Kapitola VI.

• XXVI.                    Koruna a česť

Hanji sa snažila získať čo najviac dôkazov a informácii v čo najkratšom intervale. Za chrbtom mala veľké množstvo svedkov ktorí boli pripravení vypovedať. Jediná problém jej robilo sa dostať do Stohessu. Keď sa v to ráno do Erwinovho okna dobýval sokol, Hanji vedela, že prišla pomoc z jasného neba.

Všetko čo potrebovala boli dvaja príslušníci vojenskej polície ktorí boli ochotní Hanji prepašovať do Stohessu. Kurona bola skorumpovaná natoľko, že príslušníci vojenskej polície nedovolili nikomu vstúpiť do Stohessu pokiaľ nemal povolenie. Každý  neoprávnený pokus sa strestal zatknutím.

„Ten uhundraný, starý chlap ma nikdy neprestane prekvapovať,“ zasmiala sa Hanji krátko, „takže vy ste niekto ako špehovia?“ prešla si prstami po brade.

„Sme na strane prieskumnej légie!“ zvolal Marlo hrdo.

„Len nie tak nahlas poprosím,“ Hanji si vzala plášť a ktorý si uviazala okolo krku, „nemusia to počuť všetci. Aj keď… ja som na vás hrdá…“ nahla sa k Marlovi a Hitchi s úsmevom.

Vedela, že pre nich muselo byť veľkou ranou zistenie, že vojenská polícia je namočená v aristokratickej stoke, a práve od nej zaváňa najviac problémov. Ak niekto vkročí do vojenskej polície, predpokladá, že bude slúžiť vyšším cieľom. Ochráni ľudí jeden od druhého a bude sa starať o pokoj v krajine.

„Je pravda, že kapitán Levi bol tiež príslušníkom vojenskej polície?“ opýtal sa Marlo.

Hanji neskryla svoje prekvapenie. Vysadla na koňa a pohliadla dole na Marla. Prečo dostala podobnú otázku o takomto čase? Prečo Levi bol všade kde bol Erwin? Pousmiala sa a stiahla si okuliare z očí. Rukou povolila uviazané vlasy ktoré jej padli na ramená. Behom pár sekúnd vyzerala ako niekto celkom iný.

„Nemáme čas,“ popohnala koňa slabým kopnutím päty do slabín.

Jediné na čo pri ceste myslela bolo, aby sa dostavili do Stohessu včas. Podľa zdrojov, bola naplánovaná poprava Erwina na poludnie. Cítila nervozitu ktorá prichádzala od dvoch novinárov ktorí cválali na koňoch po jej bokoch. Vedela, že riskujú svoje rodiny. Väčšina rodín vojakov prieskumnej légie stratila svojich synov, dcéry, otcov aj matky. Boli to ľudia ktorí mali rovnako rodiny ako ktokoľvek iný. Obetovali sa pre dobro celého ľudstva.

Kto chce chrániť, musí strácať.

Nehodlala prehrať! Pre všetkých ktorí stratili svoje životy v boji o slobodu. Do posledného dychu, kým bude vládať bojovať, rozprávať a utekať, nemienila sa vzdať. Mala v rukách dôkazy, ľudí ktorí boli ochotní prisahať na čistý štít prieskumnej légie.

Erwin nesmel umrieť!

Kone sa prehnali cez ulice až k bráne mesta Stohess. Počasie bolo slnečné a ulice zaplavené nervóznymi ľuďmi. Každý vedel čo sa deje za bránou mesta. Človek ktorý ich obral o rodinu, ktorý bral ich peniaze a zásoby aby donekonečna podnikal nezmyselné výpravy za hradby, mal odvisnúť na pravé poludnie.

„Vstup do mesta je zakázaný,“ odvetil otrávene člen vojenskej polície. Neobťažoval sa na prichádzajúcich ani pozrieť. Medzi zubami prežúval steblo trávy zatiaľ čo sa pohrával so svojou puškou.

„Vedieme dvoch novinárov, ktorí budú prítomní na poprave bývalého veliteľa Smitha!“ odvetil zreteľne a nahlas Marlo.

„Oh?“ pošúchal si bradu vojak, „o ničom takom neviem.“

„Sme členovia vojenskej polície!“ dodal Marlo, „vari ma nepoznávate?!“

Zdalo sa, že bradatý vojak mal problémy zaradiť Marlovu tvár. Prešli dlhé sekundy ktoré im pripadali ako minúty. Hanji zvierala oprate tak pevne, až jej zbeleli hánky na rukách. Zatínala zuby a premáhala sa aby nezoskočila z koňa a nerozkopla vojakovi rozkrok.

„Ale teba-!“ vystrelil prstom smerom k blonďavej Hitch, „teba si pamätám… krásna slečna…“ zasmial sa a podišiel k jej koňovi.

„Oh?“ zatvárila sa Hitch samoľúbo, „pustíte nás dovnútra? Veliteľ?“

Zjavný kompliment vojakovi vykopol ego na najvyšší možný bod. Pár pohľadov a úsmevov a vojak sa odobral k bráne. Zrazu nebolo pred nimi a Erwinom nič. Brána bola otvorená dokorán a odkrývala Stohess. Budovy, stromy a chodníky… všetko ležalo pred nimi ako na dlani.

Medzi Hanji a Erwinom zrazu nebola žiadna prekážka. Mala pocit, akoby ho držala už za ruku a viedla dole zo šibenice.

Čas.

Hanji prudko popohnala svojho koňa za bránu hradby. Kútikom oka zazrela sokola ktorý preletel neďaleko nej. Potiahla oprate aby nasmerovala svojho koňa smerom k sokolovi ktorý sa zniesol do centra mesta. Prenikavo zaspieval a vystrel svoje dlhé krídla. Krúžil nad šibenicou a ostrým zrakom lovca sa díval na svojho pána.

• XXVII.                  Zviera vo mne

         Levi musel náhle čeliť skutočnosti, že Erwin je jeho veliteľ. Čo slovo to príkaz a čo príkaz to úloha. Ak bol Erwin predtým jeho nadriadený vo vojenskej polícii ktorého mohol kedykoľvek spochybniť kvôli jeho nízkej šarži, teraz bol jeho veliteľom ktorý sa nedal obísť. Visel nad ním ako nočná mora ktorá sledovala každý jeho krok a vyčkávala na správny okamih.

Erwin bol zrazu všetkým, čo Levi nenávidel. Stačilo aby sa pozrel do jeho modrých očí a ovládla ho túžba mu do nich niečo zaboriť. Vypichnúť ich aby sa už nikdy na neho pozrel zhora ako niekto, kto si to mohol dovoliť. Všetky putá boli odrazu medzi nimi spretrhané. Z Leviho strany určite.

Ani v tú noc, kedy sa vrátili z výpravy, Levi nehodlal stráviť noc vo svojej izbe. Sedel na hradbách a díval sa do diaľky nočného zora. Cítil na sebe neprítomný pohľad Pixisa.

„Sme noční tvorovia,“ prehovoril hneď ako sa napil pálenky, „mali by sme v tomto našom stave vymyslieť nejaký spôsob…“  

Levi otrávene otočil hlavu na stranu. Už dávnejšie pochyboval o mentálnom zdravý veliteľa Pixisa. Ani v útulnom náruči noci nemohol nájsť svoj kútik do ktorého sa mohol ponoriť a schovať. Niekto bol vedľa neho, za ním, v jeho stopách. Nikde nebol sám. Aj keď samotu nevyhľadával, potreboval sa v nej raz za čas utopiť.

„Myslíš tie povery o upíroch?“

„Oh?“ prekvapene vykročil Pixis k okraju kde sedel Levi, „nikdy som o nich nepočul. Len… som začul to slovo upíri.“

„Sú to noční tvorovia,“ odvetil ľahostajne Levi, „v dedine kde som vyrastal bolo mnoho podobných báchoriek.“

„Báchoriek?“ opýtal sa Pixis zaujato, „ako napríklad?“

„No,“ Levi založil ruky na hrudi v samozrejmom geste. Akoby všetci vedeli kto to upíri sú a akoby všetci vedeli o akých báchorkách rozpráva. Vedľa neho stál len veliteľ Pixis. Nikto iný len oni dvaja. Pred Erwinom odmietal hovoriť o svojej minulosti a už vôbec nechcel hovoriť o svojej rodine, pretože Erwin bol niekto kto mu bol blízky a každá informácia navyše sa dala zneužiť. Čím viac človek vedel, tým nebezpečnejší bol.

„Sú to len hlúposti,“ pokrútil hlavou Levi.

„Ale zaujímavé hlúposti.“ Usadil sa vedľa neho Pixis. Spustil nohy dole cez okraj múru podobne ako Levi a s malým, smutným úsmevom pohliadol na siluety ktoré tmavé nebo obkresľovalo.

„To miesto… kde si vyrastal…“ prehovoril Pixis, „páčilo sa ti tam?“

„Bol to môj domov.“

„Levi, vždy som si myslel, že si vlastne podivín,“ usmial sa veliteľ, „ako ubiehali roky, zistil som, že ľudia nenávidia keď im niekto povie pravdu. Všetci sa strácame v lžiach ktoré sme si nakopili na seba. Odvážim sa povedať, že máme väčší problém než sú titáni. Ľudia majú ešte stále v povahe zabíjať jeden druhého z obyčajnej malichernosti…“

Všetko bolo povedané. Levi sa mlčky díval na nebo posiate hviezdami. Smerom na západ sa kolísal úzky pás mesiaca v tvare c. Dokázal si k noci vytvoriť pevné puto. Snažil sa tmou ktorá bola naokolo zalátať dieru vo svojom vnútri, cez ktorú prefukovalo. Cítil sa preto chorý a zničený. Na pokraji zániku civilizácie boli ľudia ešte stále vrahmi a zlodejmi. Niekde uprostred jeho sveta bola len pustina. Niečo umrelo. Všetko bolo náhle mŕtve.

To jediné čo si kedy prial bolo dať tým, ktorí tápali krídla aby sa už nikdy nemuseli topiť a kričať o pomoc. Nakoniec jediné čím dokázal byť, bol nástroj. Zbraň v rukách Erwina.

„Pripomínaš mi osamelého vlka,“ zasmial sa Pixis, „každý predsa vie, že vlci žijú vo svorkách… prišiel si k nám ako osamelý vlk… do našej svorky…“

Levi sa s povzdychom postavil. Pohliadol posledný krát na oblohu než jeho pohľad spočinul v hlbokej tme pod múrom. Človek dokázal pomaly vzlietnuť a rýchlo padnúť.

„Nebol som… nikdy som nebol osamelý,“ odvetil než sa otočil a zoskočil dole z múru. V tichosti noci zasvišťali laná. Ozvalo sa tiché prasknutie kameňa v stene a zrazu bolo všetko preč.

• XXVIII.                Nemal som mnoho času

Erwin stál pred Levim vzpriamene a hrdo. Bradu mal vystretú do výšky a pohľad jeho modrých očí sa upieral von z nemocničnej izby. Snažil sa udržať svoj hrdý výraz tváre tak dlho ako len vládal. S jednou rukou, polonahý a pred Levim, mal pocit, že nikdy nebol silnejší než on. Počas všetkých rokov ktoré sa poznali, si vytvoril k Levimu a jeho sile rešpekt. Bojoval pretože mohol. Bojoval pretože chcel. Letel s vetrom pretože to dokázal. Vysoko nad ním, s ľahkosťou ako pierko ktoré sa nadnáša nad zemou. Levi sa vždy nachádzal niekde úplne inde.

„Hotovo,“ Levi zapol posledný gombík na Eerwinovej košeli. Vzal z kresla jeho bundu a nastavil mu rukáv.

„Aj keď som jednoruký, budeš plniť moje príkazy?“ navliekol svoju ruku do rukávu.

Levi pokrútil hlavou a radšej než by povedal niečo nemiestne sa zdržal slova. Upravil Erwinovu bundu na pravej strane aby mu napadala dole z ramena.

„Keďže zajtra odchádzaš,“ pokračoval Erwin, „chcem, aby veci medzi nami boli vyjasnené.“

„Ak mi chceš vyznať lásku, tak to bude musieť počkať do môjho návratu.“ Levi založil ruky na hrudi. Pohľadom vyšiel z Erwinovej hrude do jeho očí. Chvíľu obaja nehybne stáli a vymieňali si svoje pohľady.

Levi  ešte stále rozumel jeho príkazom. V hlave aj v srdci mal len jeden jediný príkaz ktorý bol ochotný splniť nad všetky ostatné; nesmieš umrieť! Zdalo sa, že nikdy nebude mať vyššiu šaržu ako Erwin aby mu prikázal to isté. Smutne sa díval do jeho šedých očí, akoby čakal na ich obyčajný, ľudský prísľub. Ani tento krát sa však sa Levi nevyjadril. Ak sa mal rozlúčiť mohla to byť rozlúčka na večnosť. Jediné čo však chcel, bolo sa vrátiť na miesto ktoré by nazýval domovom. Už nešlo o Erwinov príkaz, šlo o priority ktoré sa stali dôležitejšími než príkazy.

„Nemal som mnoho času,“ usadil sa s povzdychom na bývalej Erwinovej posteli, „skôr než odídem, chcem aby si niečo vedel.“

Veliteľ si opatrne čupol pred svojho kapitána. Vždy trpel neprekonateľnou túžbou vedieť o Levim všetko čo sa dá. Lenže niekde vnútri mal pocit, že sa Levi chce rozlúčiť s fragmentom duše ktorú by mu vložil do dlane. Spomienky tvorili človeka v jeho večnosti. Levi sa mu snažil opatrne naznačiť, že sa už možno nikdy nevráti.

„Viem, že sa nedá sľúbiť niečo čo je nepredvídateľné,“ začal Erwin, „sľúb  mi, že sa o to pokúsiš.“

„Erwin, neviem o čom hovoríš,“ priložil mu ruku do plavých vlasov, „ale pokúsim sa na tvoje bláboly zabudnúť.“ Jemne sa zamračil a rukou zničil Erwinov obvyklý účes. Každý pramienok vlasov bol iným smerom.

„Pokús sa občas vyzerať, že sa nesnažíš byť perfektným,“ pohliadol Erwinovi do očí, „pretože potom od teba ľudia očakávajú nemožné. Pokús sa zistiť čo je v tomto svete dôležité a pokús sa prísť na to, ako všetko dôležité ochrániť.“

Nájsť to, čo je skutočne dôležité…

Možno keby nekráčal Levi tou hmlistou cestou, nikdy by ho nenašiel a dnes by sa nepýtal na to, čo je dôležité a kam sa podejú. Ako by vyzeral dnešný svet bez neho? Bol skutočne tak výraznou osobnosťou aby zmenil vývoj ľudstva? Levi bol schopný skočiť za ním z mosta. Bol schopný utekať za ním kamkoľvek. Urobil by pre neho všetko, pretože Levi vedel, kto dal ľudstvu krídla. Levi vedel, že ľudstvo sa musí už len naučiť lietať.

„Nemal som na to mnoho času,“ Levi zaklonil s povzdychom hlavu, „volá sa El, je to sokolica. Nemal som veľa času na to ju vytrénovať, pretože som zo začiatku nevedel ani ako. Pomohla mi až Sasha, takže…“ postavil sa z postele, „bude to jediný spôsob komunikácie medzi nami. Stačí keď jej povieš; pre Leviho a ona ma nájde. Za každým sa dostaví k tvojmu oknu. Je naučená len na tvoje okno. Bude čakať v okolí kým ti nepredá odkaz.“

Erwin sa usmial. Dávno necítil hrejivý pocit blízko pri srdci. V posledných rokoch mal pocit, že jeho srdce slúži už len na to, aby ho udržovalo na žive. Levi ani netušil čo všetko pre neho jeho slová a prítomnosť znamenali. Levi uľahčoval jeho neznesiteľne ťažkú situáciu.

„Možno potom ako sa vrátim,“ Levi otvoril dvere od nemocničnej izby, „ti vyrozprávam príbeh o golémoch.“

A možno pochopíš to, čo som pochopil jedného dňa ja. Báť sa našich strachov je ľudská prirodzenosť. Ľudská prirodzenosť o ktorej sa hovorí veľmi málo je aj to, že so svojim strachom bojujeme.

• XXIX.                Za hranicou únosnosti

Bolo pravé poludnie a kráľ práve vydal rozsudok smrti. Erwin kľačal s jednou priviazanou za chrbtom. Jeho tvár bola opuchnutá a plná modrín. Vo farebnej škále zranení sa vynímali dve modré oči. Chladné a mrazivé ako samotná zimná obloha. Mal by povedať svoje vlastné slová človeku, ktorý zradil vlastný ľud? Keď sa ľudstvo snaží bojovať so strachom, so svojou slabosťou, príde slaboch a snaží sa silného jedinca vydesiť svojim strachom.

Každý človek má slabosť, aj ten najsilnejší jedinec sa niečoho obáva.

„Tvoja posledné slová, Erwin Smith?“

Opäť a dookola. Mal by niečo povedať. Tak ako to vždy dokázal Levi. Pohliadol na neho, venoval mu povzdych a zmenil všetky okolnosti svojimi slovami. Povedať, že je nevinný, keď nevinný nebol. Zaslúžil si smrť, vedel to. Ale vždy čakal, že mu dajú viac času. Vždy chcel vidieť ako ľudia vyjdú spoločne za múry… stačilo mu tak málo a vydal by sa smrti dobrovoľne. Ale ešte nie! Ešte nebolo dokonané!

Tváre ľudí ktorí sa nikdy nepokúsili zmeniť nešťastie. Nikdy sa nepokúšali bojovať s nepriaznivým osudom. Títo ľudia sa ho snažili súdiť za to, že sa pokúsil oslobodiť práve aj ich. Zločin ktorý sa udial, bol smerovaný na légiu len zo zášti a závisti. Mal dôkazy ktoré ležali nepodložené na doske jeho stola.

Som len Levi. Prišiel som bojovať za svoju slobodu a pomôcť pri tom aj tým, ktorí bojovať nemôžu. Nie je hanba bojovať za slabších. Je hanba vôbec nebojovať keď môžeš.

„Moje posledné slová…“ šepol Erwin než sa nad ním ozval spev sokolice. Prudko zdvihol hlavu hore k modrému nebu. Široké rozpätie krídel, plachtenie a sloboda vo vzduchu. Sokol, dravec takmer neskrotný sa podvolil aby mohol pomôcť. Ak to dokázali zvieratá, prečo nie ľudia?

Sokol ktorý sa spustil strmhlav dole akoby útočil, a pritom dokázal v čas svoj let spomaliť aby vletel do koruny stromu. Perfektná sebakontrola a zmysli.

Pokús sa zistiť, čo je na tomto svete dôležité a ochráň to.

Okamihy ako tento! Pomyslel si Erwin keď zatvoril oči pred prudkým slnkom. Okamihy ktorý sa zaryje človeku do pamäte dokonca života. Trvá pár sekúnd, ale je v ňom navždy. Okamihy ktoré dokazujú človeku, že sa v ňom ukrýva viac než si sám myslí.

„Moje posledné slová!“ zvolal Erwin aby si bol istý, že ho počuje každý jeden prítomný človek, „moje posledné slová!“ zopakoval, „sú…“ na okamih sa odmlčal a zhlboka sa nadýchol.

Na krku mu už visela slučka a jeho nohy sa mierne chveli nad padajúcimi dverami. Kat sa oprel nohou o páku ktorá spúšťala mechanizmus na dverách.

Celé okolie stíchlo. Už nepočul žiadny šum ani nadávky. Len šum vetra a tichý spev vtákov. Presne ako v to poludnie keď k nemu priletel Levi. Díval sa na neho z hora, a pritom neprejavil žiadne opovrhnutie. Náhle bol Leviho nadriadeným a Levi sa cítil oproti nemu malý, ale nikdy sa nezačal chovať inak. Nikdy z jeho vnútra nezmizlo zviera ktoré ukrýval.

„Nikdy neľutuj, že si bojoval za slabších. Nikdy neľutuj, že si dal slabším nádej a pocit sily. Nikdy neľutuj, že si niekoho chránil… chceli sme slobodu pre každého… pre každé dieťa ktoré vyrastie v dospelého. Chceli sme, aby už nikdy… nemuseli bojovať.“ Sklonil hlavu a pevne zavrel oči.

Moje posledné slová…

Chcel počuť Leviho a jeho príbeh o golémoch. Chcel ho naposledy vidieť, a vedieť, že dokáže zastaviť to, čo on nedokázal. Bolo toľko vecí ktoré nestihol a na ktoré nemal čas. Niečo podobné sa nedalo uniesť. Ťarcha zodpovednosti.

„Dobre teda,“ ozval sa panovník vo svojej ležérnej polohe, „silné slová si zvolil za svoje posledné… chceš oľutovať svoje činy?“

„Nikdy neľutujem to, kým som sa stal. Akoby som mohol žiť a ľutovať sám seba? Akoby som mohol ešte bojovať, a pritom sa ľutovať? Prijmi to kým si aj s omylmi ktorých si sa dopustil… je jediné čo na to môžem povedať.“

Dav zvedavo a zmätene zašumel. Niektoré ženy začali opäť vykrikovať, že im Erwin zahubil synov a manželov. Muži zase kričali, že je zbabelec a nič nedokázal. Napätie stúpalo a vojenská polícia ktorá mala udržať pokoj sa začala aktívne zapájať a upokojovať rozrušený dav.

„V poriadku!“

Erwin sledoval ako jeden človek dokázal mať moc nad masou. Panovník ktorý zdvihol ruku a dokázal zahubiť jeho život len kývnutím ruky.

„Nikdy neľutuj toho, čo si dokázal…“ šepol si pre seba Erwin, než zatvoril oči a nechal všetky ostatné myšlienky prúdiť voľne svojou mysľou. Kým vládal a kým mohol, chcel premýšľať nad Levim. Chcel ho ešte naposledy vidieť vo svojich spomienkach.

Každý sa bojíme.

• XXX.                  Vráť sa

         Mikasa sa snažila ignorovať nervozitu ktorá prichádzala od jej kapitána. Pokúšala sa nedávať na sebe vedieť, že má obavy z Leviho momentálneho stavu. Jeho myseľ bola niekde úplne inde a nebolo ťažké uhádnuť na akom mieste a ku komu sa jeho myšlienky snažili dostať.

Pohľad mal stále rovnako oceľovo pevný. Jeho pohyby a oneskorené reakcie boli jediným dôkazom, že sa v jeho pevnom jadre niečo deje.

Ochráň to, čo je dôležité.

Rozpoltenosť ktorá sa vrhla na Leviho bola mocná a držala sa jeho vnútra ako kliešť. Pila do seba všetku jeho rozvahu a odvahu. Zrazu stál opäť vo svojom sne s Erenom v náručí a snažil sa byť silnejší než dokázal byť.

Prečo sa nepremeníš ty?

Každý človek mal hranice ktoré dokázal prekročiť len vlastnou dušou, a to na druhý svet. Nedokázal dať do boja viac než mal. Nemohol pribehnúť za Erwinom a zničiť všetko prečo bojovali. Prial si nájsť spôsob akým by ochránil to, čo je dôležité.

Nedokázal ochrániť svoju jednotku, nedokázal ochrániť Erena a Históriu. Nedokázal ochrániť Erwina a už vôbec nedokáže ochrániť ľudstvo.

Nedokázal sa viac udržať. Vzal chlapa ktorého zajali a kopol ho zozadu do kolena čím ho prijal padnúť na kolená. Pevne mu zovrel hrsť vlasov a zaklonil jeho hlavu dozadu.

„Povieš mi o všetkých miestach ktoré vojenská polícia vlastní, vlastnila, alebo len bude vlastniť. O každom mieste o ktorom si len začul, o každej legende, o každom zrnku piesku! Povieš mi všetko! Povieš mi o ľuďoch ktorí môžu vedieť o Erenovi a Histórii. Povieš mi všetko aj keby to zahŕňalo tvoje zasrané raňajky, aj keby to zahŕňalo bordel ktorý si ošukal rozumieš?!“

Prešlo päť dní od vtedy čo poslal svoj list po El a poveril Hitch s Marlom aby pomohli Hanji dostať sa do Stohessu. Päť dni ktoré nevedel či Erwin žije alebo je už pod zemou. Nedokázal sa sústrediť na svoju úlohu kým sa jeho myseľ utiekala k nádeji. Potreboval vedieť či je Erwin živý alebo mŕtvy. Musel mať pokoj na svojom vedomí a vo svojom srdci. Ani jedna možnosť by mu nezabránila zachrániť Erena a Históriu, ale nevedomosť ktorá zasahovala do jeho každého nádychu z neho robila nervózneho a naštvaného človeka. Nikdy v nič nemal sto percentnú istotu, vždy pochyboval, ale tento krát sa zahrávali s niečím čo bolo kusom jeho samotného. Tento krát to nebol on, tento krát to bolo všetko.

„Kapitán!“ zvolala Sasha zo stromu, „El sa vrátila!“

Možno keby neexistovala neistota, bol by tu iný pocit ktorý by trhal ľudí na kusy. Príšernejší a mučivejší. Predsa len… slovo neistota sa skladalo zo slova istota.

V ten okamih Levi veril na všetko a na každého. V živote sa naučil, že nemá svoje nádeje klásť príliš vysoko. Tento krát však jeho nádej vyrazila do bielych oblakov vysoko na oblohe. Čokoľvek.

Odviazal vrecúško El z nohy a vytiahol z neho malý a na dvakrát preložený lístok.

Keby sa mohol vrátiť a zastaviť celé šialenstvo. Vrátiť sa a všetko zmeniť. Zachrániť a zároveň zničiť.

Nádej umiera posledná.