kapitola v ktorej sa Sofi rozpráva s klobúkmi

         V krajine Ingary, kde veci ako sedemmíľové čižmy a plášte neviditeľnosti skutočne existovali, ste mali celkom smolu ak ste boli najstarším z troch detí. Všetci vedeli, že ste ten kto ako prvý, a najhoršie, zlyhá keď sa všetci traja vydáte na svoju cestu za šťastím .

Sofi Hatter bola najstaršou z troch sestier. Jej rodičom sa dobre darilo vo vedení obchodu s klobúkmi pre dámy v prosperujúcom meste Market Chipping. Sofi mala dva roky keď jej umrela matka, a jej sestra Lettie vtedy mala len rok. Otec sa oženil s mladou predavačkou pracujúcou v jeho obchode, pekným blondvlasým dievčaťom Fanny. Za krátky čas sa narodila tretia zo sestier, Marta. Toto moholo zo Sofi a Lettie urobiť Škaredé Sestry, no v skutočnosti všetky tri vyrástli do krásy, a práve Lettie bola tá, ktorú všetci označovali za najkrajšiu. Fanny milovala a opatrovala všetky tri dievčatá s rovnakou pozornosťou a nikdy neuprednostňovala Martu.

Pán Hatter bol na svoje tri dcéry hrdý a všetky ich poslal študovať na najlepšiu školu v meste. Sofi bola zo všetkých najučenlivejšia. Veľa čítala a veľmi skoro si uvedomila akú má malú šancu na zaujímavú budúcnosť. Bola z toho sklamaná, no vždy bola dostatočne veselá a tešila sa na to, že jej sestry nájdu svoje šťastie keď príde ich čas. Odkedy bola Fanny stále zaneprázdnená prácou v obchode, Sofi strážila svoje mladšie sestry. Často sa hádali, kričali po sebe a ťahali sa za vlasy. Lettie nechcela pripustiť, že je po Sofi druhou s najmenšou pravdepodobnosťou na úspech.

„Nie je to fér!“ zvykla Lettie kričať. „Prečo by mala mať Marta všetky veci najlepšie len preto, že je najmladšia? Mala som sa vydať za princa, a basta!“

Marta jej na to vždy odsekla, že ona by mohla byť neskutočne bohatá aj bez toho aby sa vôbec vydala.

Potom ich Sofi musela rozdeliť a zašiť im oblečenie. V šití bola veľmi zručná. Ako ubiehali roky, ušila svojim sestrám aj šaty. O jedných šatoch s ružami, ktoré ušila pre Lettie, Fanny povedala, že vizerali ako z najdrahšieho obchodu v Kingsbury(hlavné mesto).

V tom čase začali všetci opäť hovoriť o Čarodejnici z Pustatín. Rozšírilo sa, že život Kráľovej dcéry je v ohrození, a že Kráľ nariadil svojmu osobnému čarodejníkovi, Sulimanovi, aby šiel do Pustatín a dohodol sa s Čarodejnicou. No zdalo sa, že Suliman nie len neuspel pri vyjednávaní s ňou. Čarodejnica ho dokonca zabila.

Takže keď sa o niekoľko mesiacov po tom odrazu zjavil vysoký čierny hrad vo vrchoch nad Market Chipping, chŕliaci oblaky čierneho dymu, všetci si boli celkom istí, že Čarodejnica opäť odišla z Pustatín a chce terorizovať krajinu tým istým spôsobom ako pred päťdesiatimi rokmi. Ľudia boli pravdaže veľmi vystrašení. Nikto nevychádzal von sám, hlavne v noci. Najstrašidelnejšie na tom však bolo, že hrad nestál na tom istom mieste. Niekedy to bol vysoký čierny fľak na severozápadných slatinách, občas sa objavil nad skaliskami na východe a inokedy rovno zostúpil z hôr a usadil sa v šedivníku za poslednou farmou na severe. Mohli ste ho niekedy vidieť ako sa skutočne hýbe, bafkajúc pritom dym z vežičiek. Chvíľu si boli všetci istí, že by hrad onedlho mohol zísť dole do údolia a starosta požiadal Kráľa aby mu poslal pomoc.

Hrad sa však stále potuloval len po kopcoch a rozchýrilo sa, že nepatrí Čarodejnici z Pustatín, ale čarodejníkovy Howlovy. No aj on bol dosť nebezpečný. Vôbec sa nezdalo, že by chcel odísť z kopcov a známy bol tým, že sa zabával zbieraním mladých dievčat a vysávaním ich duší. Iní ľudia zas hovorili, že jedol ich srdcia. Bol to absolútne chladnokrvný a krutý čarodejník a žiadne mladé dievča pred ním nebolo v bezpečí, ak ju prekvapil samu. Sofi, Lettie a Marta boli spolu so všetkými ostatnými dievčatami v Market Chipping upozornené na to, aby nikdy nechodili von samy čo ich dosť otravovalo. Zaujímalo ich, načo boli Howlovy všetky tie duše.

Avšak onedlho ich mysle zamestnali iné veci. Pán Hatter náhle umrel. Vtedy sa ukázalo, že mu na svojich dcérach veľmi záležalo. Školské poplatky, ktoré platil, zanechali obchodu poriadne veľké dlhy. Keď sa skončil pohreb, Fanny si doma sadla do salónu susediaceho s obchodom a vysvetlila dievčatám situáciu v ktorej sa ocitli.

„Bojím sa, že všetky budete musieť odísť zo školy,“ povedala. „Rozmýšlala som nad tým a celé som si to zvážily zo všetkých strán. Vizerá to tak, že jediný spôsob ako udržať obchod v prevádzke a zároveň sa postarať o vás tri je, aby ste si niekde našli sľubné miesto kde by ste sa mohli usadiť a vyučiť. Nebolo by múdre aby ste všetky zostali v obchode. Nemôžem si to dovoliť. Takže, takto som sa rozhodla. Prvá Lettie…“

Lettie sa na ňu pozrela. Bola obdarená zdravým a krásou, ktorú ani smútok a čierne šaty nemohli zakryť. „Chcem sa ísť učiť,“ povedala.

„Más šancu, láska,“ odvetila Fanny. „Zariadila som pre teba učňovské miesto u Cesariových, v cukrárni na Market Square. Sú známi tým, že sa k svojim žiakom správajú ako ku kráľom a kráľovnám. Mala by si sa tam mať dobre, navyše sa naučíš užitočné remeslo. Pani Cesariová je naša verná zákazníčka a dobrá priateľka, súhlasila s tým, že ťa niekam šupne.“

Lettie sa zasmiala, no bolo cítiť, že nie je veľmi nadšená. „Nuž, ďakujem,“ povedala. „Ako dobre, že rada pečiem.“

Fanny vizerala spokojne. Lettie niekedy vedela byť nepríjemne odhodlaná. „Teraz Marta,“ povedala. „Viem, že si primladá na to aby si šla pracovať, preto som uvažovala nad niečím čo by ti poskytlo dlhý, pokojný čas na vyučenie sa a čo by ti bolo užitočné nech by si sa neskôr rozhodla pre čokoľvek. Poznáš moju starú kamarátku zo školy? Annabel Fairfax?“

Marta, ktorá bola útla a jednoduchá, pevne uprela svoje veľké šedé oči na Fanny takmer tak odhodlane ako Lettie. „Myslíš tú, ktorá tak strašne veľa rozprávala,“ povedala. „Nie je to čarodejnica?“

„Áno, má útulný dom a zákazníkov z celého údolia Folding,“ povedala Fanny dychtivo. „Je to dobrá žena, Marta. Predstaví ťa vplyvným ľuďom z Kingsbury, ktorých pozná. Budeš úplne pripravená na život, keď s tebou skončí.“

„Je to milá pani,“ pripustila Marta. „Tak dobre.“

Sofi, počúvajúc Fanny, mala pocit, že urobila všetko tak ako to bolo najlepšie. Z Lettie, ako jej druhej dcéry, by pravdepodobne nič nebolo, preto ju Fanny poslala na miesto kde by mohla stretnúť pekného mladého učňa a navždy žiť šťastne. Marta, ktorá musela robiť stále niečo nové aby bola šťastná, mohla získať čarodejníkov a bohatých ľudí ako priateľov, ktorí by jej pomohli. Sofi, pokiaľ šlo o ňu, nemala pochýb o tom čo ju čaká. Neprekvapilo ju keď Fanny povedala: „Teraz ty, drahá Sofi, vizerá to tak, že jedine ty si vhodná na to aby si zdedila obchod s klobúkmi potom ako odídem na dvochodok, keďže si najstaršia. A tak som sa rozhodla, že ťa sama vyučím aby som ti dala šancu naučiť sa toto remeslo. Čo si o tom myslíš?“

Sofi by mohla len ťažko povedať, že sa s tým ľahko zmierila, no poďakovala Fanny.

„Takže je rozhodnuté!“ povedala Fanny.

Na ďalší deň Sofi pomohla Marte pobaliť šaty do kufrov. Ráno pred tým ako odišla, vizerala byť smutná a nervózna. Bolo to kvôli tomu, že cesta do údolia Folding, kde bývala Pani Fairfaxová, viedla cez hory kde sa objavoval hrad čarodejníka Howla. Bolo pochopiteľné, že mala strach.

„Bude v poriadku,“ povedala Lettie. Ona odmietla akúkoľvek pomoc pri balení. Potom zaplatila šesť pencí poslíčkovy, aby jej kufre odniesol k Cesarovým na Market Square. Keď odchádzala tvárila sa omnoho veselšie ako Sofi dúfala. Pravdaže. Bola rada, že mohla vytiahnuť päty zo zaprášeného obchodu s klobúkmi.

Poslíček doniesol späť správu od Lettie, v ktorej sa písalo, že to na dievčesnkom internáte a u Cesariov vizerá ako veľká zábava. O týždeň neskôr priniesol poštár list od Marty, v ktorom bolo, že bezpečne došla k Pani Fairfaxovej. Pani bola veľmi dobrá, pri všetkom používala med a chovala včely. To bolo dlhú dobu všetko čo Sofi počula o svojich sestrách pretože sama začala s výučbou v deň, keď Marta a Lettie odišly.

Sofi pravdaže už dosť dobre ovládala výrobu klobúkov. Ešte ako malé dieťa zvykla pobehovať po veľkej pracovni a krížom cez záhradu kde sa sušili vlhké klobúky a prišívala na ne kvety a ovocie a iné ozdoby z vosku a hodvábu. Poznala ľudí, ktorí tam pracovali. Večšina z nich pracovala v obchode ešte keď bol jej otec chlapcom. Poznala Bessie, jedinú predavačku, ktorá zostala. Poznala zákazníkov ktorí si kupovali klobúky a muža, voziaceho na vozíku klobúky zo slamy. Poznala aj ostatných dodávateľov a v skutočnosti nebolo veľa vecí, ktoré by ju Fanny ešte mohla naučiť, jedine ak spôsob, ako zákazníkov čo najlepšie presvedčiť aby si kúpili klobúk.

„Nasmeruj ich k tomu správnemu klobúku, láska,“ vravela Fanny. „Ukáž im najskôr tie, ktoré sa im nebudú celkom páčiť aby videli rozdiel hneď ako nájdu ten správny.“

V skutočnosti Sofi nepredávala klobúky často. Po dni kedy pozorovala v dielni a po ďalšom dni chodenia po obchodoch s odevmi a návšteve u obchodníka s hodvábom, jej Fanny pridelila miesto pri zdobení klobúkov. Sofi sedela v malom výklenku vzadu v obchode, vyšívala ruže na čepce a podšívala ich hodvábom. Bola v tom dobrá a celkom rada to robila, ale cítila sa osamelá a trochu znudená. Ľudia v dielni boli príliž starí na to aby s nimi bola zábava, navyše sa ku nej správali ako k niekomu, kto v budúcnosti možno zatvorí obchod a vyhodí ich. Bessie sa k nej správala tak isto. Aj tak, jediné o čom rozprávala bol farmár za ktorého sa mala vydať deň po prvom máji. Sofi najviac závidela Fanny, ktorá mohla pobehovať po vonku a vyjednávať s predavačom hodvábu hocikedy keď sa jej zachcelo.

Najzaujímavejšie bolo počúvať o čom sa rozprávali zákazníci. Nikto nemohol kúpiť klobúk bez ohovárania a klebiet. Sofi sedela vo svojom výklenku, šila a počúvala o tom, že by starosta nikdy nezjedol zeleninu čo má zelenú farbu, a že sa hrad čarodejníka Howla opäť pohyboval v okolí útesov, skutočne, ten muž… šepkanie, šuškanie a šum… Hlasy sa vždy stíšili keď hovorili o čarodejníkovy Howlovy, ale Sofi sa podarilo začuť, že minulý mesiac chytil dievča dole v údolí. „Záhadné!“ hovorilo šepkanie a potom hlasy znova zosilneli a hovorili o tom, že to bol dokonalý trapas ako si Jana Ferrier upravila vlasy. Ona bola jednou z tých žien, ktoré by nikdy neupútali ani len čarodejníka Howla, nieto ešte slušného muža. Potom zvyklo byť počuť ustráchané šuškanie o Čarodejnici z Pustatín. Sofi začala mať pocit, že by sa Howl a Čarodejnica z Pustatín mohli spojiť.

„Zdá sa, že boli stvorený jeden pre druhého. Niekto by im mal zariadiť zápas,“ poznamenala klobúku, ktorý práve zdobila.

Ale na konci mesiaca sa všetky klebety v obchode točili len okolo Lettie. Vizeralo to tak, že Cesariovci mali od rána do večera obchod plný gentlemanov kupujúcich obrovské množstvá zákuskov a dožadovali sa toho, aby ich obslúžila Lettie. Dostala desať rôznych návrhov na svadbu, od starostovho syna až po chlapca, ktorý zametal ulice. Všetkých ich odmietla, hovoriac, že je ešte príliž mladá na to aby sa rozhodla.

„Musím uznať, že je v tomto rozumná.“ povedala Sofi čepcu do ktorého všívala hodváb.

Fanny bola potešená týmito novinkami. „Vedela som, že bude vporiadku!“ povedala veselo. Sofi neuniklo aká je Fanny rada, že Lettie už odišla.

„Lettie je k sebe zlá.“ povedala čepcu, upevňujc hodváb hríbovej farby. „Aj ty by si na nej vizeral očarujúco, ty staromódna vec. Ostatné slečny sú pri pohľade na Lettie zúfalé.“

Ako šiel týždeň za týždňom Sofi sa s klobúkmi rozprávala stále viac. Nebol tu veľmi nikto iný s kým by sa porozprávala. Fanny bola vonku a vyjednávala alebo sa väčšinu dňa snažila lákať zákazníkov. Bessie mala plno práce s obsluhou a oboznamovaním všetkých so svojími svatobnými plánmi. Sofi si zvykla položiť každý z dokončených klobúkov na podstavce vizerajúce takmer ako hlavy bez tela. Odpočívala kým klobúku rozprávala ako by telo pod ním malo vizerať.

„Más magický talent očariť.“ vravela jednému, ktorý sa celý jemne ligotal. Širokému, krémovému klobúku s ružami pri okraji povedala: „Ty zarobíš veľa peňazí!“ a húsenicovo zelenému slamenému s kučeravým zeleným pierkom povedala: „Si mladý ako jarný list.“ Ružovým čepcom povedala, že majú kúzlo a elegantné klobúky ozdobila iskrivým zamatom. Čepcu s hodvábom farby hríbov povedala: „Máš srdce zo zlata a niekto na vysokej pozícii ťa uvidí a zamiluje sa do teba.“ Povedala to preto, lebo jej bolo ľúto toho obyčajného čepca. Vizeral tak úzkostlivo a stroho.

Na druhý deň prišla do obchodu Jana Farrier a kúpila si ho. Jej vlasy vizerali trochu zvláštne, pomyslela si Sofi, vykukujúc zo svojho výklenku. Je to škoda, že si ho vybrala ona. Zdalo sa, že si všetci kupovali čepce a klobúky okolo. Možno to bol Fannin predaj alebo to možno bolo príchodom jari, ale klobučníckemu remeslu sa rozhodne darilo. Fanny začala trochu obviňujúco hovoriť: „Myslím, že som sa nemala tak ponáhľať s Martou a Lettie aby odišli. Keby tu boli, všetko by sme lepšie zvládali.“

Ako prišiel apríl, v obchode bolo tak veľa zákazníkov pripravujúcich sa na prvý máj, že si Sofi musela obliecť šedé šaty a tiež pomáhala v obchode. Ale požiadavky boli také veľké, že pre ňu bolo zdobenie klobúkov pred zákazníkmi veľmi ťažké a každý večer si ich vzala vedľa do domu, kde pracovala pri svetle lampy až do noci aby ich na ďalší deň predala. Húsenicovo zelené klobúky, vizerajúce ako ten, ktorý mala starostova manželka, boli najžiadanejšie, rovnako aj ružové čepce. Potom, týždeň pred prvým májom, prišiel niekto, kto si pýtal čepec hríbovej farby, presne taký ako ten čo mala Jana Farrier keď utiekla s grófom z Catterack.

Tej noci, keď Sofi šila, priznala si, že je jej život dosť nudný. Namiesto toho, aby sa rozprávala s klobúkmi vyskúšala si každý jeden hneď ako ho dokončila a pozrela sa do zrkadla. Bola to chyba. Jednoduché šedé šaty Sofi nepristali, hlavne keď mala oči začervenané od šitia a odkedy mali jej vlasy červenkastú slamenú farbu, nehodil sa jej ani húsenicovo zelený ani ružový. V tom čepci s hrýbovou farbou vizerala zas bezútešne a smutne. „Ako stará slúžka!“ povedala Sofi. Nechela sa naháňať za grófmi ako Jana Farrier, alebo dostať ponuky na svadbu od polovicoe mesta ako Lettie. Ale chcela urobiť niečo, nebola si istá čo, čo by bolo trochu zaujímavejšie ako len zdobenie klobúkov. Pomyslela si, že by si mohla nájsť na ďalší deň čas aby šla za Lettie a porozprávala sa s ňou.

No nakoniec nešla. Buď si nemohla násjť čas alebo bola veľmi unavená, alebo jej to prišlo ako veľká diaľka do Maket Square, alebo si spomenula, že keď je sama môže ju ohroziť čarodejník Howl. Každý deň sa jej zdalo byť ťažšie aby sa pobrala navštíviť svoju sestru. Bolo to veľmi zvláštne. Sofi si vždy myslela, že je takmer taká rozhodná ako Lettie. Teraz zisťovala, že tu boli isté veci, ku ktorým si stále hľadala ospravedlnenia. „Toto je absurdné!“ vyhlásila Sofi. „Market Square je len o dve ulice ďalej. Ak budem bežať…“ a prisahala si, že pôjde k Cesariovcom keď bude počas prvého mája zatvorený obchod s klobúkmi.

Medzitým do obchodu prišiel nový kúsok klebiet. Hovorilo sa, že sa Kráľ pohádal so svojím bratom, Princom Justinom, a Princ odišiel do exilu. Nikto dosť dobre nepoznal príčinu hádky, ale Princ vraj pred pár mesiacmi prišiel do Market Chipping v zamaskovaní a nikto o tom nevedel. Kráľ poslal Grófa z Catterack aby hladal Princa, keď sa namiesto toho stalo, že stretol Janu Farrier. Sofi počúvala a cítila sa smutne. Zdalo sa, že zaujímavé veci sa diali vždy niekomu inému, len nie jej.

Prvý máj konečne prišiel. Veselý krik naplnil ulice už na svitaní. Fanny odišla skoro, ale Sofi mala ešte zopár klobúkov, ktoré musela najskôr dokončiť. Ako pracovala, začala si spievať. Lettie pracovala tiež. Počas sviatkov boli Cesariovci otvorení až do polnoci. „Mala by som si kúpiť jeden z ich krémových zákuskov.“ rozhodla sa Sofi. „Už roky som žiaden nemala.“ Pozrela sa na zástupy ľudí prechádzajúcich pred oknami oblečených vo všetkých druhoch žiarivých farieb. Predávali suveníry, kráčali na chodúľoch a pri pohľade na nich sa cítila vzrušujúco.

Ale keď si konečne cez plecia na šedé šaty prehodila šedý šál a vyšla na ulicu, všetko vzrušenie ju prešlo. Bola ohromená. Všade bolo priveľa uponáhľaných ľudí, smejúcich sa a kričiacich, príliž veľa hluku a tlačenice. Sofi mala pocit, že strávila mesiace sedením a šitím čo z nej spravilo starú ženu. Privinula si šál k hrudi a sama sa zakrádala blízko pri domoch snažiac sa zabrániť tomu, aby jej ľudia stúpali po nalepších topánkach alebo tomu aby ju udierali lakťami v dlhých hodvábnych rukávoch. Keď sa zrazu ozvala salva výbuchov niekde z hora, Sofi si myslela, že omdlie. Pozrela sa nahor a uvidela hrad čarodejníka Howla dole na úbočí nad mestom, tak blízko až sa zdalo, že sedí na komínoch domov. Modré plamene mu šlahali zo všetkých štyroch veží, vypúšťal tiež gule modrého ohňa, ktoré hrozivo vybuchovali vysoko na oblohe. Zdalo sa, že bol čarodejník Howl dotknutý tým, že prvý máj na seba stiahol všetku pozornosť ľudí. Alebo sa snažil pridať k oslavám svojským štýlom. No Sofi bola príliž vydesená aby ju to zaujímalo. Mohla sa vrátiť späť domov, lenže už bola v polovici cesty k Cesariovým. Rozbehla sa.

„Ako ma to mohlo napadnúť, že by som chcela mať zaujímavý život?“ pýtala sa sama seba kým bežala. „Bola by som príliž vystrašená.“

Najhoršie to však bolo, keď sa dostala na Market Square, ak to horšie ešte vôbec mohlo byť. Na Market Square sa nachádzala väčšina hostincov a krčiem. Zástupy mladých mužov si vykračovali sem a tam, vláčiac so sebou plášte, dlhé rukávy a dupotali čižmami s prackami. Hlasno vykrikovali a oslovovali dievčatá. Tie sa prechádzali v drobných hlúčikoch, pripravené na to, že budú obťažované. Pre prvý máj to bolo úplne normálne, ale Sofi mala strach aj z toho. A keď mladý muž vo fantastickom modro striebornom kostíme zastavil Sofi a chcel sa jej tiež prihovoriť, utiahla sa k tomu, že sa pred ním skrila vo dverách obchodu.

Mladý muž sa na ňu prekvapene pozrel. „Všetko je vporiadku, ty malá šedá myška.“ povedal smejúc sa s poľutovaním. „Len som ti chcel kúpiť drink. Nepozeraj sa na mňa tak vystrašene.“

Jeho ľútostivý pohlad Sofi strašne zahanbil. Bol tak ukážkovo elegantný, mohutný, s múdrou dospelou tvárou, mal okolo dvadsať a zložito upravené blond vlasy. Jeho vysiace rukávy boli dlhšie ako všetky na námestí. „Ó, nie ďakujem vám, ak budete tak milý, pane.“ koktala Sofi. „Ja… ja som na ceste k sestre.“

„Ach tak.“ zasmial sa poučený mladý muž. „Čo by som bol zač, keby som zabraňoval peknej dáme aby sa stretla so sestrou? Chceš, aby som šiel s tebou keď si taká vystrašená?“

Myslel to v dobrom, čo Sofi zahanbilo ešte viac. „Nie. Nie, ďakujem vám, pane!“ zalapala po dychu a zutekala popri ňom preč. Mal na sebe aj voňavku. Závan hyacintov ju sprevázdal ako utekala. Aká zvláštna osoba! Pomyslela si Sofi a predierala sa pomedzi stolíky pred Cesariovými.

Vnútri bolo rovnako hlučno ako na námestí. Sofi našla Letty, obklobenú predavačkami, stáť za pultom pretože skupina farmárskych synov čakala s lakťami opretým o pult aby jej zakričali svoje objednávky. Lettie, krajšia ako kedykoľvek predtým a možno trochu chudšia, ukladala zákusky do balíkov tak rýchlo ako sa len dalo, podávajúc každý balík svižne trochu sa otáčajúc a pozerajúc sa ponad plece s úsmevom a odpoveďou pre každého, komu balík podávala. Sofi si musela prebyť cestu k pultu.

Lettie ju uvidela. Na chvíľu vizerala byť zaskočená. Potom sa jej však rozšírili oči a s úsmevom vykríkla: „Sofi!“

„Môžem sa s tebou porozprávať?“ kričala Sofi. „Niekde.“ zakričala trochu zúfalo, keď ju velký parádne oblečený lakeť odsotil od pultu.

„Za chvíločku!“ zakričala Lettie späť. Otočila sa k dievčaťu čo stálo vedľa nej a niečo jej pošepkala. Dievča prikývlo, zaškerilo sa a šlo na Lettine miesto.

„Teraz vás budem musieť obslúžiť ja.“ povedala davu. „Kto je ďalší?“

„Ale ja sa chcem aby si ma obslúžila ty, Lettie!“ vykríkol jeden z mužov.

„Carrie vás obslúži.“ odvetila Lettie. „Potrebujem sa porozprávať so sestrou.“ Zdalo sa, že to nikoho nezaujíma a pokrikovali po Sofi, aby Lettie nezdržala celý deň. Vytlačili ju až na koniec pultu kde Lettie zodvihla priečku a pustila ju dnu. Šli spolu dozadu do miestnosti s drevenými regálmi a debnami plnými zákuskov. Lettie prisunula dva stolčeky. „Sadni si.“ povedala. Roztržito sa pozrela sa do najbližšej debny, vybrala krémový zákusok a podala ho Sofi. „Možno potrebuješ toto.“ povedala.

Sofi klesla na stolček, vdýchla bohatú vôňu zákuska a cítila, že má slzy na krajíčku. „Ach, Lettie!“ povedala. „Som tak šťastná, že ťa vidím!“

„Ó áno, a ja som rada, že si si sadla.“ odvetila Lettie. „Pretože nie som Lettie, ale Marta.“