Kapitola VII.

         Do budovy sa mi samozrejme nepodarilo prekĺznuť len tak bez povšimnutia. Prosil som všetkých a všetko aby o mne Mookyulovi nehovorili, že ho chcem prekvapiť. Predsa sme milenci, tak prečo by ma mal kto podozrievať. Ani jeden z tých človek by netušil, že práve ja podozrievam Mookyula.  Nemusel som to nikomu vysvetľovať. Predsa len, kto by kedy povedal, že ja, môžem žiarliť.

Smiešne, že áno?

Proste smiešne.

Vo výťahu hrala nechutne vtieravá skladba. Nejaký prerobený hit Celine Dion. Nechápem prečo Mookyul dovolí takto týrať svojich zamestnancov. To by som radšej počúval stále obohraté vtipy.

Vystúpil som z výťahu a vystrčil hlavu za roh na chodbe ktorá viedla k Mookyulovi. Sangchul nebol na obzore. Čo samozrejme znamenalo, že ma ešte stále čaká pred školou. Kvôli tomuto som sa však ulial z jednej prednášky.

Samozrejme to bude tak, že ak nájdem Mookyula s niekým, budem si priať aby som nikdy z tej hodiny neodišiel.

Priblížil som sa k dverám, keď sa za mnou objavili ostatní. Začal som potichu horekovať, že som prišiel Mookyula prekvapiť. Pre mňa bolo prekvapenie to, že ma ťahali od dverí a nechceli mi prezradiť čo sa deje u Mookyula. Vraj je to tajné, vážne a teraz ho jednoducho nesmiem vyrušovať. Povedzte, no nezdá sa vám to podozrivé?  Mookyul ktorý bol schopný sa po mne naťahovať až na druhý koniec Kórei, je teraz prudko zaneprázdnený, že mu tam nesmiem v kročiť ani ja.

„Len tam nazriem očkom. Len očkom chcem ho vidieť.“ vykúzlil som na chlapov očarujúci pohľad a úsmev. Pohodil som hlavou takže môj efekt s blond vlasmi vyšiel na deväťdesiat percent. Tých desať percent bol Sangchul, ktorý sa objavil za mnou a chytil ma za golier.

„Šéf si napraje byť rušený. Prečo si ušiel zo školy a odišiel za ním?“

Ostal som ta visieť v jeho rukách ako kabát na vešiaku.  Moje myšlienky sa hompáľali jedna za druhou a narážali do seba. Sangchul sa proste nedá prešťať. On je ako ten terminátor, nakoniec  vás vždy objaví. Môžete ho zlisovať, hodiť pod vlak on vstane a nájde vás.

„Ale Sangchul, ja ho potrebujem vidieť.“

„Má schôdzku z investormi.“

Zatváril som viac než cynicky a kyslo. Otočil som sa na Sangchula a celkom vážne s tým výrazom som prehovoril: „a kto normálny investuje do mafie?“

Sangchul mi samozrejme neodpovedal. Verný ako vždy. A bohvie ako Mookyula kryje. Ostatní chlapi sú úžasní. Chceli ma na deväťdesiat percent pustiť dovnútra.

„Sangchul.“ Postavil som sa pred neho ako chlap. Narovnal som sa a pohliadol mu do očí, „buď úprimný ku mne Sangchul. Povedz mi pravdu kto je u Bossa v kancelárii.“

„Investor.“ Odvetil mi pokojne.

„Aha! Takže len jeden. Pretože si povedal dvaja. A určite je to nejaký chlap!“

„Samozrejme.“

„Aha! A určite je to nejaký jeho známy, ktorý chodí dennodenne do fitka a už sa ani nezmestí do dverí s tými svalmi.“ Ukázal som mu moje chabé ruky. Na to som si spomenul ako sa Mookyul stále smeje, že mám malý zadok.

„Nie som spôsobilý na takéto hodnotenie.“

„To je pravda, Sangchul je predsa hetero.“ Odvetil ktosi za ním. Sangchul si napravil tmavé okuliare a zdržal sa komentára. Na rozdiel od neho som sa ofučal a začal som premýšľať nad výhovorkou pri ktorej by ma pustil dovnútra.

„Dobre, poviem pravdu,“ sklonil som hlavu a pohliadol do zeme ako poslušný malý chlapec, „v škole ma vydierajú. Potrebujem nejaké peniaze a pomoc.“

„Kto?“ Sangchul vytiahol zbraň a začal si kontrolovať zásobník. Zhrozil som sa a rukami som schoval jeho zbraň. Stiahol som mu ruku dole.

„Nemôžeš ju len tak sem vytiahnuť!“ rozhliadol som sa naokolo.

„To je síce pravda, ale mám príkaz od šéfa ťa ochraňovať a pri situáciách, v ktorých nemôže zasiahnuť, rozhodnúť o najmúdrejšom riešení.“

„A to najmúdrejšie rozhodnutie je odstreliť každého?“

„Samozrejme.“

Prevrátil som očami a oprel som sa o stenu, „zabudni na to Sangchul. Tebe nič nepoviem. Si horší ako Mookyul keď ide o toto.“ Založil som ruky na hrudi a pohliadol kamsi do diaľky chodby.

Sangchul sklonil hlavu a schoval si zbraň „sklamal som.“ Ozval sa a postavil sa ku dverám, „ale dovnútra, ťa Ewon nepustím.“

O to viac sa domnievam, že tam proste niekoho má. Investor s ktorým si užíva. Rukou som zovrel rameno a schúlil sa viac do seba. ja sa dovnútra dostanem, i keby som mal začať byť hysterický. Chýbal mi už len nejaký krik zvnútra.

„Fajn!“ povedal som nakoniec, „odchádzam. Povedz mu, že ak sa domov nevrátim pred ôsmou tak ma niekto zabil.“ Pohŕdavo som na všetkých pozrel a rozišiel som sa rýchlo k výťahom. Skôr než tam všetci za mnou vleteli sa dvere zatvorili. Stihol som sa na nich usmiať a mávnuť im. Čakal som kým výťah nepristane. Otravná pieseň v mojich ušiach rezonovala čoraz viac. Menila sa n Mookyulove posmešky.

Prešiel som okolo recepcie von z firmy. Ewon sa tak ľahko nezdáva. Docielim svoje i keby ma to malo stáť polovicu života. Áno! Od dnešného dňa budem taký samovrah. Schoval som sa za kríky. Usadil som sa na lavičku a sledoval som východ. Ktokoľvek to bol, bude musieť vyjsť z firmy. Zrazu som sa cítil neuveriteľne potrebný a cool. Sledoval som ľudí. Robil som nezákonnú činnosť.

Za ten celý čas čo som strávil špehovaním, vyšla z firmy pekná hŕstka ľudí.  Nikdy som nevedel, že toľko ľudí kšeftuje s mafiou. Videl som rôznych ľudí, ale nikto nezodpovedal ako takým predstavám o chlapovi s ktorým by Mookyul obchodoval. A keďže je to jeho priateľ, predpokladal som, že ho odprevadí von, alebo pôjdu spolu na obed. Modlil som sa však, aby Sangchul nepovedal nejakú hlúposť. Čo sa samozrejme asi muselo stať.

O dvadsať minút neskôr po mojom uvažovaní, vyšiel z firmy muž v obleku. Tmavovlasý s cigaretou v ruke. Kvádro šité na mieru. Chvíľu stál vonku. Predpokladal som, že len dofajčieva. Lenže keď odhodil cigaretu, stále stál von a vyčkával.

Nervózne som si poposadol a zaostril zrak, i keď som sedel pomerne blízko budovy.  O pár minút vyšiel Mookyul aj so Sangchulom. Niečo mu pošepol a nastúpil do auta k druhému mužovi.  

„Takže je to pravda!“ postavil som sa na lavičke a pohliadol kam auto zatáča. Zoskočil som dole a rozbehol som sa po chodníku akoby mi šlo o život. Bežal som pomedzi ľudí ktorí sa mi nestihli uhýbať. Zabehol som za roh kde zahlo auto. Aké prekvapenie bolo keď čierny mercedes, ktorý pred chvíľou stál pri firme stálo za rohom. Nestihol som ani poriadne zastaviť a ktosi ma vzal za ruku a zatiahol do uličky medzi dvoma budovami.

„No tak počkať! Počkať! Som chudobný študent. Jediné čo mám sú vedomosti! Za to si nekúpite drogy ani alkohol.“ Silné ruky mi zovreli ramená a otočili k sebe tvárou.  Pohliadol som do hnedých očí. Na okamih sa mi zatajil dych.  Usmial som sa a mierne zaklonil hlavu.

„Mookyul.“ Šli na mňa pomaly mdloby. Samozrejme, že Mookyul vedel, že som ho špehoval a podozrieval. Prestával som ovládať svoje telo. Mal som chuť sa prepadnúť pod zemou. Súčasťou plánu nebolo, aby ma odhalil.

„Ty ma špehuješ?“

„Ale len v dobrom.“ Odvrátil som od neho hlavu s chabým úsmevom, „teda nie!“ napriamil som sa, „nešpehujem.“ A znova mi telo zoslablo. Mookyulove ruky boli také pevné.

„Ewon.“ Pritisol ma k stene a pustil mi ramená. Vytiahol si cigaretu a zapálil, „si hlúpy. Zase tak veľmi premýšľaš.“

„Som inteligentný a človek bez peňazí čo iné mi ostáva, ak nie premýšľať.“ Skonštatoval som si pre seba. Samozrejme, človek tak zazobaný nemusí premýšľať kde minie svoju celú výplatu. Začínalo mi byť ešte viac zle.

„Si celý červený.“ Priložil mi ruku na čelo, „čo ťa to napadlo takto šprintovať v takej zime?“

„No a čo.“ Ofučane som mu odvrkol, „a ty sa schádzaš s kade kým.“

„Sangchul mi povedal, že ťa niekto vydiera.“

Vedel som, že to bola sprostosť, ale aby tomu uveril i Mookyul, to bola už veľmi veľká hlúposť. Neviem či Mookyul pri mne mäkne, alebo sa tvári, že som veľmi chytrý ako som pred chvíľou mu tvrdil.

„Neprišiel si za mnou, ale preto.“ Oprel sa cezo mňa rukou, „ty žiarliš.“

Pohliadol som mu do očí a okamžite som začal krútiť hlavou. „Ja ani neviem čo to znamená. Pane bože len mi neubližuj za moje lži.“ Skrútil som sa do seba najviac ako to šlo. Pevne som zovrel oči. Zrazu som pocítil objatie. Pevné objatie a pach tabaku. V tých všetkých vôňach tabaku, mrazu, kolínskej bola tá nezameniteľná vôňa Mookyula. To teplo ktoré som na ňom tak zbožňoval. A nech som sa k nemu správal akokoľvek, vždy ma našiel a ochránil.

Otvoril som jedno očko a potom druhé. Objal som ho a usmial som sa.

„Tak dobre,“ vyšiel zo mňa hlboký povzdych, „žiarlim.“ Zašomral som mu do ramena.

         Bolo osem hodín večer, keď som len sedel v kresle a ťukal si prstami o seba ako posledný invalid na svete, ktorý má všetko a predsa sa nenájde nikto kto by sa o mňa postaral. Tak otravný invalid som bol. Mookyul sa obliekol na svoju obchodnú schôdzku. Toho svalnatého típka mi opísal ako dobrého kamaráta, s ktorým často obchoduje.

Tak či tak som nechcel aby odišiel.

A tiež som nerozumel tomu, kedy sa zo mňa stala taká žiarlivá tekvica. Nechcel som aby odišiel. Proste nechcel. Potreboval som aby ostal doma a bol pri mne.

Ewon nám zrejme dospieva.

Čiže ja.

Dospievam.

Ale je to ťažké použiť v jednej vete.

„Ale Foxy, hádam by si sa na mňa nehneval.“ Znova sa zatváril ako mazácka špina na podrážke, ktorá kopne každého do gulí nech je k nemu akokoľvek milý.

Ofučal som sa a založil som neposedné ruky na hrudi, „trhni si!“

„Chceš ísť so mnou? Taká obchodná schôdzka sa ti v živote zíde.“ Odtiahol sa odo mňa a uviazol si kravatu. Úplne zle, nakrivo a úzky koniec mal dlhší než ten široký. Postavil som sa. rozviazal som mu kravatu a vytiahol hore golier.

„Si nemožný bezo mňa,“ uškrnul som sa škodoradostne, „šéf spoločnosti a nevie si uviazať kravatu,“ pokračoval som ďalej, „taký mafián čo nevie viazať kravatu, to som ešte nevidel.“

„Som slušný podnikateľ!“  uštipol ma do zadku až som poskočil. Za to som mu utiahol kravatu, že ho uškrtil. Uštipol ma ešte viac. Nakoniec som ho pustil a pošúchal som si boliestku. Lenže on neprestal. Uvoľnil si kravatu a začal ma prenasledovať po byte. Videl som tie jeho dlhé ruky ako sa naťahujú po mojom zadku. Chcel ma doštípať. Kryl som si zadok a utekal pred ním, pokiaľ som sa nezašil do spálne. začal som sa barikadovať zvnútra.

Neviem prečo ma nenapadlo zamknúť dvere. Mookyul otvoril dvere  a pohliadol na moju divnú činnosť. Ten nezabudnuteľný moment trápny, keď zistíte, že dvere sa otvárajú na opačnú stranu vám neublíži moc na psychike, ale na vašom egu neskutočne.

„Ty si jediný človek na svete ktorému sa dvere v byte otvárajú  von z izby!“ zvolal som pohoršene, „ako je možné, že som si to nikdy nevšimol?!“

Oprel sa o zárubňu a založil ruky. Usmial sa a chvíľu si vychutnával svoj triumf nad mojou inteligenciou. Najhoršie bolo to, že tá inteligencia bolo to jediné čo som vlastnil a čím som sa pýšil.

„Foxy, líštička moja podšitá,“ odsunul skrinku ktorú som prisunul k dverám a pritiahol si ma k sebe, „si roztomilý. Foxy môj.“ Usmial sa a pohladil vo vlasoch.

„Teraz sa vážne cítim dospelo.“ Odvrkol som mu, no i cez to som sa k nemu pritúlil. Nikdy by som sa zrejme nevzdal týchto nezabudnuteľných momentov, kedy sa ešte stále pokúšam bojovať s Mookyulom.

Človek si zrazu uvedomí, že to nie je boj o slobodu.

Ale boj o svoje jedinečné miesto po boku osoby…

…ktorú miluje.

         Odmietol som ísť na pracovnú schôdzku. Predsa nemám s tým nič spoločné. Je to Mookyulova práca a ja mu tam nebudem zavadzať. Radšej som zavolal Jihovi a opýtal sa ho čo preberali na prednáške.

Samozrejme to ani tak veľmi neznamenalo, že chce prestať podozrievať Mookyula. Jednoducho som sa zmieril s tým, že inak to ani nebude. Zvláštny pocit, keď človeku veríte vo všetkom, ale jednoducho nemôžete prestať žiarliť i keď viete, že by vás nikdy nepodviedol.

To semienko skazenosti je vo vás, či sa mu bránite alebo nie.

Ako som sa nazdával. Dve hodiny ráno a Mookyula nikde. Dalo sa čakať, že pôjde o viac ako len nejakú pracovnú cestu. Ale tak či tak, musel som mu niekedy a jedného dňa naletieť.

Naletieť sám sebe.

Prevracal som sa v posteli v blúznení o Mookyulovi a jeho dobrom kamarátovi. Sex… to bolo to, čo mi liezlo po mozgu. Krvavá,  hnusná žiarlivosť.

„Mookyul..“ posadil som sa na posteli a pohliadol som k dverám. Ticho, bez tieňa a bez svetla. Mal som chuť mu zavolať. Dve hodiny ráno sú predsa už neskoro na pracovnú večeru.

Postavil som sa z postele a rozsvietil som. Otvoril som okno a vystrčil hlavu do mrazivej noci. Samozrejme, že preto aby som sa schladil. Znova začalo snežiť. Pohliadol som dole na cestu. Vyľudnené chodníky. Žiadny Mookyul. Nikto.

Vôbec nikto.

Okrem čierneho auta, ktoré parkovalo pred bytovkou.

Zhrnul som z parapety sneh a spravil z neho guľu. Hodil som ju do auta. Dopadla na strechu. Nikto však z neho nevyšiel.

„Viem, že si to ty Sangchul.“ Povedal som si pre seba a zatvoril som okno. Zatiahol závesy a pohliadol na posteľ. Na čo mi je, keď je prázdna? Nemal som šancu sa vykradnúť von z bytovky bez toho aby ma Sangchul videl.

Ostávalo mi len jedno.

Zavolať.

Posadil som sa na posteľ a pohliadol na mobil. Skoro som vytočil číslo Mookyula, keď som si uvedomil jednu jedinú vec. prudko som sa napriamil a odhodil som mobil.

Sangchul šiel predsa s Mookyulom ako jeho ochranka. Vždy tak chodí. Sedí vedľa aby ho mal na očiach. Takže ten kto parkuje dole, rozhodne nie je Sangchul.

Takže buď dole v tom aute, nikto nesedí, alebo je to niekto iný, kto ma má strážiť.  Tak či tak mi prišlo jednoducho hlúpe odísť o druhej ráno z domu do zimy a temných ulíc.  Skrátka som si povedal, nech si Mookyul teraz robí čo chce. Raz narazí do steny a zláme si ten svoj horenos.

Uložil som sa späť do postele a zhasol.

Boha jeho!

Skopal som zo seba perinu a posadil sa na posteli. Za všetko môže on! Fláka sa a nedá mi spať!

„Malý… malý…“ hodil som sa do postele. Nebudem predsa na to myslieť. To nie som ja. Ja nežiarlim. Je to v poriadku. Mookyul ma zbožňuje a nikdy by si nedovolil ma podviesť.

Čo ak ho niekto uniesol?

Opäť som sedel a čumel do steny. Vzal som mobil a okamžite som vytočil Mookyulove číslo. Po nekonečnom vyzváňaní  som konečne začul nejaké zvuky. Hlasy ľudí, prostredie baru.

„Sú dve ráno, kde si?“ opýtal som sa pokojne, „vlastne už pol tretej ráno.“

„Foxy,“ povzdychol si, „už pôjdem domov. Celé sa to trápne pretiahlo.“

Pozdvihol som obočie a pohliadol znova na hodinky, „Si robíš srandu nie?“

„Nemusíš sa báť Foxy, von stojí  čierna auto. V ňom je človek, ktorý na teba dáva pozor.“

„Aha!“ skoro som zavrčal, „a kde si ty? Nepotrebujem aby na mňa niekto dával pozor!“

„Foxy…“

„Nie!“

„Ewon!“

„NIE!“ zložil som a pohodil mobil vedľa seba.

Večera sa ti tak pretiahla. No určite. Pretiahla sa z reštaurácie do baru.

Zakryl som sa celý pod perinu a vydýchol.

Podaj by!