kapitola, v ktorej strašiak zabráni Sofi aby odišla z hradu

Len kvôli obzvlášť veľkému útoku bolesti sa toho večera Sofi vzdala odchodu do Market Chipping. Mrholenie v Portheaven sa jej odrazilo v kostiach. Ležala vo svojom kumbálku, ubolená a plná starostí o Martu. Možno to nie je až také zlé, pomyslela si. Musela Marte povedať len to, že nápadník ktorým si nebola istá nie je nikto iný ako Čarodejník Howl. To by malo Martu odstrašiť. A možno by Marte mohla povedať, že spôsob ako Howla odstrašiť je povedať mu, že ho miluje a potom na neho poslať tety.

Sofi ešte stále všetko bolelo keď sa na ďalší deň ráno zobudila. „Preklínam ťa, Čarodejnica z Pustatín!“ zamrmlala smerom k palici keď ju vyberala, pripravená odísť. Počula Howla ako si v kúpelni spieva, ako keby nikdy v živote nebol trucoval. Po špičkách krívala ku dverám tak rýchlo ako len vedela. A Howl pravdaže vyšiel z kúpelne predtým, ako sa ku nim dostala. Venovala mu kyslí pohľad. Bol celý vyparádený a elegantný, pozorne navoňaný vôňou jabloňových kvetov. Slnečné svetlo z okna osvetlilo jeho šedo-červený oblek a vytvorilo mu vo vlasoch slaboružovú svätožiaru.

„Myslím si, že moje vlasy v tejto farbe vyzerajú celkom dobre,“ povedal.

„Ale, naozaj?“ zapriadla Sofi.

„Hodia sa k tomuto obleku,“ povedal Howl. „máš dosť veľký cit pri práci s ihlou, však? Dodala si obleku akosi viac štýlu.“

„Čo?“ povedala Sofi.

Howl zastavil ruku tesne pred ručičkou s farbami. „Trápia ťa bolesti?“ povedal. „Alebo ťa trápi niečo iné?“

„Trápi?“ zopakovala Sofi. „Prečo by som sa mala trápiť? Niekto len naplnil hrad zhnitým aspikom, pripravil o sluch všetkých v Portheaven, vystrašil Kalcifera tak, že z neho takmer zostal iba popol a zlomil zopár stovák sŕdc. Prečo by to malo trápiť mňa?“

Howl sa zasmial. „Ospravedlňujem sa,“ povedal, otáčajúc ručičkou na červenú. „Dnes ma chce vidieť Kráľ. Mal by som sa v Paláci zdržať asi do večera, ale keď sa vrátim môžem s tvojou reumou niečo urobiť. Nezabudni Michaelovi povedať, že som mu nechal kúzlo na lavici.“ Oslňujco sa na Sofi usmial a vyšiel von medzi Kingsburské veže.

„A ty si myslíš, že to všetko vyrieši!“ zavrčala Sofi, keď sa dvere zatvorili. Ale jeho úsmev ju upokojl. „Ak tento úsmev účinkuje na mňa, tak sa nečudujem, že chúďa Marta prišla o rozum!“ zamrmala.

„Predtým ako odídeš budem potrebovať ďalšie poleno,“ pripomenul jej Kalcifer.

Sofi odkrívala aby položila poleno na rošt. Potom sa opäť vybrala ku dverám. Ale zrazu sa objavil Michael, zbehol dole schodami a ako bežal ku dverám schmatol zvyšky chleba. „Nevadí ti to, však?“ povedala rozrušene. „Prinesiem čerstvý chlieb keď sa vrátim. Mám niečo veľmi dôležité čo dnes musím urobiť, ale do večera budem späť. Ak si námornícky kapitán príde po kúzlo na vietor, tak je položené na konci lavice a zreteľne označené.“ Otočil ručičku na zelenú, vyskočil von do veterných strání a chlieb si pritlačil na hruď. „Maj sa!“ zakričal ako sa hrad kimácal ďalej a dvere sa zabuchli.

„Hrom do toho!“ povedala Sofi. „Kalcifer, ako človek otvorí dvere keď nikto nie je vnútri v hrade?“

„Ja ti ich otvorím, alebo Michael. Howl to robí sám,“ odpovedal Kalcifer.

Takže nikto nezostane vymknutý ak Sofi odíde. Nebola si ani celkom istá či sa vráti, ale nechcela to Kalciferovi povedať. Dala Michaelovi čas aby sa dostatočne vzdialil, nech už šiel kamkoľvek, a pobrala sa znovu ku dverám. Tentokrát ju zastavil Kalcifer.

„Ak plánuješ byť preč dlho,“ povedal, „mohla by si niekoľko polien nechať na mieste kde na ne ľahko dočiahnem.“

„Dokážeš dvíhať polená?“ opýtala sa Sofi, zaujatá napriek nedočkavosti.

Ako odpoveď Kalcifer vystričil von modrý plameň v tvare ruky rozdeľujúci sa na zelené plamene podobné prstom. Nebola veľm dlhá a nevyzerala ani veľmi silno. „Vidíš? Viem sa takmer dotknúť okraja ohniska,“ povedal hrdo. Sofi postavila hromadu polien pred rošt tak, aby na ne Kalcifer dočiahol.

„Nie aby si ich spálil pred tým ako ich dostaneš na rošt,“ varovala ho a zamierila ku dverám.

Tentorkát na ne niekto zaklopal ešte pred tým ako sa k nim dostala. Musí to byť ten námornícky kapitán, pomyslela si Sofi. Natiahla ruku k ručičke aby ju otočila na modrú.

„Nie, to sú dvere hradu,“ povedal Kalcifer. „Ale nie som si istý…“

V tom prípade to iste bude Michael, ktorý sa z nejakého dôvodu vrátil späť, myslela si Sofi ako otvárala dvere. Škerila sa na ňu tvár z kvaky a Sofi zacítila pleseň. Oproti šírej modrej oblohe krúžila rozstrapkaná ruka vysiaca na palici a snažila sa dotkúť Sofi. Bol to strašiak. Bol len z palíc a handier, ale bol živý a snažil sa dostať dnu.

„Kalcifer!“ kričala Sofi. „Choď s hradom rýchlejšie!“

Čierne bloky okolo dverí zapraskali a zavŕzgali. Zeleno-šedé slatiny odrazu zrýchlili. Strašiakova ruka udrela do dverí a potom škrabala po stenách ako sa od neho hrad vzďaľoval. Krútil druhou rukou a zdalo sa, že sa snaží chytiť muriva. Keby mohol, dostal by sa do hradu.

Sofi s buchotom zatvorila dvere. Toto len poukazuje na to, aké hlúpe bolo pre najstaršie dieťa snažiť sa a hľadať šťastie! Pomyslela si Sofi. Bol to strašiak, ktorého postavila do živého plota keď bola na ceste do hradu. Vtedy si z toho robila srandu. Teraz, ako keby to jej vtipy priviedli k životu, prenasledoval ju až sem a snažil sa jej vraziť do tváre. Bežala k oknu aby videla, či sa ešte stále snaží dostať do hradu.

No pravdaže, jediné čo mohla vidieť bol slnečný deň v Portheaven s tuctom plachiet, množstvom stožiarov nad strechami oproti a hejnom čajok krúžiacich na modrej oblohe.

„Je ťažké byť na niekoľkých miestach naraz!“ povedala Sofi ľudskej lepke ležiacej na lavici. V tom si náhle uvedomila skutočnú nevýhodu toho, že je stará. Srdce jej poskočilo a potom sa zdalo ako keby si chcelo prebiť cestu von z jej hrude. Bolelo to. Celá sa chvela a kolená sa jej triasly. Na chvíľu si pomyslela, že možno zomiera. Jediné čo dokázala bolo dostať sa ku stoličke vedľa ohniska. Lapajúc po dychu si sadla a zvierala si hruď.

„Deje sa niečo?“ spýtal sa Kalcifer.

„Áno. Moje srdce. Vo dverách bol strašiak!“ zalapala po dychu.

„Čo má strašiak spoločné s tvojím srdcom?“ opýtal sa Kalcifer.

„Snažil sa sem dostať. Hrozne som sa zľakla. A moje srdce… ale tomu by si nerozumel, ty hlúpy mladý démon.!“ fučala Sofi. „Ty nemáš srdce.“

„Ale mám,“ povedal Kalcifer, rovnako hrdo ako keď jej ukazoval svoju ruku. „Dole v najteplejšej časti pod polenom. A nehovor mi, že som mladý. Som od teba starší o dobrých milión rokov. Môžem už znížiť rýchlosť hradu?“

„Len ak je strašiak už preč,“ odpovedala Sofi. „Je preč?“

„To neviem,“ povedal Kalcifer. „Ako vidíš, nie je z mäsa a krvy. Povedal som ti, že vskutočnosti von nevidím.“ Sofi sa postavila a, cítiac sa zle, opäť sa ťahala ku dverám. Otvorila ich pomaly a opatrne. Okolo bol zelený zráz, skaly, a prudký svah, a z pohľadu naň prišlo Sofi zle. Chytila sa však rukoväte na zárubni a naklonila sa von aby sa pozrela popri stene na slatiny, ktoré opúšťali. Strašiak bol vzdialený asi na päťdesiat metrov. Zlovestne skákal od kríka ku kríku s vlajúcimi rukami z palíc tak aby udržal rovnováhu na svahu. Ako Sofi mohla vidieť, hrad ho nechal ďaleko za sebou. Strašiak bol pomalý ale napriek tomu hrad stále prenasledoval. Zatvorila dvere.

„Ešte stále je tam,“ povedala. „Skáče smerom ku nám. Choď rýchlejšie.“

„Ale to naruší moje výpočty,“ namietal Kalcifer. „Chcel som krúžiť po horách a potom sa vrátiť na miesto kde nás Michael opustil aby som ho večer vyzdvihol.“

„Tak choď dvakrát tak rýchlo a prejdi hory dvakrát. Až dovtedy, kým sa tej veci nezbavíme!“ povedala Sofi.

„Čo panikáriš!“ zavrčal Kalcifer, ale rýchlosť hradu zvýšil. Sofi konečne prvýkrát cítila chvenie keď si sadla na stoličku uvažujúc či umiera. Kým sa neporozpráva s Martou, nesmie zomrieť.

A deň pokračoval, všetko v hrade sa kvôli rýchlosti začalo triasť. Fľaše do seba narážali. Lebka rachotila na lavici. Sofi mohla počuť ako v kúpelni padajú z poličky veci do vane kde bol ešte stále namočený Howov modro-strieborný oblek. Začala sa cítiť o niečo lepšie. Pobrala sa znovu ku dverám a vyzrela von s vlasmi vlajúcimi vo vetre. Zdalo sa, ako keby sa hory pomali točili keď popri nich hrad uháňal. Z toho vŕzgania a rachotu takmer ohluchla a porivy vetra nafukovali dnu dym. Ale zo strašiaka bol len tenký čierny bod na vzdialenom svahu. Keď sa pozrela von neskôr, stratil sa z dohladu už úplne.

„Dobre. Potom by som mal počas noci zastaviť,“ povedal Kalcifer. „Bola to dosť veľká námaha.“

Dunenie celkom zaniklo. Veci sa prestali triasť. Kalcifer šiel spať, spôsobom akým to ohne robia. Klesol k polenám kým z nich neboli ružové valce pokryté bielym popolom, s len malým náznakom modrej a zelenej hlboko vnútri.

Sofi sa potom znovu cítila dosť čulá. Šla do kúpelne kde vylovila šesť balíčkov a fľašu zo slizkej vody vo vani. Balíčky boli premočené. Po tom, čo si včera prežila, sa neodvážila nechať ich tak, preto ich položila na podlahu a veľmi opatrne ich posypala s tým, čo bolo označené ako SUŠIACA SILA. Vysušili sa takmer okamžite. To ju povzbudilo. Vypustila z vane vodu a vyskúšala SILU na Howlovom obleku. Aj ten sa vysušil. Ešte stále mal zelenú farbu a bol o dosť menší ako predtým, ale Sofi potešilo, že konečne dokázala urobiť niečo správne.

Cítila sa dostatočne veselo aby sama seba zamestnala prípravou večere. Všetko čo bolo na pracovnej lavici nahrnula na hromadu okolo lebky a začala krájať cibule. „Ty máš aspoň šťastie, že ti už nemôžu slziť oči, kamarát,“ povedala lebke. „Buď vďačný za to čo máš.“

Odrazu sa prudko otvorili dvere.

Sofi sa od strachu takmer porezala, mysliac si, že je to znovu ten strašiak. Ale bol to Michael. Vtrhol dnu a bochník, koláč a pásikavú ružovo-bielu krabicu položil na cibule. Potom chytil Sofi okolo chudého pásu a tancoval s ňou po izbe.

„Je to v poriadku! Je to v poriadku!“ kričal radostne.

Sofi hopkala a potkýnala sa aby sa neplietla Michaelovi pod nohy. „Upokoj sa, upokoj sa!“ zhíkla a snažila sa držať nôž tak, aby neporezal ani jedného z nich. „Čo je v poriadku?“

„Lettie ma miluje!“ kričal Michael a vtancovali spolu takmer do kúpelne a potom skoro do ohniska. „Nikdy dokonca nevidela Howla! Všetko to bolo nedorozumenie!“ zatočili sa spolu uprostred izby.

„Pustíš ma pred tým, ako niekoho z nás porežem?“ zahundrala Sofi. „A možno by si mi to mohol trochu objasniť.“

„Juchuu!“ volal Michael. Natočil Sofi ku stoličke a zložil ju na ňu.

„Minulú noc som si prial, aby si jeho vlasy nafarbila na modro!“ povedal. „Teraz je mi to už jedno. Keď Howl povedal „Lettie Hatter“, uvažoval som, že ho na modro prefarbím sám. Poznáš to z toho, ako rozpráva. Vedel som, že si získa toto dievča presne tak ako všetky ostatné pred ňou, hneď ako sa do neho zamiluje. A keď som si myslel, že je to moja Lettie – mimochodom, pamätáš si ako hovoril, že má to dievča niekoho iného, myslelsom si, že som to ja! Tak som dnes zbehol dole do Marked Chipping a zistil som, že je to v poriadku! Howl musí ísť po nejakom inom dievčati s takým istým menom. Moja Lettie ho nikdy nevidela.“

„Upresnime si to,“ povedala Sofi v závrate. „Hovoríme o Lettie Hatter, ktorá pracuje v cukrárni u Cesariovcov, je tak?“

„Pravdaže o tej!“ povedal Michael s jasotom. „Miloval som ju odkedy tam začala pracovať a takmer som tomu neveril keď povedala, že ma miluje. Mala stovky obdivovateľov. Nebol by som prekvapený, keby bol Howl jedným z nich. Preto mi odľahlo! Doniesol som ti tortu od Cesariovcov aby sme to oslávili. Kam som ju položil? Ach, tu je.“

Strčil ružovo-bielu krabicu Sofi do rúk a kúsky cibule jej padli do lona.

„Koľko máš rokov, dieťa moje?“ opýtala sa Sofi.

„Od posledného Prvého mája pätnásť,“ povedal Michael. „Kalcifer mi vtedy urobil ohňostroj, však, Kalcifer? Och, on spí. Možno si myslíš, že som príliš mladý aby som sa zasnúbil – do plnoletosti mi stále zostávajú tri roky a Lettie ešte viac – ale slúbili sme si to a nevadí nám, že musíme počkať.“

V tom prípade mal Michael na Martu správny vek, pomyslela si Sofi. A teraz už vedela, že je to milý, verný mladík s kariérou čarodejníka pred sebou. Požehnané Martine srdce! Keď sa myšlienkami vrátila späť k tomu Prvému máju plnému zmätkov, uvedomila si, že Michael bol v skupine vykrikujúcich mužov nakláňajúcich sa ponad pult pred Martou. Ale Howl bol vonku na Market Square.

„Si si istý, že ti tvoja Lettie hovorí o Howlovi pravdu?“ opýtala sa ho s obavami.

„Isteže,“ povedal Michael. „Viem kedy klame. Prestane krútiť palcami.“

„Veru tak,“ zasmiala sa Sofi.

„Ako to vieš?“ spýtal sa Michael prekvapene.

„Pretože je moja ses-tra- sestrina pravnučka,“ povedala Sofi, „a ako malé dievčatko nebola vždy veľmi pravdovravná. Ale je dosť mladá a-ehm… Nuž, predpokladám, že sa zmenila keď vyrástla. Možno že-ehm-nebude o rok vizerať tak ako teraz.“

„Ani ja,“ povedal Michael. „Ľudia sa v našom veku stále menia. To nás netrápi. Navždy to bude Lettie.“

„Ale pravdepodobne hovorila pravdu,“ pokračovala s obavami, „a Howla pozná pod iným menom.“

„Bez obáv, aj na to som myslel!“ odpovedal Michael. „Opísal som jej Howla – musíš uznať že je dobre rozpoznateľný – a ona ho skutočne nevidela, ani jeho mizernú gitaru. Nemusel som jej ani povedať, že vôbec nevie ako na tom hrať. Nikdy ho nevidela, a kým to vravela, celú dobu krútila palcami.“

„To som si vydýchla!“ povedala Sofi, keď si oprela stuhnutý chrbát o stoličku. A uľavilo sa jej aj v súvislosti s Martou. Ale nebola to až taká úľava, pretože si bola Sofi istá, že jediná ďalšia Lettie Hatter v okrese bola tá pravá Lettie. Keby tak nebolo, niekto by prišiel do obchodu s klobúkmi a klebetil by o tom. Znelo to ako energická Lettie, nevzdávajúca sa Howlovi. Sofi trápilo, že Lettie Howlovi povedala svoje skutočné meno. Možno si ním nebola istá, ale páčil sa jej dostatočne na to aby mu verila pri tak dôležitom tajomstve ako je toto.

„Netvár sa tak ustarostene!“ smial sa Michael, opierajúc sa o stoličku. „Pozri sa na koláč čo som ti kúpil.“

Ako Sofi otvárala krabicu, uvedomila si, že ju Michael prestal vidieť ako živelnú pohromu a začal ju mať naozaj rád. Bola taká potešená a vďačná, že sa Michaelovi rozhodla povedať celú pravdu o Lettie, Marte a sebe tiež. Bolo spravodlivé dať mu vedieť do akej rodiny sa chce oženiť. Krabica sa otvorila. Bol to ten najlahodnejší zo všetkých koláčov od Cesariovcov, pokrytý krémom a čerešňami a malými ostružlinkami čokolády. „Ach!“ povedala Sofi.

Ručička pri dverách sa otočila na červenú sama od seba a dnu vošiel Howl.

„Aká nádherná torta! Môj obľúbený druh,“ povedal. „Kde si ho dostal?“

„Ja-eh-zabehol som k Cesariovcom,“ povedal rozpačito a nervózne Michael. Sofi sa pozrela na Howla. Vždy ju niečo muselo vyrušiť práve vtedy keď sa rozhodla povedať, že je v zajatí kúzla. Zdalo sa, že dokonca aj čarodejník.

„Stálo to za tú cestu,“ povedal Howl, obzerajúc si tortu. „Počul som, že Cesariovci sú lepší ako ktorákoľvek cukráreň v Kingsbury. Ja hlupák som tam ešte nikdy nebol. A to čo som videl na lavici je koláč?“ pristúpil k lavici aby sa pozrel. „Koláč v postielke z cibule. Ľudská lebka pozerajúca sa naň.“ Zodvihol lebku a prstom zhodil krúžok cibule z jej očnej jamky. „Vidím, že mala Sofi zase plno práce. Nemohol si ju trochu brzdiť, kamarát?“

Lebka na neho zadrkotala zubami. Howl sa na ňu prekvapene pozrel a rýchlo ju položil.

„Deje sa niečo?“ opýtal sa Michael. Zdalo sa, že spozoroval náznaky.

„Áno,“ povedal Howl. „Mal by som nájsť niekoho, kto počierni moje meno u Kráľa.“

„Nastala nejaká chyba s kúzlom pre vagóny?“ povedal Michael.

„Nie. To pracuje perfektne. Problém je,“ vravel Howl, nepokojne krúžiac krúžkom cibule na prste, „že sa ma Kráľ snaží donútiť urobiť pre neho ešte niečo ďalšie. Kalcifer, ak nebudeme dostatočne opatrní, urobí zo mňa Kráľovského mága.“ Kalcifer neodpovedal. Howl sa pritútlal k ohnisku a zistil, že Kalcifer spí. „Zobuď ho, Michael,“ povedal. „Potrebujem sa s ním poradiť.“

Michael hodil na Kalcifera dve polená a zavolal na neho. Nič sa nestalo, len sa tenký pásik dymu vzniesol ku komínu.

„Kalcifer!“ vykríkol Howl. Ani to nepomohlo. Howl sa zmätene pozrel na Michaela a zodvihol kutáč, čo ho Sofi nikdy predtým nevidela robiť. „Prepáč, Kalcifer,“ povedal, bodajúc pod nespálené polená. „Zobuď sa!“

Jeden tenký pásik dymu sa vzniesol do vzduchu a opäť zanikol. „Choď preč,“ zabručal Kalcifer. „Som unavený.“ Na to sa Howl zatváril úplne zdesene. „Čo s ním je? Ešte nikdy som ho takéhoto nezažil!“

„Mysím, že je to tým strašiakom,“ povedala Sofi. Howl sa na kolenách otočil ku nej a povzdvihol k Sofi svoje skleneno-mramorové oči.

„Čo si spravila tentoraz?“ opýtal sa a pokračoval v zízaní kým mu to Sofi vysvetľovala. „Strašiak?“ povedal. „Kalcifer súhlasil so zrýchlením hradu kvôli strašiakovi? Drahá Sofi, prezraď mi prosím, ako si dokázala prinútiť démona ohňa k poslušnosti. Skutočne veľmi rád by som to vedel!“

„Nenútila som ho k tomu,“ povedala Sofi. „vystrašilo ma to a Kalcifer ma ľutoval.“

„Vystrašilo ju to a Kalcifer ju ľutoval,“ opakoval Howl. „Moja dobrá Sofi, Kalcifer nikdy nikoho neľutuje. Napriek tomu dúfam, že ti bude na večeru chutiť surová cibuľa a studený koláč, pretože si Kalcifera takmer uhasila.

„Je tu ešte torta,“ povedal Michael, snažiac sa o mier.

Zdalo sa, že jedlo zlepšilo Howlovu náladu aj keď počas celej večere stále hádzal ustarostené pohľady na nehoriace polená v ohnisku. Koláč bol dobrý aj studený a cubule boli dosť chutné keď ich Sofi namočila do octu. Torta bola úžasná. Počas toho ako ju jedli sa Michael odvážil Howla opýtať čo od neho chcel Kráľ.

„Zatiaľ nič určité,“ odpovedal pochmúrne. „ O svojom bratovi hovoril dosť hrozivo. Zrejme viedli starý spor predtým ako Princ Justin zaútočil a ľudia o tom hovoria. Kráľ samozrejme chce aby som pre neho dobrovolne hľadal jeho brata. A ja som ako blázon prišiel a povedal, že si nemyslým, že je Čarodejník Suliman mŕvy, čo veci ešte zhoršilo.“

„Prečo sa chceš vyvliecť z hľadania Princa?“ opýtala sa Sofi. „Nemyslíš si, že by si ho vedel nájsť?“

„Rovnako drzá ako krutá, nemám pravdu?“ povedal Howl. Ešte stále jej neodpustil za to čo spravila Kalciferovi. „Chcem sa tomu vyhnúť, pretože viem, že ho dokážem nájsť, keď to tak veľmi chceš vedieť. Justin a Suliman boli dobrí kamaráti a hádka medzi bratmi vznikla keď Kráľovi oznámil, že pôjde Sulimana hľadať. Hneď od začiatku bol proti tomu, že posielal Sulimana do Pustatín. A aj ty musíš uričte vedieť, že tam žije istá dáma s veľmi zlou povesťou. Minulý rok mi sľúbila, že ma usmaží zaživa a poslala mi klatbu ktorej som sa doteraz vyhol len vďaka tomu, že som jej dal svoje falošné meno.“

Sofi sa na neho pozrela takmer s úctou. „Chceš povedať, že si vodil za nos Čarodejnicu z Pustatín?“

Howl si odkrojil ďalší kúsok z torty, tváriac sa smutne a statočne. „Tak by som to nepovedal. Priznávam, nejakú dobu som si myslel, že ju mám rád. V istom smere je to veľmi smutná dáma, veľmi nemilovaná. Každý muž v Ingary pri nej tuhne strachom. Ty by si mala vedieť aký je to pocit, drahá Sofi.“

Sofine ústa sa otvorili v absolútnom rozhorčení. Micheal rýchlo povedal, „Myslíš si, že by sme sa mali s hradom premiestniť niekam inam? Preto si ho vymyslel, však?“

„To záleží na Kalciferovi,“ Howl sa opäť pozrel cez plece na ledva dymiace polená. „Musím povedať, že keď myslím na to ako po mne idú obaja, Kráľ aj Čarodejnica, začínam túžiť po tom premiestniť hrad na pekné skaly zahalené v mrakoch tisíce míľ odtiaľto.

Michael si pravdaže prial aby to nepovedal. Sofi si vedela predstaviť čo si myslí. Tisíc míľ od Marty bolo hrozne ďaleko. „Ale čo sa stane s tvojou Lettie Hatter,“ povedala Howlovi, „ak odídeš?“

„Predpokladám, že potom bude všetkému koniec,“ povedal Howl neprítomne. „Ale keby som vedel prísť na vec, vďaka ktorej by som sa striasol Kráľa… Už viem!“ zodvihol vidličku s topiacim sa kusom krému a torty a ukázal ňou na Sofi. „Ty môžeš pošpiniť moje meno u Kráľa. Môžeš predstierať, že si moja stará matka a prosiť za svojho modrookého chlapca,“ usmial sa na Sofi úsmevom, ktorý bezpochyby očaril Čarodejnicu z Pustatín a Letty zdá sa tiež,. Očarujúco ho hodil cez vidličku a krém priamo do Sofiinych očí. „Ak vieš šikanovať Kalcifera, Kráľ by pre teba nemal byť žiaden problém.“

Sofi na neho omráčená zízala a nič nevravela. Z tohto by mala vycúvať, pomyslela si. Odchádza. To s Kalciferovou dohodou bolo príliš zlé. Mala Howla už dosť. Najskôr zelený sliz, potom po nej zazeral kvôli niečomu, čo Kalcifer urobil zo slobodnej vôle a teraz toto! Zajtra by mala vykĺznuť, ísť do Upper Folding a povedať o tom Lettie.