Kapitola V.

• XXI.                    Zachráň ho! Prosím zachráň ich!

Erwin sa díval z okna svojej väzenskej cely. Mreže a potom hrubý múr ktorý chránil celé mesto. Koľko múrov a mreží ho muselo deliť od Leviho? Koľko myšlienok k nemu poslal cez hrubé kamene? Boli to už štyri dni čo Levi nedostal od neho list. Musel niečo tušiť. Rovnako ako mohol byť už mŕtvy alebo na ceste do mesta. V deň keď sa Levi rozhodol opustiť bezpečie múrov Erwin vedel, že sa už možno nikdy nevráti.

Ochránil by si ma aj pred človekom? Keby ma napadol, Levi?

Ľudia sa museli trestať. Každý čin musel byť posúdení a odsúdení. Deň kedy sa Erwin zaručil za Leviho tušil, že pôjde už len nižšie. Ak niekto preukázal sympatie k rebelom, sám bol rebelom. Ak sa on ako jeden z najúspešnejších absolventov a hlavne desiatnik vojenskej polície zaručil za nepotvrdeného vraha a zlodeja, nemohol očakávať pomocnú ruku od nikoho.

V ten deň, som zistil ako veľmi si človek dokáže vážiť slobodu.

„Máte desať minút,“ začul hlas strážnika spoza dverí.

Dovnútra cely vstúpila Hanji. Prvé čo si všimol boli jej smutné a hĺbavé oči. Nevidel v nich žiadne odhodlanie len rezignáciu. Hanji bola žena ktorá sa nikdy nevzdávala. Bola človekom, ktorý dokázal preniesť horu po kamienku ak by sa jej zachcelo. Lenže teraz pred ním stála ako zlomená osoba. Nič z toho čo sa dialo, sa jej nijako netýkalo. Až sa vyšetrovanie dostane až k nej, Erwin bude dávno na druhej strane.

„Myslím, že to mám Erwin,“ na tvári sa jej objavil úsmev, „myslím, že viem čo sa stalo.“ V očiach sa jej zaleskol zvláštny plameň odhodlania. Erwin by bol prisahal, že ešte pred chvíľou pred ním stála úplne iná osoba. „Pravda je taká, že ten Kenny, zaútočil na Leviho ako prvý.“

„Je vydaný na neho zatykač, je to pochopiteľné,“ odvetil Erwin skleslo.

„Oh, to vôbec nie je všetko,“ založila ruky na hrudi, „máme svedkov z baru ktorí tvrdia, že tento príslušník vojenskej polície ho nevyzval aby sa vzdal, dokonca k nemu hovoril akoby sa poznali,“ odmlčala sa. Podišla pár krokov k Erwinovi ktorý sedel skleslo na posteli.

„Čo to znamená, Hanji?“

„To znamená, že náš Kenny si vyriaďoval osobné účty. Nesnažil sa polapiť Leviho v mene koruny. Všetci ktorí v ten deň padli pod Leviho rukou, neboli dostatočne informovaní. V tomto prípade sa Levi len bránil.“ Usadila sa k nemu na posteli. „A k tomu…“ než by riskovala aby ju počula stráž, nahla sa Erwinovi k uchu.

Slová ktoré Hajni prezradila Erwinovi, ho učebnicovo prekvapili. Otočil na ňu hlavu s nezatajeným záujmom. Ostatné si vymenili pohľadom Hajni pevný pohľad ho utvrdil, že sa vie orientovať v situácii v ktorej sa nachádzajú. Ten okamih keď videl zlom v jej pohľade bol len klamom pre stráž.

„Hanji,“ sklonil hlavu, „v hornom šuplíku v mojej bývalej kancelárii je zapečatený list pre Leviho…“

„Oh, ty náš romantik,“ usmiala sa.

„…t-tak to nie je, ja…“ odkašľal si. V rozpakoch prešiel dlaňou po matraci postele.

„Chápem,“ postavil sa z postele keď dovnútra vošiel strážnik aby jej oznámil, že desať minút vypršalo. Než odišla otočila sa späť na skleslého Erwina, „nehovor, že je to tvoja bývalá kancelária Erwin. Všetko dobre dopadne.“

Než Hanji zložila obálku a vložila ju do nepremokavého vrecúška, rozpolila pečať a vytiahla list z obálky. Očami prešla úhľadné písmo až na samý koniec a dlaňou zakryla obsah slov. Zatvorila pevne oči a zhlboka sa nadýchla. Nemohla by Erwina zradiť. Vzala zo stola brko a na samí okraj papiera dopísala pár slov: Zachráň Erwina

• XXII.                  Nová nádej

Obloha bola plná zlatistého a karmínového svetla. Vzduchom vial teplý letný vietor a vnáral svoje dlhé, priezračné prsty do vlasov. Zo západu sa približovali len malé a ploché oblaky. Vítali ďaleko za obzorom skláňajúce sa slnko.

Erwin stál osamotene pred vysokým múrom Rose. Jeho oči stúpali po každom jednom úlomku na stene až hore k hradbám ktoré lámali slnečné lúče. Večer bol tichý a pokojný. V jeho okolí nebol ani jediný človek, len on a múr. Prirodzený šum stromov a spev vtákov. Erwin sa prepadával do vlastného sveta ktorý tvoril len múr a úzke okolie v jeho blízkosti. Malý a okrúhly magický svet ktorý si mohol sformovať vo svojich predstavách ako maliar s najpestrejšími farbami.

Takmer imaginárny svet sa o chvíľu zmenil na detský smiech a krik. Všetko na okolo bolo krehké a vzácne. Hŕstka malých detí prebehla okolo Erwina so širokými úsmevmi. Ich smiech bol tou najprirodzenejšou hudbou. Ľudia sa prirodzene vyskytovali v okolí druhých ľudí. Všetkému vládla sila zvyku.

Človek by si nikdy nemal byť istý prítomnosťou iného človeka.

Tak zraniteľný a krehký s odhodlaním ktoré sa rozpína skrz zraniteľnú schránku človeka do šíreho okolia.  Človek bol hlbokou a všestrannou bytosťou,  vnútri si bol každý jeden istý, že je silným a nebojácnym. Tak pevným ako múr ktorý ani nepostavili.

Nesmieme si byť istý, že múr tu bude pre nás navždy. Je to len dočasné riešenie.

Odstúpil na bok od detí ktoré sa začali štverať na vysokú jabloň. Jej veľké a okrúhle plody začínali pomaly dozrievať. Leto zažívalo posledné augustové dni a okrúhle jabĺčka mali už takmer sýtu červenú farbu. Práve toto by malo byť najväčšou samozrejmosťou na svete. Človek, ktorý jedného dňa vykročí za múr aby si odtrhol jablko. Bez strachu, bez zodpovednosti. Len odtrhnúť a bežať ďalej.

Nemôžeš očakávať, že to, čo tu nebolo od počiatkov, tu bude navždy. Veci padajú, rozbíjajú sa a kazia. Človek dokáže umrieť pri páde zo schodov a ty očakávaš, že neumrie pri boji? Ničím si nemôžeme byť istí. Nič nemôže byť večné a samozrejmé. Ani ty, ani ja.

Krátky a krutý život ktorý sa im predral do kože bolo to jediné čo ich spájalo. Boli veci ktoré sa rozbíjali, ktoré sa kazili a boli veci ktoré dokázali dať dokopy, zlepiť a vytvoriť. Zatiaľ čo Levi mu ukazoval, aký krehký a rozbitý svet je, on ukazoval Levimu, že niektoré veci môžu dať opäť dokopy, niečo môžu vytvoriť a uchovať.

Krehký svet ktorý môžeme svojou neopatrnosťou zničiť, musíme ochraňovať a budovať.

Opäť sa pomaly začal prepadávať do vlastného sveta. Padal hlboko, ale narazil plytko. Zo zasnenia ho vytrhol až mužský hlas.

„Erwin,“ okolo neho zasvišťali oceľové laná. Hroty sa zaborili do vysokého múru na ktorom Levi ostali visieť opierajúc sa nohami. „Nie som žiadny poštovný holub…“

„Prosím?“ nechápavo sa opýtal kapitán.

„Zháňa ťa generál,“ odvetil Levi a zaprel sa nohami v lepšej polohe, „zrejme, budeš povýšený…“

Nikdy sa nespoliehaj, že niečo ostane navždy v jednom štádiu len preto, že to chceš ty. Veci nemôžu ísť len podľa teba, bolo by to nefér.

„Nedívaj sa tak na mňa,“ Levi odvrátil hlavu, „tvojho veľkého mozgu je škoda…“

Toto sú veci, ktoré chránime?

Erwin sa pousmial a sklonil hlavu späť. S povzdychom vykročil na chodník. Povýšenie pre kapitána? Aké povýšenie mu generál chce ponúknuť? A pri akej príležitosti? Čím si povýšenie zaslúžil? Velil svojej vlastnej jednotke dva úspešné roky.

„Pripojíš sa ku mne, Levi?“

„Čím to je, že si už veliteľom a ja stále desiatnikom?“

Erwin náhle zastavil. Otočil sa prudko na Leviho ktorý stále visel na stene pár metrov nad zemou. Na sebe mal len rozhalenú košeľu, nohavice a čižmy. Nič iné okrem výzbroje nebolo z uniformy prítomné. Držal sa nad ním ako vták ktorý preletel celé nekonečné lúky a lesy aby ho našiel a oznámil mu dôležitú správu.

„Pre teba je zhora naozaj krajší výhľad,“ pousmial sa Erwin. Otočil sa späť k ceste a vykročil k radnici.

Povýšenie… kto môže byť vyššie než človek ktorý je sám sebe pánom? Nikto nemá väčšiu moc ani človek ktorý vládne stovkám ľudí… nikto nemá väčšiu moc než človek ktorý vládne sám sebe.

Keď sa Erwin pootočil aby ešte na malý okamih pohliadol na Leviho, miesto na stene bolo prázdne. Jediné čo po ňom ostalo boli dve malé diery od bodov v stene. Bol príliš ďaleko aby ich videl, ale bol si istý, že tam sú. Skúsenosti a vedomosti. Niektoré veci sú samozrejmé a navždy také aj ostanú.

• XXIII.                Diery na duši

         Unikal mu ako voda pomedzi prsty. V jednu chvíľu si bol istý, že ho drží a nepustí a v druhú chvíľu sa mu vyparil do neba. Bežali po deravom poli a každá z dier bola hlboká niekoľko metrov. Každým pokusom preskočiť dieru s vodou v dlaniach riskoval, že sa zrania obaja. Zničia a stratia. Svet sa tváril, že nemôžu obaja dobehnúť domov v bezpečí. Bola tu tá veľká a modrá obloha pokrytá  snehobielymi vatovými oblakmi a pod ich nohami blato a voda.

„Eren!“ musel sa vrátiť a opäť ho zdvihnúť zo zeme. Bol zranený a slabý. Bosé nohy sa mu šmýkali v bahne. Nie, už znova nie… nemohli ho znova vziať preč.

„Kapitán!“ nadvihol sa na kolená a telo si podoprel chvejúcimi sa rukami. Pokúšal sa znova a znova postaviť, ale jeho doráňané nohy ho zrádzali.

Levi pribehol späť k Erenovi ktorý k sebe zatínal pevne čeľuste. V zelených očiach sa zračili slzy a hlboký hnev v ktorom by sa dalo utopiť. Levi okamžite vzal jeho ruku a prevesil si ju cez ramená. Zaprel sa do rozbahnenej zeme a pomaly sa napriamil. Každý krok bol ťažký a vyžadoval veľa sily.

„Dovoľte mi sa premeniť!“ zažiadal potichu Eren.

„Stratil si príliš veľa krvi, nemáš silu…“

„Takto nás chytia oboch!“ zvolal Eren naštvane. Zovrel medzi prstami fľakatú látku Leviho košele na ramene a oprel do neho viac svojej váhy.

„Tak sa zmeňte Vy! Kapitán!“ zvolal Eren.

Leviho oči sa prekvapením rozšírili. Zatajil sa mu dych a nohy ostali zaťaté v rozbahnenej kaluži. Počul za sebou streľbu a pokrik vojakov z vojenskej polície. Erenove veľké zelené oči boli takmer nadprirodzené.

„Si si tak istý tým, že sa nemôžeš premeniť, Levi…“

„Kapitán!“ skríkol Armin keď sa mu nedarilo Leviho prebudiť z nočnej mory. Vzal ho za lem košele a zatriasol ním. Nedokázal už viac počúvať ako opakuje slová; umrieme Levi, umrieme Levi…

Leviho úplné prebudenie predchádzal rýchly reflex. Ramenom prudko narazil na Arminov krk a zvalil ho svojou váhou na zem. keď sa obaja ocitli na zemi, Leviho rameno vystriedalo predlaktie ktoré bolestivo pritisol Arminovi na hrtan.

„To som ja… kapitán,“ zovrel Leviho zápästie, ale márne sa snažil ho od seba odstrčiť. „Bol to len sen…“

Mal Erena na dosah, v rukách, držal ho a opäť mu vykĺzol. Vyparil sa ako voda, ako sen. Zmizol do modrej oblohy ktorá nedosiahnuteľná. Nezáležalo ako vysoko človek lietal, nikdy sa nemohol oblohy dotknúť. Ako každý jeden sen, odohrával sa len v hlave a na miestach, ktoré nemohli byť reálne. Nič nemohlo byť skutočné. Pustil Armina a unavene sa usadil vedľa neho.

„Prepáč… Armin…“

Niečo skrz neho neustále vialo von. Studený vietor ktorý sa dostal do jeho vnútra v tú noc bol prítomný v jeho najhlbšom vnútri. Vtedy pochopil aká prázdna jeho existencia je. Akým úbohým človekom bol. Chcel lietať, utiecť čo najďalej od všetkých. Preč z miesta ktoré z neho spravilo chorého a depresívneho človeka. Do morku kostí mŕtveho. Na tomto svete nebolo nič k smiechu.

Obaja otočili hlavu k oknu. V čiernej noci, na konári stromu, za oknom sa usadil sokol s čiernou stužkou na nohe. Veľkú kaluž tmy prebíjalo len mesačné svetlo. Sokol tíško čakal s malým, čiernym vreckom uviazaným na nohe.

Na tomto svete, máme každý svoju úlohu a svoj vlastný boj.

• XXIV.                Horiace nebo

     Levi mu povedal len tých pár slov: chcel si vidieť kde som žil. Nad jeho hlavou sa rozprestierali vysoké komíny ktoré zatemňovali nebo. Sivý dym a štrkovitá pôda zmiešaná z pieskom tvorila väčšinu prostredia. Stromy boli vyschnuté a mŕtve. Posledné priemyselné oblasti ktoré tvorili západnú štvrť boli Leviho nekonečne zlým snom. Erwin zľahka mávol rukou vo vzduchu. Pohliadol si do dlane na ktorej sa uchytila sadza z komínov. Otočil hlavu na Laviho a sledoval jeho reakciu. Zdalo sa, že sa veľmi rýchlo rozlúčil so svojim provizórnym domovom. Nemal k tomuto miestu úplne žiadne putá.

„Nenarodil si sa tu,“ prehovoril Erwin, „je to tak?“

„Narodil som sa na vonkajšej strane múrov… teraz je úplne jedno kde som sa narodil, pretože to miesto už neexistuje.“

„To ti povedali?“ opýtal sa Erwin. Jeho ruka bola stále čierna od sadze. Nebo nad nimi bolo jeden sivý a nepríjemný kúdoľ. Mal pocit, že každú chvíľu z toho kúdolu začne padať čierny dážď ktorý všetko pochová.

„Erwin,“ povzdychol si Levi. Viac však nepovedal. Odmietal sa baviť o niečom čo nemalo zmysel a viac v jeho svete neexistovalo. Pred nimi bola široká budúcnosť a v nej nebolo miesto na to aby sa zaoberali mŕtvymi bodmi.

„To, že tvoj dom už nestojí, neznamená, že to miesto prestalo existovať tiež. Ten kus pôdy, je stále tvojim domovom…“

„Pre mňa už nie,“ vykročil po úzkom moste hlbšie na západ, „chcem nový domov, ktorý nebudem musieť brániť vo dne v noci…“

Sledoval Leviho ako zmizol za oblakom prachu a čiernych sadzí. Až sa vrátia, budú sa musieť okúpať. Všetko zmyť dole a opäť zabudnúť. Levi mohol byť človekom ktorý sa dokázal ľahko zmieriť so svojou minulosťou. Mohol byť človekom ktorý si rozpára vlastné srdce len aby zabudol na svoj pôvod. Mohol byť kýmkoľvek v určitý okamih chcel, ale nemohol predstierať, že mu je všetko úplne jedno.

Ani jedno z týchto miest Levi nepokladal za svoj domov. Ak by sa spoločne mohli pozrieť na miesto kde Levi vyrastal, zaiste by sa v jeho tvári mihli emócie ktoré by nedokázal schovať. Nostalgia a smútok za svojimi blízkymi. Erwin sa nikdy neopýtal koľko mal Levi rokov, keď sa osamostatnil a musel sa presunúť na takéto miesto… a hlavne, prečo na takéto miesto. Chcel si nájsť vlastné miesto, ktoré vybuduje a bude chrániť. Miesto ktoré bude pre neho znamenať všetko.

Miesto, kde bude patriť.

Erwin samovoľne zdvihol hlavu k oblohe ktorá bola plná sivých kúdolov dymu. Táto obloha nemohla byť domovom nikoho. Chodil sa Levi dívať do mesta na oblohu, pretože na tomto mieste nemohol? Bolo to jediné po čom Levi kedy túžil obloha? To s čím sa Erwin narodil, bolo pre neho samozrejmé. Narodil sa s modrou oblohou nad hlavou a tá modrá obloha nikdy neodíde. Leviho o jeho modrú oblohu okradli. Nie, ani obloha nebola samozrejmá.

Úplne nič na tomto svete nie je samozrejmé Erwin, a práve preto je náš svet tak vzácny. V jeden okamih máš všetko a hneď v druhý všetko stratíš.  

• XXV.                  V klietke

Všetci sa s neskrytou hrôzou dívali na smerom na Leviho. Akoby za každým keď niekto vysloví Erwinove meno, musí sa okamžite spojiť s tým jeho. Možno pre niekoho boli obaja ako jedna ruka, jedna duša a jedno telo. Lenže teraz boli každý úplne inde a každý mal za úlohu vybojovať vlastnú bitku. Zatiaľ čo ich zajatec sa snažil vykúpiť rečami o popravách, Levi mal svoju úlohu na záchranu ľudstva. Ak nebude Erwin, je tu on. Ak nebude ani on, bude tu stále Hanji… ak nebudú ani oni, bude tu Mikasa… vždy bude niekto kto sa bude môcť pokúsiť zachrániť Erena. Ak by ich chytili všetkých naraz, Eren aj Hystoria by ostali navždy polapení v rukách psychopatov.

Bola veľmi malá šanca, že by bez neho dokázala táto banda detí oslobodiť Erena. Teraz to bol už aj Erwin, ktorý stál so slučkou okolo krku a čakal na svoj rozsudok. Zatiaľ čo on sa snažil zachrániť poslednú nádej ľudstva. Kto bol dôležitejší? Erwin, alebo Eren?

„To je smutné,“ povzdychol si Levi, „ale keďže sa ti konečne otvorila huba, povedz mi, kde je Eren a Hystoria!“

„Niekto prichádza!“ Sasha okamžite zaľahla k zemi. Medzi skupinou sa rozhostilo ticho. Levi pevne držal ruku zajatca vykrútenú za chrbtom. Ubezpečil sa, že nepreriekne ani jedno slovo.

Vysokou trávou sa mihli plášte s nášivkou vojenskej polície. Jean sa prikrčil s puškou a zameral na jedného z dvojice ktorí boli najbližšie. Už nesmel zaváhať, ani na jeden okamih. Zhlboka sa nadýchol a takmer vystrelil keď Sasha vyskočila z trávy.

„Oh,“ vydýchla si Sasha a sklonila svoj luk.

Skôr než ich zajatec stihol reagovať a prehliadnuť si postavy ktoré prišli, Levi pretiahol skrz jeho hlavu látkové vrecko a previazal ho šnúrou. Nepotreboval aby niekto z vojenskej polície zistil, že na ich strane sú vojaci z ich vlastných radov. Nechcel aby sa to rozšírilo a ešte viac ľudí bolo zatiahnutých do špinavej hry monarchie.

„Mikasa,“ podal jej Levi kúsok povrazu, „zviaž mu ruky. O chvíľu sme späť.“ Podišiel k Marlovi a Hitch pomedzi stromy.

„Ste si istí, že im môžeme veriť?“ vrhol pohľad na trojicu mladých členov vojenskej polície. Všetci traja mali na sebe plášte a kapucne. Jedno dievča a dvaja chlapci. Levi si vzal od Marla plášť so znakom jednorožca a chvíľu sa naň bez záujmu díval.

Vojenská polícia hm?

Minulosť sa mu snažila vypomstiť tým najzákernejším spôsobom. Pohliadol na trojicu ktorá stála nervózne pri Marlovi a s povzdychom si elegantne prehodil a uviazal zelený plášť okolo ramien.

„Vrátite sa späť do mesta,“ vytiahol si z vrecka šedé a fľakaté plátno. Unavovalo ho už nosiť špinavú uniformu a neustále vidieť svoj špinavý ksicht na lesklých predmetoch. Otrel si ruky a plátno zastrčil späť do vrecka. „Máme urgentnú situáciu.“

Celá skupina prieskumnej légie otočila hlavu za znakom jednorožca na Leviho chrbte. Nikto však nepovedal ani jedno slovo. Keď sa im do rúk dostali plášte mlčky si ho všetci prehodili cez chrbty a nasledovali svojho kapitána. Mikasa so Jeanom a Sashou zabezpečili zajatca.

Netrvalo dlho a Levi kráčal vedľa Marla a vysvetľoval im situáciu a svoj plán. Boli veci ktoré mohli byť pre niekoho samozrejmé a pre niekoho boli premenlivé. Ľudia v životoch iných ľudí neboli veční ani samozrejmí, ale keď odchádzali, bola vždy možnosť, že ich niekto presvedčí aby ostali. Všetko záviselo vždy od ľudí.

Pretože Eren, nevisel na šibenici. Pretože Eren… bol vzácnejší živý než mŕtvy, jeho priority sa posunuli. Modrooký hlupák, ktorý nikdy nevedel utekať. Vždy sa vrhal strmhlavo do boja a nevedel kedy z neho ujsť. Tento hlupák potreboval opäť a znova jeho pomoc. Ak mohol niečo pre Erwina urobiť, aj to najmenšie, spraví to.

Levi, sú ľudia ktorých musíme uprednostniť pred tými druhými. Vždy je tu niekto, kto je dôležitejší. Nech sa so mnou stane čokoľvek, chcem aby si pokračoval. Nedaj sa zastrašiť, a bojuj. Eren je jediná nádej na prežitie ľudstva a ty si jediná nádej na jeho oslobodenie.

Povedal si, že si praješ nájsť domov ktorý nebudeš musieť chrániť vo dne v noci. Prial si si odísť a preskúmať svet a mať miesto na ktoré vieš, že sa budeš môcť vždy vrátiť. Miesto ktoré na teba vždy počká a ktoré nikto neohrozí. Mať domov.

Levi, už sme blízko toho aby sme našli náš domov.

Zachráň Erwina!