kapitola, v ktorej má Michael problémy s kúzlom

Na dvere klopal námornícky kapitán, ktorý si konečne prišiel po kúzlo vetra a nebol veľmi nadšený, že musel čakať.

„Ak miniem príliv, chlapče,“ povedal Michaelovi, „mal by som si o tebe pohovoriť so Scorcererom. Nemám rád lenivých chlapcov.“

Michael bol, podľa Sofiinho názoru, k nemu omnoho slušnejší, ale cítila sa príliš skleslo aby do toho zasahovala. Keď bol kapitán preč, Michael šiel ku lavici a opäť sa mračil na kúzlo. Sofi ticho sedela a zašívala si ponožky. Mala len jeden pár a jej kostnaté nohy do nich vydrali veľké diery. Jej šedé šaty teraz boli obnosené a špinavé. Rozmýšľala nad tým, či by sa odvážila postrihať to čo zostalo z Howlovho zničeného modro-strieborného obleku a urobiť si z toho novú sukňu. Ale neodvážila sa to urobiť.

„Sofi,“ povedal Michael, dvihnúc pohľad od jedenástej strany s poznámkami, „koľko neterí máš?“ Sofi sa zľakla, že sa Michael začne pýtať, a tak povedala: „Keď budeš v mojom veku, chlapče môj,prestaneš také veci počítať. Všetky sa na seba tak podobajú. Tieto dve Lettie by mohli byť dvojičky, keď nad tým tak uvažujem.“

„Ach, nie, nie tak celkom,“ povedal jej Michael prekvapujúco. „Neter v Upper Folding nie je taká pekná ako moja Lettie.“ Roztrhal jedenástu stranu a začal s dvanástou. „Som rád, že Howl nestretol moju Lettie,“ povedal. Začal s trinástou a tú potom roztrhal tiež. „Chcelo sa mi smiať keď tá pani Fairfaxová povedala, že vedela kto Howl je, ty nie?“

„Nie,“ povedala Sofi. Nič to nemenilo na tom, čo Letti cítila. Myslela na Lettinu jasnú, zamilovanú tvár pod kvitnúcou jabloňou. „predpokladám, že ani tento raz nie je šanca, aby bol Howl skutočne zamilovaný.“ povedala beznádejne.

Kalcifer vyprskol zelené iskry hore komínom.

„Bál som sa, že tak začneš uvažovať,“ povedal Michael. „Ale klamala by si len samú seba, presne ako pani Fairfaxová.“

„Ako to vieš?“ opýtala sa Sofi.

Kalcifer a Michael si vymenili rýchly pohľad. „Bol dnes v kúpeľni menej ako hodinu?“ spýtal sa Michael.

„Bol tam takmer dve hodiny,“ odpovedal Kalcifer, „používajúc kúzla na tvár. Márnivý hlupák!“

„Tak vidíš,“ povedal Michael. „V deň, keď to Howl zabudne urobiť bude dňom kedy uverím, že je skutočne zamilovaný. Skôr rozhodne nie.“

Sofi si spomenula na Howla, kľačiaceho na jednom kolene v sade, stojaceho tak aby vyzeral tak pekne ako je to len možné, a vedela, že majú pravdu. Uvažovala nad tým, že pôjde do kúpelne a všetky Howlove kúzla na skrášľovanie spláchne v záchode. Nemala na to však dosť odvahy. Namiesto toho sa postavila, odkrívala k modro-striebornému obleku a zvyšok dňa strávila tým, že ho strihala na malé modré trojuholníky. Plánovala si z toho urobiť akúsi patchworkovú sukňu. Michael ju priateľsky pohladil po pleci keď šiel hodiť všetkých sedemnásť stránok svojich poznámok Kalciferovi.

„Už mám toho celkom dosť,“ povedal.

Teraz bolo jasné, že má Michael so svojím kúzlom problémy. Nechal písanie poznámok a odškrabal trochu sadze z komína. Kalcifer sa naťahoval okolo a zmätene ho pozoroval. Michael vzal vysušený koreň z jedného z vrecúšok visiacich z trámov a položil ho do sadze. Potom, po dlhom uvažovaní, otočil ručičku na dverách na modrú a zmizol v Portheaven na dvadsať minúť. Vrátil sa späť, doniesol so sebou veľkú morskú mušľu a položil ju vedľa koreňa na sadzi. Potom vytrhal veľa strán papiera a tiež ich priložil. Mnohé z nich položil na lavicu pred ľudskú lebku a začal na to fúkať, takže sadze a kúsky papieru boli po celej lavici.

„Čo si myslíš, že asi robí?“ Opýtal sa Kalcifer Sofi.

Michael vzdal fúkanie a začal to všetko drviť, hľadiac pri tom občas s očakávaním na lebku. Nič sa nestalo, tak vyskúšal iné prísady z balíčkov a fliaš.

„Cítim sa zle, že špehujem Howla,“ ohlásil, keď bil do tretej kopy prísad v mise. „Možno je prelietavý, pokiaľ ide o ženy, ale ku mne bol vždy strašne dobrý. Zobral si ma k sebe keď som bol len nechcená sirota sediaca pred jeho dverami v Portheaven.“

„Ako sa to stalo?“ spýtala sa Sofi ako vystrihovala ďalší modrý trojuholník.

„Matka zomrela a otec sa utopil počas búrky na mori,“ povedal Michael. „A keď sa to stane, nikto ťa nechce. Musel som opustiť dom, lebo som nemal ako platiť nájomné. Snažil som sa žiť na ulici ale ľudia ma stále odháňali od svojich dverí a z lodí kým ma nenapadlo ísť niekam, kam sa ľudia boja ísť a starať sa do toho. Howl vtedy práve začínal v malom ako Kúzelník Jenkin. Všetci ale hovorili, že sú v tom dome diabli, tak som spal na jeho prahu niekoľko nocí kým Howl jedného rána neotvoril dvere keď šiel kúpiť chlieb a ja som vpadol dnu. Povedal mi, že môžem počkať vo vnútri kým sa nevráti s niečím pod zub. Šiel som dnu, uvidel Kalcifera, a začal som sa mu prihovárať, pretože som nikdy predtým nestretol démona ohňa.“

„O čom ste sa rozprávali?“ opýtala sa Sofi, uvažujúc či sa Kalcifer pýtal aj Michaela na porušenie zmluvy.

„Povedal mi o svojich problémoch a kropil ma slzami. Nemám pravdu?“ povedal Kalcifer. „Ako keby mu nedošlo, že by som tiež mohol mať problémy.“

„Nemyslím si, že nejaké máš. Len priveľa reptáš,“ povedal Michael. „To ráno si ku mne bol dosť milý a myslím si, že to na Howla zapôsobilo. Ale vieš aký je. Nepovedal mi, že by som mohol zostať. No nepovedal mi ani aby som odišiel. Tak som sa rozhodol byť trochu užitočný a začal som sa napríklad starať o peniaze. Vďaka tomu neminul všetky peniaze hneď ako sa mu dostali do rúk.“

Kúzlo zvláštne zavylo a potom slabo vybuchlo. Michael zotrel z lebky sadze, vzdychol si a vyskúšal nové prísady. Sofi začala na zemi robiť patchworkový kruh z modrých trojuholníkov.

„Keď som začínal s kúzlami, urobil som množstvo hlúpych chýb,“ pokračoval Michael. „Howl bol napriek tomu strašne milý. Myslím si, že som sa z toho obdobia už dostal. Pokiaľ ide o peniaze, podľa môjho názoru je dobre, že to robím. Howl si kupuje veľmi drahé oblečenie. Hovorí, že nikto nezamestná čarodejníka, ktorý vyzerá ako keby si nevedel zarobiť peniaze.“

„To vraví len preto, že má rád oblečenie,“ povedal Kalcifer a oranžovými očami zamyslene sledoval Sofi.

„Ten oblek bol načisto zničený,“ povedala Sofi.

„Nie je taký len s oblečením,“ ozval sa opäť Michael. „Spomínaš si na minulú zimu, keď ti zostávalo posledných pár polien? Howl odišiel a doniesol lebku a tú hlúpu gitaru. Bol som na neho skutočne nahnevaný. Povedal, že sa mu zapáčili.“

„A čo ste potom robili s tými polenami?“ opýtala sa Sofi.

„Howl ich pričaroval od niekoho, kto mu dlhoval peniaze,“ vysvetľoval Michael, „teda, aspoň to tvrdil a ja som len dúfal, že hovorí pravdu. Jedli sme vtedy morské riasy. Howl tvrdí, že sú zdravé.“

„Je to pochúťka,“ zamrmlal Kalcifer, „suchá a chrumkavá.“

„Ja ich nenávidím,“ povedal Michael, uprene a zamyslene hľadiac na svoju misku plnú niečoho rozdrveného. „Vzdávam sa. Malo by tam ísť sedem prísad keď to má sedem krokov, ale aj tak to vyskúšam.“ Položil misku na zem a kriedou okolo nej načmáral päť-cípu hviezdu.

Prášok vybuchol s takou silou, že odfúkol Sofiine trojuholníky na rošt. Michael zaklial a rýchlo začal hviezdu zmazávať.

„Sofi,“ povedal, „mám toho kúzla plné zuby. Asi mi nevieš pomôcť, však?“ Presne ako keď niekto príde so svojou domácou úlohou za starkou, pomyslela si Sofi zbierajúc trojuholníky a pokojne ich ukladala na kopu.

„Tak sa na to pozrime,“ povedala, „len aby si vedel, o mágii nič neviem.“

Michael Sofi do rúk nedočkavo vrazil zvláštny, slabo žiariaci papier. Vyzeral nezvyčajne aj na kúzlo. Bol popísaný výraznými písmenami, ktoré však boli slabošedé a rozmazané, a na okrajoch papiera boli šedé škvrny, ktoré pripomínali vzdialené búrkové mraky.

Sofi čítala:

Choď a chyť padajúcu hviezdu,

zober s dieťaťom koreň mandragory,

Povedz mi kde sú všetky minulé roky,

Alebo kto skrížil cestu diablovi.

Nauč ma počuť spev morských panien,

Alebo vyhýbať sa spevu závistníkov,

A zisti

Čo vietor

Robí aby sa priblížil k úprimnej mysli.

Rozhodni sa o čom je táto báseň

Napíš druhý verš.

Sofi to neskutočne zmiatlo. Ani trochu sa to nepodobalo na žiadne z kúziel, na ktoré sa potajomky pozrela. Dvakrát si to ešte prečítala napriek tomu, že jej do toho Michael dychtivo rozprával a snažil sa jej to vysvetliť.

„Pamätáš sa ako mi Howl hovoril, že ťažšie kúzla v sebe ukrývajú hádanky? Tak som sa najskôr rozhodol, že každý riadok asi bude jedna hádanka. Použil som sadzu z iskier ako padajúcu hviezdu a morské mušle ako spev morských panien. Myslel som si, že by sa koreň mandragoru mohol rátať ako dieťa, spísal som zoznam minulých rokov z kalendára, ale nebol som si tým istý – možno práve v tom som urobil chybu, a napriek všetkému to nefunguje.“

„Nie som prekvapená,“ povedala Sofi, „Tie veci mi prídu neuskutočniteľné.“

Ale Michael s ňou nesúhlasil. Ak bolo nemožné spraviť tie veci, tvrdil rozumne, nikto by nebol schopný to kúzlo spraviť.

„Cítim sa zle a hanbím sa za to, že sme Howla sledovali, tak by som to chcel aspoň napraviť tým, že dobre zvládnem toto kúzlo,“ dodal.

„Výborne,“ povedala Sofi, „poďme pekne od začiatku a povedzme si, o čo tu vlastne ide. To by malo dať veci do pohybu.“

Ale Michael nesúhlasil ani s tým.

„Nie,“ povedal, „tento druh kúzla sa postupne samo odkrýva počas toho, ako ho robíš. Naznačuje to posledný riadok. Keď napíšeš druhú časť, vysvetlíš tým tú prvú a to spraví kúzlo účinným. Tieto kúzla sú veľmi náročné. Najskôr teda musíme vylúštiť prvý kúsok.“

Sofi zhrnula všetky modré trojuholníky na kopu. „Opýtajme sa Kalcifera,“ navrhla.

„Kalcifer, kto…“

No Michael ju zadržal.

„Nie, buď ticho! Kalcifer je pravdepodobne súčasťou kúzla. Všimni si, akým spôsobom je to napísané. Povedz mi a nauč ma. Najskôr som si myslel, že ide o lebku, no to nefungovalo, takže to musí byť Kalcifer, koho to mám naučiť.

„Iste sa nám to podarí aj bez jeho pomoci, ale musíš súhlasiť s tým čo ti teraz poviem,“ povedala Sofi. „Kalcifer určite vie, kto mu skrížil cestu.“

Pri týchto slovách Kalcifer mierne vzplanul. „Veď nemám nohy. A som démon, nie diabol,“ povedal a stiahol sa späť pod polená kde ho bolo počuť ako si mrmle: „Samé nezmysli!“ počas celej doby ako sa Sofi s Michaelom rozprávali o kúzle. Teraz už hádanka zaujala aj Sofi. Odložila na bok modré trojuholníky, vzala si pero a papier a začala si robiť poznámky. S Michaelom tak strávili zvyšok dňa tým, že hľadeli do diaľky, písali a vyškrtávali jeden nápad za druhým. Z toho, čo zostalo zo Sofiinych poznámok, mala na papieri napísané:

Pomáha cesnak vyhýbať sa závisti? Mohla by som z papiera vystrihnúť hviezdu a pustiť ju aby padla? Mohli by sme to povedať Howlovi? On by mohol mať morské panny radšej ako Kalcifer. Nezdá sa, že by bola Howlova myseľ úprimná. A čo Kalciferova? Kde sú vlastne minulé roky? Mal by to byť jeden z tých vysušených koreňov? Máme ho zasadiť? Vedľa lístku z lodenice? V morskej mušli? Konská podkova so strúčikom cesnaku? Vietor? Vôňa? Vietor zo sedem-ligových čižiem? Je Howl diabol? Rozštiepené špičky na sedem-ligových čižmách?

Ako Sofi písala, Michael sa jej zúfalo spýtal: „Mohol by vietor predstavovať remeň? A úprimný muž byť obesený? Potom by to bola čierna mágia.“

„Poďme si radšej dať večeru,“ navrhla Sofi. Dali si chlieb so syrom a stále zamyslene hľadeli do diaľky až Sofi povedala: „Už mám toho dosť, Michael! Nechajme tie otázky tak a jednoducho urobme to, čo sa tam píše. Kde sa dá najlepšie chytiť padajúca hviezda? Vonku v horách?“

„Portheavenské močiare budú lepšie,“ povedal Michael, „dá sa to vôbec? Padajúce hviezdy letia hrozne rýchlo.“

„To vieme predsa aj my. V sedem-ligových čižmách,“ uvedomila si Sofi. Michael bol celý nadšený a spokojný.

„Zdá sa, že si na to prišla,“ povedal, idúc po čižmy. „Poďme to hneď vyskúšať.“

Vyšli von do ulíc Portheaven. Bola jasná, pokojná noc. Len čo došli na koniec ulice Michael si spomenul, že Sofi nebolo ráno dobre a mal o ňu trochu strach. Sofi mu však povedala aby nebol hlúpy a vyrazila svižným krokom s palicou po boku. Keď za sebou zanechali žiariace okná mesta, noc bola odrazu hlboká, vlhká a chladná. Močariská voňali soľou a zemou, more sa ligotalo a jemne šumelo na konci močarísk. Sofi skôr cítila ako videla míle a míle rovín tiahnúcich sa pred nimi do všetkých strán. To čo mohla vidieť boli pásy modrastej hmly a bledé odrazy vody v močaristých jazierkach až kým sa nedostali na miesto, kde bolo vidieť oblohu. Bola všade kam ste sa pozreli. Mliečna cesta vyzerala ako pás hmly, ktorá sa vzniesla z močarísk a silné hviezdy sa v nej nádherne jagali. Michael a Sofi zostali stáť, pripravili si čižmy a čakali, kedy sa jedna z hviezd pohne.

Zhruba po hodine Sofi stálo veľkú námahu, aby sa netriasla, lebo nechcela aby sa o ňu Michael bál. Po ďalšej polhodine Michael povedal:

„Možno nie je správna ročná doba. August alebo november sú najlepšie.“

A o ďalšiu hodinu neskôr ustarostene povedal:

„Čo spravíme s tým koreňom mandragory?“

„Kým sa tým začneme trápiť, vyriešime najskôr túto časť,“ odpovedala Sofi cez zaťaté zuby zo strachu, že by jej zadrkotali.

„Choď domov, Sofi,“ povedal jej po dlhšej chvíli Michael, „koniec koncov, je to moje kúzlo.“

Sofi už chcela povedať, že je to dobrý nápad, keď sa jedna z hviezd uvoľnila z neba a ako biela šmuha začala padať z oblohy.

„Tam je jedna!“ Sofi rýchlo vykríkla. Michael s dupotom vložil nohu do čižmy a bol preč. Sofi sa oprela o palicu a o sekundu bola preč aj ona. Šuch! Zahučal vietor. Pristála hlboko uprostred močarísk, obklopená hmlou, prázdnotou a ligotavými jazierkami. Zabodla palicu do zeme a podarilo sa jej zostať stáť. Vedľa nej stála ako čierna škvrna Michaelova čižma. Samotný Michael bol špliechavým zvukom divoko bežiacich nôh niekde pred ňou.

A bola tam aj padajúca hviezda. Sofi ju videla ako malý, biely zostupujúci plameň, niekoľko metrov pred pohybujúcim sa tieňom, patriacim Michaelovi. Žiarivá silueta teraz padala pomaly a vyzeralo to tak, že by ju Michael mohol chytiť.

Sofi vytiahla nohu z čižmy. „Tak poď, palica,“ zakrákala, „dostaň ma tam!“

Začala krívať tak rýchlo ako len vedela, preskakujúc trsy trávy a potácajúc sa cez mláky, s očami uprenými na to malé biele svetielko.

Kým sa ho snažila dobehnúť, Michael ľahkým krokom sledoval hviezdu s oboma rukami vystretými, pripravenými chytiť ju. Sofi videla jeho siluetu priamo oproti svetlu hviezdy. Vznášala sa v tej istej úrovni ako jeho ruky, len na krok od neho a nervózne sa na neho pozerala. Aké zvláštne! Pomyslela si Sofi. Bola celá zo svetla a okolo Michaela osvetľovala kruh trávy, trstiny a čiernych jazierok. Mala malú, špicatú tvár a veľké oči plné obáv sledujúce Michaela.

Keď prišla Sofi, zľakla sa jej. Urobila nečakaný pohyb a s jakotom zaplakala zachrípnutým hlasom: „Čo si zač? Čo chceš?“

Sofi chcela Michaelovi povedať, aby to nechal tak, keď je hviezda tak vystrašená, no ešte stále lapala po dychu.

„Len ťa chcem chytiť,“ vysvetľoval Michael, „neublížim ti.“

„Nie! Nie!“ vykríkla hviezda zúfalo, „to nie je správne. Mala by som zomrieť.“

„Ale ak mi dovolíš chytiť ťa, mohol by som ťa zachrániť,“ povedal Michael jemne.

„Nie!“ plakala hviezda, „radšej zomriem!“

Odskočila od Michaelovych prstov. Michael za ňou skočil, ale bola pre neho príliš rýchla. Zniesla sa k najbližšiemu jazierku a čierna voda okamžite pohltila biely plameň. Potom sa ozvalo tiché zasyčanie umierajúcej hviezdy. Keď Sofi Michaela dobehla, stál a sledoval posledné záblesky pod vodou.

„To bolo smutné,“ povedala. Michael si vzdychol.

„Áno. Ako keby moje srdce odišlo spolu s ňou. Poďme domov. Už je mi z toho kúzla zle.“

Trvalo im dvadsať minút, kým našli čižmy. No Sofi si myslela, že už len to bol zázrak, že ich vôbec našli.

„Nikdy asi nebudem schopný urobiť toto kúzlo,“ povedal Michael keď sa skľúčene vliekli ulicami Portheaven, „je pre mňa príliš náročné. Mal by som Howla požiadať o radu. Nenávidím to, keď sa musím vzdať, no teraz, keď má Lettie Hatter, z neho aspoň dostanem niečo rozumné.“

Toto však Sofi ani trochu nepotešilo.