kapitola, v ktorej Sofi vstúpi do hradu a urobí dohodu

Sofi rázne krivkala k obrovským čiernym dverám v čiernej stene. Z blízka bol hrad ešte škaredší. Bol príliž vysoký na to aké mal nepravidelné tvary. Tak ďaleko ako mohla Sofi vidieť v hustnúcej tme, videla, že bol postavený z čiernych blokov podobných uhliu a rovnako ako uhlie boli tieto bloky rôznej veľkosti a tvarov. Šiel z nich strach, ako sa približovala, ale to ju nemohlo vôbec vystrašiť. Myslela len na stoličku a krb, a dychtivo natiahla ruku ku dverám.

Ale jej ruka sa k nim nemohla priblížiť. Nejaká neviditeľná stena zastavila jej ruku pár centimetrov pred dverami. Sofi do nej podráždene šťuchla prstom. Keď sa nič nestalo, šťuchla aj palicou. Vizeralo to tak, že neviditeľná stena bola pred celými dverami, tak vysoko, ako Sofi dočiahla s palicou, aj celkom dole.

„Otvor sa!“ prikázala mu Sofi.

No nič sa nestalo, stena tam stále bola.

„Tak dobre,“ povedala. „Nájdem tvoje zadné dvere,“ vybrala sa vľavo, no nemohla sa dostať za roh. Neviditeľná stena ju opäť zastavila, hneď ako bola zarovno s nepravidelnými čiernymi kameňmi tvoriacimi roh. Na to Sofi povedala slovo, ktoré sa naučila od Marty, a ktoré by ani staré ženy ani mladé dievčatá nemali vedieť. Vrátila sa späť proti smeru hodinových ručičiek a vybrala sa k pravému rohu. Tam žiadna bariéra nebola. Prešla okolo toho rohu a krívajúc dychtivo pristúpila k druhým veľkým, čiernym dverám v strede steny.

Aj pred tými dverami bola bariéra.

Sofi sa zamračila. „Mal by si sa hanbiť!“ povedala.

Čierny dym v oblakoch privial dole z cimburia. Sofi zakašlala. Teraz sa už rozhnevala. Bola stará, krehká, umrznutá a ubolená na celom tele. Práve začínala noc a hrad si len tak sedel a fúkal na ňu dym. „Poviem o tom Howlovi!“ povedala a prudko vyrazila k ďalšiemu rohu. Nebola tam žiadna bariéra – evidentne ste museli ísť okolo hradu v smere proti hodinovým ručičkám – a tam, na boku steny boli tretie dvere. Tieto boli o dosť menšie a jednoduchšie.

„Konečne zadný vchod!“ povedala Sofi.

Ako sa Sofi priblížila ku zadným dverám, hrad sa opäť začal hýbať. Stena sa zatriasla a zavŕzgala, a dvere sa od nej začali vzďalovať.

„Ó nie, to nemôžeš!“ kričala Sofi. Bežala za dverami a násilne do nich udrela palicou. „Otvor sa!“ vrieskala.

Dvere podskočili a otvorili sa dovnútra stále utekajúc preč. Sofi sa, zúrivo krívajúc, podarilo položiť jednu nohu dovnútra. Potom na jednej nohe hopkala za ním, kým sa veľké čierne bloky okolo dvier otriasali a pukali ako hrad naberal na rýchlosti. Sofi sa čudovala, že hrad vizerá tak nevyvážene. Ako zázrakom sa nerozpadával.

„Aký hlúpy spôsob stavby,“ fučala, keď sa jej podarilo hodiť sa dovnútra. Musela pustiť palicu a chytiť sa otvorených dvier, aby opäť nevypadla von.

Keď nabrala dych, uvedomila si, že pred ňou niekto stojí a tiež drží dvere. Bol o hlavu vyšší ako ona, no bolo jasne vidieť, že je to len dieťa, o trochu staršie než Marta. A zdalo sa, že sa pred ňou snaží zatvoriť dvere a vyhodiť ju preč z teplej, mdlým svetlom osvetlenej miestnosti za ním, späť do chladnej noci.

„Nehanbíš sa zatvárať predomnou dvere, chlapče môj!“ povedala.

„To som ani nemal v pláne, ale ešte stále ste nezavreli dvere,“ protestoval. „Čo chcete?“

Sofi sa obzrela po tom čo mohla za chlapcom vidieť. Bolo tam niekoľko, pravdepodobne čarovných vecí, visiacich z drevených trámov na strope – cibule, kytičky bylín a zväzky divných koreňov. Boli tam tiež čarodejnícke veci ako kožené knihy, krivé flaše, a stará, hnedá, usmievajúca sa ľudská lebka. Na druhej strane miestnosti bol krb s malým ohníkom horiacim na rošte. Bol omnoho menší ako Sofi predpokladala podľa množstva dymu vonku, no napokon, toto bola len zadná izba v hrade. Omnoho dôležitejšie pre Sofi však bolo, že oheň s malými modrými plameňmi tancoval na polenách, a že vedľa neho na najteplejšom mieste stála stolička s vankúšom.

Sofi odstrčila chlapca nabok a potácala sa k stoličke. „Ach! Moje šťastie!“ povedala, pohodlne si naň sadajúc. To bolo blaho. Oheň zohrieval jej ubolené telo, chrbát si oprela o operadlo a vedela, že keby sa ju teraz niekto pokúsil vyhodiť von, musel by na to použiť extrémne náslinú mágiu.

Chlapec zatvoril dvere. Potom zodvihol Sofiinu palicu a služne ju oprel o kreslo. Sofi si uvedomila, že vôbec nie je cítiť ako sa hrad hýbe po horách, ani len náznak zarachotenia alebo najmenšieho záchvevu. Aké zvláštne! „Odkáž Čarodejníkovi Howlovi,“ povedala chlapcovi, „že sa mu hrad rozsype pred očami ak s ním bude takto cestovať ďalej.“

„Hrad bol začarovaný, aby držal pohromade,“ odpovedal chlapec. „A bojím sa, že tu v tejto chvíli Howl nie je.“

To boli pre Sofi dobré správy. „Kedy sa vráti?“ opýtala sa ho trochu nervózne.

„Pravdepodobne do zajtra,“ povedal chlapec. „Čo potrebujete? Mohol by som vám tiež pomôcť? Som jeho učeň, Michael.“

Toto boli lepšie správy ako kedykoľvek pred tým. „Bojím sa, že len Čarodejník mi dokáže pomôcť,“ povedala pevne a rýchlo Sofi. Možno to bola tiež pravda. „Ak ti to nevadí, tak tu počkám.“ Bolo jasné, že to Michaelovi nevadí. Trochu bezradne okolo nej poletoval. Aby mu bolo jasné, že sa nedá vyhodiť von nejakým učňom, zavrela Sofi oči a robila sa, že ide spať. „Povedz mu, že sa volám Sofi,“ zamrmlala. „Stará Sofi,“ doplnila, aby sa cítila bezpečnejšie.

„V tom prípade rátajte s tým, že si na neho počkáte celú noc,“ povedal Michael. Keďže to bolo presne to čo Sofi chcela, robila sa, že nepočula. Popravde, takmer okamžite zspala. Celé to chodenie ju taaak unavilo. Michael ju nechal tak a vrátil sa späť k svojej práci na pracovnej lavici kde stála lampa.

Takže získala prístrešie na celú noc, aj keď musela trochu klamať. Ale plánovala byť už za horami za dolami, keď sa Howl vráti späť. Ospalo a prešibane sa pozrela na učňa. Dosť ju prekvapilo aký to bol milý, slušný chlapec. Napriek tomu, že si dnu vydobila cestu tak násilne, Michael sa vôbec nesťažoval. Možno že ho Howl mal ako sluhu. Lenže Michael nevizeral ako sluha. Bol to vysoký, tmavý chlapec s príjemnou, úprimnou tvárou a bol omnoho lepšie oblečený. Naopak, keby ho Sofi nevidela ako práve v tej chvíli opatrne vylieval zelenú tekutinu z pokrútenej flaše na čierny prášok v ohnutom sklenenom pohári, myslela by si, že je synom bohatého farmára. Aké zvláštne!

Aj keď, všetky veci začali byť zvláštne, keď sa o ne zaujímali čarodejníci, pomyslela si Sofi. A táto kuchyňa alebo pracovňa, bola nádherne útulná a pokojná. Sofi konečne zaspala a začala chrápať. Nezobudila sa ani vtedy, keď na pracovnej lavici vzbĺkol oheň sprevádzaný tlmeným buchnutím. Michael is rýchlo zahryzol do pery aby nepovedal neslušné slovo. Nezobudila sa, keď Michael cmúľajúc si ohorené prsty, odkladal kúzlo na noc preč a zo skrine si priniesol chlieb so syrom. Ani sa nepohla, keď Michel s rachotom zhodil na zem jej palicu, keď sa cez ňu načahoval za polenom aby ho uložil do ohňa, alebo vtedy keď sa jej pozeral do otvorených úst a smerom k ohňu poznamenal: „Má všetky zuby. Nie je to Čarodejnica z Pustatnín, však?“

„Nenechal by som ju vôjsť dnu keby bola,“ odpovedal oheň.

Michael pokrčil plecami a opäť postavil Sofiinu palicu.

Potom so zdvorilosťou položil poleno na oheň a odišiel spať niekam na druhé poschodie.

Uprostred noci sa Sofi zobudila na to, že niekto chrápe. Podráždene vyskočila, keď zistila, že to bola ona. Zdalo sa jej, že zaspala len na sekundu, ale Michael počas tej sekundy celkom zmizol aj spolu s lampou. Nepochybne sa to čarodejníkov učeň naučil už počas prvého týždňa. A nechal oheň takmer bez dreva. Nahnevane syčal a iskril oranžovo žlté iskry. Sofi zamrazilo na chrbte. Spomenula si, že je v čarodejníkovom hrade a tiež ju znervózňovala skutočnost, že sa niekde za ňou na pracovnej lavici nachádzala ľudská lebka. Otočila hlavou dozadu, no za ňou nebolo nič, len tma. „Chcelo by to trochu viac svetla,“ povedala. Zdalo sa, že jej starý hlas nie je hlasnejší než pukanie ohňa. Hneď vedľa nej bol košík k polenami. Vystrela svoju vŕzgajúcu ruku a hodila poleno do ohňa, ktorý poslal spŕšku zelených a modrých iskier letiac hore komínom. Hodila na oheň druhé poleno a sadla si späť, s nervóznym pohľadom upretým dozadu kde si modro-fialové svetlo tancovalo po hnedej kostnanej lebke. Izba bola dosť malá. Nebol tam nikto okrem Sofi a tej lebky.

„Má obe nohy v hrobe, kým ja mám zatiaľ len jednu,“ utešovala sama seba. Otočila sa späť k ohňu, ktorý teraz horel zelenomodrým plameňom. „V dreve musí byť soľ,“ zamrmlala Sofi. Pohodlnejšie si sadla a hlavu si oprela o roh stoličky, odkiaľ sa mohla pozerať na farebné plamene a driemajúc plánovala, čo by mala urobiť ráno. Jej pozornosť trochu odvázala tvár, ktorú si predstavovala v plameňoch. „Bola by to chudá modrá tvár,“ mrmlala. „Veľmi dlhá a chudá s chudým modrým nosom. A tieto kučeravé zelené plamene na vrchu sú najskôr vlasy. Myslíš, že neodídem kým sa nevráti Howl? Predpokladám, že čarodejníci dokážu zrušiť kúzlo. A tieto fialové plamene blízko pri špičke nosa tvoria ústa – máš hrozivo vizerajúce zuby, kamarát. Dva zelené chumáče ohňa máš ako obočie…“ Napodiv, jediné oranžové plamene v ohni boli pod zeleným obočím, celkom ako oči, a každé z nich malo v strede purpurový odlesk, takže Sofi takmer videla, ako sa na ňu pozerajú. „Na druhej strane,“ pokračovala Sofi, pozerajúc sa do oranžových plamienkov, „keby pominulo kúzlo, zjedol by mi srdce skôr ako by som sa stihla otočiť na odchod.“

„Nechceš si dať zjesť srdce?“ opýtal sa oheň.

Rozhodne to hovoril oheň. Sofi videla ako sa hýbali jeho fialové ústa ako vychádzali slová. Jeho hlas bol skoro taký chrapľavý ako jej, plný pukania a syčania horiaceho dreva. „Pravdaže nie,“ odvetila Sofi. „Čo si zač?“

„Ohňový démon,“ odvetili fialové ústa. Počula viac syčania než pukania v jeho hlase keď povedal: „Som pripútaný k tomuto srdcu zmluvou. Nemôžem sa odtiaľto pohnúť,“ Potom jeho hlas začal byť rezký a chrapľavý. „A kto si ty?“ spýtal sa. „Vidím, že je na tebe kliatba.“

Toto Sofi prebralo zo snového stavu. „Ty to vidíš!“ zvolala. „Dokážeš zrušiť kúzlo?“

Oranžové oči v démonovej vlniacej sa modrej tvári cestovali po Sofi zhora nadol. „Je to silné kúzlo,“ povedal nakoniec. „Vizerá ako jedno z tých, čo používa Čarodejnica z Pustatín.“

„Je to tak,“ povedala Sofi.

„Ale zdá sa, že som zaznamenal dve vrstvy,“ zachrapčal. „A pravdaže nie si schopná povedať o tom nikomu, kto to nevie,“ zízal na Sofi ešte chvíľu. „Mal by som si ho lepšie preštudovať,“ povedal.

„Ako dlho to bude trvať?“ spýtala sa Sofi.

„Chvíľu to potrvá,“ odvetil démon a dodal jemným presviečacím tónom, „Čo tak, urobiť so mnou dohodu? Zruším kúzlo čo je na tebe, ak súhlasíš s tým, že zrušíš zmluvu pod ktorou sa teraz nachádzam.“

Sofi sa z obavami pozrela na démonovu tenkú tvár. Tváril sa prefíkane ako jej predostieral svoj návrh. Všetko čo mu dokázala prečítať z tváre ju upozorňovalo na extrémne nebezpečenstvo v prípade dohody s démonom. A nebolo vôbec pochýb o tom, že tento vizeral byť nezvyčajne zlý. Tie dlhé purpurové zuby! „Si si istý svojou úprimnosťou?“ povedala.

„Nie tak celkom,“ priznal démon. „No chceš zostať v tomto stave kým nezomrieš? To kúzlo ti skrátilo život zhruba o šesťdesiať rokov, ak to posudzujem správne.“

Bola to hrozivá myšlienka, a tiež jedna z tých na ktoré sa doteraz Sofi snažila nemyslieť. To bola zas iná káva. „Tá zmluva, pod ktorou teraz si,“ povedala. „uzatvoril si ju s Howlom, mám pravdu?“

„Pravdaže,“ povedal démon hlasom pripomínajúcim kňučanie. „Som pripútaný k tomuto srdcu a nemôžem sa od neho vzdialiť ani na jednu stopu(anglická dĺžková miera). Som nútený robiť všetky čary naokolo. Musím držať hrad pohromade, stále s ním chodiť po okolí a do toho pridávať špeciálne efekty na strašenie ľudí. A popri tom chce Howl ešte všeličo iné. Je dosť krutý.

Sofi nebolo treba hovoriť o Howlovej krutosti. Na druhej strane, démon bol pravdepodobne rovnako zlý. „Nemáš z tejto zmluvy vôbec nič?“ opýtala sa.

„Nepristal by som na ňu, keby nie,“ povedal démon, smutne blikajúc. „Ale nespravil by som to, keby som vedel, aké to bude. Využíva ma.“

Napriek svojej opatrnosti k nemu Sofi cítila symatiu. Spomenula si na seba, ako vyrábala klobúky pre Fanny kým sa ona flákala. „Tak dobre,“ povedala. „aké sú podmienky zmluvy? Ako ju zruším?“

Dychtivý fialový úšklabok preťal démonovu modrú tvár. „Súhlasíš s dohodou?“

„Ak mi slúbiš, že zrušíš moje kúzlo,“ povedala Sofi s odvážnym pocitom, že robí niečo osudové.

„Dohodnuté!“ zvolal démon a jeho dlhá tvár radostne skákala smerom ku komínu. „Zruším to kúzlo hneď ako zrušíš moju zmluvu!“

„Tak mi povedz, ako na to,“ povedala Sofi.

Oranžové oči sa zaleskli a uhli pred jej pohľadom. „Nemôžem. Časťou zmluvy je, že ani čarodejník, ani ja nemôžem nikomu povedať čo je hlavnou doložkou.“

Sofi pochopila, že ju podviedol. Otvárala už ústa, že démonovi povie, nech teda čaká v ohlisku až kým nepríde jeho súdny deň. „Neunáhľuj sa!“ zachrapel démon vidiac, čo chce Sofi povedať. „Dokážeš na to prísť, ak budeš pozorne pozerať a počúvať. Prosím, skús to. Po dlhej dobe nerobí zmluva dobre ani jednému z nás. A ja dodržím svoje slovo. Skutočnosť, že tu trčím to dokazuje!“

Vravel vážne, vzrušene skákajúc na svojich polenách. Sofi opäť cítila veľkú dávku sympatie. „Ale ak chcem pozorovať a počúvať, znamená to, že musím zostať tu v Howlovom hrade,“ namietla.

„Len mesiac. Pamätaj si, aj ja si musím tvoje kúzlo poriadne preštudovať,“ prosil démon.

„Ale aký dobrý dôvod mu môžem dať, aby som tu zostala?“ spýtala sa Sofi.

„Niečo sa už nájde. Howl je v mnohých veciach celkom neschopný. Pravdu povedaic,“ vravel démon napaprčene syčiac, „väčšinou je príliž ohúrený sám zo seba aby videl ďalej jež za vlastný nos. Budeme ho vedieť klamať tak dlho ako bude treba.

„Výborne,“ vyhlásila Sofi. „takže zostávam. Teraz nájdi nejaký ten dôvod.“

Pohodlne sa usadila na stoličke kým démon rozmýšlal. Nahlas uvažoval, praskal, blikal a mrmlal si, čo Sofi dosť pripomenulo ju samú, keď sa cestou sem rozprávala s palicou. A kým rozmýšlal, blčal tak silno a s takou radosťou, že opäť zadriemala. Zdalo sa jej, že jej dal démon niekoľko návrhov. Pamätala si ako nesúhlasne krútila hlavou pri nápade, že by mohla predstierať Howlovu veľmi, veľmi vzdialenú pratetu, a ďalším dvom návrhom, ešte prehnanejším, ale to si už veľmi dobre nepamätala. Démon potom začal, potichu blikajúc, spievať pesničku. Bolo to jazyk, aký Sofi nepoznala – alebo si to myslela, kým v nej niekoľko krát z diaľky nepočula slovo „panvička“ – a bola to veľmi ospalo znejúca pieseň. Sofi upadla do hlbokého spánku s miernym podozrením, že bola práve začarovaná a oklamaná, ale nijak zvlášť ju to netrápilo. Čoskoro bude oslobodená od kúzla…