírom svete ocitol na jeho ramene, pripadalo to ostatným, akoby sledovali nezhody otca so svojim synom.

„Erwin, ty hajzel… prisahám bohu, že jedného dňa až budeš spať, niečo ostré prereže tvoj hrtan a potom z neho vytečie krv ktorá bude bublať…“

Napriek tomu, že Levi visel skrz Erwinove rameno ako vrece, neprejavil žiadne známky násilia. Jeho detailný opis ktorý zahŕňal podrezanie hrdla a škrtenie a iné veci, bol dostačujúci na to aby vydesil kadetov aj samotného Erwina ktorý na sebe nedal poznať ani známku zastrašenia.

„Veliteľ Erwin!“ hneď ako sa ocitli von z kasárni, spozorovali vysokú postavu ktorá k ním bežala. Mike sa zastavil až tesne pred nimi a hlboko sa nadýchol, „zdá sa, že sa Hanji pomiatla!“

„Erwin,“ ozval sa Levi otrávene, „daj ma dole, inak budem pomätený aj ja.“

• XX.                  Veliteľ Erwin

„Zdá sa, že ti to povýšenie udrelo na rozum,“ zašomral Levi keď dočítal list od Erwina. Posledné dni medzi nimi koloval sokol s čiernou šnúrkou a prenášal medzi nimi poštu. Erwinov rukopis ľavou rukou bol občas takmer nečitateľný, ale musel priznať, že sa v posledné dni zlepšil.

„Býval veliteľ vždy taký?“ opýtal sa Armin. Sedel pri stene pod horiacou pochodňou. Ich prechodný domov bol stará barabizňa ktorú objavili uprostred lesa. Armin si pohliadol do dlaní a svoju otázku po Leviho zvedavom pohľade rozvil, „vždy riskoval a bojoval kým nič neostalo?“

„Boli časy,“ pohodil Levi list na stôl o ktorý sa opieral, „kedy by na človeka nezvýšil ani hlas.“

„Niečo sa mu prihodilo?“ opýtal sa Armin.

„Dajme tomu, že svet za hradbami nie je ani zďaleka tak krásny ako si predstavujeme…“

„To titáni,“ odvetil potichu Armin, akoby slovo titan bolo zakázané, „menia všetko. Deformujú a menia. Skrývame sa pred nimi ako potkany v kanáloch, ale vždy nás nájdu…“

„To je celkom negatívne videnie situácie,“ povzdychol si Levi, „v prvom rade, nechcem aby si sa prirovnával k potkanovi, to rozhodne nie si.“ vzal si hrnček s vodou zo stolu. „Sú rôzne druhy ľudí, Armin. Niekto sa javí ako spasiteľ a pri tom je to obyčajná špinavá kurva, potom sú tu ľudia ktorí by ťa predali za pol groša a ľudia ktorí sa javia ako psychopati, ale vždy jednajú fér.“

Armin si nemohol pomôcť, ale mal pocit, že pri poslednom type ľudí Levi opísal sám seba. Vedel, že jeho metódy sú šialené, necitlivé a za hranicou únosnosti, ale vedel, že vždy jednal fér. Vedel, že sa na neho môže spoľahnúť. Jednal s každým na rovinu ako s rovnocenným. Jediné čo medzi nimi tvorilo obrovskú priepasť boli roky a skúsenosti.

„Do ktorej skupiny potom patrí veliteľ?“ preložil ruky na kolenách a oprel si o ne hlavu.

„Patrí ku mne,“ odpovedal Levi potichučky takže ho Armin takmer ani nepočul.

Vždy patril ku mne. Vždy bude tým kto mi dal krídla. Navždy budem tým kto sa bude snažiť lietať za nás oboch.

„Zachránime Erena, že áno?“ Arminove modré oči boli horúce, boli hlboké ako jazerá, odrážali v sebe oblohu. Na rozdiel od Erwnivých boli horúce a hrejivé. Plné emócii a výčitiek. Armin bol otvorený ako kniha, nechával v sebe čítať aby nemusel o svojich pocitoch nikdy hovoriť.

„Aj keby to bola posledná vec ktorú kedy urobím,“ Levi odložil pohár na stôl, „alebo máš pocit, že Erwin prišiel o ruku zbytočne? Kurva aj keby ma to malo stáť moje obe ruky, privediem Erena späť.“

Armin sa smutne pousmial. Boli to obete ktoré musel človek podstúpiť aby na oplátku niečo získal. Aby získali Erena, veliteľ prišiel o ruku – a tak aj o schopnosť zúčastniť sa bojov a misií. Aby získali Erena po druhýkrát… kto bude ďalšou obeťou? Sledoval svojho kapitána ako sa zamyslene díva do dosky stola na ktorom žiarila sviečka.

„Nechcem, aby ste prišli o ruky. Prosím…“

Ten večer bol posledným z pokojných večerov, ktoré Levi zažil. Čo by vtedy dal za naštvaného Erwina ktorý si ho prišiel vyzdvihnúť do kasárni… čo by dal za to, aby mohol bojovať s titánmi namiesto toho, aby bojoval opäť s ľuďmi.