kapitola, v ktorej sa Sofi koneène vydá na cestu za svojím šťastím

„Čože?“ Sofi vyvalila oči na dievča sediace oporoti nej. Vizerala celkom ako Lettie. Mala oblečené Lettine druhé najlepšie šaty z úžasnej modrej látky, ktorá jej perfektne pristala. Mala tiež Lettine tmavé vlasy a modré oči.

„Som Marta,“ povedala sestre. „Povedz, koho si prichytila ako strihal hodváb z Lettinej zásuvky? Nikdy som to Lettie nepovedala. A ty?“

„Ani ja,“ odvetila Sofi, poriadne ohromená. Teraz si už všimla, že je to Marta. Lettina hlava bola naklonená tak, ako to robila Marta a tiež si rukami obímala kolená Martiným spôsobom.

„Ale prečo?“

„Desila som sa toho, že ma príjdeš pozrieť,“ povedala Marta, „lebo som vedela, že ti to budem musieť povedať. Hneď sa cítim lepšie, keď to mám za sebou. Sľúb mi, že to nikomu nepovieš. Viem, že neporušíš svoj sľub. Si tak dobrá.“

„Sľubujem,“ povedala Sofi. „Ale prečo? Ako?“

„Vymysleli sme to spolu s Lettie,“ odvetila Marta a pohrávala sa s palcami. „Pretože Lettie sa chcela naučiť čarovať a ja nie. Lettie je inteligentná, chce budúcnosť v ktorej by sa nemusela pýtať mamy o povolenie použiť vlastnú hlavu. Matka jej závidí a nikdy by nepriznala, že je Lettie múdra.“

Sofi nemohla uveriť, že by taká Fanny mohla byť, no nechala to tak. „Ale čo ty?“

„Zjedz svoj zákusok,“ povedala Marta. „Je dobrý. Ó áno, aj ja som šikovná. Trvalo mi to len dva týžne kým som u Pani Farifaxovej našla kúzlo, ktoré sme použili. Vstávala som vnoci a potajomky som čitala jej knihy. Bolo to fakt ľahké. Potom som sa spýtala či by som nemohla ísť navštíviť svoju rodinu a Pani Fairfaxová povedala áno. Je zlatá. Myslela si, že sa mi cnie za domovom. Zobrala som teda kúzlo, prišla som sem a Lettie sa vrátila späť k Pani Fairfaxovej predstierajúc, že je mnou. Najťažší bol prvý týždeň, keď som nevedela nič z toho o čom sa predpokladalo, že by som už mala vedieť. Bolo to hrozné. Ale zistila som, že ma ľudia majú radi – vieš, ak máš rada ty ich, potom začnú mať radi aj oni teba – a potom už bolo všetko vporiadku. A Pani Fairfaxová nevyhodila Lettie, takže predpokladám, že to tiež zvládla.“

Marta sa zahojdala na svojom stolčeku, s úsmevom na Lettinej tvári. „Chcem sa vydať a mať desať detí.“

„Nie si dosť stará,“ povedala Sofi.

„Zatiaľ nie,“ súhlasila Marta. „Ale ako vidíš, musím začať dostatočne skoro, aby som to stihla. A tento spôsob mi dáva čas na to aby som počkala na niekoho, kto ma bude ma rád takú aká som. Kúzlo sa bude postupne vytrácať, ako vidíš.“

Sofi bola taká užasnutá, že dojedla svoj zákusok bez toho aby si všimla aký bol. „Prečo práve desať detí?“

„Pretože presne toľko chcem,“ odpovedala Marta.

„Nikdy som to o tebe nevedela.“

„Nuž, nebolo veľmi dobré začínať s tým, keď si bola taká zamestnaná podporovaním Matky v tom, aby som sa vydala na svoju cestu za šťastím,“ povedala Marta. „Myslela si si, že to Mama myslí dobre. Ja tiež, až kým neumrel otec a na vlastné oči som nevidela ako sa nás snaží zbaviť – Lettie poslala na miesto, kde bola nútená stretávať množstvo mužov a vydať sa, a mňa poslala tak ďaleko ako sa len dalo! Bola som tak nahnevaná, vravela som si: Prečo neskúsiť veci zmeniť? Keď som sa rozprávala s Lettie bola rovnako nahnevaná ako ja, a tak sme to napravili. Teraz sme spokojné. Ale robíme si starosti o teba. Si viac než príliž dobrá a múdra na to, aby si bola zalezená v obchode po zvyšok svojho života. Rozprávali sme sa o tom, no nevedeli sme si rady.“

„Som v poriadku,“ protestovala Sofi. „Len som trochu znudená.“

„V poriadku?“ zvolala Marta. „Áno, to, že si v poriadku si mi práve dokázala tým, že si sem už mesiace nedokázala prísť. A keď si sa konečne ukázala, tak v ošúchaných šedých šatách a šále tváriac sa tak, ako keby si mala strach dokonca aj zo mňa! Čo s tebou Matka robila?“

„Nič,“ povedala Sofi. Začala sa cítiť nepríjemne. „Boli sme veľmi zaneprázdnené. Nemala by si tak rozprávať o Fanny, Marta. Je to tvoja matka.“

„Áno, podobám sa na ňu dostatočne na to, aby som jej rozumela,“ odsekla Marta. „Obchod s klobúkmi v posledných dňoch prosperuje, a to len vďaka tebe! Ty si vyrobila ten zelený klobúk vďaka ktorému starostova manželka vizerá ako školáčka, nie je tak?“

„Ten húsenicovo zelený? Ozdobila som ho ja,“ povedala Sofi.

„A čepec, ktorý na sebe mala Jana Farrier, keď stretla toho svojho šľachtica,“ vychŕlila Marta. „Ak ide o oblečenie a šaty, si génius, a Matka to vie! Spečatila si svoj osud keď si na minulý prvý máj vyrobila Lettie tie šaty. Teraz zarábaš peniaze, kým ona si behá…“

„Chodí nakupovať materiál,“ povedala Sofi.

„Nakupovať materiál!“ zaplakala Marta. „To jej zaberie polovicu rána. Videla som ju, Sofi, a počula som rečy. Chodí preč na prenajatom koči a v nových šatách za tvoj zárobok, navštevujúc všetky domácnosti v údolí. Hovorí sa, že si ide kúpiť ten veľký dom dole vo Vale End a plánuje si ho štýlovo zariadiť. A kde si ty?“

„Nuž, Fanny má nárok na isté potešenie po všetkej ťažkej práci s našou výchovou,“ povedala Sofi. „Predpokladám, že obchod zdedím.“

„Ó, že len máš úžasný osud!“ zvolala pohoršene Marta. „Počúvaj…!“

Ale v tej chvíli sa dve prázdne debny na druhom konci miestnosti odsunuli a jeden z učňov vykukol cez dieru niekde zozadu. „Zdalo sa mi, že počujem tvoj hlas, Lettie.“ povedal, škeriac sa čo najpriateľskejším, koketným spôsobom. „Povedz im, že je dokončený nový recept.“ Jeho kučeravá, múkou zašpinená hlava sa opäť stratila. Sofi si pomyslela, že vizeral ako milý chlapec. Túžila opýtať sa Marty, či je to ten, ktorý sa jej páči, no nenaskytla sa jej šanca. Marta náhlivo vyskočila, stále rozprávajúc.

„Musím dievčatám povedať, aby všetky tieto zákusky preniesli do obchodu,“ povedala. „Pomôž mi s týmto tu.“ zodvihla najbližšiu debničku a Sofi jej pomohla odniesť ju do burácajúceho rušného obchodu. „Musiš so sebou niečo robiť, Sofi.“ fučala Marta cestou. „Lettie stále hovorí, že nevie čo by s tebou bolo keby sme tu neboli a nezdvihli ti sebavedomie a sebaúctu. Právom sa o teba bojí.“

V obchode od nich Pani Cesariová prevzala debničku. Držiac ju vo svojich veľkých rukách, zjapala príkazy a niekoľko ľudí, vrátane Marty, šlo po ďalšie zákusky. Sofi jej zakričala na rozlúčku a vyšmykla sa von. Nezdalo sa jej správne zdržiavať Martu dlhšie. A naviac, chcela byť chvíľku sama aby mohla rozmýšlať o tom čo jej Marta povedala. Práve sa začal ohňostroj, vystreľoval z poľa pri rieke kde bol jarmok, a snažil sa konkurovať modrému ohňu z Howlovho hradu. Sofi sa cítila neschopnejšie ako kedykoľvek pred tým. Rozmýšlala a rozmýšlala, a večšina nasledujúceho týždňa a z vecí čo sa počas neho stali bola stále viac zmetená a nespokojná. Veci sa prestali zdať takými aké si myslela, že boli. Bola ohúrená z Lettie a Marty. Po celé tie roky im vôbec nerozumela. Ale nemohla uveriť tomu, že je Fanny až taká zlá ako o nej hovorila Marta.

Na uvažovanie mala veľa času, pretože Bessie odišla z obchodu aby sa vydala, a tak bola Sofi väčšinu času v obchode sama. Fanny bola často vonku, či sa už potulovala po meste alebo nie, a záujem o klobúky po skončení prvého mája značne klesol. Po troch dňoch Sofi nazbierala dostatok odvahy na to, aby sa Fanny opýtala: „Nemala by som dostávať mzdu?“

„Pravdaže, láska moja!“ Odvetila Fanny prívetivo, upravujúc si klobúk ozdobený ružami pred zrkadlom. „Porozprávame sa o tom hneď ako ti dnes večer dám založiť účet.“ Potom odišla a nevrátila sa, kým Sofi nezavrela obchod a nevzala si nepredané klobúky do domu.

Sofi sa najskôr cítila skúpo keď poslúchla Martu, ale keď Fanny nespomenula jej mzdu ani večer ani do konca toho týždňa, Sofi si začínala myslieť, že Marta mala pravdu.

„Možno som sa nechala využívať,“ povedala klobúku, ktorý zdobila červeným hodvábom a zväzkom čerešní z vosku, „ale niekto to musí robiť, inak by sme nemali čo predávať.“ Dokončila klobúk a začala s tvrdým čiernobielym, veľmi elegantným, a napadli ju nové myšlienky. „Záležalo by na tom, keby tu neboli žiadne klobúky?“ spýtala sa ho. Obzrela sa po kope klobúkov stojacich na podstavcoch alebo čakajúcich kedy na ne príde rad so zdobením. „Na čo ste všetky dobré?“ opýtala sa ich. „Rozhodne pre mňa nerobíte ani kúsok dobra.“

A v duchu sa rozhodla, že odíde z domu a začne hľadať svoje šťastie, kým si nespomenula, že je najstaršou zo sestier a teda že to nemá význam. Povzdychla si a opäť zodvihla klobúk.

Ďalší deň ráno sedela sama v obchode a stále bola nespokojná, keď dnu vtrhla veľmi jednoduchá mladá dáma, krútiac poskladaným čepcom hríbovej farby za stuhy. „Pozri sa na toto!“ vrieskala mladá slečna. „Povedala si mi, že tento bol rovnaký ako ten čepec, ktorý mala Jana Farrier keď stretla grófa. Klamala si. Vôbec nič sa mi neprihodilo!“

„Ani sa nečudujem,“ povedala Sofi. „Keď si dostatočne blbá na to, aby si ho nosila na takej tvári, nebola by si schopná upútať ani len samotného Kráľa keby ťa prišiel žiadať – keby sa samozrejme nepremenil na kameň hneď ako by sa na teba pozrel.“

Zákazníčka po nej zlostne zazrela. Potom do Sofi šmarila čepec a vyrútila sa z obchodu. Sofi starostlivo napchala čepec do koša na odpadky, nahnevane fučiac. Pravidlom bolo: Ak stratíš trpezlivosť, prídeš o zákazníka. Práve si to pravidlo overila. Trábilo ju zistenie, aké potešujúce to pre ňu bolo. Sofi nemala ani čas spamätať sa z toho. Počula zvuk kolies a konských kopýt a drožka zatienila okno. Zvonček nad dverami zazvonil a najohromnejší zákazník akého kedy videla vošiel dnu s temnými skrútenými rukávmi klesajúcimi od lakťov a s diamandmi trblietajúcimi sa po celých jej šatách. Sofiine oči najskôr zaleteli k jej širokému klobúku – skutočné pštrosie pero bolo nafarbené na ružovo, zeleno a modro aby sa odrážalo v trblietajúcich sa diamantoch, no napriek tomu stále vizerali čierne. Bol to bohatý klobúk. Tvár tej pani bola nádherná. Gaštanovo hnedé vlasy ju omladzovali, ale… Sofine oči preskočili na mladého muža, ktorí nasledoval pani dovnútra, mal trochu neforemnú tvár a ryšavé vlasy, celkom dobre oblečený, ale bol bledý a zjavne nahnevaný. Zazrel po Sofi s akousi naliehavou hrôzou v očiach. Rozhodne bol mladší ako dáma. Sofi bola v rozpakoch.

„Slečna Hatter?“ opýtala sa jej dáma spevavým no rozhodným hlasom.

„Áno,“ povedala Sofi. Muž vizeral ešte nahnevanejší. Možnože tá pani bola jeho matka.

„Počula som, že predávate najbožškejšie klobúky,“ povedala pani. „Ukážte mi ich.“

Sofi si veľmi neverila aby jej odvetila v nálade v ktorej bola. Postavila sa a vyložila klobúky. Ani jeden z nich nebol na takej vysokej úrovni ako ten čo mala pani, navyše cítila mužov pohľad ako ju sledoval a to ju znepokojovalo. Čím skôr si pani uvedomí, že klobúky pre ňu nie sú dosť dobré, tým skôr tento divný pár odíde. Sofi nasledovala Fanninu radu a vybrala ten najhorší.

Pani odmietala klobúky veľmi rýchlo. „Bez vkusu,“ povedala o ružovom čepci a „Mladosť“ pri húsenicovo zelenom. O tom trblietavom povedala: „Magický talent očariť. Aké očividné. Čo ešte máte?“

Sofi vytiahla módny čierno biely, ktorý ako jediný dokonca ani trochu nezaujal túto dámu.

Pozerala sa naň s uspokojením. „Tento tu nespraví pre nikoho nič. Márnite mojím časom, slečna Hatter.“

„Len preto, lebo ste prišli do obchodu a pýtali ste si klobúky,“ povedala Sofi. „Toto je len malý obchod v malom meste, Madam. Prečo ste sa…“ Muž stojaci za pani zalapal po dychu a zdalo sa, že sa jej varovne niečo snaží naznačiť. „obťažovali prísť sem?“ dokončila Sofi, uvažujúc, čo sa deje.

„Vždy ma trápi, keď sa niekto snaží ísť proti Čarodejnici z Pustatín,“ povedala pani. „Počula som o vás, slečna Hatter, a nezaujíma ma vaša konkurencia alebo váš postoj. Prišla som vás zastaviť. Tu.“ Roztiahla ruku do letiaceho pohybu proti Sofinej tvári.

„Myslíte tým, že ste Čarodejnica z Pustatín?“ zachvela sa Sofi. Zdalo sa, že jej hlas zo strachu a zúfalstva stratil silu.

„Áno, som,“ povedala pani. „A nech ťa to naučí, že sa nemáš pliesť do vecí, ktoré patria mne.“

„O ničom takom neviem. Určite je to nejaký omyl,“ zachrapela Sofi. Muž na ňu teraz zízal s úplným zdesením, aj keď netušila prečo.

„Žiaden omyl, slečna Hatter,“ povedala Čarodejnica. „Poď, Gaston.“ Otočila sa a zamierila k dverám. Kým jej ich muž otváral, otočila sa späť k Sofi. „Mimochodom, nikomu nebudeš môcť povedať, že si pod kliatbou,“ povedala. Keď odišla dvere na obchode zazvonili ako umieráčik. Sofi si položila ruky na tvár uvažujúc nad tým, na čo ten muž tak zízal. Cítila niečo mäkké, ako kožené vrásky. Pozrela sa na ruky. Zodvihla svoju šedú sukňu nad kolená a pozrela sa dole na vychudnuté, vetché členky a chodidlá, ktoré robili jej topánky celé hrčavé. Boly to nohy niekoho okolo devedesiatky a vizerali veľmi reálne.

Sofi zamierila k zrkadlu a zistila, že musí krívať. Tvár v zrkadle bola dosť pokojná, pretože uvidela to, čo predpokladala, že uvidí. Bola to tvár vycivenej starej ženy, zvädnutej s hnedastou pokožkou a jemnými bielymi vlasmi. Jej vlastné oči, žlté a vodnaté, na ňu zíraly s tragickým pohľadom.

„Neboj sa, babička,“ povedala Sofi tvári, „vizeráš dosť zdravo. Okrem toho, toto je ti podobnejšie ako to čo v skutočnosti si.“

Rozmýšlala o situácii dosť pokojne. Všetko sa zdalo byť pokojné a vzdialené. Dokonca na Čarodejnicu z Pustatín nebola nahnevaná.

„Dobre, pravdaže by som pre ňu mala niečo urobiť keď sa mi naskytne šanca,“ povedala si Sofi. „Ale zatiaľ, ak Lettie a Marta dokážu byť jedna druhou, potom aj ja dokážem byť takáto. No nemôžem zostať doma. Fanny by dostala záchvat. Pozrime sa. Tieto šedé šaty ti pristanú, ale budem potrebovať svoj šál a nejaké jedlo.“ Odkrívala ku dverám obchodu a otočila kartičku s nápisom ZATVORENÉ. Kĺby jej zavŕzgali ako sa pohla. Musela kráčať pomaly a zohnutá. Ale bola rada keď zistila, že je pomerne zachovalá stará žena. Necítila sa slabá alebo chorá, len stuhnutá. Okrívala aby si zobrala šál a prehodila si ho cez hlavu a plecia ako to staré ženy robievali. Potom sa šuchotala po dome, kde zozbierala svoju peňaženku s nejakými drobnými, bochník chleba a syr. Opustila dom, starostlivo ukryla kľúč na zvyčajnom mieste, a pokrivkávala dole ulicou, prekvapená aká pokojná sa stále cítila.

Uvažovala, či by sa mala ísť rozlúčiť s Martou ale nepáčila sa jej predstava, že by ju Marta nespoznala. Najlepšie bolo proste ísť. Sofi sa rozhodla, že obom sestrám napíše keď sa dostane niekam, kamkoľvek ide. Šuchotala sa cez pole kde bol jarmok, potom cez most a smerovala do polí na druhej strane rieky. Bol to teplý jarný deň. Sofi zistila, že byť starou babizňou ju nezastavilo pred tým, aby si užívala pohľad a vôňu hlohu v živých plotoch, aj keď jej zrak bol trochu rozmazaný. Začal ju bolieť chrbát. Krivkala dostatočne vytrvalo, ale potrebovala palicu. Hľadala v živom plote nejaký uvolnený konár.

Zjavne jej oči už neboli také dobré ako zvykli byť. Myslela si, že uvidela palicu vzdialenú zhruba míľu alebo tak, ale keď sa tam konečne dovliekla, zistila, že je to spodok zo starého strašiaka čo niekto odhodil do kríku. Sofi ho postavila. Na tvári mal zvädnutú kvaku. Sofi ho bolo ľúto. Namiesto toho, aby ho rozobrala a zobrala si palicu, zastrčila ho do kríku tak, že frajersky a hrozivo stál nad hlohom, s otrhanými rukávmi vlajúcimi ponad krík.

„Tak,“ povedala. „Možno sa dostaneš späť na svoje pole ak ťa nechám na mieste, kde ťa môžu vidieť ľudia.“ Opäť vyrazila na cestu, ale napadlo ju niečo a otočila sa späť. „Keby som nebola odsúdená na neúspech kvôli svojmu postaveniu v rodine,“ povedala strašiakovi, „ty by si mohol ožiť a odplatiť ma pomocou pri hľadaní môjho šťastia. Ale aj tak ti prajem veľa úspechu.“

Hovorila znova ako kráčala. Možnože bola trochu pomätená, ale to staré ženy často bývajú. Zhruba o hodinu neskôr našla palicu keď si sadla na násyp aby si oddýchla a zjedla chlieb so syrom. V živom plote za sebou začula divné zvuky: tlmené vŕzganie, sprevádzané vzdúvaním konárov, ktoré zhadzovalo lístky hlohu z kríku. Sofi sa priplazila na kostnaných kolenách aby nakukla poza listy, kvety a tŕnie dnu do kríku. Objavila tam chudého šedého psa. Bol beznádejne uväznený hrubou palicou s lanom ktoré ho zväzovalo okolo krku. Palica sa zakliesnila medzi dvomi konármi kríku, takže sa pes ledva mohol hýbať. Divoko krútil očami na Sofiinu nakukujúcu tvár.

Ako dievča sa Sofi bála všetkých psov. Dokonca aj ako stará žena bola dosť znepokojená dvoma radmi bielych tesákov v pootvorenej papuli toho stvorenia. Ale povedala si: „Na to ako som skončila, je sotva hodný aby som sa ho bála,“ pohľadala vo vrecku nožnice, natiahla ruku do kríku a začala rozrezávať lano okrútené okolo krku psa.

Pes bol veľmi divý. Cúvol pred ňou a zavrčal, ale Sofi statočne strihala ďalej. „Zomrel by si hladom alebo by ťa uškrtilo lano, kamarát,“ povedala psovi svojím stareckým hlasom. „Ak ma nenecháš strihať, prehráš. Vlastne, myslím, že sa ťa niekto uškrtiť už snažil. Možno za to môže tvoja divokosť.“ Lano bolo okolo jeho krku uviazané dosť pevne a palica do neho bola zlomyselne okrútená. Trvalo to dlho kým rozrezala lano a pes bol schopný vyvliecť sa spod palice.

„Dal by si si chlieb so syrom?“ Opýtala sa ho potom Sofi. Ale pes na ňu zavrčal, prinútený vyjsť z kríku stranou oproti nej, a odplížil sa preč. „Mal by si byť vďačný!“ povedala Sofi, šúchajúc si svrbiace ruky. „Ale jednako si mi nechal darček.“ Vytiahla palicu, ktorá väznila psa, z kríka a zistila, že je to riadna vychádzková palica, dobre zdobená a vystužená železom. Sofi dojedla chlieb so syrom a pobrala sa kráčať ďalej. Krajina začala byť strmšia a strmšia a v palici našla veľkú oporu. Bolo to tiež niečo, s čím sa mohla rozprávať. Udierala palicou o zem a zároveň sa s ňou bavila. Napokon, starý ľudia sa často rozprávajú sami so sebou.

„Aj keď nie si čarovná, si dobrá palica,“ povedala. „Nesťažujem sa. Ale uričte čakám, že stretnem niečo magické. Vlastne, trvám na nejakom magickom stretnutí. Rada by som vedela, čo to bude.“

Ďalšie stretnutie jej príšlo v ústrety na konci poobedia, keď Sofi došla dosť vysoko do kopcov. Vidiečan šiel pískajúc si dole krajinou smerom ku nej. Pastier, pomyslela si Sofi, ktorý ide domou po tom ako skontroloval ovce. Bol to dobre stavaný mladý chlapík okolo štyridsiatky. „Vľúdny,“ povedala si Sofi. „Dnes ráno by som sa na neho pozerala ako na starého muža. Ako sa može niekoho pohľad na vec zmeniť!“

Keď pastier uvidel Sofi mrmlať si, radšej sa opatrne pohol iným smerom po kopci a s veľkou srdečnosťou zakričal: „Prajem vám dobrý večer, Matka! Kam idete?“

„Matka?“ povedala Sofi. „Nie som tvoja matka, mladý mužu!“

„Je to zdvorilostný zvyk oslovovania,“ povedal pastier obchádzajúc krík. „Myslel som to len zo slušnosti. Čože kráčate do hôr tak neskoro popoludní? Nedostanete sa do údolia pred tým ako sa zotmie, je tak?“

Nad tým Sofi neuvažovala. Zastala na chodníčku a rozmýšlala o tom. „Na tom vlastne nezáleží,“ povedala, spolovice sebe. „Nemôžem byť úzkostlivá, keď som na svojej ceste za šťastím.“

„Naozaj nemôžete, Matka?“ povedal pastier. Bol už nižšie ako Sofi a zdalo sa, že sa preto cíti lepšie. „Potom vám prajem veľa šťastia, Matka, za predpokladu, že vaše šťastie nemá nič spoločné so zaklínaním dobytka.“ A vybral sa dole cestou robiac veľké kroky takmer až bežiac.

Sofi za ním pohoršene čumela. „Myslel si, že som čarodejnica!“ povedala svojej palici. Mala chuť postrašiť pastiera a kričať za ním neslušné veci, ale prišlo jej to trochu nevľúdne. Mrmlajúc sa knísala hore kopcom. Kríky vystriedali holé násypy a krajina na druhej strane sa zmenila na šedivníkovú vrchovinu pokrytú žltou trávou. Sofi zamračene pokračovala. Začali ju bolieť staré hrčovité nohy, aj chrbát a kolená. Bola už príliž unavená na to, aby si šomrala a jednoducho sa fučiac knísala ďalej, kým nebolo slnko dosť nízko. A v jednej chvíli bolo Sofi úplne jasné, že už neurobí ani krok.

Zvalila sa na kameň na kraji cesty, uvažujúc čo by mala robiť. „Jediné šťastie, na ktoré teraz dokážem myslieť je pohodlná stolička,“ vydýchla.

Ukázalo sa, že kameň bol niečo ako výbežok a Sofi sa naskytol skvelý pohľad na cestu ktorou šla. V zapadajúcom slnku videla väčinu údolia, všetky polia, ohrady a kríky, rovno pod modrými horami tam v diaľke. Rovno pod ňou bolo Market Chipping. Sofi sa mohla pozrieť dole na ulice, ktoré dobre poznala. Bolo tam Market Square a Cesariovci. Mohla hodiť kameň do komína v dome susediaceho s obchodom s klobúkmi.

„Ako je to stále blízko!“ zhrozene povedala Sofi palici. „Celé to kráčanie bolo akurát na to, by som sa dostala nad vlastnú strechu!“

Ako slnko zapadlo, začala jej byť na kameni zima. Fúkal nepríjemný vietor a Sofi sa musela otočiť, aby sa mu vyhla. Už jej to nebolo až tak jedno, keď si predstavila, že by mala stráviť noc vonku v horách. Pristihla sa pri tom, ako stále viac rozmýšla o pohodlnej stoličke stojacej pri kozube a taktiež o tme a divých zvieratách. A ak by sa rozhodla vrátiť späť do Market Chipping, aj tak by už bola hlboká noc, keď by sa vrátila. Možno by mala proste ísť ďalej. Vzdychla si a vŕzgajúc sa postavila. Bolo to hrozné, všetko ju bolelo.

„Nikdy predtým som si neuvedomila, s čím všetkým sa musia starí ľudia popasovať!“ fučala ako sa s námahou štverala hore kopcom. „Aj tak si nemyslím, že by ma zjedli vlky. Určite som príliž suchá a tvrdá. To je jedna výhoda.“

Noc sa teraz rýchlo blížila a šedivníkové vysočiny boli celé modrošedé. Vietor bol ostrý. Sofi fučala a tak hlasno počula škrípanie v kĺboch, že jej chvíľu trvalo kým si všimla niečo škrípajúce a bafkajúce čo nevychádzalo od nej. Pozrela sa hore a zaostrila.

Hrad Čarodejníka Howla šiel burácajúc a hrkotajúc krížom cez slatiny priamo oproti nej. Čierny dym sa kúdolil v oblakoch poza čierne cimburie. Bol vysoký, úzky, škaredý a rozhodne veľmi zlovestný. Sofi sa oprela o palicu a pozorovala ho. Nebola nejak mimoriadne vystrašená. Rada by vedela, ako sa hýbe. Ale hlavná vec, na ktorú myslela bola, že všetok ten dym musí znamenať veľký kozub niekde vo vnútri tých vysokých čiernych múrov.

„Nuž dobre, prečo nie?“ povedala palici. „Čarodejník Howl určit nebude chcieť moju dušu. Zaujímajú ho len mladé.“

Zodvihla palicu a začala ňou panovačne kývať smerom k hradu.

„Stoj!“ zakričala.

Hrad začal poslušne hrkotať a zastavil sa zruba päťdesiat stôp nad ňou. Sofi sa cítila pomerne šťastne keď krivkala smerom k nemu.