kapitola, v ktorej Howl vyjadruje svoje pocity zeleným slizom

V ten deň ani niekoľko ďalších dní Howl nikam nešiel. Sofi ticho sedela na stoličke vedľa ohniska, snažila sa nezavadzať a uvažovala. Bola trochu nahnevaná keď si uvedomila, že tu je pod falošnou zámienkou. Howl si možno myslel, že ju má Kalcifer rád, ale Sofi vedela, že sa Kalcifer jednoducho chopil príležitosti aby s ňou mohol uzavrieť zmluvu. Sofi teraz uvažovala, že mala jeho návrh radšej odmietnuť.

Sofi našla hromadu Michaelovych vecí, ktoré podrebovali zašiť. Priniesla si náprstok, nožnice a niť zo svojej krabičky na šitie a pustila sa do práce. Počas toho večera bola dostatočne veselá, aby sa pridala ku Kalciferovi spievajúcemu piesničku o panvičke.

„Šťastná, že máš čo robiť?“ povedal Howl sarkasticky.

„Potrebujem toho na prácu viac,“ odpovedala Sofi.

„Môj starý oblek by sa zišlo zašiť, ak potrebuješ mať pocit užitočnosti.“ povedal Howl.

Zdalo sa jej, že to znamená, že Howl už nie je nahnevaný. Sofi bola rada. Ráno sa takmer bála.

Bolo jasné, že Howl ešte nechytil dievča, po ktorom išiel. Sofi počúvala ako sa ho Michael bez okolkov na to pýta a ako sa z toho Howl šikovne vykrútil aby nemusel odpovedať. „Je to lenivec,“ zamrmlala Sofi smerom k páru Michaelovych ponožiek. „Nedokáže sa vysporiatať so svojou vlastnou podlosťou.“ Sledovala Howla ako sa nervózne snaží zakryť svoju nespokojnosť. To Sofi celkom dobre chápala.

Na lavici Howl pracoval usilovnejšie a rýchlejšie ako Michael, spájal kúzla dokopy odborným, ale lajdáckym spôsobom. Z pohľadu na Michaelovej tvári Sofi vytušila, že väčšina kúziel bola nezvyčajná a ťažká. Ale Howl bol schopný nechať kúzlo uprostred práce tak, odbehol do svojej izby aby skontroloval niečo iste zlovestné, čo tam mal ukryté a potom rýchlo vybehol na dvor aby tam z drôtov vytvoril kúzlo. Sofi pootvorila dvere a bola dosť ohúrená keď videla elegantného čarodeja kľačať v bahne s dlhými rukávmi okolo krku aby mu nezavadzali kým opatrne ťahal zväzok mastného kovu do akéhosi špeciálneho rámu.

Toto kúzlo bolo pre Kráľa. Ďalší vyparádený a vyvoňaný posol došiel s listom a predniesol dlhú, dlhú reč, v ktorej sa Howla pýtal, či by dokázal zastaviť čas, aj keď je bezpochyby nenahraditeľne zamestnaný aj inými vecami, aby bol tak láskavý a naklonil svoju mocnú a geniálnu myseľ nad drobný problém Jeho Kráľovského Veličenstva, ako by armáda mohla prejsť s ťažkými vozmi cez močariská a po nerovnom teréne. Howl bol neskutočne slušný a jeho odpoveď bola tiež zbytočne dlhá. Povedal nie. Ale posol rozprával ďalej ešte polhodinu a na konci, keď sa obaja uklonili, Howl súhlasil, že kúzlo urobí.

„Je to dosť desivé,“ povedal Howl Michaelovi keď posol odišiel. „Na čo to tomu Sulimanovi bolo, že sa musel stratiť v Pustatinách? Kráľ ako keby si myslel, že ho môžem nahradiť.“

„Keď si to zhrnieme, nebol až taký vynaliezavý ako ty,“ povedal Michael.

„Som príliž trpezlivý a zdvorilý,“ povedal Howl smutne. „Mal som mu to predražiť ešte viac.“

Howl bol rovnako trpezlivý a zdvorilý ku zákazníkom z Portheaven, ale problém, na ktorý Michael s obavami poukázal bol, že Howl týmto ľuďom účtoval menej ako mal. Stávalo sa to po tom, ako Howl počúval rôzne dôvody prečo mu námorníkova žena nemôže ešte zaplatiť penny, a potom kapitánovi sľúbil kúzlo na vietor takmer zadarmo. Howl sa snažil unikať pred Michaelovými argumentmi tým, že mu dával hodiny čarovania.

Sofi prišívala gombíky na Michaelove tričká a počúvala Howla, ako si s Michaelom nacvičujú kúzlo. „Viem, že som lajdák,“ hovorieval, „no nemusíš ma kopírovať. Vždy si ho najskôr poriadne a pozorne prezri. Vzhľad ti vie veľa napovedať, či je to samonaplňujúce kúzlo, alebo sebaobjavujúce, alebo je jednoduché, alebo zahŕňa úkon a slová. Keď to zistíš, prejdi ním ešte raz a rozhodni sa, ktorý kúsok čo znamená a ktoré kúsky na seba naväzujú ako puzzle. Teraz prejdeš k tým mocnejším. Čoskoro zistíš, že každé kúzlo má v sebe silu, ktorá na konci zámerne jednu chybu alebo záhadu aby sa predišlo nehodám. Tieto musíš vedieť rozoznať. Vezmi si teraz jedno kúzlo…“

Pri počúvaní váhavých Michaelovych odpovedí na Howlove otázky a sledovaní Howla ako divným, večným písacím perom škriabe poznámky na papier, si Sofi uvedomila, že sa môže tiež veľa naučiť. Došlo jej, že ak sa Marte u pani Fairfaxovej podarilo príjsť na kúzlo, ktorým si s Lettie vymenili telá, tak by potom mala byť aj ona schopná urobiť to isté u Howla. S trochou šťastia by sa nemusela spoliehať na Kalcifera. Keď bol Howl spokojný s tým, že Michael zabudol na všetko okolo toho ako veľa alebo ako málo si pýta od ľudí v Portheaven, zaviedol ho von na dvor aby mu pomohol s kúzlom pre Kráľa. Sofi sa postavila a odkrívala k lavici. Kúzlo bolo dostatočne zreteľné, ale poznámky naškrabané Howlom nedokázala prečítať.

„Vživote som nevidela také písmo!“ zavrčala smerom k ľudskej lebke. „Používa pero alebo kutáč?“ Dychtivo prešla každým kúskom papiera čo ležal na lavici a preskúmala prášky a kvapaliny v krivých fľašiach. „Áno, musím sa priznať,“ povedala lebke. „Strkám nos do vecí do ktorých ma nič nie je. A cítim sa spokojne. Dokážem prísť na to ako vyliečiť sliepky a čierny kašeľ, vyvolať vietor a odstrániť vlasy z tváre. Ak Marta na toto všetko prišla, mala zostať u pani Fairfaxovej.“

Sofi sa zdalo, že keď sa Howl vrátil z dvora šiel k lavici a skúmal všetky veci, ktorými pohla. No vizeralo to tak, že to robí len z roztržitosti. Ako keby potom nevedel, čo má so sebou robiť. Sofi ho počula, ako sa cez noc hore dole potuloval. Na ďalší deň ráno bol v kúpelni len hodinu. Kým si Michael obliekal svoj najlepší zamatový oblek slivkovej farby, Howl vizeral, ako keby sa nevedel vpratať do kože. Chystal sa odísť do Paláca v Kingsbury a obaja zabalili do zlatého papiera objemné kúzlo. Napriek svojej veľkosti muselo byť prekvapujúco ľahké. Michael ho dokázal bez problémov držať s rukami okolo. Howl otočil ručičku na červenú farbu a poslal ho von na ulicu medzi vymaľované domy.

„Očakávajú ťa,“ povedal Howl. „Budeš musieť čakať asi len väčšinu rána. Povedz im, že toto kúzlo zvládne aj dieťa a predveď im to. Keď sa vrátiš späť mám pre teba kúzlo na silu, na ktorom budeš pracovať. Tak zatiaľ.“

Zatvoril dvere a znovu behal po izbe. „Svrbia ma nohy,“ povedal odrazu. „Idem sa poprechádzať do hôr. Povedz Michaelovi, že kúzlo čo som mu sľúbil je na lavici. A toto je pre teba aby si mala čo robiť.“

Sofi padol šedo červený oblek, rovnako parádny ako ten strieborno-modrý, rovno do lona. Howl si z kúta zobral gytaru, otočil ručičku na dverách na zelenú a vystúpil von medzi pohybujúci sa vres nad Market Chipping.

„Svrbia ho nohy!“ zamrmlal zlovestne Kalcifer. V Portheaven bola hmla. Kalcifer sedel skrčený medzi polenami a s námahou sa presúval hore dole aby sa vyhol kvapkám, ktoré padali cez komín. „Ako si asi myslí, že sa cítim ja, takto prilepený na vlhkom rošte?“

„Mal by si mi už konečne dať tip, ako zrušiť vašu zmluvu,“ povedala Sofi a zatriasla šedo-červeným oblekom. „Teeeda, ty si ale pekný oblek, aj keď si trochu obnosený! Ušitý na to aby si zaujal dievčatá, no nemám pravdu?“

„Dal som ti tip!“ zasyčal Kalcifer.

„Tak mi ho budeš musiať dať znovu. Nevšimla som si ho,“ povedala Sofi keď položila oblek nabok a krívala smerom ku dverám.

„Ak ti dám tip a poviem, že to je tip, bude to už informácia, a to nemám povolené,“ povedal Kalcifer. „Kam ideš?“

„Idem urobiť niečo čo som sa neodvážila spraviť, kým obaja neodišli von,“ odpovedala Sofi. Otočila ručičku na čiernu farbu a potom otvorila dvere.

Vonku nič nebolo. Nebolo to ani čierne, ani šedé, ani biele. Nebola to vec, ani niečo prehľadné. Nehýbalo sa to. Namalo to žiadnu vôňu ani pocit. Keď do toho Sofi veľmi opatrne vnorila prst nebolo to ani teplé, ani studené. Necítila vôbec nič. Zdalo sa, ako keby tam nebolo absolútne ale celkom nič.

„Čo to je?“ spýtala sa Kalcifera.

Kalcifer bol zaujatý rovnako ako Sofi. Jeho modrá hlava sa nakláňala ponad rošt aby videl dvere. Celkom na hmlu zabudol. „Neviem,“ zašepkal. „Ja to len udržiavam. Jediné čo viem je, že je to tá časť hradu, okolo ktorej sa nedá prejsť. Mám pocit ako keby to bolo niekde poriadne ďaleko.“

„Ako niekde za mesiacom!“ povedala Sofi. Zatvorila dvere a otočila ručičku na zelenú. Chvíľu zaváhala a potom sa vybrala hore schodmi.

„Zamkol dvere,“ povedal Kalcifer. „Prikázal mi, aby som ti to povedal ak sa pokúsiš znovu snoriť.“

„Ach,“ vzdychla si Sofi. „Čo tam hore skrýva?“

„Nemám potuchy,“ odpovedal Kalcifer. „O poschodí nič neviem. Keby si len vedela, aké je to frustrujúce! Vskutočnosti ani len nemôžem vidieť čo je vonku mimo hradu. Akurát len toľko, aby som vedel, akým smerom idem.“

Sofi, cítiac sa rovnako frustrovaná, si sadla a začala so šitím šedo-červeného obleku. Krátko na to sa vrátil Michael.

„Kráľ ma k sebe hneď zavolal,“ povedal. „On…“ rozhliadol sa po izbe. Oči sa mu zastavili v prázdnom kúte kde zvykla byť opretá gytara. „Ó nie!“ povedal. „Hádam len nie ďalšia priateľka! Myslel som si, že sa do neho zamilovala a to bolo už pred niekoľkými dňami. Čo ju drží?“

Kalcifer zlovestne zasyčal. „Zle si to celé vysvetľuješ. Bezcitný Howl zistil, že je táto slečna dosť komplikovaná. Rozhodol sa nechať ju na pár dni tak aby videl, či to pomôže. To je všetko.“

„Ach jaj!“ povedal Michael. „To znamená problémy. A to som dúfal, že je Howl opäť pri zmysloch!“

Sofi nahnevane hodila oblek na kolená. „No tak!“ povedala. „Ako môžete obaja len tak hovoriť o takej podlej veci! Keď už, tak predpokladám, že Kalcifera z ničho viniť nemôžem, keďže je to zlý démon. Ale ty, Michael…!“

„Nemyslím si, že som zlý,“ protestoval Kalcifer.

„Keby si vedela,“ povedal Michael, „koľko problémov sme mali kvôli Howlovi a jeho stále sa opakujúcim románikom! Prešli sme si súdmi, sokmi v láske s mečmi, matkami s valčekmi na pečenie, otcami a strýkami s palicami. A tety. Taty sú strašné. Vrhnú sa na teba s ihlicami do vlasov. Ale najhoršie je, keď samo dievča zistí kde Howl býva a objaví sa pred dverami so slzami v očiach a celkom zničená. Howl vtedy utečie zadnými dverami a my s Kalciferom to všetko musíme vyriešiť.“

„Nemám rád tie nešťastné,“ povedal Kalcifer. „Kvapkajú na mňa ich slzy. Omnoho radšej som, keď sú nahnevané.“

„Tak počkať, povedzte mi pravdu,“ povedala Sofi, zatínajúc päste. „Čo robí Howl týmto úbohým ženám? Vždy mi hovorili, že pojedá ich srdcia a bere im duše.“

Michael sa nepohodlne zasmial. „To asi pochádzaš z Market Chipping. Howl ma tam poslal, aby som pošpinil jeho meno keď sme prvýkrát dali hrad do chodu. Ja-ehm-ja som to rozniesol. Toto väčšinou hovoria tety. Je to len metafora.“

„Howl je veľmi nestály,“ povedal Kalcifer. „Dievča ho zaujíma len dovtedy, kým je do neho zamilované. Potom sa ňou už nezaoberá.“

„No nedá si pokoja, kým sa do neho nezaľúbia,“ povedal Michael dychtivo. „Dovtedy sa ti z neho nepodarí dostať nič rozumné. Vždy sa teším na to, keď sa do neho dievča zamiluje. Vtedy sa všetko zlepší.“

„Myslím si, že má dostatok rozumu na to, aby im nedal svoje pravé meno,“ povedala Sofi opovrhujúco. Ale opovrhnutie malo len zakryť fakt, že sa cítila akosi hlúpo.

„Ó, to robí vždy,“ povedal Michael. „Miluje vymýšľanie falošných mien a dáva ich aj veciam. Robí to dokonca aj vtedy keď nedvorí žiadnej dáme. Nevšimla si si, že je to on – Kúzelník Jenkin v Portheaven, a Čarodejník Pendragon v Kingsbury, rovnako ako Strašný Howl a jeho hrad?“

Sofi si to nevšimla, vďaka čomu sa cítila ešte hlúpejšie. A ten pocit ju rozhneval. „Nuž, stále si myslím, že je to zákerné, chodiť okolo a lámať úbohým dievčatám srdcia,“ povedala. „Je to bezcitné a nezmyselné.“

„Už je to raz tak,“ povedal Kalcifer.

Michael postavil trojnohú stoličku k ohňu, sadol si na ňu, a kým Sofi šila, rozprával jej o Howlových výhrach a niektorých problémoch, ktoré nasledovali. Sofi zamrmlala smerom ku krásnemu obleku. Stále sa cítila veľmi hlúpo.

Michael navrhol, že by už mohol byť obed a Kalcifer, tak ako zvyčajne zastonal keď Howl vykopol dvere a vošiel dnu, nespokojnejší ako kedykoľvek pred tým.

„Dáš si niečo?“ povedala Sofi.

„Nie,“ odpovedal Howl. „Horúcu vodu do kúpelne, Kalcifer.“ na chvíľu zostal mrzuto stáť vo dverách kúpelne. „Sofi, neupratovala si len tak náhodou túto poličku s kúzlami?“

Sofi sa cítila strašne trápne. Nič by ju nedonútilo priznať sa, že prešla všetkými tými vrecúškami a fľašami hľadajúc kúsky dievčat. „Ničoho som sa nedotkla,“ odpovedala ako šla po panvicu na vyprážanie.

„Dúfam, že neklameš,“ povedal Michaela ako sa dvere na kúpelni s buchotom zatvorili.

Kým Sofi pripravila obed, z kúpelne sa ozývalo špliechanie a striekanie. „Míňa veľa vody,“ ozval sa Kalcifer spod panvice. „Myslím, že si farbí vlasy. Dúfam, že si sa nedotýkala kúziel na vlasy. Na obyčajného muža so slabohnedými vlasmi je hrozne márnivý keď ide o vzhľad.“

„Ó zmĺkni!“ vyštekla Sofi. „Všetko som položila presne tam, odkiaľ som to vzala!“ bola z toho tak rozrušená, že vyliala z panvice vajcia a slaninu na Kalcifera.

Kalcifer ich, pravdaže, hneď s nadšením zjedol, veselo vzplanul a hltal čo mohol. Sofi pridala na panvicu čo chýbalo. Spolu s Michaelom potom obed zjedli. Práve odpratávali neporiadok po obede a Kalcifer si modrým jazykom oblizoval fialové pery, keď sa rozrazili dvere na kúpelni a Howl vyletel von, zúfalo nariekajúc.

„Pozrite sa na to!“ kričal. „Pozrite sa na to! Čo to tá chaotická ženská spravila s mojími kúzlami?“ Sofi a Michael sa otočili a pozreli sa na Howla. Mal mokré vlasy, ale, ak od toho odhliadli, tak ani jeden z nich nevidel žiaden rozdiel.

„Ak si myslel mňa…“ začala Sofi.

„Myslím teba! Pozri!“ zjačal Howl. Hodil sa na trojnohú stoličku a prstami si prečesával vlasy na mokrej hlave. „Pozri. Poriadne sa pozri. Skontroluj to. Moje vlasy, sú zničené! Vizerám ako panvica s vajciami a slaninou!“

Michael a Sofi sa nervózne nakláňali nad Howlovu hlavu. Zdalo sa, že pri korienkoch mali jeho vlasy bežnú ľanovú farbu. Jediným rozdielom možno bol slabý, veľmi slabý nádych do červena. Sofi zistila, že je to celkom pekné. Pripomenulo jej to trochu farbu jej vlastných vlasov, aké kedysi bývali.

„Myslím si, že je to veľmi pekné,“ povedala.

„Pekné!“ vykríkol Howl. „Pre teba možno. Spravila si to naschval. Nedala si si pokoj, kým si nezničila aj mňa. Pozri sa na to! To je zázvor! Mal by som sa skrývať, kým to neodrastie!“ vášnivo rozhodil rukami. „Zúfalstvo!“ vrieskal. „To sú muky! Horor!“

Izba náhle otemnela. Vo všetkých štyroch kútoch sa objavili veľké, rozmazané, ľuďom podobné tvary a kvíliac sa približovali k Sofi a Michaelovi. Kvílenie začalo ako stonanie plné hrôzy, prešlo do zúfalého vrešťania a potom znovu do bolestivých a hrôzostrašných výkrikov. Sofi si rukami zapchala uši, ale výkriky prenikali cez ruky hlasnejšie a hlasnejšie a každou sekundou boli horšie. Kalcifer sa rýchlo stiahol pod najnižšie poleno. Michael schmatol Sofi za lakeť a ťahal ju ku dverám. Otočil ručičku na modrú, kopol do dverí aby ich otvoril a tak rýchlo ako len vedeli vybehli na ulicu v Portheaven.

Hluk bol vonku takmer rovnako strašný. Na celej ulici sa otvárali dvere a ľudia vybehávali z domov s rukami na ušiach.

„To ho necháme tak v tomto stave?“ triasla sa Sofi.

„Áno,“ povedal Michael. „Ak si myslí, že je to tvoja chyba tak rozhodne áno.“

Ponáhľali sa cez mesto prenasledovaní pulzujúcimi výkrikmi. Pridal sa k nim dosť veľký dav aj napriek tomu, že sa hmla zmenila na mrholenie, a všetci mierili do prístavu alebo na piesčiny kde sa hluk zdal byť znesitelnejší. Rozľahlé more ho trochu pohlcovalo. Všetci stáli v hlúčikoch, pozerajúc sa na hmlistý biely horizont a kvapkajúce laná kotviacich lodí, kým sa hluk premenil na gigantický, srdcervúci vzlykot. Sofi si uvedomila, že to je prvý krát v živote čo zblízka vidí more. Bola škoda, že si to nemohla viac užiť.

Vzlyky utíchli a nastalo ticho. Ľudia sa začali opatrne vracať do mesta. Niektorí nesmelo podišli k Sofi.

„Stalo sa snáď niečo úbohému Kúzelníkovi, pani Čarodejnica?“

„Dnes je trochu skľúčený,“ povedal Michael. „Poď. Myslím, že to už môžeme risknúť a vrátiť sa späť.“

Ako kráčali pozdĺž pobrežia, niekoľko námorníkov na nich s obavami volalo zo svojich zakotvených lodí a chceli vedieť, či ten hluk predpovedá búrky alebo nešťastie.

„Vôbec nie,“ odpovedala Sofi. „Už je po všetkom.“

Ale nebolo. Vrátili sa späť do čarodejníkovho domu, čo bola zvonku obyčajná malá krivá budova a keby so Sofi nebol Michael, vôbec by netrafila domou. Michael dosť opatrne otvoril malé dvere. Vo vnútri Howl ešte stále sedel na stoličke. Sedel ponorený do úplného zúfalstva a celý bol pokrytý hustým zeleným slizom.

Bolo tam príšerné, dramatické, kruté množstvo zeleného slizu – hory slizu. Úplne Howla pokrýval. Tiekol mu z hlavy a ramien, vrchovato na kolená a ruky, stekal mu dole na nohy a kvapkal zo stoličky v mazľavých prameňoch. Takmer všade na zemi sa z neho formovali tečúce rybníky a plaziace sa kaluže. Dlhé prsty sa plížili aj k srdcu a sliz odporne smrdel.

„Zachránte ma!“ plakal Kalcifer zachrýpnutým šeptom. Boli z neho už len dva zúfalo blikajúce malé plamienky. „Táto vec ma chce uhasiť!“

Sofi si zodvihla sukňu a pochodovala tak blízko pri Howlovi ako len mohla, čo nebolo veľmi blízko. „Prestaň s tým!“ povedala. „Okamžite s tým prestaň! Chováš sa celkom ako malé decko!“

Howl sa nepohol ani neodpovedal. Jeho tvár zízala spoza slizu, biela, tragická a s vyvaleným očami.

„Čo urobíme? Je mŕtvy?“ spýtal sa Michael, chvejúc sa pri dverách. Michael bol milý chlapec, pomyslela si Sofi, ale v krízach trochu bezradný. „Nie, pravdaže nie je,“ povedala. „A keby to nebolo kvôli Kalciferovi, kľudne by som ho nechala, nech sa celý deň správať ako rôsolovitý úhor! Otvor dvere na kúpelni.“

Kým si Michael hľadal cestu do kúpelne pomedzi kaluže slizu, Sofi hodila svoju zásteru na okraj ohniska aby zabránila ďalšiemu zlizu priblížiť sa ku Kalciferovi a schmatla lopatu. Nabrala na ňu veľa popola a vysypala ho do najväčších kaluží slizu. Poriadne to syčalo. Izba sa naplnila parou a smrdela horšie ako čokoľvek s čím sa Sofi kedy stretla. Vyhrnula si rukávy, zohla sa aby dočiahla na Čarodejníkove slizké kolená a tlačila Howla, stoličku aj so všetkým ostatným smerom ku kúpelni. Nohy sa jej v slize kĺzali a šmýkali, no pomohlo to pravdaže hýbať aj stoličkou. Michael ho chytil za rukávy zo slizu a spoločnými silami ho zvalili do sprchového kútu.

„Horúcu vodu, Kalcifer!“ fučala Sofi nahnevane. „Veľmi horúcu.“

Trvalo hodinu, kým z Howla sliz zmyli. Ďalšiu hodinu strávil Michael tým, že presviedčal Howla aby sa postavil zo stoličky a obliekol sa do suchých šiat. Našťastie bol šedo-červený oblek, ktorý Sofi zašila, zavesený na operadle stoličky mimo dosah slizu. Modro-strieborný oblek bol zničený. Sofi povedala Michaelovi, aby ho ponoril do vane. Kým napúšťala ďalšiu horúcu vodu, nahnevane si mrmlala a šomrala. Ručičku na dverách otočila na zelenú a všetok sliz vymietla von do slatín. Hrad za sebou v šedivníku zanechal pás ako slimák, no bol to najjednoduchší spôsob ako sa slizu zbaviť. Malo svoje výhody bývať v hrade, ktorý sa pohybuje, vravela si Sofi ako umývala podlahu. Uvažovala nad tým, či sa Howlove zúfalé výkriky ozývali aj z hradu. Ak áno, ľutovala ľudí v Market Chipping.

Tentokrát bola Sofi unavená a zničená. Vedela, že zelený sliz bol Howlovou pomstou voči nej, a v žiadnom prípade mu neplánovala prejaviť súcit. Keď ho Michael konečne vyviedol z kúpelne, oblečeného v šedo-červenom obleku, nežne ho posadil na stoličku vedľa ohniska.

„To bola riadna sprostosť!“ vyprskol Kalcifer. „Snažil si sa zbaviť najlepšej časti svojej mágie, alebo čo?“

Howl si ho nevšímal. Len s tragickým pohľadom sedel a triasol sa.

„Nemôžem ho donútiť k reči!“ zašepkal Michael nešťastne.

„To len trucuje,“ povedala Sofi. Marta a Lettie boli v trucovaní dobré. Vedela, ako sa s tým vysporiatať. Na druhej strane bolo trochu riskantné vyprášiť čarodejníka za to, že hysteričil kvôli vlasom. No zároveň Sofi zo skúsenosti vedela, že truc je zriedka spojený s tým, čo sa zdá byť jeho príčinou. Dala Kalcifera nabok, aby mohla na polenách vyvážiť panvicu s mliekom. Keď sa zohrialo, vrazila hrunček Howlovi do rúk. „Vypi to,“ povedala. „A teraz mi povedz, čo znamená všetok ten krik? Je to kvôli tej mladej slečne, za ktorou si chodil?“

Howl si zarmútene uchlipol z mlieka. „Áno,“ povedal. „Nechal som ju na pár dní tak aby som videl, či na mňa bude nežne spomínať. Nespomenula si na mňa. Nebola si istá dokonca ani keď som ju videl naposledy. Teraz mi povedala, že má niekoho iného.“

Znel tak úboho, že ho Sofi trochu aj ľutovala. Teraz boli jeho vlasy suché. Previnilo si uvedomila, že sú naozaj takmer ružové.

„Je to to najkrajšie dievča v tomto kraji,“ pokračoval Howl trúchlivo. „Tak vrúcne ju milujem, a ona pohŕda mojou hlbokou oddanosťou a ospravedlňuje sa mi kvôli inému. Ako si mohla nájsť niekoho iného po všetkej tej pozornosti, čo som jej venoval? Väčšinou sa zbavia ostatných mužov hneď ako prídem.“

Sofiina sympatia dosť prudko poklesla. Uvedomila si, že ak sa Howl dokáže tak ľahko pokryť zeleným slizom, potom by mal vedieť rovnako ľahko navrátiť pôvodnú farbu svojím vlasom. „Prečo potom dievčaťu nedáš vypiť nápoj lásky a dostať sa cez to?“

„Ó, nie,“ povedal Howl. „Takto sa hra nehrá. Pokazilo by to celú zábavu.“ Sofiina sympatia opäť klesla. Tak hra, hej? „Nikdy si nemyslel na to úbohé dievča?“ vyštekla Sofi.

Howl dopil mlieko a zahľadel sa do hrnčeka s rozcíteným úsmevom. „Stále na ňu myslím,“ povedal. „Nádherná, rozkošná Lettie Hatter.“

Sofiina sympatia sa stratila nadobro sprevádzaná ostrým buchnutím. Jej obavy boli oprávnené. Ach, Marta! Pomyslela si. Bola si zaneprázdnená! Takže to nebol nikto od Cesariovcov o kom si hovorila!