Kapitola, v ktorej Sofi odchádza z hradu v niekoľkých smeroch naraz

Na Sofiine uspokojenie nasledujúce ráno Kalcifer horel živo a veselo. Keby nemala Howla plné zuby, takmer by bola dojatá tým, ako šťastne vyzeral keď Kalcifera uvidel.

„Myslel som si, že s tebou urobila amen, ty stará plynová guľa,“ povedal Howl kľačiac v ohnisku s rukávmi váľajúcimi sa v popole.

„Len som bol unavený,“ povedal Kalcifer. „Niečo hrad ťahalo. Nikdy predtým by som nedokázal ísť tak rýchlo.“

„Nuž, nedovoľ jej aby ťa k tomu znovu donútila,“ povedal Howl. Postavil sa, pôvabne si oprašujúc popol z šedo-červeného obleku. „Začni dnes s tým kúzlom, Michael. A ak sa tu ukáže niekto od Kráľa, tak som až dozajtra preč kvôli súrnej osobnej záležitosti. Idem navštíviť Lettie, ale to mu nemusíš povedať.“ Zodvihol gitaru a otvoril dvere s ručičkou na zelenej bodke farby do šírych, zamračených kopcov.

Strašiak tam bol opäť. Keď Howl otvoril dvere, hodil sa na neho bokom a svojou strašiackou tvárou vrazil Howlovi priamo do hrude. Gytara vydala hrozné brnkavé dunenie. Sofi slabo zaškriekala hrôzou a zavesila sa na stoličku. Jedna zo strašiakovych rúk upäto šmátrala okolo aby sa zachytila okraja dvier. To akým spôsobom boli Howlove nohy ohnuté, bolo jasné, že do neho strašiak vrazil dosť silno. Už nebolo pochýb o tom, že je tá vec odhodlaná dostať sa do hradu.

Kalciferova modrá hlava sa naklonila na rošte. Michael zostal stáť ohromene vzadu. „Takže je to skutočne strašiak!“ povedali obaja.

„Ó, naozaj? Nehovor,“ zafučal Howl. Zodvihol jednu nohu oproti zárubni na dverách a kopol dopredu. Strašiak ťažkopádne letel dozadu a pristál s ľahkým zašušťaním v kríku niekoľko metrov ďalej. Rýchlo sa postavil a začal opäť skákať smerom k hradu. Howl položil gitaru na prah a vyskočil von aby mu šiel oproti. „Nie, neurobíš to, kamarát,“ povedal s jednou rukou vystretou pred seba. „Choď späť tam, odkiaľ si prišiel,“ pomaly kráčal dopredu s rukou stále vystretou pred sebou. Strašiak trochu spomalil a skákal pomaly a opatrne dozadu. Keď zastal Howl, strašiak zastal tiež so svojou jednou nohou zasadenou v kríku a vlajúcimi rukami. Handry vlajúce na jeho rukách pripomínali bláznivú napodobeninu Howlovych rukávov.

„Takže nechceš odísť?“ opýtal sa Howl a strašiakova hlava sa pomaly pohla zo strany na stranu. Nie. „Mám strach, že budeš musieť,“ povedal Howl. „Vystrašil si Sofi a jeden nikdy nevie čo urobí keď je vystrašená. A keď nad tým tak uvažujem, vystrašil si aj mňa.“ Howlove ruky sa s ťažkosťou pohli, ako keby dvíhal niečo ťažké, a zodvihol ich na hlavu. Vykríkol cudzie slovo, ktoré zaniklo v dunení náhleho hromu. Strašiak začal odlietať preč. Pohyboval sa smerom dozadu a nahor, handry viali a ruky sa protestne krútili, až kým sa z neho nestal letiaci filačik na oblohe, potom miznúci bod v oblakoch a potom ho už nebolo vidieť vôbec.

Howl zvesil ruky a vrátil sa ku vchodu utierajúc si tvár rukou. „Beriem svoje slová späť, Sofi,“ povedal lapajúc po dychu. „Nemám z tej veci dobrý pocit. Možno sa včera celý deň vliekol za hradom. Má na sebe jednu z najsilnejšej mágie s akou som sa stretol. Čokoľvek to bolo, …?“

Sofi dostala závrať. S jej srdcom opäť niečo bolo.

Howl si uvedomil, že s ňou niečo nie je v poriadku. Preskočil gitaru a skočil do dnu, chytil ju za lakte a posadil na stoličku.

„Už sa upokoj!“ povedal jej. Niečo sa v tej chvíli medzi Howlom a Kalciferom udialo. Sofi to cítila, pretože ju Howl držal a Kalcifer sa stále nakláňal ponad rošt. Nech to bolo čokoľvek, jej srdce sa začalo takmer okamžite správať normálne. Howl sa pozrel na Kalcifera, pokrčil ramená a otočil sa k Michaelovi aby mu dal celú kopu pokynov ako udržať Sofi v pokoji po zbytok dňa. Potom zodvihol gitaru a konečne odišiel.

Sofi ležala na stoličke a predstierala, že jej je dvakrát tak zle ako v skutočnosti. Musela nechať Howla aby sa jej stratil z dohľadu. Zlostilo ju, že tiež ide do Upper Folding, ale mala by kráčať tak pomaly, že tam pravdepodobne príde vtedy, keď sa bude Howl už chystať odísť. Dôležité bolo nestretnúť ho počas cesty. Prefíkane pozorovala Michaela kým pripravoval svoje kúzlo a škrabal si pri tom hlavu. Počkala kým z poličiek povyťahoval veľké kožené knihy a začal si zúrivo a deprimovaný robiť poznámky. Keď sa zdalo, že ho to dostatočne zaujalo, Sofi niekoľko krát zamrmlala: „Je tu nuda!“

Michael si to vôbec nevšímal. „Strašná nuda,“ povedala Sofi vstávajúc a vliekla sa ku dverám. „Čerstvý vzduch.“ Otvorila dvere a vyliezla von. Kalcifer zatiaľ ochotne zastavil hrad. Sofi pristála na kríku a obzrela sa okolo seba aby sa rozhodla kade pôjde. Cesta cez hory vedúca do Upper Folding vyzerala ako prašná čiara medzi kríkmi zvažujúca sa od hradu dole kopcom. Prirodzene. Kalcifer by pre Howla neurobil nič, čo by mu nevyhovovalo. Sofi sa vydala k ceste. Cítila sa trochu smutná. Michael a Kalcifer jej budú chýbať.

Bola už takmer na ceste keď sa za ňou ozval krik. Michael prišiel skákajúc dole svahom k Sofi. Dlhý čierny hrad ho pohupujúc sa nasledoval a zo všetkých štyroch vežičiek vyfukoval ustarostené obláčiky dymu.

„Čo to robíš?“ povedal Michael keď ju dohnal. Očividne si myslel, že jej zážitok so strašiakom ublížil.

„Som absolútne v poriadku,“ povedala Sofi rozhorčene. „Len jednoducho idem navštíviť pravnučku ses-tri mojej matky. Tiež sa volá Lettie. Už to chápeš?“

„Kde býva?“ opýtal sa Michael, ako keby to Sofi možno nevedela.

„V Upper Folding,“ povedala Sofi.

„Ale to je odtiaľto viac ako desať míľ!“ povedal Michael. „Sľúbil som Howlovi, že ťa nechám odpočívať. Nemôžem ťa nechať odísť. Povedal som mu, že ťa nespustím z očí.“

Sofi sa to veľmi nepáčilo. Howl si teraz myslel, že je užitočná, lebo od nej chcel aby šla za Kráľom. Pravdaže nechcel aby odišla z hradu. „Huh!“ povedala.

„Mimochodom,“ povedal Michael, pomaly začínajúc chápať situáciu, „Howl tiež musel ísť do Upper Folding.“

„Som si dosť istá, že áno,“ odvetila Sofi.

„Potom musíš mať o to dievča strach, je to tvoja prastará neter,“ povedal Michael, ktorému to konečne došlo. „Chápem. Ale nemôžem ťa nechať ísť.“

„Napriek tomu idem,“ povedala Sofi.

„Ale ak ťa tam Howl uvidí, bude zúriť,“ pokračoval Michael. „A bude nahnevaný na nás oboch. Mala by si odpočívať.“ A v tej chvíli, keď bola takmer pripravená udrieť ho, vyhlásil: „Počkaj! V skrini máme pár sedemligových čižiem!“

Chytil Sofi za chudé staré zápästie a ťahal ju hore kopcom k čakajúcemu hradu. Bola nútená robiť malé skoky aby sa jej nezachytila noha v kriku.

„Ale,“ zalapala po dychu, „sedem líg je dvadsaťjeden míľ! To budem po dvoch krokoch na polceste do Portheaven!“

„Nie, je to desať a pol míle na jeden krok,“ povedal Michael. „To je takmer presne do Upper Folding. Ak si každý z nás vezme jednu čižmu a pôjdeme spolu, nebudem ťa musieť spustiť z očí, ty neurobíš nič divné a dostaneme sa tam ešte skôr ako Howl, takže o tom ani nebude tušiť. To krásne vyriešilo všetky naše problémy!“

Michael zo seba mal takú radosť, že Sofi nemala to srdce aby protestovala. Pokrčila ramenami a predpokladala, že bude lepšie, keď tú vec o dvoch Lettie zistí skôr ako sa im vráti ich skutočná podoba. Takto to bude najlepšie. Keď však Michael vytiahol čižmy, začala mať pochybnosti. Doteraz si myslela, že to sú dve kožené nádoby, ktoré prišli o úchyty a potom ich trochu pomliaždili.

„Máš do toho vložiť nohu aj s topánkou,“ vysvetľoval Michael keď ťahal dve ťažké, vedrá pripomínajúce veci ku dverám. „Sú to prototypy čižiem, ktoré Howl vyrobil pre Kráľovu armádu. Tie neskoršie sa nám podarilo urobiť trochu ľahšie a viac pripomínali čižmy.“

Sofi a Michael si sadli na prah dverí a každý z nich si obul jednu z čižiem. „Nasmeruj sa k Upper Folding predtým ako položíš čižmu na zem,“ varoval ju Michael. Postavili sa na nohu na ktorej mali len obyčajnú topánku a opatrne sa otočili tvárou k Upper Folding.

„Teraz urob krok,“ povedal Michael.

Šuch! Krajina okamžite prebehla popri nich tak rýchlo, že sa z nej stala len rozmazaná šmuha, šedo-zelená šmuha zeme a modro-šedá šmuha oblohy. Vietor sa popri nich tak hnal, že trhal Sofi za vlasy a ťahal všetky vrásky na jej tvári dozadu až si myslela, že až doletia, bude mať polovicu tváre za ušami.

Skončilo sa to tak rýchlo ako sa to začalo. Všetko bolo pokojné a zaplavené slnkom. Boli po kolená v iskerníku uprostred verejných pastvín dediny Upper Folding. Neďaleko stojaca krava sa na nich lenivo pozrela a za ňou stáli slamené chatky driemajúce pod stromami. Nanešťastie čižma bola taká ťažká, že sa Sofi pri pristátí zapotácala.

„Nedávaj tú nohu dole!“ skríkol Michael, ale bolo už neskoro.

Ozvalo sa ďalšie šuchnutie, šmuhy a znovu rýchli vietor. Keď zastala, Sofi sa našla priamo uprostred údolia Folding, takmer v Marsh Folding.

„Ach, sakra!“ povedala, opatrne hopkala na jednej nohe okolo svojej osi a skúsila to znovu.

Šuch! Šmuhy. „Och, to je hrozné!“ zaplakala Sofi. Opäť sa ocitla späť v horách. Krivý čierny hrad si pokojne vykračoval vedľa nej. Kalcifer sa zabával bafkaním čiernych dymových prstencov z jednej z vežičiek. To všetko Sofi stihla vidieť ešte pred tým ako sa jej topánka dotkla kríku a opäť letela dopredu. Šuch! Šuch! Tentokrát Sofi navštívila s veľkým úspechom Market Square v Market Chipping a predný trávnik jedného veľmi veľkého domu.

„Notak!“ zaplakala. „Stačí!“ každé slovo na inom mieste. Ozvalo sa ďalšie šuch! A tentokrát sa ocitla na konci údolia niekde na poli. Veľký býk zodvihol z trávy svoj čumák s krúžkom a zamyslene sklonil rohy.

„Práve odchádzam, moja drahá príšera!“ plakala Sofi, skáčuc na nohe.

Šuch! Bola späť pred domom. Šuch! Na Market Square. Šuch! A znovu bola pri hrade. Šuch! Konečne bola v Upper Folding – ale ako sa to zastavuje? Šuch!

„Och, porazí ma!“ vzlykala Sofi, znovu takmer v Marsh Folding.

Teraz sa otočila už veľmi opatrne a šliapla s veľkou rozvážnosťou. Šuch! Čižma našťastie dopadla na kravské lajno a ona s buchnutím dopadla na zadok. Skôr ako sa mohla pohnúť k nej pribehol Michael a zvliekol jej čižmu z nohy.

„Ďakujem!“ zaplakala Sofi bez dychu, „už som myslela, že sa to nikdy neskončí!“

Sofiine srdce sa opäť trochu rozbúchalo keď kráčala lúkami k domu pani Fairfaxovej, ale bol to ten spôsob, akým srdce bije, keď sa ponáhľate. Bola veľmi vďačná za to, čo jej Howl a Kalcifer urobili, nech to bolo čokoľvek.

„Je to tu pekné“ poznamenal Michael keď schovával čižmy v živom plote pani Fairfaxovej. Sofi súhlasila. Bol to najväčší dom v dedine. Biele steny pretínali čierne trámy a Sofi si ešte z návštev keď bola dieťa pamätala, že cesta do domu vedie hore k verande pomedzi záhradu posiatu kvetmi a bzukotom včiel. Po verande liezol zimozel a biele ťahavé ruže, ktoré súťažili o to, na ktorom z nich budú mať včely viac práce. V Upper Folding bolo perfektné, horúce letné ráno.

Dvere prišla otvoriť sama pani Fairfaxová. Bola jednou z tých bucľatých, pohodlných dám s maslovo-žltými vlasmi stočenými okolo hlavy, pri ktorých ste mali radosť zo života len keď ste sa na ne pozreli. Sofi cítila voči Lettie trochu závisť. Pohľad pani Fairfaxovej preletel zo Sofi na Michaela. Videla Sofi ani nie pred rokom, keď mala sedemnásť, a preto nebol dôvod aby ju spoznala keď z nej teraz bola deväťdesiat-ročná stará žena.

„Prajem vám dobré ráno,“ povedala slušne. Sofi si vzdychla.

„Toto je prateta Lettie Hatter. Priviedol som ju aby sa s Lettie stretla.“ povedal Michael.

„Ach, aj som si myslela, že sa mi tá tvár zdá povedomá!“ zvolala pani Fairfaxová. „Vidím dosť veľkú rodinnú podobu. Prosím, poďte ďalej. Lettie je teraz trochu zaneprázdnená, ale kým budete čakať, kľudne sa ponúknite koláčmi a medom.“

Otvorila predné vchodové dvere a v tom okamihu vybehla von veľká kólia, preletela pomedzi Sofi a Michaelom a zastala uprostred najbližšieho záhonu, odhryzávajúc kvety hlava-nehlava.

„Och, zastavte ho!“ vykríkla pani Fairfaxová a letela za ním. „Nechcem aby bol teraz vonku!“ Chvíľu pes behal hore dole znepokojene kňučiac a Sofi spolu s pani Fairfaxovou behali za ním, skáčuc po záhone a plietli sa jedna druhej pod nohy. Michael sa s plačom rozbehol za Sofi.

„Prestaň! Bude ti zle!“ potom sa pes vydal poklusom k rohu domu. Michael si uvedomil, že Sofi zastaví len vtedy, ak zastaví psa. Rozbehol sa krížom cez záhony, vrhol sa za psom a chytil ho za huňatú srsť práve vo chvíli, keď došiel k sadu za domom.

Lettie tam bola spolu s Howlom. Boli v háji machom obrastených jabloní v plnom kvete, s radom včelích úľov v diaľke. Lettie sedela na bielej záhradnej stoličke. Howl kľačal v tráve na jednom kolene pri jej nohách, držal ju za ruku a pozeral sa na ňu svojím vznešeným, horlivým pohľadom. Lettie sa na neho láskyplne usmievala. Ale najhoršie na tom bolo, tak ako sa Sofi obávala, že Lettie vôbec nevyzerala ako Marta. Bola to samotná, neuveriteľne krásna Lettie. Šaty, ktoré mala oblečené, mali ružovú a bielu v tých istých odtieňoch ako kvitnúce jablone nad ňou. Tmavé vlasy jej padali v lesklých vlnách cez jedno rameno a oči žiariace oddanosťou patrili len Howlovi. Sofi otočila hlavu späť k rohu domu a so strachom sa pozrela na Michaela, ktorý ešte stále držal kňučiacu kóliu.

„Musel so sebou mať urýchľujúce kúzlo,“ zašepkal zdesene Michael.

Dohnala ich zadýchaná pani Fairfaxová a snažila sa zastrčiť pramienok vlasov, ktorý jej spadol.

„Zlý pes!“ zašepkala nahnevane na kóliu. „Dám na teba kúzlo, ako to ešte raz spravíš!“ Pes zažmurkal a prikrčil sa. Pani Fairfaxová na neho prísne ukázala prstom.

„Do domu! Zostaň v dome!“ kólia zo seba striasla Michaelove ruky a utiekla preč stratiac sa znovu za rohom domu. „Veľmi pekne ti ďakujem,“ povedala pani Fairfaxová Michaelovi keď ju všetci nasledovali. „Ale aj naďalej sa bude snažiť uhryznúť Lettinho návštevníka. Dovnútra!“ zakričala prísne v predzáhradke, keď sa zdalo, že kólia zvažuje obísť dom druhou stranou aby sa dostala do sadu. Pes na ňu cez plece hodil smutný pohľad a so strachom sa plazil cez verandu do domu.

„Ten pes možno nemá až tak zlý nápad,“ povedala Sofi. „viete, pani Fairfaxová, kto je Lettin návštevník?“ pani Fairfaxová sa zachichotala. „Čarodejník Pendragon, alebo Howl, alebo akokoľvek si hovorí,“ povedala. „Ale Lettie a ja sme mu nepovedali, že o tom vieme. Pobavilo ma to, keď sa tu prvýkrát ukázal a vravel, že sa volá Sylvester Oak. Pretože som videla, že na mňa už zabudol, avšak ja som nezabudla na neho aj napriek tomu, že mal čierne vlasy keď bol ešte žiak.“ Pani Fairfaxová teraz mala ruky zložené pred sebou a stála vzpriamene, pripravená celý deň rozprávať, presne tak ako ju Sofi často zvykla vidieť už predtým. „Viete, bol to posledný žiak mojej starej učiteľky pred tým, ako šla do dôchodku. Keď bol pán Fairfax ešte nažive, mal rád keď som nás oboch transportovala do Kingsbury aby sme si čas od času pozreli nejakú šou. Dve osoby viem ešte zvládnuť veľmi pekne ak na to idem pomaly. A vždy som na skok zašla k starej pani Pentstemmon. Rada udržiavala styky so svojimi starými žiakmi. Raz nám predstavila tohto mladého Howla. Ach, bola na neho tak hrdá. Viete, učila aj Čarodejníka Sulimana, a o Howlovi povedala, že je dvakrát lepší…“

„Ale neviete, akú má Howl povesť?“ prerušil ju Michael.

Skočiť pani Fairfaxovej do reči bolo podobné ako postaviť sa pred švihadlo. Musíte si vybrať správny moment, no ak ste raz dnu, už tam aj zostanete. Pani Fairfaxová sa tvárou otočila k Michaelovi.

„Väčšinu z toho neberiem vážne,“ povedala. Michaela už otváral ústa, ale bol na švihadle, ktoré sa už začalo krútiť, „a povedala som Lettie: „Je to tvoja veľká šanca, láska moja.“ Vedela som, že by ju Howl vedel naučiť dvadsaťkrát viac ako ja – to vám bez okolkov vravím, Lettina inteligencia je ďaleko pred tou mojou, a mohla by skončiť v rovnakej triede ako Čarodejnica z Pustatín, ibaže dobrým spôsobom. Lettie je dobré dievča a ja ju veľmi ľúbim. Keby pani Pentstemmon stále učila, poslala by som Lettie ku nej. Ale už neučí. Tak som jej povedala: Lettie, je tu Čarodejník Howl, ktorý ti dvorí, mohla by sa stať aj horšia vec ako že by si sa do neho zamilovala a zároveň by si bola jeho žiačka. Vy dvaja zájdete spolu ďaleko. Nezdá sa mi, že z toho bola Lettie najskôr nadšená, ale posledne sa nechala obmäkčiť a zdá sa, že to dnes ide perfektne.“

Tu pani Fairfaxová zastavila aby sa na Michaela zhovievavo usmiala a Sofi využila príležitosť, aby teraz vbehla na švihadlo ona. „Ale niekto mi povedal, že je Lettie zamilovaná do niekoho iného,“ povedala.

„Je mi ho ľúto,“ povedala pani Fairfaxová. Znížila hlas. „nie je to však možné,“ zašepkala zvodne, „a chcel by tak priveľa od akéhokoľvek dievčaťa. Povedala som mu to. Je mi ho ľúto, ja…“

Sofi sa podarilo klamlivo vzdychnúť: „Och?“

„… ale je to desivo silné kúzlo. Je to veľmi smutné,“ povedala pani Fairfaxová. „Musela som mu povedať, že nie je možné, aby niekto s mojimi schopnosťami dokázal zrušiť niečo čo je začarované Čarodejnicou z Pustatín. Howl možno áno, ale je jasné, že sa Howla nemôže opýtať, všakže?“

Vtedy sa Michael, ktorý stále nervózne hľadel na roh domu so strachom, že sa objaví Howl a nájde ich, rozhodol skočiť na švihadlo a zastaviť ho hovoriac: „Myslím, že by sme už radšej mali ísť.“

Ste si istí, že nechcete ísť dnu a vyskúšať môj med?“ spýtala sa pani Fairfaxová. „Používam ho takmer v každom svojom kúzle,“ a opäť začala rozprávať, tentokrát o magických vlastnostiach medu. Michael a Sofi schválne zamierili dole cestičkou k bráne a pani Fairfaxová sa hnala pred nimi, stále rozprávajúc a zarmútene vyrovnávajúc kvetiny, ktoré pošliapal pes. Sofi sa zatiaľ trápila uvažujúc, ako naviesť pani Fairfaxovú aby im povedala ako prišla na to, že Lettie je Lettie, bez toho aby nahnevala Michaela. Pani Fairfaxová zastala aby sa nadýchla keď dvíhala veľký vlčí bôb.

Sofi sa chopila príležitosti. „Pani Fairfaxová, nebola to moja neter Marta, kto k tebe mal prísť?“

„Nezbedné dievčatá!“ povedala pani Fairfaxová, usmievajúc sa a krútiac hlavou keď sa vynorila z vlčieho bôbu. „Ako keby som nedokázala spoznať jedno zo svojich vlastných medových kúziel! Ale tak ako som jej vtedy povedala, nepatrím k tým, ktorí niekoho držia proti ich vôli a vždy som radšej učila niekoho, kto sa učiť chcel. Jedine, povedala som jej, u seba nechcem vidieť žiadnu pretvárku. Buď tu zostaneš taká, aká skutočne si, alebo odíď. A fungovalo to veľmi šťastne, ako vidíte. Ste si istí, že nechcete zostať a sami sa jej spýtať?

„Myslím si, že by sme už radšej mali ísť,“ odpovedala Sofi.

„Musíme sa vrátiť späť,“ dodal Michael a opäť hodil nervózny pohľad smerom k sadu. Zobral sedemligové čižmy zo živého plotu a jednu z nich položil na zem pred Sofi. „Tentokrát ťa budem držať,“ povedal.

Pani Fairfaxová sa nakláňala ponad svoju bránku kým Sofi vsúvala nohu do čižmy. „Sedemligové,“ povedala. „Verili by ste tomu? Nevidela som žiadne už celé roky. Veľmi užitočná vec pre niekoho vo vašom veku, pani Eh – Nebola by som proti, keby som teraz sama také mala. Takže ste to vy, po kom Lettie zdedila kúzelnícky talent, nie je tak? Nie je také bežné aby to kolovalo v rodinách, ale sú aj výnimky…“

Michael chytil Sofi za ruku a urobil krok. Obe čižmy dopadli na zem a zvyšok vety pani Fairfaxovej zanikol v jednom Šuch! A návale vetra. V ďalšom okamihu musel Michael pevne zostať stáť na nohe aby sa nezrazil s hradom. Dvere boli otvorené a z vnútra sa ozýval Kalciferov krik: „Dvere do Portheaven! Niekto na ne klope odkedy ste odišli.“