Kapitola IX

         Vážne tá líška vyšitá nechápe, že ma otravuje neustále ho presviedčať o tom, ako mizerne sa chová k niekomu s kým žije, zachránil mu život, obetoval pre neho prácu a platí mu školu. Jediné čo chcem je, aby som ho pretiahol a on aby sa choval ako môj milenec ani ako ku zálohe na byt. Že keď je zle, tak ma aj pozná.

Tento malý plesnivý, ryšavý kožuch, ma raz naštve, a skončí ako rohožka.

Otvoril som dvere od spálne. V žiare pouličných lám sa odrážali pásiky, ktoré prenikali skrz žalúzie na nahom Ewonovom tele. Vankúš ležal vedľa neho pohodený. Mal síce roztiahnuté nohy, ale ležal na bruchu. O to lepšie pre mňa. Vybielim ten ryšavý kožuch. Už dávno mal byť biely. čo je to za líšku, ktorá nemení farbu kožuchu z letného na zimný?

Vyzliekol som sa do noha a vyšiel nad neho na posteľ. Vábil ma a zvádzal tým zadkom. Síce nechápem prečo je furt tak vychrtlý a kostnatý, keď zje toľko sladkého, ale stále lepšie ako veľký zadok oproti chudému telu.

Nahol som sa k jeho zadku a prstom som vnikol dovnútra otvoru. Ani sa nepohol. Spal ako zabitý. Je síce pravda, že som mu neprikázal nezaspať, ale keď človek niekoho čaká tak by spať pri tom nemal nie?

Tvoj problém foxy. Keby si nezaspal vychutnal by si si to. Ten pocit úzkosti. Vnikol som dovnútra jeho tela. Oprel som sa rukami pri jeho hlave a opatrne sa rozpohyboval. Čosi zamrčal a potom sa zamračil. Jednoducho akoby ho niekto zdrogoval alebo omráčil tehlou po hlave, že sa nedokázal prebudiť, zatiaľ čo som do neho vnikal. To telo sa ani nepohlo nech som sa v ňom hýbal akokoľvek tvrdo.

Neviem, buď sa foxy opil, zdrogoval, alebo bol v spánku odpadnutý.

Nechcelo sa mi pátrať potom.

         „Čo si to vykonal ty bastaaard!“ zreval po mne hneď za rána. Tými malými labkami do mňa začal búšiť a fŕkať penu od úst. Foxy nám dostal besnotu.

„Je sobota, nechaj ma spať.“

„Nie je sobota! Nenechám ťa spať a okamžite mi to vysvetli!“  začal mi vŕtať lakťom do chrbta. Čo bola celkom slušná masáž. Líštisko jedno neposlušné prašivé.

„Čo? Pretiahol som ťa! Povedal som ti, aby si na mňa počkal! Roztiahnutý a nahý!“

„Však som na teba čakal roztiahnutý a nahý!“ zreval mi do ucha nepríčetne.

Povzdychol som si a prehodil vankúš cez hlavu. Malý jeden plesnivý! Až ho chytím tak si z neho urobím rukavice! Alebo golier na kabát. Taký huňatý kožuch sa vždy hodí na zimu.

„Zneužil si ma! Vieš ako to príšerne bolí! Určite si ma ani neprekvapil!“ začal roniť slzy a fňukať nad svojim zadkom. To ma naštvalo najviac. Odhodil som priamočiaro vankúš do jeho hlavy. Keby vyrábali vankúše z olova tak foxy k.o.

„Aby nie, keď je kostnatý a vychrtlý!“ rukou som nahmatal cigarety  jednu si vytiahol. Oprel som sa vzadu o čelo postele a zapálil si.

„Je taký stále! A navždy taký aj ostane!“ buď sa mi to zdalo, alebo mu vážne začali rásť tesáky z tých úst. Rozhadzoval rukami a vyprával niečo o tom, že som nefér. Vraj som ho vlastne znásilnil a on ma mieni udať.

Vydýchol som dym z cigarety a založil ruku za hlavu, „Byť tebou, idem sa umyť. Niečo z teba vyteká.“

Konečne prestal jančiť a na okamih použil tú svoju roztomilú, plavú hlavičku. Úprimne som sa uškrnul keď sa mu stiahol pohľad a na čelo mu vystúpili žilky. Zovrel zuby k sebe a začal nimi škrípať.

„Ja ťa zabijem!“ zreval a vrhol sa na moje telo všetkým čím mal. číže, dvesto šesť kostičiek obalených v koži. Ťapol som ho po zadku a odtiahol od neho ruku s cigaretou.

„Bež sa umyť Ewon, alebo chceš pridať ešte troška plnky dovnútra…“ nenechal ma ani dohovoriť. Rukou mi zapchal ústa. Mal som pocit, že dostane infarkt z toho. Bol celý rozklepaný a vytočený.

„Ja ti dám takú plnku! Čo som kura?“

„Nie, si môj foxy.“ Vyslobodil som sa od jeho dlane, „chcel som ti troška vybieliť kožuch na zimu.“

„ČOŽE SI CHCEL?!“ opäť na mňa skríkol. Týmto som ho zrejme položil, pretože sa hodil na posteľ a začal sa z nej súkať dole. Skĺzol po okraji na zem a plazil sa preč do kúpeľne si brblajúc pod nos.

„On ma chcel vybieliť na zimu… on ma chcel vybieliť na zimu.“

„No a? Však je zima, mal si mať biely kožuch už!“

„Idiot! Ja nie som polárna líška!“ zrazu bol na nohách rozhadzoval labkami na strany. Ofučane na široko, zvierajúc zadok vošiel do kúpeľne a tresol dverami.

         Občas vedel byť vážne prítulný ako to líščatko. Maličký, skrútený s uškami a labkami… kurva! Nieže si tu niekto bude myslieť, že som zoofill!

Odtiahol som si sklo od sprchy. Stál tam rozkročený, rukou sa opierajúc o stenu. Voda kropila jeho telo. Zrejme sa snažil nejako uvoľniť horúcou vodou svoj boľavý zadok. Lenže pre mňa to bolo opäť len dráždenie a provokácia. Priložil som ruky na jeho boky. Vyšiel som nimi hore na brucho a pritiahol si tak Ewona k sebe na telo. Ani sa nebránil.

„Máš sa chystať do práce.“ Nemusel som mu vidieť ani do tváre a vedel som, že je nafučaný a v rozpakoch.

„Je sobota.“

„Nie, to teda nie je!“

„Nevaď sa so mnou baby.“ Zdvihol som mu ruku a pobozkal ho na rub dlane, „si zrejme už preštudovaný fosy. Ani nevieš čo hovoríš.“

„Taká forma stavu neexistuje.“ Odvrkol. Chcel mi ujsť. Stihol som ho zachytiť. Spravil som s ním krok a pritisol to telo neposlušné ku kachličkám. Vzal som hubku a prešiel ňou po jeho chrbte.

„Dnes nie, dnes je piatok… mám školu.“

„Je sobota foxy. Prestaň s tým.“

„Jasné, že je piatok!“ zabručal, „dnes píšeme test.“

„Vravím ti, že piatok bol včera!“

„NIE!“

„Ale áno. Prečo si myslíš, že som prišiel tak neskoro?“ stuhol mi v náručí ako svieca. Akoby som držal kus polena alebo vypchatú líšku.

„Včera bol piatok?“

„Bol.“

„A písal som test?“

„Neviem, to vieš ty predsa.“ Tušil som, že Ewon práve ide zistiť aký kus vola je.  Vážne, tu je to samý zverinec. Pustil som ho a na hubku som naniesol sprchový gél. Stále tam tak stál a nič nehovoril.

„Ja som kurva ušiel zo školy pred testom!“ chytil sa za hlavu. Začal si ťahať za vlasy a skoro si aj buchol hlavu o stenu. Chytil som ho a pretočil tvárou k sebe. Mal som chuť mu dať facku, aby som ho prebral z toho hysterického šoku.

„Definitívne som v háji.“ Oči sa mu zaleskli, spodná pera natiahla, takže som vedel čo prichádza. Rev malého decka. Objal ma okolo hrude a pritisol si k nej uslzenú tvár.

„To sa spraví. Predsa existujú tie… opravné skúšky nie?“

„V živote som nepotreboval robiť opravné skúšky!“ fňukol mi do hrude. Musel som uznať, že táto forma dobývania môjho tela, sa mi páčila. Vážne, keď príde to najhoršie, tak ma začne aj stískať a túliť sa. Inak na mňa div nevezme hrable.

         Poriadne som ho vysušil a obliekol. Bol ako bábika na obliekanie. Toľko práce. Kvákal som ho a ťahal a nič. Len tam stál ako zdochlina uprostred makového poľa. Zle som sa uškrnul a chytil som ho za líca ktoré som ponaťahoval.

„Prestaň ma ignorovať ty malý bastard!“ zovrel som mu špičku nosa a stisol. Na to reagoval hneď. Opäť penil a fŕkal to okolo seba ako besné zvieratko.

„Pokašľal som to.“ sklonil hlavu a priložil si ruku na svoj boľavý nos. Dúfam, že som mu spravil aspoň modrinu.

Ale tak čo by! teraz som mu dobrý, keď je skleslý a potrebuje utešiť. Bastard jeden podšitý!  Vymlátiť z neho tie blchy čo má v kožuchu. Mne bude niečo vyčítať, že keď sa naseriem,, tak sa ožeriem a robím bordel. Nikdy sa ani nespýta, prečo som nasraný a nie ešte aby to riešil. Ale keď on všetko poserie sám sebe, tak ratuuuj! Hoď slamku do vody.

„Kašli na to! To si opravíš. Poď jesť.“

„Ale…“

„Neodvrávaj furt.“ Chytil som ho za golier županu a potriasol ním, „neser ma! Plačeš tu nad rozliatym mliekom už toľko rokov. Nevieš sa toho zbaviť. Proste si to opravíš tak to už nerieš.“

„Hyung-nim.“ Sklonil dole hlavu. Odmlčal sa úplne a len tam zase stál ako tá kostolná sviečka. Bože tento bastrd ma tak serie, že jedného dňa…

„Foxy!“ vzal som ho cez rameno a rozišiel som sa s ním do kuchyne, „mám hlad. Tak mi padaj urobiť raňajky!“

„Pusti ma! Uhryznem ťa, ak ma nepustíš!“

„Vážne?“ zatočil som sa s ním. Videl som tie jeho labky ako naťahuje pred seba a chce sa chytiť niečoho.

„Prestaaaaaaň! Dooosť!“ podarilo sa mu zachytiť sa linky. Kopkal nožičkami ako malý psík. Mne sa točila hlava a skoro sme obaja spadli na zem. „budem zvracať… bože môj dobrý… psychopaaat!“ nariekal visiac mi na ramene. Pomaly mi kĺzal dole. A čím viac to chcel, tým viac som ho púšťal dole.

„Nepúšťaj ma!“ skríkol. Vzhľadom k tomu v akej polohe sme sa nachádzali. Držal som ho len za zadok. Jeho telo bolo natiahnuté k linke a padalo mi dole bokom ramena.

„Bože prečo ja s tebou žijem? Prečo s tebou žijem! Mohol som radšej umrieť na horúčky. Za čo ma trestáš Budha!“

Moje videnie sa konečne upokojilo. Potiahol som ho k sebe a postavil na zem. „A teraz mi urob jedlo!“ rozkázal som mu.

„Jedlo?! Si sa zrazil s vlakom?! Nič nebude za to, že ma tu terorizuješ!“

„Tak ty mi nechceš spraviť raňajky?“ nahol som sa k nemu zhora. Bol taký drobný, akoby som vyrástol o pol metra. Zakrpatel sa do seba. Len dve veľké modré očká a zopäté labky k sebe.

„U-urobím.. čo by nie… hehe… ako rozkážete Vaše veličenstvo.“  Zmenšil som sa zrejme do svojej normálnej výšky pretože zrazu narástol keď vyberal jedlo zo skriniek. Oprel som sa o linku a pozoroval ho. Viem presne čo sa mu honilo v hlave. Všetok ten stres o škole.

Možno som predtým niekedy žiarlil na jeho školu, na to, že ju uprednostňuje predo mnou. Ale teraz… teraz to bolo všetko v poriadku. Boli sme spolu a nejako som začal pristupovať na jeho hru ohľadom sexu. Chcel sex tak max dva krát až tri do týždňa aj to cez víkend. Tak to tak bude. Keď si začal.

„Určite tú skúšku spravíš,“ zapálil som si cigaretu, „urobím výnimku i keď za to celé si môžeš úplne sám svojou sprostosťou čo nosíš v gebuli.“ Pohliadol som na neho očkom. Položil vrecko s rezancami na linku a sklonil hlavu.

„Hyung-nim,“ odmlčal sa, „ja.. ja…“

„Čo je s tebou zase?“ a vôbec s celým tým oslovením. Niekto ho fakt musel včera pretiahnuť tehlou po hlave. „Ideš tu depkovať?“

„Keď ja som to posral. Všetko navôkol.“

„To sú mi teda novinky niečo také od teba počuť.“ Musel som si zapáliť druhú cigaretu. Odtiahol som si stoličku a posadil sa k stolu. Tento malý plesnivý kožuchový lišiak. „Máš na to víkend  čas do nedele večer. Presne do ôsmej hodiny.“ Oznámil som mu vážne a hrdo nad svojim rozhodnutím. Zase som ubral sebe aby mal on. A to mi ten bastard bude nadávať do kriminálnych mafiánov.

„Vážne?“ otočil sa na mňa ako oživnutý vianočný stromček, „ty to pre mňa vážne urobíš?“

„Ešte raz sa ma na to spýtaj a kopnem ťa!“ zavrčal som.

„Hyung-nim!“ vrhol sa mi okolo krku. BASTARD! Na to som ti dobrý čo?

„Ja ti to vynahradím.“

„Beriem za slovo.“ Odpovedal som okamžite.

„Huh?“

„To tvoje: len cez víkend. A neotravuj teraz, nemôžem lebo mám školu… tieto bláboly. Rozhodol som sa, že to tak teda bude!“

„Na čo také veci hovoríš, keď ich i tak nedodržíš!“ odtiahol sa odo mňa.

„Jasné, že dodržím!“ buchol som po stole otrávene, „ešte aby nie! Keď raz poviem tak to bude!“

„Huh? Ale prečo niečo sa ti stalo?“ zvedavo sa ku mne nahol a odtiahol mi gumu od spodkov. Pohliadol mi na penis skúmavo, „je stále tak veľký ako býval.“

„Kretén!“ tresol som ho nasrane po hlave, „o tom nehovorím!“

„To bolelo!“ zronil slzičku a odtiahol sa.

„Aby nie keď urobíš takú debilinu!“ mal som chuť sa postaviť a hodiť po ňom stoličky všetky a potom aj stôl.

         Bolo nesmierne otravné sledovať ako sa hrbil nad knihami a stále si čosi zapisoval. Spotreboval som už celú škatuľku cigariet a on sa vôbec nepohol. Hrbil sa a tam škúlil, žmúril. Mal som chuť mu dať po tom hrbe aby sa narovnal.

„Narastie ti hrb!“ zvolal som za ním, „počúvaš ma?! Budeš hrbatý a nikto ťa nebude chcieť!“

Vážne otrava toto. Ešte ma aj ignoruje. Síce som mu sľúbil, že sa môže učiť celý víkend, ale nesľúbil som mu, že ho pri tom nebudem otravovať. A vôbec…!

„Mám hlad… vážne by si mal niečo zjesť aj ty… je čas obeda…“ ja po ňom hodím celý ten gauč, že nebude vedieť ani čí je a odkiaľ priletel ten gauč. Postavil som sa a chytil som malý stolík. Zdvihol som ho na hlavu a chystal sa po ňom hodiť, keď sa otočil s úsmevom.

„Máš pravdu. Na učenie potrebujem energiu.“

„Zabijem ťa!“ zavrčal som ako stelesnenie besnoty a hodil som stolík ponad jeho hlavu do steny.

„Nemusíš ničiť vlastný majetok Hyung-nim!“

„Fakt, seriózne ťa zabijem Ewon!“  a čo keby som učinil svoj plán a prizabil ho svojim nábytkom kým by nekňučal a nezačal prosiť o milosť a sex?! To by si zaslúžil, za to ako sa chová. Prašivá líška jedna.

        „Na!“ položil som pred neho veľkú škatuľu so zákuskami. Musel som totiž vypadnúť von, inak by som ho bol znásilnil. Ten jeho kukuč: ja nič… ja predsa nič! Ja predsa nič nerobím! Prečo sa ma dotýkaš?  Vytriasol by som z jeho kožuchu všetky tie blchy čo ho hryzú! Keby aspoň hrýzli. Sedí na riti celý deň.

„Dostaneš hemoroidy.“ Založil som ruky na hrudi. Skoro som prehryzol cigaretu. Odmietal reagovať na moje zákusky aj poznámku, „Krucínál! Ewon!“ zvolal som na neho a chytil ho za obe ramená. Vystrel som ho na stoličke, až mu zapukalo v chrbtici.

„Padaj to zjesť inak to do teba narvem!“

Neznášam, keď sa takto chová. Ignoruje, neje, nepije, nechodí ani na záchod. Najhoršie čo môže byť. Ale ignorovať aj mňa! To je vždy drzosť!

„Oooo zákusky!“ rozsvietili sa mu modré očká a vrhol sa do škatule. Konečne sa tie oči odlepili od papierov. Môj prvotný úmysel bol všetko mu vyhodiť von oknom a silno sa rehotať na jeho utrpení. Vyrušil ma ale zvonček pri dverách.

„Zdravím.“ Ozvalo sa hneď potom ako som otvoril dvere. Čosi hnedovlasé a hnedooké vyškerené stálo za dverami.

„Kto si a čo chceš?“ opýtal som sa bez okolkov. Ak prišiel pre Ewona tak má smolu. Nepustím ho cez tento prach ani keby…. „hej! čo si myslíš že robí Foxy?!“ odtisol ma od dverí a pretiahol toho cudzinca cudzieho  z cudzincova okolo mňa. Drzosť a poníženie takého…

„To je Jooschul. Môj spolužiak. Prišiel mi pomôcť s učením,“ usmial sa. Na líci mal omrvinky z koláča. Presne toho kakaového ktorý som tak…

„Mmm..mm… Hyung-nim!“ odtisol ma od seba po mojom atakovaní jeho líca a pier. Nemal si začínať!… lišiak jeden.

Pohliadol som na Jooschula, ktorý sa netváril priam nadšene. Vlastne, ten jeho stupídny úsmev ktorým zakrýval pravú podstatu jeho tváre, bol stupídnejší než by bol jeho ksicht keby vyjadril zhrozene.

„Tak to si ty, kto mi ukradol Ewona… vraj k babke.“

„Ale, my sme boli vážne pri babke,“ usmial sa a pritiahol Ewona za rukáv k sebe, „povedz, no taaak.“

Zaostril som na lišiaka, ktorý prikývol, „prosím nebude to dlho trvať. Potrebujem len niečo vysvetliť, čomu nechápem. Zavolal som Jooschula, keď si sa bol prejsť.“

„Aha!“ môj odstrašujúci a nasraný výraz im zjavne nič nehovoril, keď sa zatvorili v izbe.

Parchanti!

         Snažil som sa dívať ne telku, pri tom čítať a pracovať. Lenže ten ich smiech z izby bol natoľko podozrivý, že mi to nedalo. Ako sa niekto môže smiať pri učení? Ešte pred pár hodinami vyzeral Ewon akože ide umrieť. Prosíkal, fňukal a dušoval sa, že to nezvládne. Teraz sa tam rehocú ako dobytok.

Kto sa má vôbec pri tom sústrediť a pracovať?

Otvoril som dvere a pohliadol na nich na zemi. váľali sa tam a rehotali medzi knižkami.

„Tak takto to je!“

„Nič nie je tak ako si myslíš teraz, že to tak je!“ odvrkol mi Ewon a posadil sa na zemi, „učíme sa.“

„Jasnéééé! A ja som hovoriaca ryba z Nema.“

„Môžem sa učiť?“

„Učíš sa smiať alebo čo?“

„Prestaneš s tým konečne?“

„Neprestanem Ewon!“ zvolal som po ňom, „a ty! Je neskoro hodín! Mal by si ísť!“ pohliadol som na Joosuchla, ktorý sa bez slova postavil a rozišiel sa preč z izby.

„Uvidíme sa v škole Ewon.“ Prešiel okolo mňa. Mal som na mále aby som ho zdrapil za golier a ohádzal o stenu.

„Vážne ti ďakujem! Fakt! Povedal si, že mi dáš víkend na to aby som sa to naučil a ja sa snažím ale Joosuchla potrebujem kvôli prednáškam, ktoré som zmeškal.“ Oznámil mi pohoršene a zložil knižky na seba.

„Oh vážne? No to ti ale nedoprajem Ewon, pretože si za to môžeš sám. Takže to ber ako svoj trest. Nič nie je jednoduché.“ Ostatok vyjadril môj škodoradostný výraz a Ewonova knižka ktorú po mne hodil do zatvorených dverí.

Hold, myslel som, že si líška podšitá.

Že vie všetko!

Ewon.