kapitola, v ktorej Sofi objaví niekoľko zvláštnych vecí

Keď sa Sofi zobudila svietilo na ňu denné svetlo. Pokiaľ si mapätala, v hrade neboli žiadne okná. Najskôr sa jej zdalo, že zaspala pri zdobení klobúkov, a že sa jej snívalo, ako odišla z domu. Oheň pred ňou bol utopený v ružovom uhlí a bielom popole, čo ju presvedčilo o tom, že sa jej iste snívalo o démonovi v ohni. Ale jej prvé pohyby jej napovedali, že niektoré z vecí sa jej určite nesnívali. Všetky kosti jej ostro pukali a vŕzgali.

„Au!“ vzdychla. „Všetko ma bolí!“ hlas, ktorý vzdychal bol slabý a chrapľavý. Položila si hrčovité ruky na tvár a zacítila vrásky. A vtedy si uvedomila, že bola v akomsi stave šoku celý predošlý deň. Rozhodne bola nahnevaná na Čarodejnicu z Pustatín, že jej toto spravila, nesmierne, neskutočne nahnevaná. „Plachtí si po obchodoch a premieňa ľudí na starčekov!“ vzbĺkla hnevom. „Och, ako rada by som jej ničo urobila!“

Jej hnev ju prinútil vyskočiť na nohy a za výbuchov hrkotania a vŕzgania prikrivkala k neočakávanému oknu. Nachádzalo sa nad pracovnou lavicou. K jej veľkému údivu sa jej z neho naskytol pohľad na prístavné mesto. Mohla vidieť zvažujúcu sa rozbitú ulicu lemovanú malými, chudobno vizerajúcimi domami a stožiare vytŕčajúce ponad strechy. Nad stožiarmi zachytila trblietajúce sa more, čo ešte nikdy v živote nevidela.

„Kde to som?“ opýtala sa Sofi lebky stojacej na lavici. „Neočakávam, že mi odpovieš, kamarát.“ dodala rýchlo keď si spomenula, že je v čarodejníkovom hrade. Otočila sa a rozhliadla sa po izbe.

Bola to dosť malá izba s ťažkými čiernymi nosnými trámami na strope. Za denného svetla v nej bol neskutočný bordel. Podlaha vykladaná kameňmi bola postriekaná a mastná, v ohnisku bol nahromadený popol a pavučiny vyseli v zaprášených chumáčoch z trámov. Aj na lebke bola vrstva prachu. Sofi ho neprítomne zotrela keď bola na ceste k drezu, ktorý sa nachádzal vedľa pracovnej lavice. Zatriasla ružovo šedým slizom v dreze a bielym slizom vytekajúcim z kohútika. Zdalo sa, že sa Howl veľmi nezaujímal v akej špine jeho sluhovia žili.

Zvyšok hradu bol zrejme za jednými alebo viacerými zo štyroch malých čiernych dverí v izbe. Sofi otvorila tie najbližšie na konci steny s pracovnou lavicou. Našla tam vekú kúpelňu. Istým spôsobom to bola kúpelňa, akú normálne nájdete v palácoch. Plná luxusu ako vnútorný záchod, sprchovací kút, obrovská vaňa stojaca na nohách s pazúrmi, a so zrkadlami na každej stene. Ale bol tam ešte väčší svinčík ako v predchádzajúcej izbe. Strhla sa pri pohľade na záchod a na farbu vane, cúvla pred zelenou burinou rastúcou v sprche a pomerne ľahko sa vyhýbala pohľadu na svoju zvraštenú tvár v zrkadlách, pretože sklo bolo zamazané kvapkami, potôčikmi a šmuhami neznámych látok. Tieto neznáme látky boli napchaté na veľmi veľkej polici nad vaňou. Boli vo flašiach, krabičkách, tubách a stovkách ošúchaných hnedých balíčkov a papierových taškách. Najväčšia flaša mala nápis. Na krivom papieri bolo napísané SUŠIACA SILA. Zodvihla náhodný balíček. Bolo na ňom napísané POKOŽKA a tak ho rýchlo položila späť. Na ďalšej flaši bolo napísané OČI a na jednej z túb stálo NA ROZKLAD.

„Zdá sa, že to aj funguje.“ zamrmlala Sofi, pozerajúc sa do umývadla so zimomriavkami na chrbte. Otočila modro-zeleným kohútikom a vodou zmyla niečo hnijúce. Umyla si ruky a tvár ale nemala odvahu na to, aby použila SUŠIACU SILU. Utrela sa do sukne a potom zamierila k ďalším čiernym dverám.

Viedli na vratké drevené schodisko. Sofi počula, že je niekto hore, a tak dvere rýchlo zatvorila. Zdalo sa, že aj tak vedú len na povalu. Odkrívala k ďalším dverám. Hýbala sa už celkom ľahko a včera zistila, že je sviežou starenkou.

Tretími dverami sa vchádzalo na malý zadný dvor s vysokými tehlovými stenami. Bola tam naukladaná hŕba polien a všade naokolo boli porozhadzované veci, ktoré vizerali ako kúsky železa, kolesá, vedrá, kovové pláty, drôty, nakopené takmer až po vrch stien. Sofi dosť rozapčito zatvorila aj tieto dvere, lebo sa jej zdalo, že to k stavbe hradu vôbec nepasuje. Nad tehlovými stenami nebolo vidieť ani kúsok hradu, len oblohu. Sofi si mohla len domýšlať, že to bolo na boku kde ju minulú noc zastavila neviditeľná stena.

Otvorila štvrté dvere a tie viedli len do malého skladu s metlami a s dvomi peknými ale zaprášenými hodvábnymi plášťami zavesenými na metlách. Sofi pomaly zatvorila dvere. Jediné ďalšie dvere boli v stene s oknom a boli to dvere, ktorými minulú noc prišla. Krívajúc k ním podišla a opatrne ich otvorila.

Na chvíľu zostala stáť hľadiac von na pomaly sa hýbuci obraz hôr. Sledovala pás šedivníka ako sa vynára pod dverami, cítila ako sa vietor hral s jej jemnými vlasmi a načúvala hrkotaniu a škípaniu veľkých čiernych blokov ako sa hrad hýbal. Potom zatvorila dvere a podišla ku oknu. A tam bolo opäť prístavné mesto. Nebol to obraz. Žena otvorila dvere na dome oproti a zmetala prach na ulicu. Za domom sa na sťažeň dvíhala šedivá plachta a vyrušila kŕdeľ čajok, ktoré potom poletovali ponad ligotajúce sa more.

„Nerozumiem tomu.“ povedala Sofi ľudskej lebke. Oheň už takmer vyhasol, preto šla po dve polená, vložila ich do ohniska a odhrnula nabok popol.

Zelené plamene sa vyšplhali po polenách, malé a kučeravé, a nahor vystrelila dlhá modrá tvár s planúcimi zelenými vlasmi. „Dobré ráno.“ povedal démon ohňa. „Nezabudni, máme dohodu.“

Takže nič z toho nebol sen. Sofi si sadla na stoličku a dosť dlho zízala na rozmazaného a plápolajúceho ohňového démona. Nevšímala si veľmi, že prišiel Michael až kým si neuvedomila, že stojí vedľa nej a vizerá byť v rozpakoch a trochu podráždený.

„Ešte stále ste tu.“ povedal. „Stalo sa niečo?“

Sofi zasmrkala. „Som stará.“ začala.

Ale bolo to presne tak, ako jej povedala Čarodejnica a ako démon predpokladal. Michael veselo povedal: „Nuž, každý raz zostarne. Dali by ste si nejaké raňajky?“

Sofi si uvedomila, že je skutočne zdravou starenkou. Po jedinom chlebe so syrom čo mala včera na obed bola celkom vyhladovaná. „Áno!“ povedala, a keď Micheal šiel do komôrky v stene, vyskočila a nakukla mu ponad plece aby videla čo je na jedlo.

„Obávam sa, že máme len chlieb so syrom.“ povedal Michael fňukajúc.

„Ale veď tam je plný košík vajec!“ povedala Sofi. „A nie je tamto náhodou slanina? Čo by si tiež povedal na horúci nápoj? Kde máte kanvicu?“

„Nemáme.“ povedal Michael. „Howl je jediný, kto vie variť.“

„Ja viem variť.“ odvetila Sofi. „Zves tú panvicu na vyprážanie a ukážem ti.“ Načiahla sa po veľkej čiernej panvici visiacej na blízkej stene, napriek tomu, že sa jej v tom Michael snažil zabrániť.

„Ty to nechápeš.“ povedal. „To je Kalcifer, ohňový démon. Pred nikým neskloní hlavu, aby sa na ňom varilo, len pred Howlom.“

Sofi sa otočila a pozrela sa na démona. Nezbedne zablikal smerom ku nej. „Odmietam byť využívaný.“ povedal.

„Chceš povedať,“ pozrela sa Sofi na Michael, „že kým tu nie je Howl, nemôžeš si dať ani teplý čaj?“ Michael hanblivo prikývol. „Tak si to potom ty, kto je zenužívaný!“ povedala Sofi. „Polož to sem.“ Sofi vytrhla panvicu z Michalovych brániacich sa rúk, pokrájala slaninu, z košíka zobrala zopár vajec, chytila do ruky varechu a zamierila s tým k ohnisku.

„Teraz, Kalcifer,“ povedala. „už žiadne nezmysly. Daj dole hlavu.“

„Nedonútiš ma.“ zapraskal démon ohňa.

„Ale áno, donútim.“ odvetila Sofi so zúrivosťou, ktorá väčšinou zastavila aj jej dve sestry keď sa začali biť. „Ak nie, môžem na teba vyliať vodu. Alebo môžem zobrať kliešte a zobrať ti obe polená.“ dodala, ako sa zohla a kľakla na kolená vedľa srdca aby mu zašepkala: „Alebo môžem odstúpiť od našej dohody, či povedať o nej Howlovi, čo ty na to?“

„Ó, ty jedna!“ škriekal Kalcifer. „Prečo si ju pustil dnu, Michael?“ Nevrlo naklonil svoju modrú hlavu dopredu, kým jediné čo sa z neho dalo vidieť bol prstenec kučeravých zelených plameňov tancujúcich na polenách.

„Ďakujem.“ povedala Sofi a hodila ťažkú panvicu na zelený prstenec, aby si bola istá, že Kalcifer odrazu nezdvihne hlavu.

„Dúfam, že ti zhorí slanina.“ vravel Kalcifer tlmeným hlasom spod panvice.

Sofi položila pásiky slaniny do panvice. Bola dobrá a horúca. Slanina začala púšťať masť a Sofi musela držať držiatko na panvici cez kúsok sukne. Otvorili sa dvere, no ona si to nevšimla kôli syčaniu. „Nebuď hlúpy.“ povedala Kalciferovy. „Zostaň takto, chcem rozbiť vajcia.“

„Ach, ahoj Howl.“ povedal Michael bezmocne.

Pri tom sa Sofi rýchlo otočia a vyvalila na Howla oči. Vysoký mladý chlapík v nádhernom modro-striebornom obleku, ktorý práve vošiel dnu, zastal uprostred toho, ako do rohu ukladal gytaru. Odhrnul si plavé vlasy z dosť zvedavých zelených očí a tiež na ňu zízal. Jeho dlhá, hranatá tvár bola zmetená.

„Kto pre pána-kráľa si ty?“ Povedal Howl. „Kde som ťa už videl?“

„Nikdy sme sa nestretli.“ zaklamala Sofi presvečivo. Nakoniec, Howl jej vtedy na prvého mája povedal akurát len to, že vizerá ako myš, takže to bola takmer pravda. Mala by byť vďačná svojim hviezdam, že sa jej pred ním vtedy podarilo utiecť, dumala Sofi. Ale v skutočnosti hlavné na čo v tej chvíli myslela, bolo: Prepánakráľa! Čarodejník Howl je len dieťa okolo dvadsiatky, napriek všetkej svojej zvrhlosti. Je to tak iné, keď som stará, pomyslela si, kým otáčala slaninu na panvici. A radšej by umrela, ako by tomuto vyparádenému chalanovi povedala, že je dievčaťom, ktoré ľutoval na prvého mája. Srdcia a duše s tým nemali nič spoločné. Howl sa to proste nedozvie.

„Povedala, že sa volá Sofi,“ vravel mu Michael. „prišla dnes vnoci.“

„Ako donútila Kalcifera, aby sa na ňom varilo?“ spýtal sa ho Howl.

„Vyhrážala sa mi!“ povedal Kalcifer žalostným hlasom tlmene spod syčiacej panvice.

„To veľa ľudí nedokáže,“ vravel si Howl zamyslene. Oprel gytaru do rohu a podišiel k srdcu. Vôňa hyacintov sa zmiešala s vôňou slaniny, keď odstrčil Sofi hrubo nabok. „Kalcifer nedovolí nikomu okrem mňa, aby na ňom varil,“ povedal kľakajúc si na zem a okrúcal si koniec jedného rukáva okolo ruky aby mohol chytiť panvicu. „Podaj mi, prosím, ešte dva plátky slaniny a šesť vajec, a povedz mi prečo si sem prišla.“

Sofi zízala na modrý drahokam, čo visel Howlovi z ucha a podávala mu jedno vajce za druhým. „Prečo som sem prišla, maldý muž?“ povedala. Po tom, čo videla v hrade, to bolo jasné. „Prišla som pravdaže preto, lebo som vaša nová upratovačka.“

„Naozaj?“ povedal Howl, rozbíjajúc vajcia jednou rukou a hádzal škrupiny medzi polená, kde, ako sa Sofi zdalo, ich Kalcifer jedol s vrčaním a hltaním. „A kto to povedal?“

„Ja,“ odvetila Sofi a zbožne dodala, „Dokážem upratať špinu a neporiadok z tohto domu, aj keď nedokážem očistiť tvoju skazenosť, mladý muž.“

„Howl nie je skazený,“ povedal Michael.

„Ale áno, som,“ nesúhlasil Howl. „Zabudol si, aký som práve skazený, Michael.“ Prudko sa otočil k Sofi. „Ak sa tak bojíš, aby si bola užitočná, drahá moja, nájdi nejaké nože a vidličky a uprac na lavici.“

Pod lavicou boli vysoké stoličky. Michael ich vyťahoval von a odhŕňal preč všetky veci na nej aby urobil miesto pre príbor, ktorý zobral zo zásuvky v lavici. Sofi mu šla pomôcť. Neočakávala pravdaže, že ju Howl privíta, no taktiež ešte nesúhlasil s tým, že bude môcť po raňajkách zostať. Keď sa už zdalo, že Michael nepotrebuje pomoc, Sofi odkrivkala k svojej palici a pomaly ju uložila do miestnosti s metlami. Keď sa zdalo, že to neupútalo Howlovu pozornosť, povedala, „Mohol by si si ma nechať na mesačnú skúšobnú dobu, ak chceš.“

Čarodejník Howl však povedal len „Taniere prosím, Michael,“ a postavil sa držiac pariacu sa panvicu. Kalcifer vyskočil kričiac od úľavy a vzplanul vysoko ku komínu.

Sofi sa opäť pokúsila upozorniť Čarodejníka. „Ak tu zostanem riadiť nasledujúci mesiac,“ povedala, „rada by som vedela, kde je zvyšok hradu. Vedela som nájsť len túto jednu izbu a kúpelňu.“

Na jej prekvapenie obaja, Michael aj Čarodejník, vybuchli smiechom.

Na to, čo ich tak rozosmialo, Sofi prišla až krátko pred skončením raňajok. Nie len že bolo ťažké získať si Howlovu pozornosť. Zdalo sa tiež, že vôbec namá rád odpovedanie na otázky. Sofi sa teda vzdala a rovno sa spýtala Michaela.

„Povedz jej to,“ vravel Howl. „Aby prestala otravovať.“

„Nie je tu už nič z hradu,“ povedal Michael, „okrem toho čo si už videla a dvoch spální na poschodí.“

„Čože?“ zvolala Sofi.

Howl a Michael sa znova zasmiali. „Howl a Kalcifer vytvorili hrad,“ vysvetloval jej Michael, „a Kalcifer ho udržiava v chode. Vnútro je v skutočnosti len Howlov starý dom v Porthaven, čo je jediná skutočná časť hradu.“

„Ale Porthaven sa nachádza míle nadol pri mori!“ povedala Sofi. „To je zákerné! Na čo ti to je, že máš tento veľký, škaredý hrad ktorý behá po horách a nasmrť straší všetkých v Market Chipping?“

Howl pokrčil ramenami. „Aká si len úprimná stará žená! Vo svojej kariére som došiel do fázy, keď potrebujem všetkých ohúriť svojou silou a zlobou. Nemôžem nechať Kráľa aby o mne dobre zmýšlal. A minulý rok som urazil niekoho veľmi sliného, takže sa im potrebujem vyhýbať.“

Prišlo jej to ako smiešny spôsob vyhýbať sa niekomu, ale Sofi predpokladala, že čarodejníci majú odlišné zvyklosti v porovnaní s obyčajnými ľuďmi. A zakrátko zistila, že hrad má aj iné zaujímavosťi. Dojedli a Michael ukladal taniere do úzkeho drezu vedľa lavice, keď sa ozvalo hlasné duté klopanie na dvere.

Kalcifer vzplanul. „Dvere z Kingsbury!“

Howl, ktorý bol na ceste do kúpelne, namiesto toho zamieril ku dverám. Nad dverami bol drevený štvorec s ručičkou a s kvapôčkami farieb na každej zo strán. V tej chvíli ručička mierila na zelenú kvapku, ktorá bola dole, ale Howl otočil ručičku a zelená sa zmenila na červenú. Až potom otvoril dvere.

Vonku stál muž s bielou parochňou a širokým klobúkom. Bol oblečený v šarlátových, fialových a zlatých farbách, a zodvihol malú tyč ozdobenú stuhami ako detský máj. Uklonil sa. Do izby vnikla vôňa klinčeka a pomarančových kvetov.

„Jeho Veličenstvo Kráľ vám posiela svoje komplimenty a platbu za dvetisíc párov sedemmíľových čižiem,“ povedal muž.

Za ním Sofi videla koč čakajúci na ceste plnej prepychových domov pokrytých farebnými rezbami, veže, vežičky a kupoly, nádhernejšie ako by si kedy dokázala predstaviť. Bolo jej ľúto, že to mužovi vo dverách trvalo tak krátko odovzdať dlhý hodvábny cinkajúci mešec, a Howlovi prevziať mešec, ukloniť sa a zatvoriť dvere. Howl otočil ručičkou na štvorci späť, takže sa dole ukázala opäť zelená kvapka farby. Mešec si uložil do vačku. Sofi si všimla Michaelov naliehavý a ustarostený pohľad, ktorým sledoval mešec.

Howl potom šiel rovno do kúpelne, kričiac von: „Potrebujem teplú vodu, Kalcifer!“ a bol tam dlhú, dlhú dobu.

Sofi nedokázala potlačiť svoju zvedavosť. „Kto preboha bol ten muž vo dverách?“ opýtala sa Michaela. „Alebo skôr, kde to pre pána-kráľa bol?“

„Tie dvere vedú do Kingsbury,“ povedal Michael, „kde žije Kráľ. Myslím, že ten muž bol Kancelárov úradník. A,“ dodal ustarostene Kalciferovi, „dúfam, že nedal všetky tie peniaze Howlovi.“

„Nechá ma tu Howl zostať?“ spýtala sa Sofi.

„Ak áno, k ničomu sa ti nepodarí dotlačiť ho,“ odvetil Michael. „Nenávidí, keď je k niečomu nútený.“