Kapitola V

         Pamätáte ako som tvrdil, že už nikdy nebudem piť? Pamätáte na ten okamih.

No pekne som si nasral do úst že?

Ale keď… tento krát za to môže Mookyul a jeho pravdovravný jazyk. Neznášam to. On dobre vie, že ma to štve. Že ma to zožiera zvnútra, zvonku. Absolútne celého a kompletného. A i tak bude do mňa ryť. Podrývať a trápiť ma.

Ja viem, že to čo robím, nie je vôbec správne. Odháňať ho a stále si trvať na tom svojom rozsudku, že jednoducho Mookyul nesmie a nemôže a nie je mu dovolené aby to robil. Všetko je to jeho vina. Také je moje konečné rozhodnutie.

A tiež som sa rozhodol tak, že odídem. Potrebujem sa nadýchnuť a absolútne vypnúť. Nebyť terorizovaný sexuálnymi útokmi a divnými pohľadmi mŕtveho šteniatka.

Preto som odišiel zo školy skôr a kým bol Mookyul v práci som si zbalil pár vecí a napísal mu sms na mobil. Tiež som mu nechal odkaz doma. keby sa vyhováral na zlé telekomunikácie.

Ja ho mám už prečítaného.

Na spodok správy som mu napísal, dôvod toho, prečo mu nevolám a prečo som mu to nepovedal skôr: terorizoval by si ma a nechcel ma nikam pustiť! Preto!

Ostávalo mi nejakých desať minút na útek, kým sa Mookyul objaví. Haha! To by som samozrejme, musel písať tú správu doma. lenže ja som ju písal až vo vlaku, takže môže nasadiť i jet pack, alebo turbo do zadku. Nedohoní ma.

Dúfam, že nevlastní  akcie železničnej spoločnosti.

Nebudem paranoidný.

Nebudem.

Vážne nie.

Odmietam byť paranoidný.

         Večer som bol na mieste. Od Mookyula som mal tony zmeškaných hovorov a výhražných sms. Kebyže ho nepoznám, tak by som už volal políciu, že čo za psychotického psychopata ma to prenasleduje.

Nebol psychopat. I keď psychotický možno.

Vystúpil som z vlaku a rozhliadol sa po stanici. Bol tu ďalší víkend ktorý som plánoval stráviť ďaleko od všetkých nechutných vecí ktoré som urobil. Dostať sa von zo staraj kože a premiestniť sa.

No aspoň na okamih.

Na stanici ma čakal Jooschul. Jeho stará mama tu býva, a on za ňou občas na víkend zájde. Pozval ma s teóriou, že tu ma Mookyul nikdy nenájde. Riskol som to a pre istotu som sa ubezpečil, že moje GPS je vypnuté. Najradšej by som si vypol mobil.

Bál som sa Mookyulovi zavolať, pretože ten by bol schopný vystopovať i miesto z ktorého volám. Keby som mu povedal, že chcem stráviť víkend sám a mať chvíľu čas na rozmyslenie, povedal by mi, že zase myslím nad debilinami. Ale on nevie, že ja myslím na neho. premýšľam čo mám robiť aby to nebolo stále také prašivé a pokrčené. Aby sa to vyrovnalo a dodal sa tomu lesk. Náš vzťah bol ako červivé jablko. Plné dier a slepých chodbičiek.

„Dobrý deň.“ Uklonil som sa starej pani. Bola to presne tá rozprávková babička. Plné líčka, vrásky a úsmev, ktorý by ste zjedli z jej tváre taký sladký bol. „volám sa Ewon Jung. Teší ma.“ Vystrel som sa a usmial sa na ňu.

„Určite si mal dlhú cestu. Poď dovnútra. Upiekla som dobré tradičné jablkové buchty. Tento rok bola úroda skvelá. Jooschul mi pomáhal zbierať. Po tom čo deda stále bolia kríže je to dobrá výpomoc.“ Usmial som sa a jemne prikývol. Jooschul  mi vzal tašku; „Ukážem ti izbu.“

Potom čo ma zaviedol do izby a ja som sa trocha oklepal od mrazu som sa prezliekol . Po pravde som mal veľkú chuť na buchty. Na domáce pečivo. Doma, som totiž nikdy nepiekol. Neviem prečo. Asi som sa bál. Mookyul by to aj tak nejedol. Mookyul a jesť plnené buchty. Už ho vidím. To mi skôr kúpi vežu než by sa zahryzol do buchty. Je ako ten típek  z mangy. Ten tvrdý typ chlapa ktorý neje sladké už len z princípu, že on nie je žiadny sladký mužíček aby jedol sladké buchty.

To ale neznamená, že by som ho nemohol donútiť.

Napchať mu ústa čokoládou.

Usadil som sa za stolom v kuchyni a vzal do ruky jednu z parených buchiet. Plnená jablkovým lekvárom. Zahryzol som sa a normálne som cítil, ako svietia očká od radosti. Jooschul sa na tom zasmial a babička len prikývla na môj výraz s úsmevom. Zjavne jej stačil môj blahosklonný výraz. Slová neboli potrebné.

Keby tak Mookyul vedel čítať z môjho výrazu: dnes nie! Teraz nie! Prestaň! Si trápny… daj mi pokoj. Idem späť… dobrú noc.

Hnnnn…! Zase na neho myslím. Prišiel som si sem od neho oddýchnuť a pri tom nerobím nič iné, než že na neho myslím. Prirovnávam ho k niekomu, kŕmim ho buchtami a analyzujem jeho chovanie.

„Veľmi mi chutilo.“ Nemohol som ten Mookyulov tlak na diaľku vydržať.

Vyšiel som von na záhradu. Sneh ju celučkú pokrýval. I záhradných trpaslíkov. Ich čiapočky boli mierne zasnežené. Chudáci, či im nie je zimka.

„Ewon? Si v poriadku?“

„Samozrejme.“ Otočil som hlavu na Jooschula a potom naspäť na trpaslíkov, „prečo?“

„No len, že… stojíš v tričku uprostred mrznúceho dňa.“

Pohliadol som si dole na obnažené ruky. Zase sa mi to stalo. Kedykoľvek moju myseľ zamestnáva Mookyul chovám sa ako totálny debil.

Debil.

Kretén.

Magor.

Psychomaniacký prenasledovateľ v myšlienkach.

To som.

„Otužujem sa. vieš, majú prísť kruté zimy a… to otepľovanie globálne, ktoré má spôsobiť topenie sa ľadovcov a potom druhú svetovú… teda druhú dobu ľadovú.“

Som debil.

Viditeľný tragéd.

Ah Ewon…

„To je v poriadku. Nemusíš nič vysvetľovať.“  Usmial sa na mňa a okolo krku mi omotal šál. Tak ako to robil i Mookyul. Tak ako mi ho zhodil dole z okna aby som neprechladol. Tak ako mi dal svoju vestu… svoj sveter, svoje rukavice… ako ma odniesol keď som padol na ľade.

„Som zúfalý.“ Priznal som sa konečne. Môjmu svedomiu i srdcu sa zrazu neskutočne uľavilo. Konečne som povedal to, čo skutočne cítim. Bol som pripravený na okamžitú pomoc a podporu.  

„To je normálne Ewon. Keď je človek zamilovaný a myslí stále na tú osobu ktorú miluje.“

Toto príliš do mojej teórie nezapadalo. Nechcel som počuť, že je to normálne. Práve naopak. Chcel som si byť istý, že nie som normálny. Chcel som aby mi povedal, že mám šancu sa vyliečiť.

Takže to nie je prechodný stav?

Prečo???

Nestačí jeden otáznik. Treba ich plnú miestnosť.

Bože… ja nechcem byť zamilovaný do Mookyula. To je ako keby sa obeť zamilovala do svojho únoscu. Čo je toto za zvrhlý systém?

„Ja do neho nie som zamilovaný.“ Odvrkol som a drepol som si na zem. Nabral som do dlaní sneh a začal tvrdiť snehovú guľu. Zrazu som mal na perách i úsmev. Postavil som sa a hodil ju po Jooschulovi.

Len sa oklepal a pokrútil hlavou; „Nachladneš.“

„Bábovka,“ začal som sa mu vysmievať „aby si nevytiekol ako ten lekvár.“

„Tak to si prehnal.“

Som hlúpe decko ktoré zakrýva svoje trápenie smiechom.

Človek by si myslel, že deti nevedia schovávať bolesť. Proste sa rozplačú. Utekajú za mamou aby im pofúkala boliestku. Plačú a revú.

Lenže aj som nemal mamu.

Bol som otravné decko v detskom domove.

Takže som nemal za kým utekať s plačom.

Prehĺtal som ho aby sa mi nesmiali.

Prehĺtam to všetko doteraz.

Mookyul nemôže byť mojou mamou. Pretože ani ja nie som jeho mama.

Čakal som, ale neplakal.

Obaja sme malé deti.

Lenže Mookyul sa neskrýva za úsmev.

Skrýva sa za hnev, a svoju majetníckosť. Za žiarlivosť a prehnaný strach. Skutočne neznáša keď ho niekto opustí.

Ja debil som ho ako malé decko pobozkal. JA DEBIL.

         „Urobila som vám čajík. Je čierny a veľmi chutný. Oslaďte si ho ak chcete.“  Hlava mi šla explodovať myšlienkami. Nemyslel som na cukor. Myslel som na to, že som vypol svoj mobil a doma sa vyhovorím, že mi došla batéria a zabudol som si nabíjačku. Úloha to bola ale ťažká. Vybiť batériu. Pretože Mookyul je fakt schopný všetkého.

Lenže…

„Ewon…“ nahol sa ku mne Jooschul, „predsa si neodišiel navždy nie? Len na víkend. Nechal si mu odkaz a ostatné… no… ostatné čo robíš je tvoja vec.“ Zahral do autu a ďalej sa venoval miešaniu čaju.

Moja vec. Jasné. Keby to bola moja vec, tak sa nebojím, že ma Mookyul priviaže k radiátoru a zamrežuje mi okná i dvere. To potom už len budem líštička podšitá.

„Necítim sa dobre. Asi som nachladol. Ospravedlňte ma prosím.“ Vzal som si šálku a mierne sa uklonil.

Mali ste niekedy ten pocit, že do vás niekto drgne a vy sa rozpadnete kompletne na veľmi malé kúsočky, ktoré už nikto nikdy nepozbiera? Že stačí len málo a bude koniec? Na hrane. Úplne na hrane. S vypätím síl, s nervami na konci.

Nevedel som, čo si mám počať. Nevedel som kde začať a ako to skončiť. Pri tom sa to zdalo tak jednoduché. Prijať konečne Mookyulovu lásku. Lenže všetko čo mi Mookyul dával bolo príliš pestré a farebné. Ja som bol stále to hlúpe decko. Stále som si myslel, že Mookyul zase utečie. Opäť a stále. tak na čo sa vôbec pokúšať o niečo.

Očividná kravina, ktorá na môj mozog zjavne nepôsobila ako vyložená volovina.

Sediac na posteli som sa díval von oknom na vločky. Popíjal som čaj z veľkého hrnčeku a prial si veľký tanier plný perníkov. Tých domčekov, snehuliačikov a stromčekov. Zdobených s polevou. Chcel som čokoládu a puding. Chcel som jedlo. Chcel som ho od Mookyula. Potreboval som jeho pobavený výraz, keď ma sleduje ako sa napchávam.

Potreboval som jeho pripomienky na môj metabolizmus.

Potreboval som ho.

„Čo sa stalo? Mal si vypnutý mobil.“

„Nemal,“ odmlčal som sa, „vybila sa mi batéria. Jooschul si potom spomenul, že kedysi mal rovnaký mobil ako mám ja a požičal mi nabíjačku.“

Potreboval som ho počuť. Tak veľmi, že ma z toho pichalo v hrudi. To bolo to veľké tajomstvo.

Sme naproste spojení.

Nedá sa to zničiť.

Už nie.

„To si akože odo mňa ušiel?“

„Nie, napísal som ti predsa odkaz, že odchádzam s Jooschulom k jeho babke. Potrebuje pomoc s domom.“ Posadil som sa na posteli a pohliadol si do dlane ľavej ruky. „Prídem domov v pondelok poobede. Prosím nerob si starosti. Som v poriadku a vôbec nič sa nedeje. Prepáč, že to bolo také nečakané. Ale musel som sa rozhodnúť hneď. Nebol čas. A potreboval som si oddýchnuť. Po tom všetkom čom spravil…“ trápne chvíľky to boli. Skutočne.

Moje opité výjavy, atak na Mookyul v ringu. Bože, toľko trapasov za tak krátky čas. Zaslúžil by som si metál. Alebo aspoň vykydnúť misku huspeniny na hlavu.

„Dobre, nevyletím za tebou, pod jednou podmienkou.“

„Musí to byť? Vážne som unavený.“

„Až prídeš… už nikdy neodídeš bez toho aby si mi to povedal do očí.“

Akoby som mal na výber. Utekať sa mi už nechce. Potom ma ťaží svedomie. I keď mám práve chuť utekať stále a bezpodmienečne… asi som to  podedil po mojej matke.

Tiež stále utekala.

Odo mňa.

Ja tiež.

„Sľubujem.“

Zlomil som sa.

         Krásne snežné ráno. Okná pokreslené mrazom.  Kvety a nejako kopce. Krásna hra prírody. Vôbec som tomu nerozumel. Ako sa tieto obrazce vytvárajú. Príroda je skutočne živá a plná vynaliezavosti.

V noci sa mi spalo úžasne. Človeku sa tak väčšinou spí, keď má čisté svedomie. Keď si ho konečne vykúpil. Tak príjemný a dlhý spánok som dávno nemal.

Možno to bolo aj tým, že ma nikto neatakoval hneď ráno o pol šiestej.

Niektoré veci, mi na Mookyulovi proste neprestanú vadiť. Tak to je a tak to asi bude navždy.

Možno sa zmení. Zostarne – skutočne si to myslím, že Mookyul zostarne?

Vybehol som na záhradu a hodil sa do snehu. Urobil som anjelik a posadil sa. začal som sklepávať zo seba sneh s úsmevom. Jooschul do mňa spoza stromu hodil guľu.

Nie, nebojte sa, už som nemal tričko. Obrnil som sa proti mrazu zimnou bundou a čiapkou.

Postavil som sa a rozbehol sa za Jooschulom. Chvíľu sme sa naháňali okolo stromu. Potom hodil guľu do vetve nado mnou a všetok sneh spadol na mňa. Podpásovka ako vyšitý.

Oklepal som sa a zatriasol, keď som ucítil sneh za golierom.

„Tak čo ty telenovelová postavička? Už si si uvedomil, že ho miluješ?“

„Prečo sa všetko točí okolo telenoviel?“

„Neviem. Je to moderné… asi.“ Hodil po mne guľu ktorá mi doletela k nohám.

„Jooschul…“ podišiel som bližšie k nemu. Jeho výraz bol vážny tak isto ako ten môj. Ostal som pred ním stáť a dívať sa mu do očí. „Vieš ja…“ zdvihol som ruku a potriasol vetvou.

Zase som bol decko s úsmevom od ucha k uchu.

Rozrehotal som sa a ušiel od neho preč, za dom.

Jooschul priznal porážku.

Vraj nečestná.

Koho to zaujíma?

         Večer sme sa vypravili na koncert. Jooschul tvrdil, že na odreagovanie nie je nič lepšie ako dobrý rockový koncert. Poriadne sa vyblázniť a vytriasť svoje telo. Videl som v tom hneď niekoľko ďalších výhod. Vytrepať si hlavu, vybiť energiu a doma byť len panáčik na baterky, takže ma Mookyul bude musieť nechať na pokoji. Poviem mu, že mi niekto stúpil na nohu a buchol ma do brucha preto nemôžem ležať na bruchu a ani kľačať. Takže mi ešte stále ostávalo pokryť niekoľko polôh.

Na koncerte sme sa pretlačili celkom dopredu. Následné sme sa pridali k tej šialenej skupinke ktorá sa hádzala div nie o zem. Jooschul sa strašne smial. Mal som pocit, že uvidím viac než jeho hlasivky. Potom všetkom to bolo niečo neskutočné a uvoľňujúce.

Lenže potom to prišlo.

Tá trýznivá myšlienka.

Mookyul… nežiarli?

Padol som do starých koľají plných pochybností. Začalo ma to trápiť. Tá zmena o ktorú som sa u Mookyula snažil, sa mi zrazu nepáči. Všetko čo som chcel, akoby bolo pokrivené, zlé a nemalo to žiadny zmysel.

Chcel som, aby prestal žiarliť, aby mi dal voľnosť a nechcel prizabiť každého, kto sa ku mne priblíži. Aby nechcel zožrať mňa a moje vnútornosti aby som bol len jeho. Ja som vážne toto chcel, ale keď sa to deje, začína mi to chýbať.

Jeho pozornosť.

Cítil som sa neobyčajne.

Teraz je to naopak.

Obyčajne.

Napravte ma niekto. Hocikto. Povedzte mi, čo robím nesprávne a prečo sa tak chovám.

Uvedomil som si tíško, čo k Mookyulovi cítim. Čistý, krásny pocit bez nezmyslov. Ale ja si to vždy zohavím. Je mi zo seba až zle. Prečo by malo Mookyulovi vadiť, že som u Jooschulovej babky? Čo na tom je? Prečo sa tvárim, akoby som bol len s Jooschulom, a ten ma chcel za každú cenu pretiahnuť, keď má priateľku?

Prečo som taký idiot.

Nemysli toľko Ewon, nemysli.

„Čo je zase s tebou Ewon?“ Nahol sa ku mne Jooschul. Ukazováčikom do mňa štuchol ako do predmetu ťažkého výskumu. Čo bola i pravda. Zaslúžil by som si rozrezať a vystaviť mozog na planéte Opíc.

„Ale nič… cítim sa podvedený sám sebou.“ Pokrútil som hlavou. Mookyulova žiarlivosť bola neznesiteľná. Ale predsa som ju potreboval, aby som cítil, že niekomu na mne záleží a neopustí ma.

„Neotáčaj sa Ewon ale… to čierne auto za nami ide celú cestu.“ Šepol mi do ucha. „Poď stratíme sa.“

Chcel som sa otočiť, keď ma vtiahol do uličky. Prebehli sme kúsok a schovali sa za veľký kontajner. Po chvíli som vykukol očkom. Auto stálo pri uličke. Nehybne. Čierne sklá ho robili tmavším než bol i vďaka tomu, že bol čerstvo napadaný sneh a jeho svetlo sa odrážalo od pouličných lámp.

Dvere sa otvorili. Obaja sme zatajili dych.

Z auta vystúpil muž v obleku. Na očiach mal pribité slnečné okuliare. Ruky vložil do vreciek a rozhliadol sa. vstúpil konečne do svetla.

„Sangchul?!“ skoro som vykríkol. Mohol som si hlavu tresnúť zároveň o kôš a stenu za mnou. Pinkala by sa mi tam medzi nimi aspoň dobrú hodinu kým by som si uvedomil všetok ten zmätok a spravil ešte väčší.

„Ty ho poznáš?“

„Je to mafián.“

„Čo???“ odtiahol sa odo mňa Jooschul. „Ty sa bavíš s mafiánmi?“

Zamrkal som pred seba a otočil na neho hlavu. Vyrobil som oči veľkosti obrovských gúľ a ústa stiahol k sebe „eh, to tak nie je ako si myslíš Jooschul, ja ich len tak volám. Sú to slušný podnikatelia!“ mafia!

„Ewon.“ Zasekol som sa v pohybe objímajúc si kolienka. Zdvihol som hlavu hore na Sangchula ktorý tam stál bez pohnutia ako soľný stĺp.

„Mám dávať na teba pozor behom tvojho pobytu.“

„Povedal kto?“

„Šéf.“

„Prečo?“

„Lebo je to tu nebezpečné.“

„Aha,“ zatváril som sa kyslo „nebezpečný si tu akurát ty Sangchul. Vydesil si nás.“

„Ah to sa ospravedlňujem.“ Usmial sa a podal mi ruku aby som sa postavil. „tak šéf. Povedz šéfovi, že mi je to u riti a utečiem ti a jemu tiež. Utečiem do Pakistanu. Prirobím si k tele bombu zahalím sa, prezlečiem za ženu a keď sa priblíži odpálim sa. Potom ma už nedostane!“ rozosmial som sa typom haha, to je ropucha do kotlíka pre moje smrtiace elixíry.

Sangchul si pritisol prst na slúchadlo a prikývol „Šéf ti odkazuje, že ak budeš takto hovoriť, tak ťa chytí skôr než odídeš, priviaže ťa v pivnici a bude ťa denne znásilňovať.“

„Nemáme pivnicu.“ Triumfálne som založil ruky na hrudi s výrazom akoby mi položil niekto už vavrín na hlavu.

„On má vraj vždy nejakú pivnicu.“ Zamračil som sa a nahol s k Sanguchlovmu uchu. „Počúvaj ma ty tyran mládeže! Až prídem domov, tak ti nebudem variť!“ zakričal som.

Sangchul sa rozosmial a v slúchadku sa tiež ozval smiech.

Haha… smejte sa.

Ale Mookyul by skapal od hladu nemať ma.

Že áno?

Však?

Prosím O___O